Grossglockner a Hitlerovo „Orlie hniezdo“

Zrýchlený presun

Kvôli daždivému počasiu už raz preložený výlet sa stáva v piatok 10.7.2009 realitou. Hlavná skupina v zložení Lehy + Jana (HD Electra Glide Ultra Classic), Duracel (rovnaká električka dokonca aj farbou), Rišo (BMW K1200R) a MarekZ (Suzuki Bandit 1250S) opúšťa Bratislavu okolo obeda, ja (Mishko) s Inge (GW 1800) až o pol šiestej podvečer. Pre krátkosť času volím severnú diaľnicu A1 Wien – Linz – Salzburg, zatiaľ čo Lehy a spol idú stredom po A2 a S6 okolo Semmeringu a cez Schladming. Cieľom je dedinka Kaprun a Lehyho obľúbený penzión Alpenrose. Počasie dáva Lehyho skupine za Viedňou kvalitnú schladzovaciu sprchu a ja túto pozornosť podniku chytám o pár hodín neskôr tesne za Linzom. Šviháme teda cez vodnú stenu ďalej, po pár minútach je po búrke a znova vykúka slnko. Pri Salzburgu znova jemne popŕcha a okolo 22:30 po asi 480 km dorážame do Kaprunu kde sa stretávame s Lehyho úderkou v miestnom bare vo výbornej nálade. Všade samí Poliaci, až sa začínam cítiť ako pri návšteve Dublinu... Okolo polnoci to balíme a tešíme sa na Grossglockner.

Cesta do Obersalzbergu

V sobotu 11.7. sa napriek Lehyho včerajšieho optimizmu budíme do zamračeného rána. Obloha je zatiahnutá olovenými mrakmi, zo zalesnených svahov Álp stúpa vodná para a teplomer sa tmolí okolo 15-tky... Nakoľko nevieme presne čo by nás hore na ľadovci mohlo čakať a snehové reťaze sme zabudli doma tak radšej volíme náhradný program – Hitlerovo „Orlie hniezdo“, od Kaprunu vzdialené len približne 90km. Vyrážame po ceste č.311 cez Lofer do Nemecka a pri Schneizlreuth odbočujeme doprava na cestu č.305 – Alpenstrasse smer Berchtesgaden.

Počasie sa stále nechce umúdriť a jemný dážď strieda slnko. Naťahujeme teda nepremoky, v krátkej súťaži krásy jednoznačne víťazí MarekZ s oranžovým overalom Teletubbies s kačičkou na chrbte v tesnom závese sledovaný Duracellovým maskáčovým outfitom model Rambo 2.

Prekrásna cesta dolinou medzi strmými skalnými stenami s vodopádmi nás privádza do Berchtesgadenu, tesnej blízkosti nášho cieľa ktorým je Obersalzberg. Priamo na námestí v Berchtesgadene vedľa kruhového objazdu v príjemnej reštaurácii s terasou a so slovenskou obsluhou z Martina a Čadce dávame obed. (Baby týmto vás pozdravujeme, jedlo bolo super.)

Tých posledných 5 km z Berchtesgadenu do Obersalzburgu tvorí riadny stupák, miestami aj dvojka mala čo robiť. Slovenskou Správou Ciest ošľahaní a kanálmi-dierami-štrkom skúšaní slovenskí motorkári však na kvalitnom nemeckom asfalte nezaváhali a bez ťažkostí sa za chvíľu ocitáme na veľkom parkovisku strediska Obersalzburg pri Dokumentačnom stredisku temnej histórie Tretej ríše.

Kde to vlastne sme?

Obersalzberg bol počas 2. svetovej vojny po Berlíne defacto druhým sídlom nemeckej vlády. Svoje honosné rezidencie v tomto prekrásnom horskom prostredí mali v tesnej blízkosti významní pohlavári Tretej ríše: Adolf Hitler, Hermann Göring a Martin Bormann, ktorý bol zároveň šéfom celého nacistického komplexu. 25. apríla 1945, pár dní pred koncom vojny uskutočnilo spojenecké letectvo masívny nálet bombardérov na Obersalzberg, pri ktorom bola väčšina budov zničená.

