Tam kde Európa končí, alebo ako bača pohnal svoje kozy na sever 2/3

5. deň

Budíček nás budí o trošku skôr ako po ostatné dni, nechceme sa totižto zúčastniť rannej špičky, preto padáme skôr z hostela a čo najskôr sa snažíme vymotať z obrovského mesta. Potom už len pokračujeme smer Lappeenaranta – Fínsko. Kúsok pred hranicami stojíme na poslednej pumpe kde napojíme naše kone. V tom sa zjaví džíp s neskutočným airbrush-om!

Ten paint mi dal pamiatku na celý život!

Potom už len zopár km na hranice a opäť to chce kvapku trpezlivosti no do hodinky sme vybavený a už sme aj pod tabuľou Suomi – Finland.

Akonáhle zbadáme prvé jazero nedá sa odolať a letíme hneď do vody. Príjemne chladná voda nás osviežila a mohli sme pokračovať v ceste. Pokračujeme smerom na sever, jazero strieda jazero a pomaly sa začínajú objavovať soby. Soby sa neobjavujú len pri ceste kde sa pasú, ale objavujú sa čím ďalej tým častejšie aj v strede cesty. Skúšam na nich trúbiť no s nimi to nič nerobí. Vtom Vlado púšťa svoj sirénový klaksón ktorý prednedávnom namontoval. Sob spozornel, pozrel odkiaľ daný zvuk vychádza a púšťa sa do behu! Nanešťastie neuteká dolu z cesty ale uteká vedľa mňa po ceste. Znovu sa ozve siréna a až vtedy zbehne dolu z cesty a beží do lesa. Dostávame sa až k mestu Kuopio kde si dávame na ABC pumpe vynikajúci oneskorený obed a skorú večeru. Fajnový obed/večera sa však po pár km na motorke začína dosť krútiť v žalúdku tak okamžite stojíme a pretekáme sa všetci traja k 2-kabínkovej latríne. Kto prvý príde prvý mele – v tomto prípade, kto prví príde, ten prvý ...e ! Odľahčený opäť sadáme na mašiny a mierime k zapadajúcemu slnku. Niekde pri Siilinjarvi nachádzame parádne jazero tak stojíme a rozkladáme stan. Vliezame do pomerne teplého jazera a užívame si dovolenkovú pohodu. Pohodové válanie sa vo vode ruší až Faraon ktorý na mňa kričí že sme dostali z domu SMS v ktorej máme aj meninové želania. Večer zakončujeme menšou meninovou oslavou v spoločnosti s uja Jima Beama.

6. deň

Ráno nás budia teplé lúče ostrého slnka tak vstávame a hneď aj využívame možnosť rannej rozcvičky v jazere. Voda je však oproti včerajšiemu večeru o dosť studenšia no na prebratie akurát. Po nasadnutí na mašiny pokračujeme smerom na polárny kruh. Kúsok Za Lapinlathi riešime otázku či ísť na Oulu a okúpať sa cestou v Botnickom zálive alebo to zobrať vnútrozemím – smerom na Pudasjarvi a Ranua. Zhodujeme sa na myšlienke ísť vnútrozemím a sľubujeme si, že Botnický záliv navštívime cestou späť. Nami zvolené vnútrozemie sa nesie stále v znamení teplého vzduchu a stále príjemného počasia. Počasie sa však náhle mení s príchodom do Rovaniemi kde Nás zasahuje vlna studeného vzduchu. Stojíme však až za mestom na polárnom kruhu a v dedine Santa Klausa.

Dávame si chvíľku pauzy – užívame si vianočnej atmosféry v strede leta – Niečo dosť nezvyčajné. Po chvíľke vianočnej atmosféry ideme priamo k polárnemu kruhu kde sa symbolicky fotíme s jednou nohou pred a za Polárnym kruhom. Potom rýchlo na seba obliekame nejaké teplejšie oblečenie a pokračujeme v ceste. Nestihneme sa však poriadne usadiť do sedla motorky keď tu zrazu vidíme pred nami čierno čierne mračno. Zatiaľ pokračujeme v ceste priamo k mračnu no až jeho prvé kvapky Nás donútia obliecť na seba nepremoky. Čas odkedy sme obliekli na seba nepremoky pokračujeme v hustom lejaku ďalej smerom na Sodankylä. 4 hodiny strávených v hustom lejaku Nás presvedčujú o tom, že dnes to nebude stan ale musíme si nájsť nejaké ubytko. Niekde za Sodankylou dážď ustáva a spoza mrakov vykukne slniečko. Dážď, chlad a hodiny si však nevyberajú tak stojíme hneď v prvom kempe na parkovisku kde sa chceme popýtať o ubytko. Recepcia je spojená s reštikou tak vyrážam tým smerom, no na terase ma zastavuje fúzatý pán na BMW ktorý sa so smiechom pýta prečo mám na sebe nepremoky. Vravím mu o 4 hodinovej jazde v daždi. On sa čuduje a vraví, že to nemôže byť pravda, že tým smerom odkiaľ ideme, že prší, pretože on tam potrebuje ísť a, že nemá so sebou nepremoky. Takisto ma varuje, že v tomto kempe je to strašne drahé! Mal pravdu, pýtali za chatku pre 4 osoby 90€ - v cene chatky aj sauna a výrivka. Pre nás však zbytočný luxus, tak odmietam a vraciam sa na terasu popýtať sa uja či nevie o niečom inom. Ten bez akýchkoľvek slov vyťahuje neviem odkiaľ mapu a vysvetľuje mi kde nájdem iný kemp. Po asi 40tich km nachádzame spomínaný kemp kde platíme za chatku pre 3 osoby 30€! Chatka malá, no má všetko čo potrebujeme. 3postele, chladnička a dvojplotenka. Sprchy a WC 10 krokov od chatky. Vyzliekame mokré veci a sušíme kde sa len dá. Dávame teplú sprchu na rozmrznutie a líhame do postelí. Neviem kedy som stihol zaspať no zrazu ma len zo spánku vyruší Faraón. Sú 2hodiny ráno a slnko svieti ako o život. Stretáme sa teda s Polárnym dňom a svietiacim polárnym slnkom.

