Moja Alpská anabáza

Bola a ešte stále je, vo mne túžba cestovať a spoznávať krajiny na motorke. Môj motosen bol zažiť Alpy na dvoch kolesách, iné podmienky pre jazdenie a hlavne vidieť ďalší kúsoček sveta. Začal som čítaním článkov a cestopisov hlavne z alpských kútov tu na „motorajde“ a v hlave si predbežne splietal cestičku z miest a „bodov“, o ktorých som sa dočítal a ktoré ma priťahovali. Keďže som študent, nie časovo obmedzený, plánoval som cestu na 3 týždne. Jediné čo ma obmedzovalo, pochopiteľne ako každého, boli financie. Letná brigoška na kamióne mi ako-tak vychádzala až do doby, kým ma dva krát nezvážili cajti. Bohužiaľ, do dreva človek nevidí. Vtedy som Alpám povedal „ ...tak snáď o rok“. Našťastie mi môj zamestnávateľ pokuty do posledného centu preplatil a tak bol úsmev znovu na tvári. :) Takže peniažky boli, bola aj motka, ale nebolo počko a nebolo s kým. Odchod sa odkladá na 24. septembra a výlet sa skracuje len na 5 dní, lebo mi začína škola.

23.9. streda

Mám cestovnú horúčku, ponáhľam sa z intráku domov kúpiť poistenie, stravu a konečne začať baliť. O desiatej večer je Zuzička vyzbrojená, natankovaná a pripravená uspokojiť moje cestovateľské túžby.

24.9. štvrtok: BB – ZA – BA – Linz – Salzburg – Zell am See – 807km

O 5:10 vyrážam do Žiliny a idem na dvojhodinovú prednášku do školy. Nechápem, prečo som tak konal, keďže teraz to flákam. Očami posúvam čas a o deviatej sedím v sedle smer Bratislava. V Blave ma prekvapili dve policajné autá, ktoré z ničoho nič vybehli na diaľnicu a zastavujú všetko čo sa hýbe. O chvíľku neskôr za nimi vybehne na prázdnu diaľnicu jedno z tých obrovských amerických pick-upov s úpravou kameramanského voza a za ním akési auto, ktoré bolo aktérom záberu. Asi natáčali jeden z ďalších podarených slovenských seriálov. Ťahám sa za nimi skoro až na hranicu. Kupujem rakúsku známku a hijó smer Linz. Po niekoľkých hodinách ma to na diaľnici prestáva baviť, som znudený a unavený. Zastavujem na jednom z veľa Rast stationov, tankujem a pri Redbulle premýšľam, či to vydržím potiahnúť až do Zell am See.

Som užasnutý a prekvapený z tolerancie na rakúskych diaľniciach. Iný kraj, iný mrav. Pred pol šiestou večer som v Zell am See, kochám sa uličkami a pri jazere sa mi podarí nájsť kemp. Keďže nie som jazykovo nadaný, krkolomným spôsobom sa snažím vypýtať si miesto „fur mich und mein moto.“ Komédia – cítil som sa maximálne trápne.

Kemp naozaj na európskej úrovni, sprchy, umývadlá, práčovňa... všetko čistučké a našiel som aj rozčertenú sušiareň, tak tam rozbaľujem prepotené veci a čižmy. Zalezený v spacáku plánujem cestu na ďalší deň.

25.9. piatok Zell am See – Kaprun – GG Hochalpenstasse – Lienz – Cortina d´Ampezzo – 280km