K najznámejším budovám a stavbám Obersalzbergu počas vojny patrili:

- Berghof – (zbúraný) Hitlerov dom, niekedy omylom nesprávne označovaný ako Orlie hniezdo, pôvodne Haus Wachenfeld a neskôr prebudovaný na Berghof. Tvrdí sa že Hitler v Berghofe s Evou Braun strávil až tretinu celého svojho času vo funkcii kancelára. Prijímal tu väčšinu zahraničných diplomatických návštev, napríklad 28.7.1940 zavítal do Berghofu aj Jozef Tiso. V roku 1945 dostal pri nálete Berghof minimálne dva priame zásahy leteckou bombou. Jeho ruiny stáli až do 30. apríla 1952 keď ich bavorská vláda – na výročie Hitlerovej smrti – vyhodila do vzduchu. Zbytky garáže pri objekte neboli zlikvidované až do roku 1995, keď američania vrátili Obersalzberg bavorskej vláde. Dnes v lesíku za Hotelom Zum Türken je možné nájsť iba zbytky betónových základov Berghofu, pričom pôvodné miesto bolo v r. 2000 z veľkej časti zasypané odpadom zo zlikvidovaného bývalého Platterhofu.

- Domy Martina Bormanna a Hermanna Göringa – (zbúrané) Bormannov dom, násilne prevzatý pôvodný Haus Hudler bol rovnako ako Berghof zasiahnutý pri nálete v apríli 1945 a zbytky domu boli kompletne odstránené v rokoch 1951 a 1952. Dom bol napojený na komplikovaný systém podzemných tunelov ktoré zostali v tejto časti zachované, pre verejnosť sú však uzavreté. Göringov dom bol ako jedena z mála budov a podobne ako Orlie hniezdo darčekom od NSP v roku 1933. Neskôr bol zväčšený a prebudovaný a pribudol vonkajší bazén. Zaujímavosťou je fakt, že Bormann nedovolil prepojiť podzemný kryt tohto domu so svojím. Oba domy stihol rovnaký osud, pričom v súčasnosti na jeho mieste stojí luxusný InterContinental Resort Hotel.

- Hotel Zum Türken – (dodnes existuje) podľa legendy pochádzajúci už z r. 1683 – bol spolu s ostatnými budovami Obersalzbergu pod nátlakom odpredaný nacistom v roku 1933. Slúžil ako sídlo SS - Führerleibwache (Hitlerovej osobnej stráže) a neskôr na Bormannov pokyn bol pridelený Reichssicherheitsdienst (RSD), Hitlerovej osobnej bezpečnostnej službe podobnej Gestapu. Pri bombardovaní v roku 1945 bol ťažko poškodený a následne boli jeho trosky vyrabované (rovnaký osud postihol po vojne aj ostatné budovy Obersalzbergu). Po vojne sa ho podarilo pôvodným majiteľom získať späť, opraviť a zrekonšruovať a dodnes slúži ako turistický hotel. V jeho suteréne sa nachádza jeden zo vstupov do bunkrového komplexu a bývalé väzenské cely.

- kasárne SS – (zbúrané) pozostávali z kasární, kuchyne kancelárskej budovy pre veliacich dôstojníkov, telocvične, garáží a dielne. Zničené pri aprílovom nálete, pričom zvyšky budov, základy a podzemné tunely boli zlikvidované a zasypané v rokoch 2001 a 2002.

- Platterhof – (zbúraný) najskôr hotel, od roku 1943 vojenská nemocnica, po vojne ho Američania zrekonštruovali a pod názvom Hotel General Walker slúžil ako oddychové a relaxačné centrum Americkej armády. V roku 1995 bol navrátený späť nemeckej vláde a v roku 2000 ho zbúrali. Dnes je na jeho mieste parkovisko pre turistické autobusy.

