Anketa:
Ukrajinské rakety 2/4
ZdieľaťPridané: 30.01.2015 Autor: bubo008
Čitatelia: 26908 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
Mišova svadba
Ráno sme pozreli mapu a zistili sme, že sa motáme ako chuji a že sme stále len pár kilometrov od našich hraníc. Tak sme kopli do vrtule. Na ukrajinských cestách je problém spraviť viac ako 200 km denne a hlavne s Arnoldom, ktorý by len nadvihoval sukne každej Nataši. Tento deň sme všade stretávali pekné sukne. Krojované! Bol Deň Ukrajiny a mnoho ľudí bolo oblečených v tradičných bielych krojoch s červenými výšivkami.
Večer sme dorazili do Kolomie. Tu sa navyše oslavovali aj Dni mesta, takže oslava dvojnásobná. Celé centrum mesta bola pešia zóna zapchatá stánkami a ľuďmi a my sme sa ako prasce predierali na motorkách cez nich. Niektorí sa z nás radovali, niektorí hromžili. Minulý rok nás Istambulčania cez Grand bazár púšťali oveľa ochotnejšie. Po uliciach vykrikovali skupinky mladých. „Putin chujlo!, Putin chujlo!“ Zaujímalo ma, aký je rozdiel medzi obyčajným chujom a chujlom. Bolo mi vysvetlené, že chuj je penis a chujlo je človek-penis. Ukrajinčina sa mňa celkom slušne lepila a zase som bol o niečo múdrejší. Ubytovali sme sa a rozhodli, že ideme ochutnať miestny nočný život. Mišo sa zaľúbil do recepčnej Iny, museli sme ho ťahať nasilu. Naštartovali sme sa v rockovom bare. Prisadli sme si k takej partii, dali do reči a ja som tam objavil svojho dvojníka. Podobal sa trochu na mňa, ale bol oveľa sprostejší. „Kak tebja zavud?“ pýta sa. „Bubo“, odpovedám a ukazujem na menovku na tričku. On pozrel na logo na svojom tričku a vraví: „Ja Adidas“. No kokot, až som sa hanbil, že sa podobáme.
Zrazu pribehol Arnold, ktorého už dobrú hodinu nebolo vidno: „Chlapi, serte na tento pajzel, objavil som Mekku, hotový hárem, zoznámil som sa z miestnym mafiánom a dostane nás do top podniku. Volá sa to Trója. Normálne tam máš predpísaný odev, ale keďže sme inostranci, že nás pustí aj v motorkárskom. Keď uvidíte tie rakety tam, odpadnete.“ Nebolo nám treba 2x vravieť. Mafián bol drsná miestna autorita, ale na nás bol milý, motorkárov tu často asi nemáva. Keď som vošiel dnu, zistil som, že Arnold mal pravdu. Plný podnik modelky, missky, jeby, šupy, skrátka rakety! Arnold tam začal pobehovať od jednej k druhej ako medveď Yogi, čo všade vidí košíky. Skončil pri blondíne Aľonke s tak svietiacimi vlasmi, že som ju podozrieval, že je z Černobylu.
Pre väčšinu devočiek sme neboli záujmová skupina, hľadeli na nás ako na vandrákov. No minimálne sme sa dobre zabavili, ja som vytancoval jednu z tých krojovaných dievčin. Rasťo len popíjal nejakú sódu na bare a pobavene nás pozoroval, ako otec pozoruje malé deti na pieskovisku. Do hotela sme sa vrátili nad ránom. Rasťo si všimol, ako Mišo pokukuje po recepčnej a spomenul si na dovolenkový sľub. Začali pytačky. Po asi hodine sme vedeli, že Ina zarába asi 60,-€ mesačne, z toho 20,-€ dá na cestu do roboty. Šaty nosí po mame, alebo po sestre. Je inteligentná, študuje, hovorí troma jazykmi. Žiadna krásavica, ale za to veľmi sympatická. Do neba sme vychválili Mišove prednosti. Aký je zručný, šetrný, slušný, pracovitý, skromný a verný. Po hodine už sedeli vedľa seba a Rasťo, sťa by Roadcaptain využil svoje Bohom dané právo oddávať na cestách. Ako obrúčky použili kariky z kľúčov, svadobná kytica bola prichystaná vo váze na recepcii. Aha, ako im to svedčalo:
Po obrade sme ich nechali samých. „Počkajte!“, kričí Mišo. „Veď ja jej nerozumiem, ako sa budeme rozprávať. Neboj, počas svadobnej noci sa čuši“, a pomaly sa vytrácame. „Počkajte!“, kričí znova. „Zabudol som jej meno.“ No to snáď nie, hovor jej „Ľúba maja“, a tam sme ho na surovo nechali, nech sa venuje svojej mladej žene a išli sme spať. Neviem, čo všetko robili, no dúfam, že si užili.
