Motoraj Rallye 2009 - slovenský útok na svet amatérskych XL navigačných rally

Keďže ja som už vcelku podrobne popísal Motoráj Rallye minulý rok: (Motoraj Rallye 2008, alebo ako som zobral hrošíka na závody) tohto roku len stručne. Oslovil som ale našich chalanov,aby sa podelili o svoje zážitky. Začnem ale sebou.

Tomáš Hajduch - Tomáš Hajduch - Awia

Pre mňa to bola jazda bez prekvapení. Vedel som, že môžem čakať terén vhodný aj pre oveľa menšie motorky, takže NÁROČNÝ. Vedel som, že budem blúdiť. Vedel som, že sa ide viac menej bez špeciálnych povolení, že "hľadáme strateného psa." Na všetko som sa pripravil, došli sme znovu s Jančim (jasterica) na vozíku, obul som lepšie C-éčkové gumy a tešil sa na zvýšenú prejazdnosť GS-a s 21 palcami vpredu. Janči po 2x zlomených rebrách a privalenej nohe kríva no sme dvojica, a tak aj jazdíme od štartu až do cieľa. Hlavne nech si užijeme zábavu...

Roadbook má svojské špecifiká, tzv. Hajného špecialitky, nechýba mu zmysel pre humor. Popiskov v textovej časti je veľa a po minulom roku viem, že im treba venovať mimoriadnu pozornosť. Party sú znovu neštandardne "o políčko vyššie" ako býva zvykom a tak sa niekedy pletiem asi aj kvôli tomu. Nameranie vzdialenosti je ale podľa mňa o triedu lepšie ako minulý rok a viem ísť na total aj 20-25 km s chybou okolo 500 - 1000 m. K tomu teda výhrady nie sú žiadne. Pár bodov v itíku mohlo byť podľa mňa zakreslených lepšie, ale bavíme sa o 4-5 bodoch z 250. Blúdili sme relatívne málo a 2-3 krát sme poblúdili hlavne mojou navigačnou chybou, teda nedobrým pohľadom na obrázok, preskočením bodu v itíku, chybou môjho matematického modulu, ktorý celý deň rátal vzdialenosti a korigoval ich okamžitou odchýlkou a podobne.

Trať samotná bola neskutočná. Niektoré miesta som poznával z minulého roka, keď sme ich teraz išli v protismere. Mnohé úseky boli úplne nové. Ešte teraz spomínam na prekrásny výjazd, v strmom svahu úzky chodník a nekonečné úzke serpentíny. Za mnou v tom čase jazdila kolóna asi 10 motoriek, tak to bol naozaj pohľad. Hore to končilo prejazdom cez Skalku. Neskutočné miesto.

Svoje si zaslúžil aj výjazd pred CP2. Nenarobil mi veľa problémov až na fakt, že pekne rozbehnutý som vletel zo záverečnej časti, kde však ležali predo mnou 3 motorky. Zastavil som, ale v tom svahu som už GS neudržal a položil. To bolo vlastne jediné miesto, kde som musel dvíhať.

Ďalším chrumkavým miestom bol tzv. KTM výjazd. Začiatok v pohode a záver takmer kolmá stena a prejazd cez hrubočizný koreň. Pod ním vykopané neskutočné drážky od hrabajúcich kolegov pred nami. Nuž my s vysokými štartovnými číslami sme mali čo robiť. Vyskočil som to aj s Hrochom až nad koreň, ale zastavil. S pomocou niektorého jazdca sme podhodili zadné kolo do stopy vedľa koreňa a už som bol hore. Na tomto mieste som potom zastal pekných pár minút a pomáhal ďalším jazdcom. MartineR-a som tu tak vyhecoval, že to vyskákal až hore. :-)

Celkovo akciu hodnotím vynikajúco. Parádna trať - takpovediac presne taká, ako ja mám rád. Otázka znie, kde by sme boli, ak by zapršalo? Ťažko povedať, ale počet tých, ktorí nedokončili, by bol asi oveľa väčší... Tohto roku som Levoču spravil najľahšiu, ako sa dalo. Budúci rok mám v pláne pritvrdiť, ale asi zostanem verný tomu, aby to bola rally a nie hard enduro podľa itinerára. Na druhej strane verím, že Hajnej pri tvorbe tratí nepoľaví a zachová stanovenú obtiažnosť...

