2. časť Czech Endurance Cup – konečne pódium pre Motoride Team!

Čakalo nás ale riadne stavenisko. Náhradné sprchy strašné, WC tri „kupé“, čo je na ranné predštartovné sranie ozaj málo, voda v boxoch nešla a pred nami teplo, že aj ťava zo Sahary by si radšej hľadala tieň. Prekvapenie to ale nebolo, lebo sme vedeli, že boxy sú v rekonštrukcii, bolo ale minimálne netradičné, pri prejazde poza boxy stretnúť valec. Maťo si túto staveniskovú atmosféru užíval už od soboty, lebo využil voľné jazdenie, keďže ešte Hungáč nikdy neopáčil.

Samotný okruh mi príde veľmi zábavný a hlavne silno rozmanitý. Nájdete na ňom takmer všetko. Dlhá cieľovka s vracákom na konci, stúpanie do kopca so zatáčkou za horizontom, sériu rýchlych zatáčiek, retardér úzky ako chodník pre cyklistov, ako aj dlhééé, utiahnuté točky. Proste zábava.

Zábava, keby nebolo to teplo, ktoré sa za doobeda vyvinulo. Normálne som rozmýšľal, či som si nepomýlil bránu a miesto toho, aby som sa natiahnutý v koži pokúšal o celkovú dehydratáciu a vyčerpanosť, som mal skočiť vedľa do aquaparku a v plavkách spod slnečníka sa dívať na tých magorov, čo sa točia do koliečka.

Doobedné merané tréningy, ako aj kvalifikácia sa nám celkom darili. Maťo v sobotu natrénoval a my s Robom, aj keď sme tu už viac ako rok neboli, sme si predsa len ten okruh pamätali. Kvalifikáciu sme išli na polovicu ja a Maťo, ktorý nám vyjazdil 15. priečku na štarte.

Po tom, ako sa minule Maťovi v Moste darilo v štartovej procedúre, pridelili sme mu štart aj teraz. To, čo si ale vyjazdil v kvalifikácii, mu hneď na úvod zrušila neštartujúca kawa. Vyrazil stratený v hĺbke štartového poľa, ale ďalej išiel famózne a vydržal takmer 40 minút, po ktorých sme boli na 16. mieste. Po striedaní som mal v pláne dať nádrž do sucha, ale v tom teple sa to jednoducho nedalo a úplne vyčerpaný schádzam po 50-tich minútach. Na trať vyrazil Robo, ktorý to po polhodine vzdal, jednoducho nevládal. To je tak, keď niekto deň pred pretekom strávi fúrikovaním na stavbe. Takže po polovici pretekov sa podľa orientačných, značne oneskorených výsledkov, ocitáme okolo desiateho miesta v celkovom poradí.

Maťo vyráža do druhej polovice pretekov, zase ide perfektne a zase cez pol hodinu. Ho asi niekde konečne nadopovali. Čo nás ale zamrazilo bolo, keď dorazil papier s výsledkami. Pri našom štartovom čísle svietila 25. pozícia. Čožéééé?!!! Ani sme to nedopovedali a už k nám kráčal organizátor Ondro Coufal s tým, že transpondér má zlý signál a nezaznamenáva nám kolá. Dôsledok zle uchyteného transpondéru na Robovej motorke. Ale vraj máme byť v kľude, fotobunka to zachytila. V kľude sme síce boli, ale už len takom všelijakom, pretože do konca preteku sme vôbec nevedeli, ako na tom sme. Po Maťovi som išiel na trať s tým, že musím vydržať, aby Robovi zostala na dojazdenie tak polhodka. Tak som krúžil a užíval si jeden kŕč za druhým. Do stehna zospodu, do stehna zvrchu do prstov na nohách, do lýtka, proste úplne všade kde môžete dostať kŕč. Kontrolka na benzín blikla presne v momente pol hodiny pred koncom a ukončila moju hodinovú hitparádu kŕčov. Robo potom ukončil pretek bez problémov. Úplne zničení sme sedeli v boxe a viedli úvahy koľko kôl nám budú pripočítavať a čo to bude znamenať. Keď sme boli schopní sa konečne postaviť, išli sme sa predsa len pozrieť na vyhlásenie výsledkov. Keď sa ale z reprákov ozvalo „ Třetí místo v kategórií Elit získavají kluci ze Slovenska...“ tak som myslel, že ma asi picne! To oni vážne mysleli nás: Maťa, Roba a mňa. Tak som si konečne vychutnal, čo je to držať pohár. Robo s Maťom to už vedia, tak akosi nechápali, prečo sa teším, jak keby som prvýkrát .... Lebo ja som to tam dal!

A ozaj, najbližšie sa uvidíme v Brne, kde pôjdeme skúsiť nový asfalt.