Grécko II 3/5

Tak zrejme, aby sme nevyšli z cviku, ráno bolo otrasné počasie. Od mora sa na nás valila čerňava, a my sme mali naplánovaný presun na Chalkidiky. Peťo ešte spravil rafinovaný pokus. Keď sa ráno vrátil z pláže a oznámil nám, či sa radšej nevydáme opačným smerom k ostrovu Is. Skiatos, o ktorom mu ktosi doma vravel, že je pekný(nejaký čoprista). Vraj smerom na Chalkidiky, je práve tá čerňava najčernejšia. Chvíľu sme ešte polemizovali o jej polohe, pretože som samozrejme tvrdil opak a trval na dodržaní aspoň základného plánu. Keby sme sa totiž vydali smerom južne, Prespanske jazero by už zrejme zostalo len v rovine želaní. Tak som vytiahol najťažší kaliber. Sľúbil som babám teplo, slnečno a kúpanie. Bolo to síce odvážne tvrdenie, ale zabralo na 100%.

Domeček

Vyrazili sme teda smerom na Thesaloniky. Vedie tu diaľnica, takže nič zaujímavé. Akurát sme tu konečne narazili na pumpu, akú poznáme od nás a nie iba na také, aké tiež u nás boli, ale pred desiatimi rokmi. To, že môj sľub zabral na kočky, bolo fajn, ale že zaberie aj na počasie, to som skutočne nečakal. Do Thesalonik prichádzame v nádhernom slnečnom počasí. Opojení týmto faktom, míňame odbočku na obchvat a „vychutnávame“ si obrovské zápchy v centre mesta. Po tejto zbežnej, hodinovej „prehliadke“, šoférskej drzosti, arogantnosti a apatie zároveň, pokračujeme ďalej po diaľnici, na ktorej je obmedzenie rýchlosti na najbližších „pouhých“ 80 km, kvôli oprave cesty. Ale nech sme tých cestárov-opravárov akokoľvek hľadali, nevideli sme nikoho. Pohodlne sme dorazili až do cieľa našej cesty na stredný prst Chalkidiky-Sithonia. To, čo až doteraz bola „brnkačka“ sa zmenilo na problém. Chceli sme nájsť ubytovanie aspoň na štyri dni. Ale zladiť naše požiadavky nebolo jednoduché. Takže to bolo dookola:“ tu není domeček, tu není stromeček, to je blízko mesta, to je ďaleko od mesta, tu nenechám stáť motorku....“ Keď sme sa tam motali pomaly druhú hodinu a na štyridsať kilometrovom úseku najazdili už pomaly stovku, tak mi nejak došlo, že tá demokracia k ničomu nevedie. Pri Marmarase, centre poloostrova, som zabočil do okrajovej časti a po ulici vedúcej po pláži a na druhej strane s penziónmi, došiel som na koniec k poslednému, spýtal sa na cenu a zobral to na štyri dni. Domeček tam bol, nebolo to v meste, ale veľmi blízko, motorky neboli v garáži ale pod prístreškom a stromeček na pláži nahradil slnečník. Navyše vyzeralo to veľmi pekne, takže nakoniec všetci boli spokojní. Hneď po ubytovaní sme sa išli okúpať do mora. Baby vrneli blahom a nám tiež dobre padlo omočiť nohy v slanej vode. Konečne som mal pocit, že som na „juhu“. Večer sme preskúmali nábrežie a vybrali si tavernu. A bol to dobrý výber. Za celý náš pobyt sme už do inej nevliezli. Nebolo to len vynikajúcim jedlom(hlavne grilovaná feta bola fantastická), ale živá miestna hudba(buzouky), vytvárala neopakovateľnú južanskú atmosféru, ktorá bola dotvorená mladým talianskym čašníkom, príjemným ale naivným až strach. Keď nám pred záverečnou po niekoľkých pivách rozprával ako je on zaľúbený do Lenky z Brna, ktorá robí modelku a je to jediná žena jeho života. Nakoniec sme sa dozvedeli že Lenka má 17 a on 28. Boli sme slušní a zadržali výbuchy smiechu. Ale členky som mal okopané ako po dedinskom futbalovom zápase. A navyše v taverne mali vlastného psa. Aj napriek môjmu všeobecne známemu postoju k čoklom, toto bol vydarený exemplár. To bol herec. Proti nemu je aj Delon druhotriedny ochotník. Ten keď začal „hádzať oči“, tak si mohol vybrať, čo sa mu na ktorom taniery páčilo. A keď mal dosť, prebehol cez ulicu, lehnil a kúpal sa na pláži. A my hovoríme o „psom živote“???

Nasledujúce dni boli pohodové. Žiadne vstávanie a balenie, proste leháro, len s tým kúpaním bol maličký problém. More bolo po nočných búrkach plné medúz, veľkých ako koleso od Felicie, čo sa nám s Peťom náramne páčilo, potápať sa medzi nimi. Škoda, že naše nadšenie nezdieľali aj baby. Ale pre moju drahú aj ležanie na pláži pátrí k obľúbeným aktivitám a Renča mala slnečník, tak čo?