Veľká pochvala organizátorom, kolegom z časopisu Motoráj, Hajnému aj Klasike!!!

Peter Haršáni - Peter Haršáni - Haro

Predtucha

Po úspešnej Motoride Rally v Levoči sme sa na MotoRaj rally v Česku véééľmi tešili. Prirodzená rivalita, potreba porovnania jazdcov, piva, tratí, roadbookov... A neistota v podobe hlavného guru preteku Hajného, ktorému pri stavbe trate sekundovala minuloročná víťazka Klasika.

Už večer pred pretekom sa diali podozrivé veci. Nikto z Čechov a Moravákov sa nesťal na šrot, dokonca aj Slováci sa obstojne držali. A „rozmarne“ napísaný itík dával tušiť, že si blúdenia užijeme dosýta. Začíname špekulovať, či sme v správnom čase na správnom mieste. Jediným pozitívom je ustálené slnečné počasie.

Realita

Predtucha masakru sa začala vypĺňať ráno po štarte. Neskúsení blúdili hneď počas presunu na meraný úsek. Nepresná kilometráž a humorne nejednoznačné popisy už v počiatku.

Samotná rýchlostná skúška mi pripomínala akúsi hru na trialového Sherlocka. Údaje ako „k velikému smrku na louce“ boli úsmevné tam, kde boli všetky smreky na kilometrovej lúke veľké. Nechcite vedieť, akú mini cestičku sme museli objaviť. No tá sa zmenila na krásny výživný zjazd. Mnohé indiánske chodníčky boli nájditeľné iba zblízka potom, ako sme uvideli stopy tvorcov trate. Totálne rébusy orientácie rýchlo vymazali šialené pasáže, divoké výjazdy, ešte divokejšie zjazdy. Slabší jedinci onedlho poodpadávali pre nedostatok kondície a vyjazdenosti. Neskôr pribudli pády, úrazy, rozbité stroje. Tí odolnejší sme si trať náramne užívali, akurát blúdenie bolo otravné.

Mnohí sme netušili kam siahajú možnosti nás a našich strojov, no stavitelia trasy otvorili oči každému. Za to si zaslúžia obdiv a vďaku. Všetky možné druhy povrchov sa striedali bez výstrahy, diétny itinerár dával zabrať. Len je na škodu, že sa pretekanie zmenilo na súťaž v dezorientácii. Naša v Levoči bola síce ľahšia, ale viac o pretekaní v zmysle rally.

Nakoniec otázka: malo by pretekanie zmysel na takejto trati za dažďa? Vtedy by sa sranda zmenila na objektívne nebezpečenstvo. Aj za sucha si úrazy v neprístupnom teréne vyžiadali dva vzlety vrtuľníka a tretina pretekárov nedorazila do cieľa. Ďalšia tretina mala potiaže. Čo potom v blate? A neohlásenie pretekov majiteľom a správcom pozemkov, po ktorých sa prehnala stovka bláznov na motorkách zaváňala prúserom. Zrejme sa viacerí jazdci čudovali pri prejazde kŕdľom všemožnej hydiny na farme.

Diagnóza

Osobne hodnotím Psycho Motoraj Rally kladne. Na krásnu a náročnú trať bolo treba veľa síl a jazdeckého umenia, mnohí siahli na dno. Úsmev na tvári večer napovedal, že šibnutým účastníkom sa masaker páčil. A že je všetko hlavne o jazdcovi dokazuje víťaz najsilnejšej kategórie.

Hajnej je v skutočnosti vyšinutý primár na psychiatrii a Klasika zastáva miesto hlavnej sestry. My všetci ako pacienti tohoto oddelenia pozeráme na svet cez mreže z výpletov enduro kolies. Na diagnózu psychopat sme hrdí. Brána blázinca je otvorená dokorán, no nikomu sa nechce von. Vzhliadame k primárovi ako k modle a napriek spôsobeným trápeniam ho máme celkom radi...

Aby som nezabudol: Poďakovanie patrí Jaštericovi (jasterica), ktorý ako prvý začal navštevovať podobné súťaže, neskôr nahovoril Awiu a ten nás všetkých.

