Spo-Spo-Ja, časť II., 5. 6. 2022

Minule som predstavil rovnako naladených ľudí, ktorých spájali a spájajú motocykle ako také a v čase mojich už zabehnutých spisovateľských aktivít som sa s nimi často stretával, či v práci, či v bežnom živote alebo na vtedajších motocyklových akciách. Na Spo-Spo-Ja jazde, teda Spontánnej spomienkovej jazde sa už nezúčastnili, pretože už sú zväčša v motocyklovom a veteránskom nebi. Nie som sám, kto si na nich spomenie len v dobrom, život ale ide ďalej.

Na pozvanie mojej rodiny zareagovalo viacero motorkárov, ktorí dodnes sedlajú svoje motocykle, ale aj tí čo už dávnejšie prešli na štyri kolesá. Stále sa ale nedá o nich povedať, že sú plechovkári. Bežné autá používajú na dnes už nevyhnutné niekedy denno-denné premiestňovanie sa v priestore. Svojich miláčikov ale vždy chodia v sezóne "prevetrať" aby nevyšli z cviku.

Jedným z prvých členov celkom prvého zväzarmovského VCC Pezinok mimo dvoch protagonistov Milana Grégra, Emila Galánka st., boli Rudo Vanek, Pavol Vavrinský, Alexander Setnický, Luboš Vrba, Maroš Tančár, Jozef Hajas, Peter Gábriš, Dušan Ďurman, Martin Hlaváčik, Juraj Sztojka, Štefan Klamo, Pavol Tyko, Peter Tyko, Rafael Baláž, František Vojtek. Neskoršie sa klub rozrástol o ďalších členov Emil Galánek ml., Ján Zmajkovič , Ondrej Žido, Norbert Blunár, Miroslav Axamit, Ján Marek, Ján Dalák, A. Kováč. Dnes určite členská základňa je hodne početnejšia, no práve z kategórie skalných klubových veteránistov sa na Spo-Spo-Ji žúčastnili so svojimi miláčikmi vyššie spomínaní páni Sztojka a Zmajkovič.

J. Sztojka VC veteránov 2006

p. Zmajkovič a ČZ 98

Ďuri Sztojka, keď som pracoval v Pezinku bol môj spolupracovník a vždy rád pomohol, keď bolo treba. Spomínam si, že mal Jednohrba čerstvo po renovácii a aby nebol na očiach, keď prišiel na ňom do práce, tak si ho zamkol vnútri o radiátor, no dlhoprstí toto úložisko dlhodobo sledovali a jedného večera pri návšteve LSPP (zdravotníckej pohotovosti) ho premiestnili za účelom odpredaja zrenovovaného veterána. Ďuri bol nemilo prekvapený, že ho tam ráno po službe nenašiel. Podobne som dopadol aj ja s manželkinou Babettou. Inokedy, zas keď prišiel do práce so svojou FN 500, tak o tom vedel celý Pezinok, pretože zvuk štvortaktného stojatého pretekového jednovalca bol taký špecifický a nezameniteľný, že ho vždy spoznali aj nezainteresovaní. Nespočetne krát sme sa stretali na veteránskych akciách, až kým svoju FN-ku posunul do dobrých rúk iného veteránistu. Odvtedy sedlá hráškovo zelený scivilizovaný VolksWagen. Je to vozidlo, ktoré vychádza z mechaniky VW Chrobák ako následnícky model vojnového KDF. Na Spo-Spo-ji tento kabriolet patril k veľmi nápadným a obletovaným exponátom nielen odborníkov ale hlavne budúcich nádejných veteránistov. Fotograf v interiéri zachytil syna môjho súčasného spolupracovníka, ktorý na Spo-Spo-Ji sedlal Jawu 350 638. Na samotnej jazde sa vodiči štvorkolesových tátošov prispôsobili prevádzkovej rýchlosti najpomalšieho veterána a preto kontakt s motocyklovou štafetou sa zväčšil natoľko, že došlo k roztrhnutiu kolóny. Bohužiaľ z objektívnych príčin VW do cieľa nedorazil. Spôsobila to banálna záležitosť: "dedko" Sztojka bol telefonicky odvolaný svojimi "vnúčatami", lebo padol naňho rad a vnúčence sa bez dedka odmietali posunúť ďalej. Chápem to, aj ja by som pre tie "svoje" zniesol aj modré z neba.

