Veľká cena veteránov Pezinská Baba 2002

Kleemann Jawa 125 Junior MTX,-60-, 58 Habáč F. Benelli 350 4V,57 Hegny. E Suzuku 125

Navnadenie na VC veteránov 2022 reportážou z roku 2002

V časoch socialistického hospodárenia bola cesta medzi Pezinkom a Pernekom cez malokarpatské horské sedlo Baba vychytenou traťou v pretekoch automobilov „do vrchu“. Jazdili tam rellyovo upravené autá viacerých kategórií, jazdili tam malé formule a samozrejme sa tam usporadúvali preteky jazdy pravidelnosti veteránov, teda nielen pretekových, ale aj spotrebiteľských, vrátane motocyklov.

Moja vtedajšia spolupráca s printovými periodikami na Slovensku bola taká aká bola (zrejme zo strany redaktorov, nie majiteľov redakcií a vydavateľstiev bola zámerne utlmovaná). Obrátil som sa na redakcie spoza rieky Moravy a bol som viac menej úspešný. Očakával som, že bude teda reportáž z roku 2002 uverejnená v Čechách, no zaúradoval tlačiarensky škriatok. Moje vtedajšie reportáže padli do oka pánovi Kupkovi, ktorý ako akademický maliar prevádzkoval aj svoje hobby čiernobiely časopis „Motor Journal“ venovaný všetkým veteránistom na území bývalej ČSSR. Hrdo sa hlásil ako následník medzivojnového časopisu „Motor Revue“ vydávaného v medzivojnovej ČSR. V časopise do tlače omylom dali reportáž z roku 2001, za čo sa mi ospravedlnili.

Na to obdobie (nie len do roku 2000, ale aj po ňom) majú všetci motoristi nemilé spomienky. Vtedajšie vedenie socialistického štátu k nemilosti bežných motoristov schválilo tranzit kamiónov „TIR“ práve cez pezinskú Babu a toto nariadenie platilo naozaj dosť dlho. V týždni, všetkých, ktorí sa presúvali po tejto ceste terorizovalo obojstranne nespočetné množstvo kamiónov a cez víkend na pezinskej strane to boli motocyklisti, ktorí si na pezinskej strane robili svoje tajné preteky a terorizovali vodičov tiež. Zaujímavé bolo to, že nikdy nikoho nechytili a neodsúdili. VB, či polícia tam boli len vtedy, keď tam zahynul nejeden dobrovoľný darca orgánov. Dodnes kolujú chýry, že gro tých „pretekárov“ za plnej cestnej premávky boli príslušníci a tí držali ochrannú ruku a dodali technológie na zistenie prítomnosti ich kolegov v službe. Našťastie to už patrí len do memoárov, či spomienok na roky minulé. Teraz spomínaná reportáž.

titulka časopisu Motor Journal

Veľká cena veteránov Pezinská Baba 2002 (elektronický prepis)