Matúš Gerek - matus

S číslom 22 stojím pred deviatou na štarte, mobil mi balia do sáčku a do ruky dostávam prvú stranu itineráru – lepím si ju páskou na nádrž a vyrážam.

Prvá cudzia odbočka po asi 9 km sa na danom mieste nenachádza, po čase zisťujem, že mám prekvapivú odchýlku -0,2km a tak na skutočný štart rally dochádzam až za Mirom a Harom, ktorí štartovali vyše 5 minút po mne. Ešte šťastie, že tu sa čas nemeral. Miro štartuje ako prvý a po chvíli zisťujem, že išiel opačným smerom. Potom odchádza Haro s ešte jedným chalanom a ja za nimi asi 2 min.

Po vstupe na šotolinu čoskoro oboch z diaľky vidím a zisťujem, že zabočili zle :-). Ja ale idem svojim tempom a po chvíli ma predbiehajú. Idem si sám, som taký opatrný jazdec a po chvíli ma zase obaja predbiehajú a potom ešte asi 2x... Haro sa na to vykašľal a išiel za mnou a tak sme pokračovali vo dvoch. Prvý problém mám na bode 23 – Haro, ktorý ma medzičasom zasa predbehol tam tiež blúdil spolu s Mirom, ktorý nás dobehol. Nakoniec sme to zobrali trocha okľukou, ale podarilo sa nám vrátiť sa na trať a prvým prudkým výjazdom sme si to šinuli hore. Pokračujeme asi piati.

Nič zvláštne sa nedeje, akurát pri vjazde do lesa (bod 56) sa mi prvýkrát stalo to, o čom Haro veľa krát rozprával – plexi motorky ma v nájazde na kopček riadne udrelo do tváre. Celkom šupa.

Na lúke nás dobieha aj Heugi, ktorý štartoval asi 15 minút po mne a preberá navigáciu. Celkom mu to ide, a tak ideme za ním a ja pretáčam roadbook. Všetko ide super a aj Haro je OK, keď na lúke idúc za mnou dosť tvrdo spadol. Na lúke trocha blúdime, ale to k tomu patrí. Musím povedať, že roadbook bol až na drobné nepresnosti spravený veľmi presne (išiel som podľa celkových km.)

Heugi nám medzičasom zasa ušiel a my za bodom 112 (okolo fabriky) vyjdeme krátkym výjazdom, ktorý sa končí lúkou. Trocha gazujem, aby som chalanov dobehol a zrazu sa len šmýkam po zemi a vidím moju vzďaľujúcu sa motorku. Vstávam, bežím k nej a trúbim, ale už sú ďaleko. Bolí ma len palec na pravej ruke, dvíham motorku – super, zadná brzda sa vytrhla. Prichádza Heugi a pýta sa, či som OK. Pokračujeme spolu ďalej, pomáhame si pri navigácii, troška blúdime, ale darí sa nám. Ideme na náročný výjazd pred druhým checkpointom. Idem celkom blízko za Heugim, ktorý po nabehnutí na väčšiu skalu v najťažšej časti výjazdu stráca balans a zastavuje. Ja asi v 30° svahu nedošliapnem a už sa váľam. Prichádza fotograf a pomáha mi scúvať, trvá to snáď 5 minút, kým sme na začiatku najstrmšej časti (našťastie nikto nešiel). Som úplne hotový, nevládzem. Kričím na fotografov nech Heugiho pošlú ďalej bezo mňa, ja si musím oddýchnuť než dám ten výjazd. 3-4 minúty oddychujem a idem na to.

Vyšiel som v pohode a pokračujem sám. Neblúdim, idem plynulo, až kým sa nedostanem k najnáročnejšiemu výjazdu s trčiacimi koreňmi. Už v miernom stúpaním mám problém, kríza v najhorší možný čas, nevládzem ani stláčať spojku. Oddychujem a vidím ako sa hore trápi chalan na Afrike. Snažím sa ísť mimo stopu ale to ma ešte viac unavuje, vzprieči sa mi motorka, a tak ju pokladám na zem a ťahám späť do rigolu. Konečne sa doškrabem hore. Som hotový, nevládzem ani držať hlavu. Fotograf mi ukazuje, kade mám ísť. No je to problém a po rozbehu stojím presne v mieste kadiaľ som nemal ísť. Najskôr mi motorka padá a po kontakte so zemou smerovka visí na káblikoch :-). Potom sa snažím ísť ďalej a padám do diery, ktorú, ako sa neskôr dozvedám, vyfrézoval Miro. Motorka stojí na bruchu asi v 40° uhle. Neviem ňou ani pohnúť a fotograf tiež nie. Čakáme, kým prichádza ďalší účastník a ten mi tiež pomohol. Obom vďaka, toto bolo jediné miesto, ktoré by som sám proste nedal.