- Bunker a systém podzemných tunelov – (dodnes existuje) dal ho budovať Bormann od roku 1943 keď spojenecké letectvo začalo bombardovať územie Nemecka. Tento rozsiahly viacpodlažný podzemný komplex obsahoval vlastné generátory elektrickej energie, vykurovanie, ventilačné a komunikačné systémy, zásobníky nafty, luxusne zariadené priestory pre Hitlera, Evu Braun, celú jeho suitu atď. Nikdy nebol úplne dokončený. Väčšina tohto podzemného komplexu je verejnosti neprístupná ale aj z toho mála čo sa dá vidieť sú omračujúce jeho enormné rozmery a komplikovanosť. Nedokončená časť je prístupná z Dokumentačného strediska, ďalšia z Hotel Zum Türken, kde je však zakázané fotografovať.

Nad Obersalzbergom sa na skalnom brale vo výške 1834 m.n.m nachádza najznámejšia dodnes zachovaná budova celého komplexu Tretej ríše – Kehlsteinhaus (zvaný tiež Orlie hniezdo alebo Teehaus), cieľ nášho výletu. Oficiálnu webovú stránku Orlieho hniezda nájdete tu (anglicky) a tu (v štyroch jazykoch).

Mapa:

Cesta nahor – najkrajšia horská cesta v Európe

Parkujeme motorky na vyhradenej časti v blízkosti Dokumentačného centra a kupujeme lístky na špeciálny autobus, ktorým vyvážajú turistov na horné parkovisko pod Orlím hniezdom. Cesta je od roku 1952 pre verejnú dopravu uzavretá a špeciálne upravený autobus je z tohto miesta jediný spôsob dopravy. Autobusy premávajú každých 25 min, lístok je spiatočný a stojí 15 Eur na osobu. Pred jazdou sa vodič pýta odkiaľ sme a uisťuje sa že turistický komentár zvládneme ako Slováci aj v češtine, nakoľko slovenčinu nemá v ponuke.

Cesta autobusom trvá približne 15 min a z komentára sa dozviete najdôležitejšie fakty tejto unikátnej horskej cesty: dĺžka 7km, šírka 4m, prevýšenie 800m (!), spolu 5 tunelov v celkovej dĺžke 277m. Pri pohľade z okna sa nám zastavuje dych. Autobus uháňa nahor po uzučkej ceste ako keby išiel po koľajnici, míňajúc hrany malých úzkych tunelov doslova o centimetre. Tesne vedľa nás padá do niekoľkostometrovej hĺbky skalné bralo, od hrany priepasti nás delia iba skromné betónové stĺpiky s dreveným zvodidlom. Je až neuveriteľné, že táto cesta, ručne vysekaná do skalného masívu spolu s celým Orlím hniezdom bola postavená iba za 13 mesiacov! Predpokladám že slávny slovenský kartel STRAMAG-Zipps-Čajostav by podobné dielo staval zhruba 85 rokov. Pre objektívnosť treba ale dodať, že tento nadľudský výkon bol dosiahnutý za cenu minimálne 10 životov robotníkov (oficiálne priznané straty) z celkového počtu cca 3800 (!!!). Podľa dokumentov spoločnosti Polensky & Zöllner, ktorá šialený projekt realizovala, sa na stavbe cesty a samotného Orlieho hniezda odpracovalo spolu viac ako 7,3 milióna hodín za 13 mesiacov, čo je omračujúce číslo. Pracovalo sa 24 hodín denne za každého počasia. Celková cena projektu dosiahla 29 696 132 RM (ríšskych Mariek), čo dnes predstavuje sumu približne 150 miliónov EUR. Toto všetko sa rozhodol fanatický Bormann v mene NSP vybudovať a darovať Hitlerovi k jeho 50-tym narodeninám.