7. deň

Ráno vstávame do toho istého slnka aké svietilo pred spaním, v noci. Veci ktoré sme sušili po celej chatke sú suché okrem rukavíc. Vyberám preto z bočného kufru rezervné nech jazdím v suchu. Potom pozerám na topánky – akosi sa začala podrážka z boku odlepovať – mám aspoň vetranie, teda miesto kadiaľ sa mi môže dostať na nohu voda a zima. Obúvam preto termo ponožky, na ne obúvam tesco igelitky a navrch samotné topánky. Potom ako sa na mojich topánkach dosmiali Faraon s Vladom môžeme vyraziť na posledný najsevernejší bod našej trasy – Nordkapp. Dnešným dňom vstupujeme aj do Laponska – drsnou krajinou kde sú husté lesy a obydlia sú od seba vzdialené na cca 100km. Tu nájdete aj benzínky, obchody... Jediný okoloidúci ktorých stretávame sú ľudia ktorý mieria k jazeru Inari alebo hore do Nórska. Úzka,rovinatá, sem tam výškovo zladená cesta nás vedie hustými Laponskými lesmi a stálu spoločnosť až po Nórske hranice nám robia všadeprítomné soby. Zastávku si robíme pri jazere Inari – kde Vlado chcel doplávať na malú skalu cca 50m od brehu. Pomaly vliezame do vody no dostaneme sa po kolená a vieme, že ďalej to nepôjde. Vlado mi neverí a dáva hlavičku s rozbehom. Dopadol do vody, ponoril sa a zrazu len VUAAAA! A už aj bol z vody von. Chlapci, žiadna skala nebude! Dávame teda dosucha mokré nohy – niektorý aj celého človeka a pokračujeme v ceste. Netrvalo dlho a pri ceste sa objaví malá žltá tabuľa Norge.

Prvá Nórska pumpa, odbočka na Nordkapp a je to tu! Jedna cesta tam a tá istá cesta späť. Začíname po úzkej, sem – tam kľukatej ceste popri mori s malými tunelmi. Nakoniec sa dostávame k samotnému tunelu na Nordkapp ktorý ide do nehoráznej hĺbky a je nehorázne dlhý. Po 6,8km strávených v tuneli pod morom sa dostávame konečne na ostrov. Tu platíme 70 NOK za vstup na hlavu a pokračujeme na samotný Nordkapp. Čím sme bližšie k Nordkappu tým je väčšia zima. Napokon sa dostávame k rampe pred samotným Nordkappom. Tam platím 150 NOK za vstup a Faraon s Vladom platia po 215NOK za hlavu. Akonáhle však zaparkujeme mašiny napriek silnému vetru a zime sa Nám javí úsmev na tvári. Dosiahli sme vrchol – najsevernejší bod Európy a zároveň aj najsevernejší bod našej cesty.

Odteraz pôjdeme stále už len južnejšie. Nordkapp – prešli sme si múzeom, zažili sme atmosféru v St. Johannes kaplnke ktorá sa slovami ani nedá popísať. Stretli sme sa s jedným Francúzom, ktorý išiel Gibraltar – Nordkapp. Celkom slušná štreka, no keď som sa s ním rozprával čudoval sa ak som to mohol zvládnuť na 125ke. Po chvíľke rozpravy prichádzame až k železnej guli kde si robíme fotku, no počasiu sa nepáči koľko si užívame tak nám púšťa hustý dážď. Rýchlo obliekame nepremoky a vydávame sa cestou dolu – preč z Nkpp. Dážď a zima sú stále hustejšie a hustejšie a ďalej sa ísť nedá tak sme to zapichli v Russenes v kempe v malej chatke. Ešte sa pýtam recepčnej na pumpu no tá vraví že zajtra je Nedeľa a že pumpu majú otvorenú od 16-18hod. ,,Welcome to Lappland“ ! Benzínku teda neriešime a ideme radšej spať. Zajtra bude na riešenie problémov viacej síl.