Po tejto časti som taký unavený, že mám kŕče v celom tele, nevládzem nič, dokonca mám kŕč v sánke! Navyše mi došla voda. Za zákrutou vidím sediaceho Petra, jeho Adventure S ma predné koleso v tvare elipsy, ale on je OK.

Pokračujem ďalej, sedím čo najviac. Ukľudňujem sa a pomaly dostávam silu. Prichádzam ku zjazdu cez kamene (bod 150) – dosť strmé na jazdu bez zadnej brzdy. Skúšam to teda obísť a idem ďalej po ceste, ktorá sa krúti vpravo. Nedalo sa, dostávam sa do nejakej bačoriny a nemám inú možnosť otočiť sa, ako opäť položiť motorku na zem a otočiť ju ťahaním okolo vlastnej osi. Po vrátení sa k strmému zjazdu som na tom rovnako ako pred 15 minútami. Proste nevládzem držať hlavu vzpriamene, neviem otvoriť dlaň... Zjazd schádzam bez motora so zaradenou jednotkou, ktorá mi nahradí zadnú brzdu. To mi už svieti benzín. Po dlhšej jazde a zjazde sa nachádzam na asfaltke a pri bode 160 vidím krčmu. Zastavujem, prvý krát po 4 hodinách si dávam dole helmu. Chcem si objednať kofolu, ale neviem rozprávať. Neviem otvoriť ústa, ktoré sa mi stále zatvárajú v kŕči, trasiem sa, ale pochopili ma. Pozerám do roadbooku a čaká ma ešte 38km v teréne, čo sú tak dve hodiny a na rezerve nemám šancu. Zisťujem, kde je najbližšia pumpa a som rozhodnutý - kašlem na to. V takomto stave to je o život. Nevládzem, fakt nevládzem, nestojí to za to.

Otáčam to smerom na Jičín, po ceste tankujem a po bližšom pohľade na zadnú brzdu ju opravujem za 30 sekúnd... :-) Vraciam sa do Ostružiny a dávam si sprchu. Nie som rád, že som predčasne skončil, ale môžem sa vyhovárať iba na seba. Na tú motorku proste musím trénovať, 4 výjazdy ročne nestačia.

Po vyhlásení výsledkov som ale predsa len rád. Heugi skončil tretí a ja som 2/3 trate dokázal ísť s ním.

Martin Trebula - superflanker

Nemám záujem kritizovať, pretože podľa mňa, ten, čo nič nerobí, nič nepokazí a kritizovať môže len ten, čo urobil niečo minimálne tak dobré ako ten koho kritizuje. Komplikovane štylizované, ale to čo píšem, nie je kritika, len môj postreh a celkový pocit z akcie, s ktorým sa niekto môže stotožniť, alebo ho absolútne ignorovať.

Už z úvodných diskusií mi bolo zrejmé, že „neco tady nehraje“. Dozvedel som sa, že motorka je „sportovní náčiní“ a nie modla. Pre niekoho možno jeho leštenka modlou je, pre mňa je to v prvom rade „pracant“, ktorý so mnou musí dnes vyskákať kamenistý výjazd (typu výjazd k CP2) a hneď zajtra ma zavezie trebárs do Albánska, nečaká prezutý na závody a je ako pionier – vždy pripravený (budovať a brániť socialistickú vlasť).

Hold, organizátor je pánom, náročnosť trate volí on. Súťažiaci to buď akceptuje a prispôsobí sa a vzhľadom na avizovanú náročnosť príde s mašinou na vozíku a s vreckom na „spotrebák“, o ktorom si ešte donedávna myslel, že je neoddeliteľnou súčasťou motorky. Alebo to riskne a príde „po osi“ riskujúc „prúser“ (v duchu sa samozrejme modlí, aby to vrecko na spotrebák, či inú dôležitejšiu časť nepotreboval). K tomu niet čo dodať, je to o filozofii ako sa k týmto veciam človek stavia a je to každého osobná vec.