Spoločnosť tomuto nemeckému polovojenskému klenotu na báze nesmrteľného Chrobáka robil takmer jeho súčasník, tiež nemeckého pôvodu. Tento veterán, ale bol vyrobený vo východnej časti povojnového Nemecka. II. Svetová vojna rozdelila bývalé Nemecko na dva patologicky rozdielne štáty. Západná časť sa stala "BRD (BundesRepublik Deutschland – Spolková Republika Nemecko)". Táto Nemecká Spolková Republika zostala svojim zriadením tradičným kapitalistickým štátom, ktorý svojou ekonomikou sa stal postupne prakticky najmocnejším európskym štátom západného sveta. Jej motocyklové a automobilové technológie sú symbolom spoľahlivosti dodnes. Toto Nemecko postupne opustilo od vývoja a výroby veľkých dvojtaktných motorov (posunulo ich do Južnej Ameriky). Východná časť "DDR (Deusche Demokratische Republik – Nemecká Demokratická Republika)" ako novovzniknutý štát po vzore jedného z víťazných mocností: "ZSSR (Zväzu Sovietskych Socialistických Republík)", muselo prijať jeho ekonomické myslenie ako všetky štáty, ktoré sa stali postupne vazalmi veľkého brata (ktorý sa neštíti dnes dobíjať všetky svoje bývalé vazalské štáty počnúc Ukrajinou). Holou skutočnosťou a dedičstvom do dnešných dní bolo to, že vývoj vo východných krajinách sa niesol vo vylepšovaní vojnovej koristi a prakticky nič iné sa realizovať nesmelo bez súhlasu veľkého brata a jeho jedinej vládnucej strany. NDR sa teda stala dvojtaktnou veľmocou a prakticky všetky vozidlá osobné a čiastočne aj nákladné boli vybavované dvojtaktnými motormi vychádzajúcimi z vojnovej koristi DKW (dvojvalce a trojvalce). Takýmto exotom na Spo-Spo-ji bol nákladný Barkas pána Zmajkoviča.

zátišie nemeckých veteránskych produktov

Pán Zmajkovič je stále aktívny veteránista a spoznal som ho na pezinských veteránskych akciách a vždy bol jeho Barkas "exotikuš" približovadlo, ktoré má stále potenciál tvrdo pracovať pri prevozoch nielen dvojkolákov, ale aj materiálu. Majiteľ ho vlastne kedysi kúpil ako pomocníka pri prestavbe domu. Ako som spomínal, stále v sezóne chodí prevetrať svojich miláčikov. Zaznamenal som ho na ČZ 98, na Péráku 250 pri rôznych akciách. Zväčša, ale na korbe vozí svojich miláčikov, ktorí majú aj viac kolies a niekedy na nich absentuje aj motor. Ostatným hitom je ojedinelý tricykel zo zlatých čias gentlemanov na prvých velocipedoch. Pán Zmajkovič bol môj záchranca, keď som sa vybral "V sedle Titanicu" do Brezovej a na Mohylu M. R. Štefánika na akciu "S motorákom za Štefánikom" a dole z Bielej Hory sa manželkina prebudená spiaca "Šípková Ruženka" zasekla. Rozpadlo sa ojničné ložisko a späť som sa dostal s pánom Zmajkovičom a nepojazdná Babetta robila spoločnosť jeho velocipedom na korbe jeho Barkasu. Podobne ako VW, tak aj Barkas sa stal preliezkou pre všetky "deťúrence" vrátane mojich vnúčat.

Podľa nich (teda detí) hneď po vojenskej M72 bol americký nákladný veterán pick-up Ford najpopreliezkovanejší. Na Spo-Spo-Ju na ňom prišiel ďalší aktívny vereránista, ktorého nick na tejto stránke je "Robotruck". Je to súčasný predseda VCC Pezinok. Podobne ako už vyššie spomínaní páni, aj on pravidelne prevetráva svojich miláčikov nielen na veteránskych akciách. U nás v Šenkviciach sa neraz ukázal na svojej NSU, či skútri ČEZETA. Je to človek, ktorý stojí spolu so svojim realizačným teamom za znovuobnovením tradície pravidelných pretekov veteránov do vrchu Pezinská Baba. Po období zimného spánku vo veteránskom svete aktivisti pod jeho vedením spravili poriadny vietor a zrazu milovník nielen motocyklov rokov minulých má nielen s deťmi kam ísť. Dúfam, že od čias, ktoré som som v Spo-Spo-ji I spomínal sa znovu obnovia nové zlaté časy a budú neustále vylepšované a príťažlivé aj celej pospolitosti okolo motoriek a áut nielen v okolí Pezinka, Jura, či Modry a Šenkvíc. Dúfam, že moje písomnosti budú aj naďalej príťažlivé pre súčasných nielen veteránistov a motorkárov. Držím palce pánom Sztojkovi, Zmajkovičovi a Blunárovi a ďakujem za účasť na Spo-Spo-Ji.

Tieto tri veterány tvorili gro automobilovej kolóny zo Šenkvíc do Kaplnej na Penzion na Majeri. Ako si užívali cestu neposúdim, ale predpokladám, že to bolo napínavé, pretože za cieľ jazdy považovali iný penzion priamo v Kaplnej. Nebola to náhoda, ale si myslím, že zámer, aby aj v Kaplnej a nielen v Blatnom domáci zistili, čo ich v budúcnosti čaká a mohli sa pripraviť, keď tadiaľ znovu pôjdu veterány na budúce.