Moldavská tráva
Dnešný cieľ bolo Moldavsko. Zastavili sme sa na obed v Černivtsi, to je veľmi pekné mesto. Vlastne to boli ranajky, lebo sme vstali na obed. Cestou pred hranicami Rasťo naložil na Elektru uniformovanú pohraničiarku, ktorá šla pešo popri ceste do roboty a pár kilometrov ju zviezol. Vybavila nám za zo prednostné vybavenie a ušetrili sme celé 3, slovom tri minúty.
Rasťo a pohraničníčka |
Lúčili sme sa s Ukrajinou. Prekvapili ma v nej wifi free zóny, ktorých bolo viac ako u nás. Hocikde v centre mesta, na pumpe, dokonca aj na tomto hraničnom prechode. Policajti mi nepripadali výpalnícky, ako mnohí tvrdia. Stačí s nimi vedieť jednať a bezdôvodnú pokutu nedajú. Zaujímavé bolo, že policajné autá sú tu všehochuť. Staré žiguláky nad 30 rokov, nové žiguláky do 30 rokov, BMW, Opel, Volga, Hyundai, Dacia.... a s rôznymi kamuflážami – modrou, zelenou i červenou. Nevidel som v tom logiku. Všetko je tu lacné, benzín, potraviny aj služby. Chlast a cigarety dokonca superlacné! S angličtinou tu nepochodíš, treba vedieť ukrajinsky, alebo rusky. Ľudia sú tu veľmi chudobní a veľmi srdeční. No bolo z nich cítiť strach pred konfliktom. Niektorí nadávali, iní sa tvárili akoby život bežal ďalej, ale téme vojny sa zámerne vyhýbali. Vojnu symbolizovali len častejšie vojenské hliadky na cestách a zátarasy pripravené kedykoľvek uzavrieť cesty. Boli sme na západnej Ukrajine, Rusi ich tu volajú banderovci, fašisti. Okrem ukrajinskej vlajky používajú aj svoju, čiernočervenú. Nenašli sme tu jediného človeka, ktorý by mal rád Rusov. Vinia ich za všetko zlo sveta, ale Američanov tiež. Ja som si musel dať z motorky dole slovenskú vlajku, lebo ako sa krútila a znak sa schoval, vyzerala ako ruská. Bol som na to jemne upozornený, tak som pochopil. Nechcel som sa stať obeťou nejakého nadšeného amatérskeho snajpera. V Moldavsku nám pršalo, keď sme sa priblížili k železničnému priecestiu. Koľajnice boli mokré, pod šikmým uhlom vzhľadom k ceste a trčali nad asfalt. Prvý išiel Rasťo a jeb na zem. Hehe, zasmial som sa škodoradostne, bolo mu treba túto poltonovú kravu. Smiech ma prešiel, keď mi šmyklo predné koleso a rovnakým spôsobom som sa vysypal rovno vedľa neho. "Au, noha!" Odtrhol som pravý padák a motorka spadla na ňu. Nejak som sa vyslobodil, ale mašinu nie a nie dostať von. Stále sa to šmýkalo a predné koleso mi zapadlo do koľajnice, musel som podkladať skalu, aby som sa dostal von. Nepríjemné uprostred trate. Mišo a Arnold to prešli už kolmo a tam sa na nás rehotali aj so železničiarom v búdke. Po asi piatich minútach sme to zvládli a zadýchaní za priecestím sa rehotali, akí sme somári. „Bubo do riti“, vraví Rasťo. „Veď sme to mohli odfotiť. Ti hrabe? Ja bol som rád, že sa dlho nemotám vlaku pod nohy, na fotenie som nemyslel." Ale Rasťo stále dobiedzal:„Poďme ešte raz a Mišo to nafotí." Na začiatku debilný nápad sa mi postupne začal páčiť. Bude pamiatka. A tak sme išli cez ten prechod znova menšou rýchlosťou a naozaj sme sa vydrbali rovnakým spôsobom, na tom istom mieste. Mišo to fotil a fotky v galérii pochádzajú z rekonštrukcie tejto udalosti. Železničiar sa už nesmial, iba si ťukal na čelo.