Aj napriek riziku sme sa vybrali „na skusy“ do Čiech po vlastnej osi. Spočiatku sme to brali zabudnutými cestičkami nech sa aj pokocháme, ale keďže čas pribúdal, neskôr sme presun zrýchlili. Po príchode nasledovalo preberanie mašín. V očakávaní dôslednej a prísnej previerky technického stavu som si dal až na „miesto činu“ doviesť nové brzdové platničky a za chrbát pribalil nový zadný plášť. Nič zvláštne sa neudialo – mašina prešla bez problémov v pôvodnom stave.

Nasledovalo privítanie a organizačné pokyny Saši Karlachovej a Hajného. Oceňujem prezentáciu a rozhovor s jazdcom Dakaru 2009 Janom Froněkom. Trošku ma však prekvapil nezáujem o jeho rozprávanie, nakoľko sám skonštatoval, že ak nás niečo zaujíma nech sa pýtame, lebo on nás prekrikovať nemieni.

Následne sa miestnosť začala pomaly vyprázdňovať. Možno z dôvodu súťažných ambícií a s tým spojeným oddychom pred štartom, alebo ľudia uprednostnili zábavu na chatkách. Samozrejme z tých čo zostali pri pípe, bolo 80% Slovákov. Propozície týkajúce sa harmonogramu sme síce obdržali mailom, nebolo by na škodu, keby sa v pár výtlačkoch nachádzali vyvesené v areáli. Možno boli a ja som ich len nezaregistroval.

Druhý deň po raňajkách nasledovala rozprava. Tá však bola zo začiatku dosť podrobná a prví jazdci mali čo robiť, aby stíhali na štart. Treba ísť v plnej zbroji už na raňajky. Zaujímavý poznatok.

ODŠTARTOVANÉ

Keď som videl chaos, ktorý nastal už pri presune k „ostrému štartu“ (myslím, že ten bod bol nazvaný „k alejím“?), už som vedel, že to bude ešte zaujímavé, keď sa „motáme“ a ešte sme ani naostro neodštartovali. Jazdil som už podľa mapy, podľa šípiek, podľa GPS, podľa ortofotomapy a jazda podľa itinerára bola pre mňa zatiaľ orientačne najistejšia (samozrejme keď nerátam jazdu podľa blbovzdorných šípiek). Teraz mi dosť veľa otočiek vychádzalo v priemere 100 m pred, alebo 100 m za skutočným bodom obratu. Aj keď som sa snažil počítať s touto „bulharskou konštantou“, musel som si viackrát zanadávať do analfabetov, vracať sa k poslednému „istému“ bodu a odratávať vzdialenosť znova.

V diskusii som spomínal kritický rybník. Argument – začiatočnícka chyba, nečítate tvar križovatky. Po upozornení, že PARTy nesedia, som už samozrejme na 100% nedôveroval ani nákresu.

V uvedenej oblasti (pri sile a v areáli družstva) sa začali kopiť mašiny a medzi štartovné čísla okolo 40 sa už priplietli aj jazdci s číslami 90+. Čo bola strata ako hrom. Čerešničkou na torte bol hromžiaci pán, v ktorého dvore sa otočili snáď všetci, ktorí odbočili pred prvým rybníkom (ku koncu už stál v strede dvora s bakuľou).

S vedomím nedobehnuteľnej straty som na nejaké „závodnícke“ ambície rezignoval a spolu s Bedňom a BraňomBA sme to spolu ťahali s úmyslom nikde sa nenaháňať a odnavigovať sa úspešne do cieľa. Cestou sme narazili na smrteľne zranenú mašinu StanleyhoP, pri ktorom stál Momul. Po uistení, že už volali organizátorom o pomoc, sme pokračovali. Cestou sme však stratili BraňaBA, aby sme ho neskôr zázračne našli o pár desiatok kilometrov ďalej. To k nám však „prirástol“ Fanoš na LC8 a v tejto zostave sme to potiahli až do cieľa. Boli sme ako partia invalidov. Bedňovi nešiel tripmaster, mne sa ku koncu zasekol roadbook, Braňovi sa pre istotu roztrhla rolka, Faňošovi „došiel“ itík, keďže sa mu nezmestil a navinul len polovicu. Takto dokaličení sme sa nejako navigovali a kombinovali, každý mal v danom okamihu niečo funkčné a tak to pomaly odsýpalo. Po jednom výjazde z lúky do lesa som zabrzdil ľavou stúpačkou o peň. Odniesla si to len radiaca páka, ktorá po tejto kozmetickej úprave smerovala dozadu. Nohu som stihol v poslednej chvíli odtiahnuť. Keďže som si (vzhľadom na môj závratnou rýchlosťou sa blížiaci deň D) nemohol dovoliť zranenie, vynadal som si do somárov a ešte viac dával pozor na nejaké kiksy.

