Streetfightrovská cesta od V2 k V4 alebo nové Tuono na obzore

Keď sa trošku zo širšia pozrieme na bajkovú scénu, zistíme, že dizajnové lahôdky alebo odvážnejšie projekty, ktoré sa nakoniec dostali do sériovej výroby pochádzali predovšetkým z Európy, konkrétnejšie z Talianska. Netvrdím, že pekné veci vznikajú len na juhu, ale keď sa v Tamburiniho hlave zrodila Ducati 916 alebo MV Agusta F4, v tých časoch sa na trhu len veľmi ťažko hľadala nejaká krajšia motorka.

O rozdieloch medzi európskymi a japonskými motorkami sa hovorí stále. Nielen o odlišnostiach medzi konkrétnymi modelmi, ale o celkovom ponímaní bajku na jednej a druhej strane. Japonci sa snažia dotiahnuť všetko do absolútnej dokonalosti. Mäkká spojka, presné kvaltovanie, dokonalé zvary na nádherne odliatych rámoch, ovládateľnosť bicykla a podobne. Až sa mi niekedy zdá, že tieto motorky sú viac ako dokonalé.

Aprilia Tuono z roku 2002

Európski výrobcovia sa s takými "drobnosťami" niekedy veľmi nezaťažujú. Rakúšania menia prevodovky hneď ako motorka zlezie z výrobnej linky, Talianom z každej druhej motorky tečie olej prípadne čosi iné, na Bavora sa polovica motorkárskej obce pozerá ako na škaredé káčatko a väčšina rámov je postavená na relatívne jednoduchej rúrkovej konštrukcii. Ale aj tak si mnohí (kvôli cenám bohužiaľ nie na Slovensku) kupujú tieto menej dokonalé monštrá.

A to je možno jeden z rozhodujúcich faktorov kúpy - monštrum. Ťažšie nájdete extravaganciu v krajine vychádzajúceho slnka. Samozrejme, nemožné to nie je (B-King, Hayabusa), ale... Japonci málokedy spravia niečo také ako napríklad práve Aprilia skúsila s Tuonom alebo Ducati so Streetfightrom. V oboch prípadoch bola hlavnou zmenou výmena riadidiel, aby sa tieto "cicušky" ako-tak dali používať na civilné jazdenie. Ďalej dizajnéri len mierne upravili prednú masku, prípadne iné drobnosti, ale v týchto motorkách zostalo kus surového superbajku, ktorý treba vedieť skrotiť. Najmä v prípade, keď je osekaný maximálny výkon na úkor krútiaku v nižších otáčkach.

Touto cestou sa do bežnej premávky dostali stroje vybavené športovým podvozkom od firiem Öhlins alebo Showa a brzdy mala a vo väčšine prípadov aj stále má na starosti značka Brembo. Tie ich radiálky sú v súčasnosti ťažko prekonateľné. Ďalšou pastvou pre oči sú ľahké kované disky, na ktorých často nájdeme logo Marchessini. Za čerešničku na torte sa dajú pokladať už len karbónové doplnky alebo koncovky výfukov.

Nové Tuono a RSV4 na okruhovom dni v Misane

To, že majstri z Noale chystajú lacnejšiu alternatívu k Factory verzii RSVčky bolo jasné, a že popri tom príde na svet aj Tuono je len ďalšie potešenie. Nové Tuono je principiálne lacnejšia RSV4-rka bez kapotáží, so širokými riadidlami a malým svetlometom, ktorý pripomína tvary Dorsodura, namiesto väčšej prednej masky ako sme boli zvyknutí v minulosti. Ťažko povedať, či ide o definitívnu verziu, ale skôr sa prikláňam za variant, že Taliani prídu s niečím premakanejším a zatiaľ nás nechávajú čakať.

RSV4 R

Zaujímavé je akým spôsobom Aprilia predstavuje niektoré novinky. Najprv príde so špičkovou verziou brutálneho superbajku, aby navnadila koho sa len dá a až o rok neskôr prichádza s civilnejším náradím za rozumnejšie peniaze. R-ko sa od Factory vybavenia líši predovšetkým použitými komponentami. Zatiaľ čo Factory má cenovku na úrovni 20 tisíc Eur, eRko by malo byť o 4 tisícky lacnejšie. S takouto sumou má Aprilia šancu súperiť aj s japonskou konkurenciou.

Ušetrené "drobné" sa prejavia predovšetkým na výmene pružiacich komponentov Öhlins za Showu, extra ľahké kované kolesá tu tiež budeme hľadať nadarmo. Menej agresie sa bude šíriť aj z motora vďaka inému mapovaniu, ale o brzdenie by sa mali starať rovnaké monobloky Brembo ako má drahšia Factory. Po dizajnovej stránke ubudne z karbónových doplnkov a možno sa dočkáme iných farebných prevedení.

Definitívne verzie oboch modelov budeme na vlastné oči vidieť pravdepodobne najskôr na novembrovej výstave v Miláne. Očividne sa máme na čo tešiť.