Veteránske podujatia na Slovensku sa už nemôžu zaobísť bez tradičného preteku pravidelnosti historických vozidiel cez malokarpatské sedlo Baba. Región okolo Malých Karpát dobre známy svojimi vinohradmi s tradičným bielym, či červeným vínom z Modry, Rače, Limbachu a samozrejme Pezinka či Šenkvíc má bohatú tradíciu v motoristických podujatiach, nevynímajúc ani v poradí šiesty ročník tohoto podujatia z 28.4.2002.
Usporiadateľ Veteran Car Club Pezinok svoju sezónu rozbehol najskôr podujatím nazvaným ako Výmenné stretnutie priateľov historických vozidiel, a to týždeň pred pretekmi. Akcia bola zahrievacím kolom pri ktorom si zanietenci vymieňali informácie o tom ako čo cez zimu v garáži zrenovovali, čo im ešte chýba, čo bude treba ešte dotiahnuť. Navzájom si vymenili dielce, pochválili sa, čo vytiahnu na preteky a koho ešte treba informovať aby si navzájom dali do tela pri jazde pravidelnosti. Nebola núdza o historky, ktoré boli prifarbované a vekom esteticky dotiahnuté až do neuveriteľných podôb. V podobnom duchu sa niesla promenáda strojov v deň preteku na parkovisku v areáli starého kameňolomu pod Babou, dnes areáli VCC Pezinok. Tiež som bol aktívnym poslucháčom pri motocykli ČZ 175 Sport kývačkovej rady. Známy veteránista Dr. Mareš si pri nej spomínal na svoju strastiplnú cestu na svojej Zetke z obdobia benzinových stojanov benzínu NORMÁL (ŠPECIÁL) MIX s už naprogramovaným miešaním benzínu a oleja. Pri ceste do Čiech (v ČSSR) natankoval v Malackách pri takomto stojane už "namiešaný" benzín s olejom v ktorom vďaka "zhovievavosti" pumpára nebol olej. Pumpárova nepozornosť stála nielen motory Wartburgov, či Trabantov ale samozrejme motory všetkých motocyklov, ktoré za jeho smeny tankovali. Hlavný aktér príbehu bol ale v tom, že čo je na stojane vyčíslené, teda pomer riedenia a cena to je aj skutočne v nádrži motocykla a samozrejme v kase pumpára. Na svoj omyl prišiel až na Morave, keď začala Zetka meniť zvuk, znižovať výkon až prestala ísť vôbec. Než zohnal pomoc zakúsla sa ešte niekoľko krát, nepomohol ani olej dodatočne doplnený v prehnanom pomere do benzínu. Zetka sa zakúsla definitívne. Pomocnú ruku podal starý pán Holub z nejakej dedinky pri Brne, ktorý v priebehu jedného dňa a noci zvládol kompletnú výmenu valca, piestu, kľukovky a ložísk. Pán Mareš teda svoju trasu absolvoval vlakom, autobusom a pod. Po návrate k pánovi Holubovi bol prekvapený jeho zručnosťou a dobrosrdečnosťou. "Sňal klobúk a vyslovil mu poklonu" a aby toho nebolo málo skoro si sadol pri požiadavke pána Holuba za kompletnú generálku v pivnici paneláku. Ten požadoval takú naozaj ľudovú cenu, že ľudovejšia ani nemohla byť. Cesta späť na Slovensko sa niesla nie v dobrej nálade, pretože zámer sa nevydaril, zhoršilo sa počasie a myslieť na zábeh valca už nebol čas. Aj na tejto ceste sa motorka napokon zakúsla a Dr. Mareš sa k nej vrátil za niekoľko sezón. O tom že motory týchto Zetiek sú nezmary potvrdila aj táto Zetka, ktorá po niekoľkých sezónach sa postupne bez akejkoľvek opravy dostala opäť do normálu. To sme ale odbočili.

Po promenáde v rozprave riaditeľ preteku Dr. Hotový informoval pred štartom nielen pretekárov, ale nás všetkých o ďalšom postupe. Najprv to bola registrácia, ešte pred rozpravou a promenádou, ktorú absolvovalo viac ako sto pretekárov. Títo boli rozdelení do piatich skupín podľa roku výroby vozidla a či sa jednalo o motocykel alebo automobil. Na štart sa postavili najskôr motocykle do roku výroby 1945, po nich motocykle od roku výroby 1946 do roku 1970. Tieto skupiny si vyslúžili pozornosť najmä tým, v akom boli stave a tým, že sú plne prevádzky schopné, čo je u strojov do roku 1945 naozaj umenie a títo miláčikovia dajú zabrať nielen peňaženke majiteľa, ale aj jeho zručnosti a vynaliezavosti ako získať originálne komponenty. Treťou a štvrtou kategóriou boli podobne rozdelené automobily tiež podľa roku výroby. Bolo vidieť rozmanité vozidlá od autíčok cililink AERO cez Oktávie, Felície až po americké autá snov Dodge a Cadillac. Na záver sa rozbehli tí najrýchlejší teda špeciálne a pretekové motocykle a automobily. Pred rokom bolo poradie opačné . Tí najrýchlejší štartovali medzi prvými. Celý pelotón pozostával nielen z jazdcov "domácich" teda zo Slovenska a Čiech, ale prítomné boli aj dve výpravy z Rakúska a jeden jazdec prišiel až z Holanska.