Cestou sme však stretli Čizáka so zlomenou nohou a telefónom pri uchu. To ma ešte viac utvrdilo v správnosti rozhodnutia, ktoré padlo počas rallye. Namiesto zajazdenia dobrého času, som sa začal sústrediť na cieľ – v zdraví dôjsť a pokiaľ možno celú trasu pred zotmením. Zbehli sme do dediny, aby domáci z posledného obydlia ukázali sanitke kde zranený leží. Nakoniec mal letecký odvoz, za čo patrí obrovská pochvala organizátorom a nešťastníkovi prajem skoré uzdravenie.

Pokračovali sme ďalej, ale veľká oranžová potvora bola na moje počudovanie nejaká extrémne smädná a tak sme našli presný bod v dedine na ktorý sa po dotankovaní vrátime. Domáci nám povedali, že máme na výber dve benzínky. Jedna vľavo – 2km a druhá vpravo 4km. Samoška, že sme išli na tú vľavo. Na benzínku sme dorazili po cca 8 km (nechcem vedieť ako ďaleko bola tá vpravo :o)). Keďže Jan Froněk hovoril, že na Dakare sa stavil aj na kafíčko (čo sme my horší :o) ?) na benzínke sme si oddýchli, naliali RedBullmi, načapovali mašiny a pobrali sa na posledný známy bod.

Keďže sme v skupine nemali žiaden slabý článok čo sa jazdy v teréne týka, cesta ubiehala ako po masle. Potom prišiel jeden úsek kde sme zase „zakotvili“. V lese sme zle odbočili a na hlavnú cestu sme sa vynorili na inom mieste ako sme mali. Potom samozrejme nesedela vzdialenosť do ďalšej otočky. Ani na dve opakované merania sme samozrejme nič nenašli. Neďaleko stojaci cyklisti si už o nás museli niečo myslieť, keď sme okolo nich prebehli snáď piaty krát hore-dole. Braňova XTčka začala „čkať“ od smädu. Chcel rezignovať a pobrať sa na najbližšiu benzínku, presvedčil som ho, že ešte dáme jeden posledný pokus. A motyka vystrelila. Ani neviem prečo, po nedôvere PARTom som nedôveroval ani obrázkom, ale už nebola iná možnosť, len sa držať tvaru a zrazu sa predo mnou vynoril výjazd na cestu, presne taký ako bol zakreslený. Pripisujem to troška únave, lebo potom keď som našiel správnu cestu, všetko mi to prišlo ako prvácka chyba. TEN hore nás mal v tom momente asi rád, pretože pár kilometrov ďalej sme narazili na benzínku, a tak sa mohla napiť aj XTčka. Cestou sme narazili na Transalpistu s defektom, ktorý už mal koleso urobené, chýbala mu však pumpa. Fanoš mu požičal svoju a frčali sme ďalej. Keďže sa už pekne zotmelo, prepískol som slávny strom s „hubami“ a obrázkom. Bednička však nezaváhal a už sme si to po tme rezali hore skalnatým chodníkom. S vedomím, že už sme za vodou a ešte sa snáď stihneme dostaviť do cieľa pred deadline-om, sme opäť „zamrzli“. Mali sme hľadať „žltý domček“, ktorého parciálna vzdialenosť bola 1 km. Prídeme na kilometer a ...nič. Naspäť!! Znova zmerať! Veď je to absolútne istý smer. Nakoniec sme domček našli – po 1,5 km. Odtiaľ to bolo do cieľa už „na skok“. Potom nasledovala, aspoň pre mňa, najnepríjemnejšia časť trasy. Citeľne sa ochladzovalo a my prepotení sme sa po tme presúvali do kempu s vidinou odmeny vo forme piva. Fanoš bol už v štádiu, že ho pre hlad nezaujímalo ani pivo. Nechcel veriť, že je to len prezlečený smäd. :o)