Orlie hniezdo ako najdrahší stranícky dar všetkých čias

Autobus zastavuje na hornom parkovisku pod Orlím hniezdom. Na základe doporučenia si nechávame na naše lístky oraziť žiadaný čas návratu, aby sme si zabezpečili miesto v spiatočnom autobuse. Z parkoviska je nádherný výhľad do okolitých dolín, počasie sa umúdrilo a mraky sa rozptýlili, foťáky cvakajú ako o život. Nad nami sa na skale vypína okraj Orlieho hniezda.

Keďže priamo na vrchol nebolo prístupovú cestu možné postaviť, nemeckí inžinieri vymysleli geniálne riešenie: Z parkoviska vedie do stredu skalného masívu 126m dlhý tunel. Nad vchodom do tunela sa nachádza 3 tony vážiaca mramorová tabuľa s nápisom ERBAUT 1938.

Na jeho konci sa stáča doprava do čakacej miestnosti s 6,5 m vysokým kupolovým stropom pred výťahom. Výťahová kabína pre približne 30 pasažierov je vyrobená s mosadze (obsluha výťahu dodnes používa pôvodný telefón) a po asi 40-tich sekundách jazdy a prekonaní 124 výškových metrov priamo v srdci skalného masívu vystupujeme vo vnútri Orlieho hniezda.

Kehlsteinhaus prežil na rozdiel od domov v Obersalzbergu nálet z apríla 1945 bez škrabanca, čiastočne aj vďaka tomu že je neveľký svojou rozlohou a spojenci ho jednoducho netrafili. Vďaka intervenciám prežil aj povojnovú likvidáciu nacistických budov, čomu pomohol aj fakt, že Hitler si tento hriešne drahý darček veľmi neužil. Do Orlieho hniezda chodil nerád, pretože tu trpel závratmi. Podľa záznamov navštívil Hitler Kehlsteinhaus 14 krát v období od 16.9.1938 do 17.10.1940. Posledná návšteva zostala jedinou oficiálnou od vypuknutia vojny, spoločníčku mu robila korunná princezná Marie-José, sestra belgického kráľa. Kehlsteinhaus bol do konca vojny využívaný ako reprezentatívny objekt pre diplomatické návštevy. Jeho častou návštevníčkou bola Eva Braun, ktorá sem odchádzala z Berghofu vždy keď Hitler prijímal návštevy v domácom prostredí a neprial si jej prítomnosť.

Orlie hniezdo je postavené z dreva, ktoré je z oboch strán obložené kameňom aby stavba budila dojem masívneho kamenného sídla. Základy sú vyliate betónom. Na transport ťažkých granitových blokov bola až na vrchol masívu vybudovaná špeciálna lanovka. V „suteréne“ Orlieho hniezda bol inštalovaný 8 valcový dieselový motor z ponorky, vyrobený firmou MAN v roku 1940 ako záložný elektrický generátor. Motor je dodnes v bezchybnom pôvodnom stave a stále slúži pôvodnému účelu.

Z interiéru stojí za zmienku obrovský kozub z červeného talianskeho mramoru, darček od diktátora Benita Mussoliniho. Hrany kozubu sú poškodené zberačmi suvenírov, ktorí nožíkmi a kladivami poodbíjali kúsky mramoru. Jeho vnútorná stena je ozdobená dvoma rytiermi na koňoch a rokom ukončenia stavby – 1938.

Zberači suvenírov odniesli z Orlieho hniezda prakticky všetko vnútorné vybavenie, ktorého väčšina sa dnes nachádza v súkromných zbierkach prevažne v USA, nakoľko americká armáda okupovala toto územie až do roku 1995. Napríklad bronzové vchodové dvere do tunela vedúceho k výťahu boli pôvodne osadené dvoma rúčkami v tvare leva, z ktorej jednu dnes vlastní rodina bývalého U.S.prezidenta Eisenhowera a druhú vlastní neznámy americký zberateľ.

