BALKATOUR 2004 Časť prvá: Slovensko – Maďarsko – Rumunsko – Bulharsko 2 246 Km. 5/5

Za relatívne hustého dažďa dorážame na Rumunsko – Bulharskú hranicu. Pagáč usúdil, že jeho kožená bunda premokla, tak je najvyšší čas si obliecť, tak ako zvyšok výpravy, regenku. Colník nám povedal že máme čakať, že vybavujú. Dodnes je nám záhadou koho vybavovali. Videli sme tam len jeden autobus. Pokúšali sme sa fajčiť, ale aj napriek tomu, že sme mali helmy a otvorené štíty nám dážď cigarety zahášal. Po 20 minútach státia v daždi nám milostivo oznámil, že sa môžeme presunúť o 150 metrov ďalej kde nás čakajú kolegovia. Tam to šlo pomerne promptne. Pas, techničák od motorky a po 10 minútach sme sa pohli smerom na Bulharskú colnicu. Tam sa táto procedúra opakovala, len trvala polovicu času. Takže vitaj Bulharsko! Cesty vynikajúce, benzín za 1,49 Leva (jeden Lev = 20 korún). Smerujme južne na Varnu. Husto nám prší, ale cesty sú relatívne prázdne a aj asfalt je dobrý. Mesto je prepchaté autami. Zrejme všetci turisti vyliezli z letovísk na malú kultúrnu vsuvku. V centre meníme peniaze a vidíme značku KFC. Pod vidinou obeda sa tam presúvame. Terasa je úplne preplnená ľuďmi a nieje tam jediné miesto na sedenie. Dorazili sme tam za prietrže mračien. Turisti nechápu, že sme suchí a pozerajú na nás ako v tej prietrži zosadáme z motoriek a pokojne sa bavíme čo ďalej. Výprava však chytá nerv, keď si jeden Bulhar pýta od nich poplatok za to že stoja na chodníku a z preplneného fast foodu a prchá. Drtič, Silvia a Rado sa nevzdávajú a naobedujú sa. Za 15 minút je po daždi a vychádza slnko. Výpravu dobiehajú hneď za Varnou, kde sa v reštaurácii výprava suší a obeduje.

Cesta na juh Bulharska potom prebieha bez najmenších problémov. Cesty vynikajúce, benzínových púmp dostatok a policajti stále merajú. V našom tradičnom čase, okolo 22:00 prichádzame do dedinky asi 50 Kilometrov južne od Burgasu. Freedom, naša vedúca matka predstavená neomylne vedie kolónu cez mestečko a zastavuje na jej konci 50 metrov od mora. Sme pred nejakým hotelom. Pýtame sa že či majú voľné. Majú. Pýtame sa kde si máme zaparkovať motorky. Tu pod prístrešok a ešte aj psa ku nim priviažu. Ideme si pozrieť izby. Po Rumunskej chatke hotový luxus. Dlažby, sedacie WC so sprchou a na každej izbe farebný TV. Všetci máme balkóny s výhľadom na more.

Proste sen za 12 EUR na osobu a noc. Po sprche sa vyberáme na obedovečeru. Ceny pre našinca smiešne. Veľký kus mäsa s hranolkami za 80 korún. Najdrahšie jedlo mala Silvia, poriadnu porciu kalamára za 150 korún. Čosi popijeme, Freedom si dá v rámci úsporného programu fľašu vína v hodnote polovice večere pre šesť ľudí a spokojne ideme spať. Na druhý deň sa Lukymu podarilo vybaviť od vedúceho hotela hadicu a tak sme aspoň troška deratizovali motorky zašpinené od Rumunských mušiek a Bulharského dažďa. Nasledovali dva voľné dni, keď sme si každý robili čo sa nám zachcelo. Niektorí sa vyvaľovali na pláži, niektorí sa pokúšali zameniť zvyšné Rumunské milióny v okolitých bankách. Niektorí mali šťastie a stretli aj Ozzyho s ochrankou. More bolo teplé, počasie krásne, ceny nízke a alkoholu dostatočné zásoby v bare. Škoda opúšťať takúto milú krajinu. Nič netrvá však večne. Začali sme sa chystať na najnáročnejší presun takmer bez diaľnice z Bulharska cez Turecký Istanbul do Gréckeho Alexandropolisu. Ale o ňom sa dočítate v pokračovaní tohto cestopisu, kde okrem iného vám povieme ako sme sa na motorkách dostali až do Ázie, ako sa chovajú holuby v sklade potravín, čo nového v Grécku a ako tak isto vám priblížime jednu úžasnú cestu popri Dunaji v Srbsku.

Napísal: DrTič
Odborná korektúra: Freedom
Vecné pripomienky: Silvia, Luky, Pagy, Rado