Samotné preteky pozostávali z dvoch samostatných rozjázd, pri ktorých rozhodujúci bol čo najmenší rozdiel časov z obidvoch jázd. O 11:00 hodine sa po rozsvietení zeleného svetla semafóru na trať dlhú 5500 metrov s 19-timi zákrutami a prevýšením 280 metrov vydal prvý pretekár v kategórii motocyklov do roku výroby 1945. Táto kategória patrila zvučným značkám ako Triumph, Rudge, NSU, DKW, BMW, Matchless, nechýbal ani americký Harley Davidson a Indian a samozrejme predvojnové JAWY. Najrýchlejšie sa do cieľa v prvej jazde tejto kategórie vyšplhal T. Čunderle zo Šumvaldu na Jawe 350 OHV. V druhej jazde to bol R. Puda tiež zo Šumvaldu na Indiane 750. Obidvom presun trval 4 minúty 28,76 a 28,I2 sekundy. Túto kategóriu vyhral J. Sztojka na FN 500 z Limbachu s rozdielom časov 1,40 sekundy a priemernou rýchlosťou 49 km/h. Druhú kategóriu motocyklov od roku výroby 1946 do 1970 zaplnili značky Jawa a ČZ spolu s anglickými Nortonmi a BSA, ktorým na krk dýchali talianske značky Moto Guzzi a Gilera. Nechýbal ani sovietsky Dnepr a japonská Suzuki. Moju maličkosť potešili dvojpiestne jednovalce značiek Puch a Manet. Medzi domácimi značkami sa blysli trojkolesové Velorexy a jeden Ogar. Ako najrýchlejšiu som očakával Moto Guzzi 850 Le Mans, no prepočítal som sa. Najrýchlejšia bola v obidvoch jazdách dvojtaktná dvojvalcová Suzuki 250 s jazdcom H. Hafnerom z Rakúska s časom 3 minúty a 24,07sekundy, čo zodpovedalo rýchlosti 96 km/h. F. Ritterová (A) Guzzi sa ukázala pomalejšia s rýchlosťou 90 km/h. Kategóriu nevyhral žiaden motocykel, ale hadraplán Velorex s jazdcom M. Bazalom z Nitry. Tento mal takmer identické časy s rozdielom 0,02 sekundy. Jeho rýchlosť bola 48 km/h a čas 6,5 minúty. Počas prvej rozjazdy v cieli traťoví komisári a následne aj všetci na štarte utrpeli šok. Je neuveriteľné kam až siaha ľudská ignorancia. Cez všetky upozornenia, zákazy, zátarasy sa na trať predralo civilné auto, ktoré v protismere smerom od Perneka jazdcov terorizovalo a ohrozovalo až dovtedy, kým ho žltý anjel (auto usporiadateľov) nezastavil. Samozrejme preteky boli prerušené k nemilosti divákov a jazdcov pripravujúcich sa na štart. Kategória špeciálnych motocyklov budila najväčšiu pozornosť nielen hlučnosťou, dymovými clonami a objemnými motormi s veľkými výkonmi, ale predovšetkým preklzovaním zadného a dvíhaním predného kolesa pri štarte. Práve tu a v plnej miere mohli využiť svoje schopnosti cestné pretekárske stroje BSA, NSU, Walter, Honda, Kawasaki, Aermacchi, Jawa, ČZ a trialový špeciál Bultaco Sherpa. Toto bola zväčša zahraničná záležitosť. Zákrutami zrejme vzdušnou čiarou preletel Rakúšan E. Balzer na Ducati 500 a to rýchlosťou neuveriteľných 105 km/h a časom 3 minúty a 7,06 sekundy. Ťažké Kawasaki Z1 900 či Honda 758 i keď mali krátke časy, čo dokazuje, že boli rýchle, mali veľké časové rozdiely. Lepšie na tom boli ľahké stroje ako Jawa Junior 125. Neohrozene najmenší rozdiel z časov 0,21 sekundy mal R. Hubinger z Hohenau (A) na BSA Gold Star. Za ním nasledovali Jawa Junior 125, tiež z Rakúska, potom dlho nič a nasledovala Honda 500 z Holanska. Ďalej pokračovali jazdci na Ducati 350 a 500 s domácim a rakúskym jazdcom. Týchto prenasledovala rakúska Kawasaki Z1 900. Pelotón rakúskych jazdcov uzatvárali Aermacchi Dall´ara a Ducati 350, medzi ktorých sa pretlačila Honda 758. Pelotón pretekových a špeciálnych motocyklov uzatvárali staručké NSU 350 Sport, cestná preteková ČZ 125, Bultaco Sherpa a ČZ Walter 250.