Vstávam o siedmej, je nízka hustá oblačnosť, zima, raňajkujem, balím, zaplatím a pozdravím na recepcii a hurá na GG. Vyrážam z Zell am See a nedá mi neísť aspoň nazrieť do Kaprunu. Obdivujem predajňu BMW, kopec povyťahovaných motoriek, vedľa predajne boli rozprestreté stánky akoby bol nejaký BMW day, ale keďže som z nemčiny dutý nemám odvahu sa spýtať o čo ide. Túlam sa ďalej po Kaprune, ale je tak hnusne, že veľa toho nevidieť, tak sa s ním lúčim a zvedavo upaľujem smerom na GGHAS. Niekde za poslednou dedinkou pred stúpaním zbadám tabuľu: Bitte langsam... Chcem si ju odfotiť, na najbližšom odpočívadle sa otáčam, ale akosi som to nezvládol, zavrelo mi volant, drrrrb a som na zemi. V momente vypínam motor a skúšam Zuzu zdvihnúť. Vravím si „však si videl tie videá na motoride, kde ženy dvíhajú GSá tak toto musí byť brnkačka“ , no nedarí sa, lebo je padnutá dole svahom. S miernou panikou sa škrabem po hlave a špekulujem, ako ju urýchlene odpracem z pravého pruhu a ako na zavolanie ide z hora auto, kývam, posunkami ukazujem, že potrebujem pomôcť zdvihnúť moto, chlapík neváha pribehne ku mne a je na kolesách. Min 10x opakujem „danke“ , chvíľku čakám a modlím sa aby chytila. Hurá ide, kopem jedna, dva atď a za chvíľku som na mýtnici. Kupujem „vstupenku“ a brožúrku o GG a rozťahujem hore kopčekom. Na jednom odpočívadle stretávam manželov z ČR, otáčam sa a prihováram. Mal som deficit po komunikácii, tak som rád, že s Petrom a Dankou môžem prehodiť pár viet. Dostávam pár rád „...tá dlažba na Edelwais fakt kluže...“ a plazím sa hore.

Hurá. Som tu, o tomto som čítal a obdivoval fotky tých čo tu boli, počasie sa trošinku umúdrilo a môžem sa pokochať aspoň po blízkom okolí. Robím pár fotiek, stretávam ďalších Čechov, chvíľka debatky a vyrážam na vyhliadku Franca Jozefa.

Niekoľko krát po ceste stojím, fotím a kochám sa prírodou, Peter s Dankou ma obiehajú a o kilometer ja ich. Takto sa to opakuje asi dvakrát a spolu stúpame pod GG. Prídeme na to veľké parkovisko a opäť je vo mne pocit šťastia. „...jee toto poznám z cestopisov a z fotiek!“ Neviem na ktorú stranu sa skôr obzrieť. Je to krásny kus sveta, vedel by som tam stráviť celý deň. Kupujem suvenír, Petrovi nechávam v tankvaku email a pozdrav, nasadám a lenivým turistickým tempom klesám do dedinky Heiligenblut. Nádherná dedinka, tráva je zelenšia ako zelená, nech som krava, tak sa jej nejdem dožrať. Pokračujem na Lienz a Toblach. Opäť hnusné počasie, pri Toblachu straší lokálny dážď a ďalej ostávajú po ňom už iba mokré cesty. Vítajú ma Dolomity, vysmiaty sa z toho vytešujem a vytešený vchádzam do Cortiny. Na uvítanie dostávam hustú sprchu. Pod stromom čakám kým sa nebo vyleje a hundrem si do prilby. Dážď sa zmiernil, kolesá dávam do pohybu a túlam sa po Cortine v snahe si nájsť kemp.