Medúza

Pre spestrenie sme sa po poobediach vydávali v rôznom zložení na výlety po okolí. Na prvý som vyrazil sám. Mal som totiž v pláne prejsť cez hrebene až k najvyššiemu vrchu na Sithonii na Parthenonas vysoký 817 m. Zámer to bol pekný, ale naplniť ho bola riadna fuška. Veľmi ťažko som sa orientoval v spleti šotolinových ciest a ako najlepšia taktika sa ukázalo vyjsť na najbližší kopec rozhliadnuť sa, ktorá cesta kde vedie a vydať sa po nej až k ďalšiemu kopcu. Ďalším problémom boli veľmi prudké klesania, v ktorých nešlo brzdiť ani brzdou ani motorom. Tu by som uvítal keby to Varadero malo tak o 100 kilo menej. A posledný problém, ktorý mi znepríjemňoval život, boli množstvá úľov popri ceste. Včeličky síce nosia medík, ale svine žihadlá púšťajú tiež. Aj tak som sa na vrchol dostal a stálo to za to. Bol z tade neuveriteľne krásny výhľad. Celú Sithoniu som mal ako na dlani a smerom na západ bolo vidieť cez more 20 km vzdialenú Kassandru-prvý prst Chalkidiky. Posledný prst, je pre zmenu viditeľný smerom na východ, ale pre návšteníkov je uzavretý. Je na ňom množstvo kláštorov a najvyšší vrch dosahuje výšku 2030 m, ani nie kilometer od pobrežia. Práve ten som chcel najviac vidieť, ale nepodarilo sa mi to, lebo bol zahalený v oblakoch. No čo, smolka. Nazad som sa vrátil pre zmenu po pobreží, ktoré lemovala výborná šotolinová cesta miestami vysekaná priamo v kolmých stenách pobrežia a vedúca popri nádherných divokých plážach, s ktorými sa tie „bežné“ turistické vôbec nedali porovnávať.

Na rad prišla aj návšteva Marmarasu. Tú sme absolvovali všetci a na pešo. Je to príjemné prístavné mestečko, centrum Sithonie. Je postavené na členitom brehu, takže ulice vedú zásadne z kopca alebo do kopca. Centrum je samozrejme napchaté obchodíkmi so suvenírmi a tavernami všetkého možného druhu. Zakiaľ kočky prekutali všetky možné obchody, ja som si krátil chvíľu vo fast foode s gyrosom. Ten je super. To do mastnej placky dajú mastné hranolky a doplnia to mastným mäsom. Tak prečo by som si nedal hneď dva?? Hlavne, keď hneď potom ideme na večeru! No môj vysoko senzitívny žalúdok mi jasne vysvetlil, že takto zdravá výživa nevyzerá.

Posledný z našich „fakultatívnych výletov“ bol na Kassandru. Aďa sa zostala opalovať a Peťo s Renčou išli so mnou. Náš pôvodný zámer nájsť historické lokality podľa mapy sa nepodarilo naplniť, teda okrem jednej starej byzantskej veže, ktorú sme našli. Kassandra je omnoho lepšie vybudovaná z hľadiska komerčného turizmu. Veľké množstvo hotelov, penziónov, turistických centier napchatých obchodmi so suvenírmi tu nájdete takmer každých päť kilometrov. My sme ale odbočili z pobrežného okruhu do vnútrozemia, kade podľa mapy, ale aj v skutočnosti viedla pekná panoramatická cesta k najvyššiemu bodu, ktorý je 307 m vysoký. Tu sme sa museli rozhodnúť, či zísť na druhú stranu a pokračovať po pobrežnej asfaltke alebo po šotoline prejsť cez hrebeň poloostrova. Peťo zvádzal tvrdý boj samého so sebou. Na jednej strane sa mu rozumne, do tých šotolín s XJ-čkom moc nechcelo, na druhej strane ho zvedavosť ťahala na hrebeň. A keďže sa Peťo poväčšine správa tvrdo racionálne, jeho rozhodnutie bol pre mňa šok! Rozhodol sa pre hrebeň! Po toľkých cestách, čo sme spolu absolvovali, by som sa stavil, že pôjdeme po pobreží. Ale bol som rád. Cesta bola skutočne pekná, aj keď si myslím, že počas tých 20-tich kilometrov Peťo svoje rozhodnutie niekoľkokrát oľutoval. Ale možno aj nie, lebo večer som dokonca od neho počul, niečo v tom zmysle, že by sa mal poobzerať po cestovnom endure. Je to vôbec ešte ten Peťo, ktorého som voľakedy spoznal???

Marmaras

Posledný večer všetci pri balení smútili, lebo to bola posledná možnosť na kúpanie. Len ja som mal radosť, nasledujúca trasa bola totiž určená cez Thesaloniky, Gianitsu, Edessu do Floriny, z kadiaľ je to už len na skok k Prespanskemu jazeru.