Hanúsek M. Bultaco Sherpa 250

V automobilovej kategórii do toku výroby 1945 sa zúčastnilo šesť vozidiel, všetky boli vzácne exempláre ako autíčka cililink Aero 662, Tatra 57 a Praga Piccolo a Super Piccolo. Poradie v tejto kategórii stratilo akúkoľvek dôležitosť, dôležité bolo to, že ani jeden miláčik nesklamal svojho majiteľa a urobil radosť nielen jemu ale aj divákom. Kategória automobilov do roku výroby 1970 zastrešila autá z doby, keď moji rodičia boli mladí a bolo ich vidieť bežne na cestách vo svete aj v čase môjho detstva. Pri pohľade na Spartaky, Octávie, či Felície v plnej svojej kráse ako pri zbehnutí z výrobného pásu zajasalo nejedno srdce fanúšika ale aj laika. Svoju prezentáciu si odbili Austiny Mini, malé Fiatíky, VW chrobák, Volgy 21, Simci, BMW, Cortina, nenápadná Škoda 1201 Tudor a automobil snov americký Cadillac s ohromujúcimi rozmermi šesťmiestneho cupé s najmaximálnejšími zadnými krídlami a spotrebou podľa Dr. Hotového " ako všetky naše autá dokopy". Najmenší časový rozdiel medzi dvoma jazdami mala Škoda 450 Roadster, predchodca nezabudnuteľnej Felície. Podobne ako u motocyklov pretekových a špeciálnych, tak aj u kategórie automobilov upravovaných známymi ladičskými firmami cez pretekové špeciály až po malé formule bola najmä relyová hlučnosť hlavným lákadlom. Vence víťazov patrili maličkým automobilom, ktoré sa vždy výborne umiestňovali na Rely Monte Carlo. Tieto Mini Cooper Inocenti a Austin Mini boli vždy ozdobou pretekov do vrchu aj v bývalej ČSSR. Pretekové formulky neboli v popredí, ale zaradili sa za vždy smädný americký Dodge Charger so spotrebou /Dr. Hotový/ " Ako my všetci dokopy", teda pri objeme 6 litrov naozaj ako niekdajšie terénne vozidlá ZIL, čo kilometer to liter. Pelotón uzavrela nesmrteľná Škoda 130 RS kupé. Na štarte hnacie kolesá týchto špeciálov doslova písali na asfalt, výfuky ohlušovali a s odpočítavaním sekúnd pred štartom sa všetkým zvyšoval adrenalín v krvi. Boli to okamihy pre ktoré sa oplatí "byť pri tom", pre ktoré sa oplatí ujsť od nekonečných televíznych seriálov, ktoré o ničom nehovoria a nie je z nich žiaden duchaplný zážitok, len to že o nič neprídete, keď niektorý vynecháte. Preteky motocyklových a automobilových deduškov majú svoj šarm a aj keď nevyzerajú vždy super, vždy zakmitajú tou správnou strunou. Keď už nič iné nie, tak aspoň nasadia chrobáka do hlavy : " Prečo som len svoje prvé auto predal, veď tieto sú ako nové, moje staré som nemusel tak zničiť a ktovie či ešte existuje, či už neskončilo v šrote ? Toto nové ma síce odvezie, ale nemá "dušu". "

(Text a foto: Gilbert)