Povozil som sa do sýtosti a zaspával so širokým spokojným úsmevom. Tá trasa bola jednoducho božská, taká správna endurácka „všehochuť“. Nezdala sa mi nejako extrémne náročná a podľa mňa, priemerne „vyjazdený“ endurák to musel s prehľadom dať. Keby však zapršalo, mnohí sa tam ešte teraz vykopávame, ale to by bolo keby...

Na záver strohé vymenovanie kladov a záporov ako to vnímam ja. Zainteresovaní, prosím o zhovievavosť vo forme nadhľadu, ak sa tu nájde niečo konštruktívne, je to len na dobro oboch zúčastnených strán.

Zápory resp. čo mi chýbalo:

• mnohí by zrejme ocenili po večeroch premietanie cestopisu, resp. fotiek vo väčšom rozsahu
• prekvapila ma nejaká nezúčastnenosť pretekárov pri besede s Janom Froněkom
• večer mi to tam pripadalo nejaké „hluché“. Neviem či to všetci fakt berú ako ostrú súťaž a stretávajú sa na iných akciách, ale nejak sa to tam vždy všetko vytratilo. Netreba samozrejme bezuzdne chlastať, ale posedenie pri ohníku by nebolo na škodu (to je však o ľuďoch a s tým organizátor neurobí nič)
• itinerár až na tie PARTy bol v pohode, keďže na TOTAL zajazdí len borec, ktorý chybuje len minimálne, alebo ten čo má Tripmaster s upraviteľným TOTAL-om bolo to pre mnohých obtiažne. Snáď keby sa meralo cyklocomputerom nastaveným na skutočnú veľkosť kolesa ktoré meria, bola by vzdialenosť absolútna a jazdci by mohli rátať len s chybou svojho tachometra. Takto sa chyby merania nabaľovali.
• neviem ako je to s legislatívou v CZ, ale pri oganizovanej akcii som nečakal, že to bude akýsi „nelegálny“ tajný závod. Tým myslím jazdu po turistických značkách, križovanie cyklotrás, jazda po poliach a určite aj súkromných pozemkoch no a s tým spojené „grimasy“, ktorými nás častovali cyklisti, turisti a poľnohospodári. U nás je niečo podobné absolútne nepredstaviteľné a pri súčasnej legislatívne už zrejme ani neuskutočniteľné.

Klady resp. veľký palec hore:

• beseda s Janom Froněkom bolo to správne „orechové“
• trasa niečo neskutočné. Vidieť, že to „komponoval“ človek s citom pre enduro. Jednoducho virtuóz!!! Super Hajnej!!
• napriek tomu, že sme nabehali kvantum kilometrov, bolo tam minimum asfaltových presunov. Hneď ako sme sa vynorili v dedine, po pár metroch sme už rúbali do lesa – super!!
• zdravotnícke zabezpečenie
• teplá voda
• ubytko a polpenzia v štartovnom.

Výsledky

Cestovné endura jednoválce od 600 ccm

Medzi najľahšími strojmi tradične najväčšia tlačenica. Slováci na "bedňu" nezaútočili, najlepšie odjazdil Cacho. Nedokončilo 10 strojov zo 47.

Poz.	Štart. číslo	Meno	Priezvisko	Motocykel	Čas	km
1	29	Jan	Mareš	KTM 690 Enduro R	04:46:00	168
2	17	Karel	Holec	KTM 640 Lc4	05:01:00	167
3	2	Filip Beba	Weber	KTM LC4	05:02:00	171
…	…	…	…	…	…	…
16	25	Juraj	Cachovan cacho	YAMAHA XT 660 R	06:33:00	159
17	94	František	Ďuris kofiko	Honda NX 650 Dominator	06:34:00	171
18	68	Jan	Maukš jasterica	KTM LC4 Adventure R	06:36:00	163
…	…	…	…	…	…	…
24	43	Matej	Sitar bezdooo	KTM 640 LC-4 E	07:07:00	157
…	…	…	…	…	…	…
30	36	Michal	Puch Michal Puch - en500	Honda NX 650 Dominator	07:54:00	113
…	…	…	…	…	…	…
35	35	Braňo	Lovecký BranoBA	Yamaha XT660R	09:20:00	209
36	34	Juraj	Havlíček bedna	KTM 690 enduro	09:25:00	214
…	…	…	…	…	…	…
39	32	Jan	Petrek momul	Suzuki DR650 Dakar	X	X
40	33	Stanislav	Petrek StanleyP	SUZUKI DR650 SE	X	X
42	62	Peter	Valica Fado	BMW F650GS DAKAR	X	X
26	72	Roman	Navratil	KTM LC4 Adventure	X	X

