Tam a ešte kúsok ďalej alebo 3950 km na Honde XR125L 1/2

1. deň

Myšlienka dobre sa pred cestou vyspať sa mi veľmi nevydarila. Celučičkú noc som pozeral na budík a pozeral kedy konečne nastane čas na vstávanie. Faraon63 to tiež nedalo a o pol šiestej sme vstali, obliekli sa, vytiahli mašiny z garáže a začali na ne nahadzovať pripravené/pobalené veci. Posledná išla desiata na cestu, rozlúčka s rodinou a dobrodružstvo sa mohlo začať. Plná nádrž, dobrá nálada, smer Medveďov - kde sme vstúpili do Maďarska. Cesta od mesta Gyor, cez Szombathely až do Kormend-u ma prekvapila svojou rovinatosťou a na naše prekvapenie aj dobrým označením ciest, ktorými sme sa chceli vydať. Jedinou zastávkou v tejto rovinatej krajine bola až obedová prestávka pred Kormend-om. Ilz, Gleisdorf a prvé tankovanie. Začiatok rakúskych hôr a serpentínová cesta až do Graz-u. V Graz-i sme mali problém nájsť cestu na Klagenfurt a Villach, ale dobrá mapa nás naviedla správnym smerom. Talianske Tarvisio bolo dobre označené vedľajšou cestou, takže mapy ostali pekne oddychovať v kufri. Z horského hraničného prechodu bolo vidieť ako sa na diaľnici tvorili kolóny áut dovolenkárov, ktoré kontrolovali talianski policajti. "Prísne opatrenia kvôli summitu G8." Na hraničnom prechode, ktorý sme zvolili my však nikto nebol a po tom ako policajt zbadal slovenskú vlajku za mojím kufrom s veselým úsmevom povedal: "Tuto bene". Cesta od Tarvisia až do Udyne sa niesla v serpentínovo-riečnom ukrajovaní cesty, čo znamenalo, že popri ceste bola rieka, z ktorej išiel príjemný chladný vzduch do teplého počasia. Pri Udyne sa pomaly začalo stmievať a pumpy, ktoré sme videli pri cestách boli už zatvorené. Šialení taliani! Odbije im 20-ta hodina a oni všetko pozatvárajú. Faraón mi dáva najavo, že na jeho INTRUDERI už začína svietiť rezerva, preto zastavujeme na prvej pumpe kde vidíme ako mladý Talian vhodil do stojana 10 EUR a automaticky mu dopustilo nádrž o 8,9litra. "Ekskjuz mí sŕ, hav is it vorkin?" Pýtam sa, no mladý Talian angličtinu neovláda, ale asi pochopil našu potrebu, tak sa nám snaží rukami vysvetliť systém tankovania. Máme plnú a za šera pokračujeme smer Grado. Do Grada dorážame za tmy, hľadáme kemp, rozkladáme stan, sprcha a ide sa spať.

2. deň

Ráno po kvalitnom spánku si dávam dokopy včerajšiu cestu a po malých raňajkách balíme stan a vyrážame na cestu.

Cesta SS14 je pomerne prázdna a na ceste kde-tu stretávame nejaký kamión, auto, motorku s motorkárom ktorý poctivo zdraví a až keď dorazíme do Padovy začíname cítiť hustejšiu premávku a vyššiu teplotu. Cesta SS11 je vynikajúco označená, preto nám nerobí problém obehnúť mesto Verona a až po Miláno sa po poloprázdnych cestách ide ako po masle. Myšlienka prejsť si Milánom nedopadla bohvie ako po tom ako sme chytili dopravnú špičku a 36°C Faraónovi síce stále zapínalo a vypínalo ventilátor, ale ja som si malú prehliadku mesta užil. Keď sme sa konečne vymotali z mesta, narazili sme opäť na SS11-tku ktorá nás doviedla až do Turína. Turíno sme si veľmi neužili, lebo padlo šero na mesto a v diaľke nás hromy-blesky prinútili rýchlo sa vymotať z mesta a niekde pri Alpignane za tmy a v tesnej blízkosti búrky hľadáme hotel. V celučičkom šírom okolí žiadneho hotela až napokon jeden. Rýchlo! Tam! 15 min jazdy... Hurá-a ahá! Tak toto asi nie! 3 hviezdičky, všetko nasvietené, pozlátené... Prvé kvapky a tma nás donútili ukecať recepčnú a riaditeľa na nejakú rozumnú cenu bez raňajok v hociakej izbe čo najlacnejšie. Izba na ktorej sme bývali mala osviežovač vzduchu, klimatizáciu, 3 kusy uterákov na osobu atď... Na túto výbavu smiešna cena 80 EUR. Čo sa udialo po zbytok večera si už nepamätám, lebo akonáhle som ľahol do postele ma nezobudilo nič iné iba ranný svit slnka.