Za už slušného lejaku sme došli do mestečka Briceni. V Moldavsku sa hovorí rumunsky, ale rusky tu vedia tiež, tak sme si aj pokecali. Prišiel ku mne týpek, že vitajte v Moldavsku bajkeri, podal mi ruku a zostal mi v nej papierik. „Enjoint Moldavia“, povedal a zmizol. „Hej Mišo“, kričí Arnold. „Fajčil si už trávu? Nie? To čo si za bajkera!“ Nebudem tu verejne rozprávať, čo sme s touto drogou nakoniec spravili, poviem len, že cez ďalšiu hranicu sme ju nepašovali.
Republika, čo nie je ani na mape
Pri raňajkách sme začuli divnú ruštinu. Hej, to je slovenský prízvuk! Pridali sme volume našej vravy a otočil sa chlapík v tričku s logom EU. Dali sme sa do reči. Marián tu ako pohraničník zaúča Moldavcov, ako chrániť blahobyt Európskej únie, ktorý sem čoskoro dorazí. Fajn chlapík, srdečný, dobre sme si pokecali, kým sme vyrazili. Jazda moldavskou krajinou vyzerá ako americká Route 66 z filmov. Celá je rovná a vlnitá, plná pasienkov a vinohradov. Obedovali sme v Kišiňove, hlavnom meste. To bolo celkom drahé, akoby som bol v Bratislave. Menší šok po Ukrajine. Tu sme a dopočuli o lokalite Cricova. Vraj sú tam vinárske pivnice a katakomby, po ktorých sa dá jazdiť. Jeden ochotný Moldavec rovno naštartoval auto a viedol nás tam. Vyzeralo to pekne, obrovské priestory pod zemou, ale jazdiť sa po nich dalo len turistickým vláčikom. To sa nám nechcelo, tak som tam aspoň odfotil túlavého Miša s túlavým psom. Aha:
Dvaja tuláci |
Moldavec nás pozýval na svoj ranč, mám kontakt, možno nabudúce. Ako poďakovanie som mu venoval nedopitú fľašu borovičky. Rozhodovali sme sa, že čo ďalej a zhodli sa, že ideme znova na Ukrajinu. Do Odessy, výkladnej skrine ukrajinského cestovného ruchu. Koľko mi len o nej babka rozprávala... Na mape najkratšia trasa vychádzala cez Tiraspol. Ako si tak ideme, zrazu jeden tank, druhý tank, vojaci, zátarasy a hranica. „To sme už na Ukrajine tak skoro?“, pýtame sa. „Ste v nezávislej Podnesterskej republike“, hovorí hrdo po rusky pohraničník. To si už hocijaká skupina Rusov vytvorí hocikde republiku. „Ako dlho fungujete? Už 20 rokov. Máme prezidenta, vlastnú menu, znak podobný tomu sovietskemu a aj armádu.“, dodáva hrdo. Zaujímavé. Podľa mapy sme stále v Moldavsku, Podnestersko neuznal snáď ani jeden štát. Možno Rusi ho tolerujú. Aspoň ten ich prezident ušetrí na medzinárodných cestách. „Chceme spoznať vašu krásnu krajinu, čo nám treba?“ Zaplaťte 36 USD za motorku a choďte“, vraví pohraničník. Po krátkej porade sme usúdili, že máme na háku túto divnú republiku. Vydrankali sme aspoň nejaké ich ruble na pamiatku. Moldavské lei vyzerajú smiešne, ako z monopoly, ale tieto ruble boli ešte smiešnejšie. Svojim deťom nosím z každej krajiny vzorku peňazí, toto bude zatiaľ najcennejší kúsok. Otočili sme sa a po tme sme došli do mestečka Causeni. Ubytovali sme sa a vyspevovali na balkóne s gitalele. Nejaké dievčence vyzreli z okna, ale hneď ako sme sa prihovorili, zaliezali naspäť. Moldavky sú plachejšie ako Ukrajinky, ale nevadilo nám to, lebo sú zároveň aj škaredšie. Keď mám zhodnotiť Moldavsko, je tu o málo menšia bieda ako na Ukrajine a cesty majú o niečo lepšie. Majú dobré víno. Moldavsko asi založili obyvatelia Moldavy nad Bodvou, lebo aj tam zreje dobré víno, vidím tu logickú paralelu. Ale inak ma nejak extra táto krajina nezaujala.