Pri hľadaní kempu sa ocitám na Paso di Falzarego, ale asi po 10 km to otáčam späť do Cortiny pátrať po kempe. Podarilo sa, preveziem sa po ňom a stretávam český párik z Prahy, zdravím ich a som rád, že je s kým prehodiť pár slov a potom sa idem ubytovať. Opäť moje jazykové bariéry vyvolajú smiech na recepcii, nakoniec ale dostávam to čo chcem, recepčný tiež a spokojný sa idem zhodiť k pražákom. Rozbaľujem stan, najem sa a odchádzam sa ešte povoziť po Cortine. Obzriem námestie, z diaľky svetoznáme lyžiarske stredisko, kupujem pivká a vraciam sa späť do kempu. Popíjam pivko a zrazu sa v kempe zjavila stará karosa, vravím si: „Dosť odvaha na takej starej škatuli tak ďaleko od domova.“ Popíjam ďalej a počúvam nejaký známy hlas: „Pojď, pojď, ještě můžeš.“ Dávam sa do debaty so šoférom a on ma oboznamuje, že to nie je obyčajná karosa, ale hotelbus. Teda karosa prerobená na hotel – 18 postelí, hajzlík, kuchynka... Neveriacky na ňu pozerám. Majú niekoľko takýchto špeciálov a robia zájazdy po celom svete. Celkom fajn nápad, ale nechcem si predstaviť ten smrad nad ránom. Večer sa snažím naplánovať cestu a dávam na radu domácich spod GG. Vraj má prísť studený front so snežením tak so Stelviom a Dolomitmi sa v mysli lúčim a plánujem cestu k Faaker See alebo Neusiedler See. Večer začína liať a pri lejaku aj zaspávam.

26.9. Sobota Cortina d´Ampezzo – Calalzo – Santo Stéfano – San Pietro – Comeglians – Paluzza – Plockenpass – Kotschach – Hermagor – Villach – Klagenfurt – Graz – BA :( – 680km

O siedmej vstávam, za dažďa balím stan, pred ôsmou už vrčím pred recepciou a čakám kým otvoria. Zaplatím, pozdravím a odchádzam smer Paso Tre Croci. Po pár kilometroch zisťujem, že som niekde mimo plánovanú trasu a po Croci ani náznak. Pohrávam sa s myšlienkou, že sa vrátim ale stále prší tak pokračujem ďalej. Prechádzam rôznymi dedinkami, kochám sa kopcami, ktoré je ako-tak vidno a pred Comeglians zhadzujem konečne dažďovku. Som prekvapený, že stretávam len dvoch motobikerov. Na tretí pokus sa mi podarilo trafiť do Comeglians, značenie na okreskách v Taliansku mi pripomína značenie v Poľsku – hrôza des. V Paluze stojím na Shellke a tankujem plnú. Kopem 1,2,3,4... a rozčertený sa gúľam cez Plockenpass – veľmi pekné. Klesám do Rakúska a v Kotschachu je niečo podobné ako u nás jarmok. Nezastavujem, lebo mám potrebu jazdiť. Odbáčam smer Hermagor a Villach.

Po ceste stretávam veľa motorkárov v 15 – 20-členných partiách, v každej z nich minimálne 5 GS-iek. Kochám sa prírodou, stojím, fotím, motkám sa. Pred Villachom vchádzam na diaľnicu a odpadla mi z prilby jedna záslepka otvoru, tak stojím na pumpe. Kúpiť žuvy a skúsiť to narvať do tej diery. Otváram tankvak a šiaham po dokladoch s peniazmi, ale nič. Pozerám do tankvaku, hľadám doklady... nič. Hodím ho na zem, všetko povyťahujem no dokladov nieto. Ľudia čapujúci do plechoviek kukajú na mňa ako kľačím pri tankvaku a nadávam čo to dá. Beznádej, tak špekulujem kde som to mohol stratiť. Či v Taliansku, keď som naposledy tankoval alebo po ceste, keď som stál a fotil... Vyťahujem mapu, od pumpy to bolo asi 120 km ale na diaľnici do protismeru sa prebehnúť nedá, musel by som sa ísť otočiť do Villachu. Kukám do nádrže, mám pred sebou ešte zhruba 190 km. Neviem čo robiť, volám Ďurimu (fazer600) na Slovensko a vraj: „Makaj nazad!“ Mmmm, to nie. Ak ju nenájdem, ostanem bez dokladov, bez peňazí a aj bez benzínu. Pozerám do mapy a meriam koľko je to do Blavy. „Uff tak to mi nevydá.“ Volám kalupkovi, ale nedvíha. Trrrrrrrrk, jediná moja záchrana je Širo (peterširka). Volám, vysvetľujem čo sa stalo, Širec neváha a s Luckou mi idú naproti smer Graz. Širovci vďaka! Rezervu prepínam za Grazom a za Gleisdorfom odstavujem na Rast statione.