Spomedzi množstva hostí a spoločenských udalostí v Orliom hniezde je zaujímavá napríklad svadobná hostina ktorá sa konala 3. júna 1944. Sestra Evy Braun, Gretl si brala za manžela generála SS Hermanna Fegeleina. Hitler sa kvôli zúfalej situácii na fronte osláv nezúčastnil. O necelý rok neskôr, pár dní pred koncom Tretej ríše nechal Hitler rozkazom svojho „budúceho švagra“ v Berlíne zastreliť po pokuse o útek. Počas popravy svojho manžela bola Gretl Braun v deviatom mesiaci tehotenstva a nachádzala sa u Hitlera doma v Berghofe.

Po asi 45-minútovej prehliadke sa Kehlstein zahaľuje do mrakov a my sa vraciame výťahom naspäť aby sme stihli vybraný autobus. Dolu v Obersalzbergu sa snažíme stihnúť prehliadku Dokumentačného centra a bunkra.

Otvorení sú síce do 17:00 ale posledná návšteva je povolená najneskôr o 4-tej. Trochu ma ako angličtinára sklamali výlučne nemecké texty v Dokumentačnom centre, je však možnosť vypočuť si cez slúchadlá aj iný jazyk – na čo sme už bohužiaľ nemali čas. Ak si chcete všetko dôkladne prezrieť, rezervujte si na túto návštevu aspoň dve hodiny, je sa na čo pozerať. Vrele doporučujem prísť do Obersalzbergu čo najskôr (v lete otvárajú o 9-tej), inak budete v permanentnom pokluse. Počasie hore na Orliom hniezde sa rýchlo a často mení, pri zamračenej oblohe treba návštevu citlivo zvážiť – my sme mali šťastie... Ešte káva v kaviarni pri parkovisku, dážď ustáva a znova svieti slnko. Pomaly sa vraciame do Kaprunu a jasná obloha po našom príchode začína veštiť príjemný zajtrajšok.

Grossglockner – Mekka motorkárov

Nedeľa 12.7. a počasie ako z katalógu :o) Balíme veci a ťaháme smer najznámejšia alpská cesta: Uvedená do prevázky po 5-tich rokoch výstavby v roku 1935, dĺžka 48 km, 36 kvalitných „vracákov“, nadmorská výška na Edelweissspitze 2571m, ľad a sneh, horské doliny s vodopádmi... Skrátka úchvatný zážitok. Myslím že fotografie nepotrebujú ďalší komentár.

Ukážkové počasie však prilákalo aj mraky ostatných motorkárov, cyklistov a plechovkárov, takže premávka je naozaj hustá. Parkovisko na Edelweissspitze plné na prasknutie, väčšinou autami – fakt neviem prečo provokujú s tou tabuľou „Bikers Nest“ na vyhliadkovej veži...

„Videl si ako makali hore kopcom tí blázni na bicykloch?“
„Asi by som musel cestou hore minimálne 3x bivakovať aby som to vyliezol....“

Ešte pár fotiek z vrcholu a balíme. Dole kopcom nás akoby za trest veselo predbiehajú tí upotení cyklisti a my len čumíme a rehoceme sa s Lehym a Duracelom do vysielačiek.

Dole v údolí pár kilometrov za dedinou Heiligenblut zastavujeme na obed v príjemnej motorkárskej krčme pri ceste s názvom Anne´s Hexen Kuchl. Vedľa nás zo svahu padá vodopád, slnko svieti a zážitkov máme na rozdávanie. Posilnení sedláme tátoše a vyrážame spodkom okolo Moltaleru ku Millstätter See, kde sa napájame na Tauern-Autobahn A10 smer Salzburg. Za Flachau točíme z diaľnice doprava na E651 a cez Schladming na S6 smer Wien. Premávka pred Viedňou riadne hustne, ale aj napriek tomu sme okolo 23:00 doma v Bratislave. Dokopy najazdených 1335km a pekný moto víkend je už bohužiaľ za nami.

Dámy a páni, vďaka za príjemnú spoločnosť a čoskoro si to dúfam zopakujeme.

Zdroje: Florian M.Beierl: History of the Eagle´s Nest
www.thirdreichruins.com