Jesenný relax na Záhorí, časť I.

prehľadná mapka

Dávnejšie som priblížil dobývky miest, odkiaľ je pekný výhľad na údolia Malých Karpát a na úbočia, kde žijem.

Tentokrát sme sa s manželkou vybrali na úbočia od moravskej strany. Po skúsenostiach v nedávnej minulosti, kedy prakticky všetky cesty v mojom okolí boli pre budovanie nového asfaltu riešené obchádzkami sme sa rozhodli pre prejazd cez horské sedlo Pezinská Baba. Pri ostatnom prejazde cez Pernek sme sa zastavili na začiatku dediny v Perneckom Mlyne. Teraz sme si návštevu reštaurácie odložili a vyhliadli si vzdialenejšiu destináciu. V najnižšom bode nás cesta viedla "Popod Hory".

Mali sme ambíciu na dobývku zrúcaniny Plaveckého hradu, no počasie nám neprialo. Ťahali sme na Jablonicu a Senicu. Na ceste za Prievalmi sme si zaspomínali na dobývky zrúcaniny ďalšieho hradu a síce Korlátko nad obcami Cerová-Lieskové a Rozbehy. Stále pršalo, tak aj tento zámer zastaviť sa tam znovu stroskotal.

Korlátko kedysi dávno internet

Dobývku Korlátka sme v minulosti absolvovali viackrát a to nielen v mojom detskom veku, ale s odstupom času keď moje princezné boli deti a nedávno aj s našimi vnúčatami. Korlátko je záludné, nie vždy dovolí svoju dobývku. Pri ostatných výstupoch sme si museli dať naozaj "bacha". Zrúcanina je vlastne prístupná až po zostupe od hlavnej cesty. V celkom prvom výstupe sme preliezli všetky najvyššie body v hore, no zrúcaniny nikde. Na tejto strane Karpát si nikdy s označovaním prostredia nerobili ťažkú hlavu, preto dobývka pre nezainteresovaných turistov vždy dopadla tak, že Korlátko sa po niekoľkohodinovom blúdení objavilo až pri odchode. Niekedy mi to pripomína historickú príhodu, kedy sa ešte lotri vešali na šibenici. Tí ktorí nemali vlastnú šibenicu tento akt spravodlivosti nemohli vykonať. Traduje sa stále v tomto údolí, že majitelia čohokoľvek si nič nepožičiavajú s odôvodnením: "To je naše a to je enem pro nás a pro naše dzeci". Zrejme aj Korlátko je enem pro tam žijúcich Záhorákov a pro ich deti. Každopádne ostatnú letnú dobývku sme absolvovali všetci vrátane našej vtedy najmenšej Elišky.

Hrad vybudovali v 13. storočí ako aj ostatné na ochranu "Českej cesty", ľudia ho opustili v 18. storočí kedy jeho existencia už potrebná nebola a odvtedy chátra. Súčasnosť priniesla viac orientačných bodov. Na najvyšších bodoch pohoria sú vrtule veternej elektrárne a v inom bode je rozhľadňa. Samotná zrúcanina je schovaná neďaleko turistickej chaty za malým lesíkom pri mohutnom strome na ktorom sú tabuľky s významnými trampistami, zálesákmi, či skautmi miestneho spoločenstva turistov.

V Jablonici sme preleteli okolo kaštieľa, ktorý v minulom režime bol využívaný ako škola (ZDŠ), centrálny sklad vykúpených koží domácich zvierat a opotrebovaného peria na recykláciu, ďalej ako výrobné družstvo pri MNV. Jeho ozajstnou obnovou sa začal zapodievať až majiteľ vinárstva, ktoré tam údajne sídli. Cesta pokračovala ďalej do Senice a odtiaľ do Holíča a Skalice. Zastávka v Senici bola v "Kolibe Senica", kde sme sa dobre najedli a pokračovali až do Skalice.

