Vďaka "Vlna", Mr. Modrá Bunda

Mal som dilemu, ostatná moja jazda skončila defektom na zadnom kolese na dlho spiacej Šípkovej Ruženke, či na znovu oživenom Titanicu (tiež som už spomínal tento príbeh). Ďalším faktom bolo to, že som stále nedotiahol jesenné práce v záhrade. Dopomohla príroda, v piatok v noci začalo pršať a pršalo stále až do sobotného poludnia. Opravil som defekt, veď do záhrady sa nedalo ani vstúpiť, a po obede som vyrazil.

Najkratšia cesta bola teda cez Budmerice. Vybral som sa tam cez Vištuk a využil som starú družstevnú betónovú panelku medzi Vištukom a Budmericami. Často som sa tadiaľ od detstva viezol k príbuzným do Trnavy. Za Budmericami som si spravil dve zastávky. Nikdy som nemal možnosť mapovať už dávno zaniknutú úzkokoľajku z Cífera do Hája. Spájala ovocné sady okolo možno ešte existujúceho strodávneho liehovaru (teda vlastne len budovy) a pretínala cestu medzi Budmericami a Ružindolom. Usúdil som, z historických prameňov a skutočnosti, že okolo majera pri Budmericiach nešla, ale jej teleso bolo bližšie k Ružindolu.

Spomínaná dedinka má bohatú históriu spojenú s ružovými kríkmi a v stredoveku údajne najviac upálených bosoriek v Trnave pochádzalo práve z nej. Možno sú to len po generácie prenášané strašiačiky pre deti aby poslúchali. Každopádne tak ako všade na vidieku, či pod horami takéto destinácie boli vždy spájané s dvojkolákmi. Dohľadal som také historické foto, ktoré prezentuje prvé cyklistické družstvo v Ružindole a pridal som aj foto z minulého režimu, kedy motorky síce boli tolerované, no v ústrety socializmu sa malo ísť na autách a nie na motorkách. Akcia Moto Ruže si vlastne buduje svoju vlastnú tradíciu a môžem povedať, že tento zatiaľ druhý ročník ukázal naozaj veľký potenciál a nijako si nedokážem predstaviť, že by si ďalšie ročníky nedodržali svoj stanovený štandard. Nadšenie nielen usporiadateľov a hlavne účastníkov bolo citeľné aj v mojom prípade.

pomyselná križovatka za Budmericami II

Nestihol som ani sňať prilbu a bol som synonymom priam otrasnej situácie z filmu Pelíšky, kedy bol zrejme beztrestne zabitý nielen údajný diverzant, ale aj poštár. S úsmevom sme sa dostali do sporu, aké vozidlo sedlali usmtrení vo filme. Spolu besedujúci naznačili, že to bola Javetta. Ja som tvrdil, že Stadion S 22. Okamih pravdy som odhalil v galérii. Údajný diverzant sedlal Pionier 550 a poštár Stadion S 11. Obidvaja mali veľkú koženú brašňu a moja Gilbetka dve postranné a košík. Dúfam, že pokračovanie našej debaty nebolo natrvalo uzavreté.

V športovom areáli sa zišlo naozaj dosť nielen motocyklov, z ktorých bolo 45 historických. Objavil som také medzivojnové kúsky ako Jawa 250 Special, DKW RT 125, Ariel zrejme Red Hunter a dve ČZ 125 B (a zrejme aj Bt). Do tejto estetiky zapadal aj jeden exemplár československého dvojpiestového Maneta M 90. Vyrábal sa tesne po vojne v Považskej Bystrici. Aj keď okrajovo, ale predsa by som sem zaradil aj trojkolesové delo side BMW podotýkam v civilnom prevedení zrejme pre americký trh.

Ariel

Najviac, čo do počtu bolo motoriek z kývačkového obdobia. Mňa ako 50+ čo do veku aj do kubatúry, ma vždy oslovovali a oslovujú produkty Považských strojární a ich prevádzok roztrúsených po Slovensku. Začnem ale, najskôr mopedmi vyrábanými v českej časti bývalej spoločnej republiky. Priblížim najskôr následníčku medzivojnového produktu (výkresová dokumentácia) ľudového mopeda JAWA 359 a síce Jawettu, ktorá sa súbežne vyrábala s mopedmi Stadion. Táto bola vystavená v spoločnosti Babetty 207 a Stelly z Kolárova. Obďaleč bol medzi Kaliforniou a dvomi Pioniermi 20 zašitý moped Stadion S 11, na ktorom ma zaujali postranné brašne a na nosiči ukotvená plastová schránka. Mimo týchto doplnkov som si všimol aj koncovku výfuku v tvare rybieho chvosta.

