Grécko II 5/5

Ráno ale bolo všetko preč, lebo nás čakal 114 kilometrový úsek do Ioaniny, o ktorom by sa dalo povedať, že je to grécka motorkárska perla. Prešli sme ho minulý rok, ale museli sme sa vrátiť. Každý, kto pôjde do Grécka na motorke a vynechá ho, spravý obrovskú chybu. Tento úsek vedie cez úbočia horských masívov, ktoré poskytujú impozantné výhľady, je plný príjemných zátačiek a aj najzarytejší „slimáci“ tu chodia ku koncu „na koleno“. Je tu celkom bežné stretnúť plne naložený baworák ktorého jazdec, šúchajúc hlavy valcov o cestu, Vás zdraví ľavou rukou a usmieva sa popod svoje ryšavé germánske fúzy. Cesta vedie aj cez najvyšší grécky priesmyk Katara Pas vo výške 1690 m. Treba ale počítať, že počasie v týchto výškach má veľmi málo spoločného s teplotami na hladine mora s ktorých sa štartuje. Ale aby sme sa až tak nevytešovali, tak začalo zase pršať. Aspoň, že ten najkrajší úsek bolo sucho. Pred dažďom sme sa skryli na shelke. Spravili sme si obednú prestávku a vykúpili všetky syrové koláče. Prietrž bola skutočne silná a po ceste sa valili prúdy vody. Nechcelo sa nám do régeniek, tak sme hodinu počkali, kým to prejde.Do Ioaniny sme už mali celkom pekne, dokonca miestami svietilo slnko. Pred mestom je ešte veľmi pekný zjazd s jazerom po ľavej strane. Neviem či to bolo bežné, alebo sme len mali šťastie, ale slnko presvitajúce cez oblaky vytváralo na hladine nádhernú spleť farieb, od tmavomodrej, až po svietiacu tyrkysovú. Pokiaľ sa mi ale podarilo vytiahnuť foťák slnko zašlo a bolo po paráde.

Od Ioaniny sme pokračovali ďalších 98 km po nádhernom úseku do Igumenitsi. Tenotraz zatiaľ nepršalo, ale počasie bolo čoraz horšie. Vlastne sme išli 50 km v koridore a po obidvoch stranách bola černota až strach a blesky len tak „písali“ po horizonte. Aj keď sme mali fantastické šťastie predsa sme tomu neušli. Pár kilometrov pred Igumenitsov nás zastihla silná búrka, pred ktorou sme sa schovali na súkromnej pumpe. Cesty sa zmenili na potoky aj autá prestali jazdiť a voda z rýn striekala dva metre ďaleko. Aj domáci krútili hlavami, že také čosi nepamätajú. Len čo dážď jemne zoslabol a na uliciach sa objavili autá, tak nás majiteľka, stará škatula, hnala, že jej kazíme kšefty. Tak nám nezostalo nič iné len sa navliecť do regeniek a hurá proti dažďu. V Igumenitse nás čakalo ďalšie prekvapenie. Mesto nemá kanalizáciu a je postavené pod kopcom, čo znamenalo, že ulice z kopcov doviedli vodu na hlavnú pobrežnú ulicu, s kade už nemala kam odtiecť, tak tam stála miestami vo výške až 40 cm. Začali sme postupne brodiť, a ja som cítil, ako mi do čižiem tečie voda. Peťo ten sa s tým nesral, vletel do toho naplno a XJ-čko sa stratilo v gejzíroch vody. Na to som bol mäkký, nemám rád, keď na mňa strieka voda cez predné plexi. A hlavne berte to tak, že stále píšem o „slnečnom“ Grécku.

V Igumenitse sme boli vybaviť formality pre zajtrajšie nalodenie a potom sme hľadali kde prespíme. Kemp vzhľadom na počasie vôbec nepripadal do úvahy, tak sme zobrali privát asi 10 km za Igumenitsov. Celkom večer sme ešte boli v prístave nájsť pekáreň, aby sme si mohli ráno kúpiť čerstvé pečivo na loď a dať si večeru. V taverne sa na záver vyfarbili baby. Kto by nepoznal ich výčitky pri pohľade na nejaku inú osobu opačného pohlavia na ulici? „ To ti už nestačím“, „ ty sviňa, kde to pozeráš....“ a podobne. Ale keď sedí pri vedľajšom stole čierny italiano, tak to je iné: „ bože ten je zlatý“, „pozri akú mrachtu ma pri sebe“, „ bože, oni sa bozkávajú“, „ hurá pohádali sa!“. No vydržím dosť, ale aj ja mám svoju mieru, takže som drahej pripomenul, že má smolu, lebo už pred troma rokmi si nechala zahrať svadobný pochod. Peťovi to bolo jedno, s Renčou sú spolu už desať rokov.....

Ráno ma zobudila zase silná búrka. Teraz sme ale nemohli čakať kým prestane pršať, lebo odchod lode je pevný limit. Takže sme sa navliekli do nemokov a mastili do Igumenitsi. Loď bola plná lebo vyplávala už večer s Patry na Peloponéze. V podpalubí sa nám už neušlo miesto pri zábradlí a „ukotviť motorku na voľnej ploche nebola sranda. Lodník, nejaký „inteligent“, previazal celú radu motoriek takou hrubšou šnórou na prádlo, aby keď padne jedna, aj ostatným nebolo ľúto. Asi má rád domino. Ešteže som mal so sebou gurtne, ktorými som si motorku priviazal sám o reťaze, čo držali kamión vedľa.

Na palube už boli obsadené všetky lavičky a aj priestory vo vnútri lode, kde sa spí na kobercoch na každom možnom voľnom mieste. Takže sme čas do večera strávili hľadaním vhodného nocľahu. Nechcel som už zostať vonku, lebo dažďa som mal za posledných dvanásť dní dosť. Nakoniec sme objavili „vynikajúce“ voľné miesta pri vstupe do reštaurácie. To bol ten pravý homeless feeling, keď ležíte na zemi v spacáku a okolo vás chodia ľudia na večeru, poprípade na raňajky a vedľa sa vála zabudnutá hranolka na ktorú máte obrovská chuť. To by som prial všetkým vidieť ten pohľad Adi keď som jej ukázal kde budeme spať. Keby som predtým nenalial do báb dve fľaše vína tak neviem ako by to dopadlo.

Ráno sme došli do Terstu a čakal nás len 800 km dlhý presun až domov v sychravom počasí, keď teplomer nad diaľnicou ukazoval teploty od 10 do 14 stupňov.

A čo záverom? Zistili sme, že nielen prímorské časti Grécka stoja za návštevu, ale aj jeho hornatý sever má čo ponúknuť. Ďalej sme objavili množstvo pre motorku ideálnych, priam pôžitkových trás, ktorých sú tu stovky kilometrov a nakoniec zistili, že aj do Grécka treba zo sebou nosiť teplé veci a hlavne sa vybaviť proti dažďu.