rotunda Svätého Juraja pri našej návšteve

Skalica je považovaná za starobylé kráľovské mesto, ktoré je na dôležitej križovatke Českej cesty a pôvodnej jantárovej cesty. Cesty sa odtiaľ odjakživa rozchádzali do Rakúska, na Slovensko a na Moravu. Ubytovali sme sa na okraji mesta v miestnej časti Tehelňa v hoteli Svatá Ludmila s plne vybaveným wellnessom a ružovou záhradou s jazierkom, altánkom za hotelom. Historická časť mesta je naozaj pekná, no chcelo by to prechádzku absolvovať cez deň za pekného počasia. My sme to šťastie nemali. Romantika pri jazde po mačacích hlavách pomedzi historické budovy mesta je neopakovateľná. Rýchlo sa zotmelo a dážď bol síce sprvu tichý, no výdatný. Pozdejšie sa zodvihol vietor. Neostávalo nič iné len si dať v cukrárni zákusok, podebatovať pri kávičke a vychutnať si nočnú prehliadku miest z ktorých sršia dávne veky ako aj blízka minulosť. Užíval som si to, lebo v skalickej nemocnici som sa narodil a oproti nej je stále budova bývalého socialistického podniku Grafobal, kde sa robili papierové obaly na platne, plagáty, či reklamné obaly a iné reklamné predmety a funguje to tam dodnes.

Na druhý deň sa počasie umúdrilo a mohli sme sa pustiť do mapovania mesta. Navštívili sme rotundu nad mestom, mestské hradby a starý židovský cintorín na zráze hneď za hradbami pri rotunde. Na vedľajšom kopci sme si pozreli veľké cintoríny so starodávnou kaplnkou a kalváriou. Chceli sme využiť počasie a šli sme teda aj ďalej. Najprv do Holíča, no opäť začalo pršať a prehliadku holíčskeho vodného hradu sme absolvovali v počasí usmoklenom. Prvé čo ma zaujalo, boli zbytky usmernenia z ostatnej akcie, teda pretekov historických cestných motocyklov. Práve v areáli hradu bolo zázemie pretekov, ktoré sa konali v uliciach mesta na mestskom okruhu. Areál hradu je neustále v pohybe. Priebežne mesto renovuje a opravuje všetky nemovitosti a priestor sa snaží využiť nielen turisticky, ale v budove na pravo od vchodu aj pre účely mestského zastupiteľstva.

pohľad na staré mesto kedysi

Najstaršia zmienka o vodnom hrade je z roku 1256, kedy to bola len kamenná budova, ktorá mala svoj potenciál. Hradní páni, ktorí sa v minulosti menili sa snažili objekt zväčšovať, prispôsobovať aktuálnemu stavebnému slohu v minulom režime to dotiahli k vrcholu a komunisti do dnešnej podoby. Prestavby boli v 14-tom, 15-tom storočí, no až v rokoch 1749 až 1754 sa z vodného hradu stalo letné cisárske sídlo Habzburgovcov. V tej podobe viac menej hrad prežil do dnešných dní. Perličkou vždy bolo to, že hlavné priečelie bolo to dnešné zadné. V opevneniach boli vždy podzemné chodby, ktoré sa klasifikovali ako kasematy a používali sa ako zásobovacie tepny a počas bitiek ako vojenské obranné podzemné stanovištia. Dodnes sú na múroch viditeľné okná, brány a strielne. Samozrejme vonkajšie a vnútorné priekopy boli naplnené vodou. Vnútorná priekopa je už oddávna vysušená a slúži na kultúrne podujatia a ako som spomínal ako zázemie spoločenských, motoristických a veteránskych akcií. Čo bolo sprístupnené som preliezol a samozrejme nazrel som cez bránu do vnútra a cez okná do pivničných skladov.

Pri našej návšteve, teda pršalo a už bolo po sezóne, tak vnútro bolo uzamknuté. Podľa mojich zistení občas je malá časť z vnútorného prostredia sprístupnená. My sme ale to šťastie nemali. Zohriali sme sa v jednom krídle okrajových budov v turistickej kancelárii a v druhom okrajovom krídle v cukrárni pri koláčiku, kávičke a čaji. Vodný hrad za prvej ČSR slúžil ako meštiacka škola. V minulom režime v budove hradu bola škola a predpokladám, že zameraná poľnohospodársky, či na rybárstvo, koniarstvo pretože okolí je žrebčín a rybníky. Je to kultúrna pamiatka, no peniaze na celkovú rekonštrukciu sú len fantáziou tam žijúcich. V našom momentálnom geopolitickom prostredí Vodný hrad je vďačným cieľom a bol som rád, že okrem nás tam nebolo nikoho, pretože pri akciách, keď všetko praská vo švíkoch to nie je moja parketa. Nabudúce priblížim ďalšie habzburgovské miesta v okolí. Priblížim žrebčín a kačenáreň v susednej dedinke Kopčany. Vrelo odporúčam tam nazrieť a opáčiť. Stojí to za to.

Vodný hrad dnes druhá vodná priekopa