Vedľa stojace 20-ky boli v rozdielnom stave. Tak ako u všetkých produktov z Považských Strojární modernizácie sa diali postupne a niektoré boli neviditeľné. Predpokladám, že je to aj tento prípad. Na zelenej chýba usmerňovací plech na valec. V inej rade boli zaparkované červené dvojičky zrenovované identicky, alebo tak dobre udržiavané, že stále odzkadlujú pôvodný stav. Ich prevedenie je však ojedinelé. Vo výbave majú plexiská, ktoré sú pravdepodobne továrenské, no v tuzemsku v čase výroby Pionierov málo používané. Na týchto krásavcoch ma zaujala ale turistická výbava v podobe valcového batožinového priestoru na zadnom nosiči a u jedného aj kožená brašňa na tuneli. Majiteľmi je rodina, ktorá na nich nezriedka podniká aj niekoľko stokilomerové výjazdy. Výpravy zväčša vedie tatko a mamina a za nimi sa neustále na nich doťahuje syn, ktorý zrejme je v niektorých úsekoch ako sólo rýchlejší.

Kývačka + PAV

Na inom mieste ma zaujala modrá 21-ka v ostatnom prevedení, teda rúrková zadná kyvná vidlica, nový tvar zadného blatníka, nový tlmič výfuku a zjednodušený kĺb riadenia. Produkciu z Kolárova odprezentovala výstavná Babetta 210 s veľkým sedadlom a odhalenými strunami na prednej vidlici. Nesmiem zabudnúť na minimokick Stella ešte v nedokončenom stave. Vedľa môjho skromného približovadla súmrak socialistického hospodárenia predstavovali východonemecké Simsony v cestnom či enduro prevedení.

Povojnovú produkciu československého motocyklového priemyslu už klasicky na každom stretnutí prezentujú motocykle československých značiek JAWA a ČZM. Klasické prevedenie bolo vždy Jawa červená a ČZ čierna. Dnes sa ale dajú nájsť aj iné farby, ktoré boli síce továrenské, ale pre tuzemský trh sa vlastne nepoužívali. Samozrejme doplnky na nich sú vždy zaujímavé. Začal by som tmavomodrou ČZ s nosičom a bočnými brašňami, ktorej sekundovala Jawa 350 v podobnom duchu aj so zdravotníckou brašňou a ťažným zariadením pre PAV-a. Ďalším doplnkom častým na stretnutiach je už spomínaný PAV, ktorý sa aj dnes vyrába ako replika (žiaľ ale z plastu). Podobným novátorstvom zaváňa aj bočný stojan, ktorý zvyšuje atraktívnosť a v praxi sa nemusí celý motocykel dvíhať na centrálny stojan.

Socialistický výrobcovia sa kedysi tiež pýšili okapotovanými verziami Kývačiek v objeme 250+. Môj nebohý svokor tiež sedlal takú kývačku, no po páde nad Modrou v úvoze "Široké" sa toho zbavil. Plexisklo sa rozbilo a reumaplechy sa pokrkvali. Z jeho Jawy som podedil zadný nosič, no nie je čas na kompletizáciu ozobaného vraku jeho služobného vozidla u organizácie SPOJE ako terénneho technika. Používam preto na výjazdy len podedenú čiastočnú poštársku uniformu, preto Pelíšky. Z reuma kompletu som na výstave zaznamenal len bočné krycie plechy na zadné koleso, na ktorých bývali umiestnené smerovky. Medzi výstavné trvalky na výstave patrili aj vrcholné modely Jawy Californian, ktoré sa tam stretli tri.

víťazný motocykel Moto Ruže

Československo malo dobré renomé v motocyklovom terénnom športe a tu to dokazovali dva motocykle typu "Libeňák" v endure zastupované aj typom "SCOUT(Škót)" a tu sa stretli dva cross a enduro.

Nové postkývačkové tvary odprezentovala ČZ 350 a dve Jawy 350 640. Medzi zahraničné veteránske mladice by som zaradil Hondu VT 500 s vidlicovým motorom, s valcami za sebou. Takú sedlal kedysi aj kamoš maGuma v tej istej bielej farbe.

Súčasťou podujatia boli aj sprievodné akcie nielen pre deti, ale pre celé rodiny. V areáli sa prevetrávali motokáry a k dispozícii na malý, či veľký okruh bol Cadillac. Vystavovatelia mali možnosť predviesť sa v pelotóne spanilej jazdy do blízkej dedinky Borová za asistencie súčasných motocyklov a áut. Zopár momentiek zo zastávky v Borovej prikladám. Vyvrcholením bola dekorácia tých motocyklov, ktoré všetci ocenil ako najzaujímavejšie, najzachovalejšie, či najkrajšie.

Na záver: Snažím sa zúčastniť veteránskych akcii nielen v mojom okolí. Mimo Pezinka si moju pozornosť zaslúži aj výstava Moto Ruže, ktorá nahradila akciu Pérák GP Bernolákovo, ktorá ak bude v podobnom duchu ako v minuloročnej sezóne, určite o ňu záujem mať nebudem.
Gilbert