Ty nebudeš jobať devočky, to sú slušné devočky, tie ja budem jobať!
Moldavsko-ukrajinská hranica je divná. Najprv jedna moldavská kontrola, potom ukrajinská a Ukrajinec ti dá lístok, kde napíše typ vozidla, následne ideš niekoľkokilometrovým ukrajinským územím popri rieke a na konci ti ďalší Ukrajinec ten lístok zoberie. Cestou k Odesse bolo viac očividné, že na Ukrajine sa bojuje. Popri cestách boli opevnenia z vriec s pieskom, tanky, vojaci a mobilné barikády.
Ono, my sme sa necítili byť v ohrození, ale pravda je, že vláda mohla kedykoľvek vyhlásiť výnimočný stav, uzavrieť cesty a to som zvedavý, čo by sme potom robili. Asi nič, je tu lacno, prečkali by sme na koniec vojny a potom šli domov, hehe. Odessa je naozaj výkladná skriňa, ale taká trochu červotočivá. Až keď sme sa zatúlali k najlukratívnejšiemu pobrežiu, vyzeralo to reprezentačne. Ale aj dosť draho, to pre bežného Ukrajinca nie je. Posunuli sme sa viac na sever a našli Dom Pavlova. Gýčový ubytovací komplex na pláži. Nad vchodom maska z Goldwinga, výzdoba kombinovaná z rímskych stĺpov, jazierok s umelými labuťami, palmami, slonmi a papagájmi. Všetko vysvietené, ako kolotoč. Rasťovi sa stal malér. Bankomat mu zhltol jedinú kartu a odmietol ju vydať. Zavolal šéfa, ten zavolal zástupkyňu a ona zavolala sekretárku a tá si zobrala na pomoc čašníčku. Asi hodinu nad tým maturovali, volali do banky, ale riešenie nikde. Po hodine strategických diskusií to zobrala do rúk čašníčka, ktorú tieto debaty asi najviac zdržiavali od roboty. Vytiahla kábel zo steny a keď ho zastrčila naspäť, bankomat kartu vypľul. Všetci piati z toho boli šťastní, akoby vynašli liek na rakovinu, aha:
Dozvedeli sme sa, že neďaleko sa večer koná motozraz. Zoznámili sme sa s dvoma kočkami, Aňou a Sašou, tiež to boli v celku rakety. Boli tu na dovolenke, Aňa bola študentka a Saša pracovala ako hovorkyňa ukrajinskej vesmírnej agentúry. To bolo zaujímavé, o hviezdach sa s dievčencami radi bavíme, tak sme ich rovno na ten zraz pozvali. Bol plný Dneprov a ich derivátov, ale našli sa aj iné značky, dokonca jeden Harlej. Ako najvzdialenejších účastníkov nás čo najsrdečnejšie privítal majiteľ klubu a pozval nás na prvú rundu. Večer sa rozbiehal súťažou o najsilnejšieho motorkára. Súťažilo sa so železnou guľou, ktorú si musel, čo najviac krát zdvihnúť nad hlavu. Prihlásili sa štyri skrine a majiteľ vytiahol aj mňa, nech reprezentujem zahraničie. No zdvihol som to 28x a čakal čo ostatní. Jeden 18, druhý 22. Začal som fandiť tomu poslednému, lebo to v dave začínalo šumieť, že hádam to tu nevyhrá Slovák. Ten posledný fixľoval, dvíhal to len na kúsok nad plece a vyhral. Našťastie! Netúžil som, aby ma potom natrúbení drsňáci vyzývali k férovkám. Ďalšia súťaž bola o najhlučnejšiu motorku. Do riti, že ja nemám tie svoje rúry, to by som vyhral. „Mišo, nože zober... (klik na stranu 3)
Pridané: 30.01.2015 Autor: bubo008 Zdieľať