Úšasť na Spo-Spo-ji prisľúbila nielen redakcia Motoride.sk, ale aj redakcia Veterany.eu, no žiaľ redaktori z Veterany.eu boli deň predtým na inej veteránskej akcii a táto účasť sa neuskutočnila. Sme ľudia, nie stroje a teda únava nás prenasleduje stále. Nevadí, predpokladám, že to nebola jediná Spo-Spo-Ja jazda.

Z redakcie Motoride.sk prišiel "opáčiť" komorné prostredie spontánnej akcie redaktor "Herghott" z neďalekého Svätého Jura na skútri Vespa, aby nenarušil atmosféru rokov minulých. Spolupráca s touto redakciou mi je naozaj príjemná a predpokladám, že naďalej bude záujem o moje kompiláty. P. Fischer ale z Jura nebol osamotený. Môj spolupracovník MUDr. Kožak, keďže je tiež motorkár, prišiel z Jura tiež. Často ma na Jaskovom Rade v Bratislave obieha na svojom približovadle. Na Spo-Spo-Ja jazdu prišiel prevetrať svoju Jawku 350 638 aj s doprovodom a rodinným zázemím. Častejšie ale jazdí na choppráku. Tiež, keď sa pracovne stretáme, tak mimo profesionálnej práce vždy debata skĺzne na motorky a veterány. Tempo svojho presunu prispôsobil doprovodu a teda tiež ako automobilisti si spravil malú zachádzku. Spolu s rodinou tieto končiny navštevuje veľmi sporadicky. Tiež spolu so starším synom sa vybral na nedávnu VC veteránov do vrchu 2022 pod Babou, kde sme sa stretli pri výstave historických traktorov a historických bicyklov, kde sa blysol aj pán Zmajkovič s Barkasom a tricyklom.

Jawa 350 Dr. Kožak SpoSpoJa 2022

Campo

Motorkoví pohoďáci na chopproch, ktorí sa tiež ukázali a potešili ma sa nedali zahambiť. "Campo" z Pezinka prišiel prevetrať svoju Yamahu a manžel môjho krsniatka nakopol svoj Harley Davidson. Campo tiež vlastní flotilu motoriek a čo ma potešilo, že mimo Stadiona sa dal na renováciu Jawetty. Ivo naopak nemá flotilu motoriek, ale je aktívny v oblasti historického šermu a vidieť ho v kovovom mundúre (brnení) vážiacom niekoľko desiatok kilogramov je tiež moment na ktorý sa tak ľahko zabudnúť nedá. Svoj obdiv na takéto majestátne dvojkolesové krížniky ciest prejavil nejeden divák a sedieť na takýchto ojedinelých strojoch chcel každý capart, ktorý sa tam na mieste stretnutia pri námestí v Šenkviciach "nachomietol". Väčšine ale, pomôcť vyliezť musela spriaznená duša, druhá oslávenkyňa v khaki farbách. Čo by človek neurobil pre radostné plamienky v očiach vnúčat a krsniatok.

Odjakživa som v mladosti inklinoval k vozeniu sa v teréne a od toho sa odvíjali aj moje vtedajšie prestavby a niektoré vízie, ktoré som doposiaľ "nestihol" dotiahnuť do finálnej podoby. Možno sa tak stane, keď budem skutočný dôchodca, ak sa samozrejme toho dožijem. Na Spo-Spo-Ja jazdu prijal pozvanie cestno-terénny turista "Maguma" z Krušoviec a zrejme nie bez záujmu. Pred časom som prijal jeho pozvanie a zúčastnil som sa podujatia "40+ pod taktovkou Magumy - Zimný Mažolafest Krušovce". Vtedy som bol jeho akciou nadšený, nielen vďaka prezentácii Mareka Slobodníka o ceste do Južnej Ameriky na obstarožnej Jawke v spoločnosti Mamluchov a Trabantov. Dosť dlho som tam debatoval s "Froniusom", ktorý okrem svojich veteránov chodí si prevetrať hlavu na Pionier Cup zrejme stále a je úspešný. Magumov Mažolafest sa ale s prvou SpoSpoJa jazdou porovnávať nedá. Mažolafest a jeho organizovanie je vlastne celoslovenskou záležitosťou 40+ motorkárov a SpoSpoJa je nesmelým pokusom s komorným prostredím. Kažďopádne som rád, že si Maguma našiel čas previesť sa z Krušoviec od Topolčian do Šenkvíc na komornú oslavu 60-ky a 25-ky takmer vždy neviditeľného Gilberta a jeho dcéry, ktorej na dlhodobej oprave zrúcaniny kláštora Katarínka pri Dechticiach pri Trnave vravia "Brialen".

Ďakujem všetkým priaznivcom histórie a milovníkom všetkých starých vecí za priazeň a čítanie Gilbertoviek. Momentky zo samotnej jazdy priblížim nabudúce.