Cestovné endura dvojválce od 600 ccm do 800 ccm

Medzi strednotonážnymi dvojvalcami najlepšie jazdili Afriky. Sorge ako najrýchlejší Slovák obsadil 8. priečku. Nedokončilo 11 strojov z 26.

Poz.	Štart. číslo	Meno	Priezvisko	Motocykel	Čas	km
1	96	Zdeněk	Švanda	Honda XRV 750	05:17:00	166
2	65	Lukáš	Velart	Honda XRV	05:48:00	163
3	59	Marek	Hlásek	Honda XRV 750 Africatwin	05:51:00	172
…	…	…	…	…	…	…
8	48	Ľubos	Koctuch sorge	Yamaha XTZ 750 Super Tenere	06:42:00	172
…	…	…	…	…	…	…
11.	14	Peter	Rolinec RacerP	YAMAHA XTZ 750	8:20	166
12	42	Henrich	Autner whiteboss	Honda Transalp 700	08:34:00	186
13	31	Martin	Trebula superflanker	Honda XL650V Transalp	09:11:00	204
…	…	…	…	…	…	…
19	20	Ondrej	Misik Orin	Suzuki V-Strom 650	X	X
20	30	Robert	Gaduš RobieAT	Honda XRV 750 Africa twin	X	X
21	57	Ľubomir	Girasek lubko	Honda XL700V	X	X
22	63	Marian	Planicky Plano	Honda Transalp XL600	X	X
23	74	Ondrej	Farkas bacaono	Honda XRV 750 Africatwin	X	X
26	88	Pavol	Skorpik Bajker	Suzuki DL650 V-Strom	X	X

Cestovné endura dvojválce nad 800 ccm

Medzi ťažkotonážnikmi ukázal ostatným lekciu Paji na GS 1100 s druhým najlepším časom v absolútnom poradí. Slovákom sa darilo. Na tretie miesto dosiahol heugi tesne nasledovaný Harom, hofikom, Awiom a MartineR-om. Trať prešiel ešte aj Babci. Nedokončila takmer polovica - 12 strojov z 26.

Poz.	Štart. číslo	Meno	Priezvisko	Motocykel	Čas	km
1	71	Pavel	Jiroušek Paji	BMW R 1100 GS	05:00:00	180
2	82	Ondřej	Parez	KTM	05:48:00	175
3	40	Jozef	Heuger heugi	KTM 990 ADVENTURE R	06:07:00	164
…	…	…	…	…	…	…
5	28	Peter	Harsani Peter Haršáni - Haro	KTM 950 Adventure S	06:19:00	163
6	27	Miroslav	Hofbauer hofik	KTM 990 Adventure	06:21:00	170
7	67	Tomáš	Hajduch Tomáš Hajduch - Awia	BMW R 1150 GS	06:36:00	160
8	49	Martin	Hosko MartineR	BMW R 1150 GS	07:11:00	177
…	…	…	…	…	…	…
12	52	Richard	Babčan Babci	KTM-990 ADVENTURE	09:00:00	183
…	…	…	…	…	…	…
20	22	Matuš	Gerek matus	KTM LC8 Adventure 990	X	X
21	39	Marian	Červienka Cervo	KTM 990 Adventure	X	X
23	58	Maroš	Spirňak baca	BMW 1150 GS Adventure	X	X
25	69	Ladislav	Szeplaky vmax	Honda XL 1000 VARADERO	X	X

Ďalšie foto:

• Motoraj Rallye 09
• report od mariano

Text: Tomáš Hajduch - Awia, Peter Haršáni - Haro, matus, superflanker.
Foto: Motoraj