Salzburger Land 2009 2/3

Určujem smer Salzburger Land, podľa opisov „krajinu, tak bohato posiatu horskými cestami“. Doposiaľ ma tie sedlá (kvôli skromnej nadmorskej výške?) nejako extra nezaujímali, ale keď sme už tu, prejdeme aspoň zopár tých zvučnejších! Musím povedať, že to stojí za to, kvalitné pozakrúcané cesty a upravená rakúska krajina sú balzamom na dušu.

Kvalitná a nádherná cesta na Dientener Sattel

Dientener Sattel a Hochkönig

Zvlášť pekné sedlo je Dientener Sattel (1357m) s úžasným masívom Hochkönig , ktorý dominuje nad celou, nádhernou a veľmi kvalitnou cestou do sedla i z neho. V neskoršom popoludní nasleduje prejazd cez Grossglockner (klasika – pekná scenéria, množstvo áut a drahé vstupné), a na záver dňa sa ocitáme v našom tradičnom mieste nocľahov – u Bergerovcov v Mauthene.

Grossglockner – predražená ale pekná klasika (pohľad z Edelweissspitze)

Utorok 14.7.2009

Mauthen, Plöcknepass 1352m, Timau, Paluzza, Ligosullo, Forcella di Lius 1070m, Paularo, Passo del Cason di Lanza 1552m, Pontebba, Nassfeldpass 1541m, Tröpolach, Hermagor, St.Stefan in Gailtal, Matschiedl, Windische Höhe 1110m, Feistritz, Döbriach, Bad Kleinkirchheim, Vorwald, Ebene Reichenau, Nockalmstrasse: Schiestelscharte 2021m, Eisentalhöhe 2042m, Innerkrems. 269km. Noc: Gasthof Raufner, 39 Euro/os. S „polpenziou“. Nockalmstrasse bezplatne o 19:00

Druhý ťažiskový deň začína úžasne, slnečné počasie, už sa nevieme dočkať, kedy cez blízky Plöcknepass preskočíme do Talianska, a dáme si Panoramicu a Monte Paularo! Ako na potvoru sa ale priamo na hranici mení počasie, a celá dolina v okolí Paluzzy je zahalená vlhkou vysokou oblačnosťou s hmlou. Zas je úplné bezvetrie, takže naše nádeje sa rozplývajú… otáčame sa teda na východ s tým, že skúsime aspoň cestou na Sella di Lanza urobiť to Monte Paularo, ale aj tam je škaredo… snažíme sa teda aspoň podľa možností vychutnať si prejazd cez sedlo Forcella di Lius, a vlastne sa ani nemusíme vôbec premáhať. Cesta vedie prevažne lesom, ale ja taká nádherne úzka, osamelá a dobrodružná, a všetko je podfarbené úplnou samotou, zmiešanou s vôňami mokrého lesa, ktoré z plných pľúc dýchame cez otvorené vizíre až do Paularo.

Z posledného vracáku klesania z Forcella di Lius vykuklo Paularo!

Stúpanie na Sella di Lanza je o niečo dobrodružnejšie, na niektorých miestach máme zvláštne šteklenie v žalúdku pri pohľade na popadané skaly, kolmé steny nad nami a postrhávané zvodidlá, ale to k Lanze jednoducho patrí… v sedle si vychutnávame obed, akurát pasúce sa kravy stále dotierajú, asi kvôli mojej červenej bunde.

Sella di Lanza, obedňajšia prestávka