3. deň

Ranný svit ma vážne dostal do pohody! Vážne! Na chvíľku som sa cítil ako milionár na tej izbe. Raná sprcha, balenie motoriek a fotka pod sochou slobody. Áno! Dobre počujete, hotel mal vlastnú sochu slobody... Teda, celý hotel bol postavený v nejako antickom štýle, lebo vonku boli samé sochy a fontány.

Nemalo zmysel sa rozplývať nad takýmto luxusom, lebo taliansko-francúzske hranice a Alpy
boli vyškerené slniečkom a čakali kedy ich zdolajú dvaja slovenskí
motorkári. Cesta po hranice ubehla ako nič... Všade naokolo hory,
ktorých vrcholy boli zasnežené. Zábava začala až pár kilometrov pred
hranicami keď sa konečne začalo stúpať do kopca a serpentíny dali
Faraónovi zabrať až tak, že stupačky mal po pár kilometroch v zákrutách
pekne poobrusované a musel som ho po každých 5 kilometroch čakať čo mi
nestíhal (osemstovka nestačí na stodvadsať päťku :D ale nie! Ja som si
v pohode mohol rezať zákruty kým chudáčik INTRUDER bol na obrusovacej
kúre). Fracúzska hranica a nádherný výhľad nás donútili zastaviť a
vychutnať si tú nádheru. Ako sme začali
stúpať vyššie a zákrut neubúdalo, začali sme stretávať ďalších
mototuristov najmä z Nemecka, Švajčiarska a Fínska. Zahanbiť sa
nenechali ani domáci a Taliani, ktorých bolo najviac. Ako kopec stúpal
a kilometre pribúdali, ocitli sme sa na vrchole Col De I´Iseran -
ktorého výška dosahovala 2770 m.n.m. Hore to na jednej strane vyzeralo
ako na malom motozraze. Všade samá motorka a kopec ľudí. Z ich pohľadov a
krátkych rozhovorov som vyzistil, že 125-ku a Slovákov tu ešte nevideli.
Druhá strana sa niesla v znamení letnej lyžovačky!

Po ďalších pár kilometroch stojíme, lebo sa nám naskytol
prekrásny pohľad na Val d´Isére, ktorého vysoké hotely a rozloha mesta
boli maličké a dalo by sa z tej výšky schovať do dlane.

Po niekoľko sto metrovom prevýšení dorážame do
Val d´Isére. Táto historická olympijská "dedina" na mňa zapôsobila
kladným dojmom a vyžarovala kopec pozitívnej energie.

Najväčšia energetická bomba však prišla až za Val d´Isére, keď sa príchod na priehradu a cestu, ktorú som zo zimy poznal naspamäť, niesol v znamení zmätenosti a prekvapenia súčasne. Táto rozplývačka trvala až do Tignes Val Claret pred hotel Diva. Tam sme mašiny zaparkovali ako najväčší machri a namierili si to do hotela do baru, kde nás už netrpezlivo očakával slovenský kolektív pracujúci na hoteli. Po krátkej rozprave ukladáme mašiny do garáže vedľa riaditeľovho HARLEY-a, ktorý nemohol uveriť, že som sem dostal po "vlastných" 125-ku. Zbytok dňa a večer sme zakončili v kruhu debát o všetkom možnom.