Dávam vedieť Širovcom kde som ostal stáť a čakám. Mal som možnosť sledovať prácu mýtnej rakúskej polície alebo také niečo. Na tom parkovisku bolo veľa áut, každé z nich skontrolovali, či má diaľničnú nálepku a ak nemalo tak v momente vyberali pokutu. Dojedám poslednú sušenú šunu a Širovci sú pri mne. Tankujeme do motoriek a ja aj do seba aby som tú diaľnicu do Bratislavy vydržal. Konečne nejdem sám, je mi veselšie, viacej si jazdu užívam, ale v kútiku duše som smutný z predčasného návratu domov. Po zotmení sme v Bratislave, odstavujeme motky v garáži, unavení dávame večeru a ideme nahlásiť stratu dokladov na políciu. Prespávam u Širovcov.

[obr4 ...ostáva len čakať]

27.9. Nedeľa BA – NR – BB – RK – Podbanské – Štrbské pleso – Čertovica – BB – 475km

Je nádherný deň a pred obedom vyrážam z BA do BB. Doma zdravím rodinku, zhadzujem veci, tankujem a upaľujem do Tatier za Kalupkom a Ďurim (fazer600). S pocitom, že sa znovu točím okolo komína končím moju alpskú anabázu.

Záver:

Pred výletom som sa obával cestovania, keď idem iba sám, ale túžba vidieť novú krajinu bola obrovská. Teraz už viem, že sa tak cestovať dá. Jediné čo ma mrzelo bolo, že sa o tie zážitky, ktoré som počas cesty nazbieral, nebolo s kým podeliť. Iné je, keď rozprávate zážitky doma keď sa vrátite z cesty a iné, keď sa s nimi podelíte v partii na konci prejazdeného dňa v kempe pri pivku. Vraví sa, že blbec sa učí na vlastných chybách, ale bohužiaľ, mne sa to stáva pričasto. Peniažky, ktoré som chcel na mojom výlete minúť som aj minul, ale nie tým príjemnejším spôsobom, jazdením po krajine, ale stratou. Hlavne, že všetko dobre dopadlo, som živý a zdravý a Zuza celá. Keďže som stratil okrem dokladov od motorky úplne všetko, čakal ma kolotoč vybavovania nových dokladov. Po dvoch týždňoch som už mal všetky nevyhnutné doklady nové.

Mojím podnetom pre napísanie tohto článku resp. príbehu bol ale nakoniec telefonát z polície: „Dobrý pán Rís, našli sa vaše doklady. Poslali ich z ambasády v Ríme, príďte si po ne.“ Je to vyše mesiaca, čo som ich stratil a ani som nedúfal, že by sa mohli nájsť. Bol som si ich prevziať a oči mi skoro vypadli keď mi povedala policajtka: „Skontrolujte si, či sú to všetky peniaze, ktoré ste tam mali“. Bolo tam všetko, do posledného centu. Ako som spomínal vyššie, iný kraj iný mrav. Ako by to dopadlo u nás na Slovenku? Rozpisovať to nejdem, každý si to vie iste domyslieť.

Ďakujem Širovcom za pomoc, Kalupkovi za „dážďovku“, Ďurimu za nepremokavý vak, dobrému človiečiku za nájdenie a poslanie mojich dokladov a našej ambasáde v Taliansku.

Ahojte:)

Štatistika:

Prejdených cca 2250km.

Benzín: najlacnejší v Kaprune 1,09€/l

– najdrahší OMV 1,249€/l

Spolu za benzín cca 100,37€ (dva bločky z benálu mi chýbajú)

Kemp: Zell am See 13,20€

Cortina d´Ampezzo 12,50€

Jedlo som bral so sebou za cca 25€

Poistenie 9€

Diaľničná na 10 dní: 4,40€

Nový občiansky 16€

vodičák 13€

ISIC 8€

bankomatová karta (SLSP) 12€

Spolu: 216,47€