Anketa:
Rumunsko 2010 2/2
ZdieľaťPridané: 09.02.2011 Autor: JOSE
Čitatelia: 18178 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
5. deň, 254,9 km
Cartisoara – takmer Curtea de Arges – Suici – Calimanesti – Brezoi – Malaia – Voeneasa – Lacul Vidra – Lacul Oasa
Krásne, príjemne a osviežujúce ráno do, ktorého sa postupne všetci budíme s očakávaním čo ponúkne prejazd Transfagarašského priesmyku a Transalpiny. Raňajky nocheinmal, kávička a cigaretka na dva ťahy. Vyplácame raňajky, balíme mašiny a spokojne vyrážame 6:45 nášho času. Miloš tam už včera bol kuknúť tak opäť vpredu a my ostatní poslušne za ním. Štartovná nadmorská výška sa pohybuje tesne nad hranicou 500 m nad morom a už po 15 km sme raz tak vyššie. Cesta je lemovaná ihličnatým porastom, ktorý sa postupne s pribúdajúcou nadmorskou výškou stráca a prechádza do alpských lúk a pasienkov, ktoré spásajú rumunské horské ovečky až po kamenisté končiare týčiace sa do výšky značne presahujúcej 2000 m . Po tých teplých dňoch, bol prejazd Fagarašom naozaj veľmi príjemným osviežením, keďže sa teplota so zvyšujúcou nadmorskou výškou znižovala na príjemných 15°C. Cesta plná serpentín bola až na tuším dve autá, ktoré sme cestou hore stretli absolútne ľudoprázdna. Takže sme si mohli naplno vychutnávať množstvo zákrut, ktoré Fagaraš ponúka doplnené o krásne výhľady na okolitú prírodu. Každý zastavoval tam, kde ho niečo zaujalo a kde sa mu naskytol výhľad na okolitú krajinu plnú nádherných scenérií. Poznáte ten pocit keď vás absolútne netrápi koľko vás ešte čaká zákrut a hltáte jednu za druhou, lebo za každou ďalšou je opäť niečo nové. Vaša myseľ vtedy úplne vypína, nie je spútaná pracovnými či rodinnými problémami. Naplno si vychutnávate výjazd krásnou prírodou a v mysli si hovoríte, že toto je ralax pre ktorý ste sem šli 1000 km a z ktorého budete čerpať vždy, keď si spomeniete na trip cez Rumunsko. Vo výške mierne presahujúcej 2000 m sme sa dostali na vrchol severnej časti priesmyku, kde sme dali krátku asi polhodinovú prestávku. Domáci kšeftári práve začali hore vybaľovať a otvárať tie ich drevené stánky. Človek by povedal, že tam budú predávať nejaké lapače prachu teda suveníry, ale oni tam predávali klobásky, slaniny, udené mäso, proste akési vysokohorské potraviny. S chalanmi sme sa rozbehli dôkladne si obzrieť kadiaľ sme sa to hore štverali. Kúsky snehových polí dotvárali už aj bez tak krásnu scenériu, ktorá nás navôkol obklopovala.
Takže severnú časť sme mali úspešne za sebou a pred nami bol prejazd tunelom na južnú stranu priesmyku. V tunely bola tma ako v jaskyni, čo bolo pre niektoré naše stroje so svetlami výkonu 100 svätojánskych mušiek nachytaných zavčas rána na lúke trochu aj dobrodružstvo. Prešli sme to v pohode hoci prvé desiatky metrov azda každý skúšal, že či má svetlá zapnuté a či fakt tie svetla svietia. Za tunelom opäť nádherný výhľad na údolie a kopce, ktoré slnko zalievalo svojimi lúčmi.
Zjazd dole ubehol rýchlo, ako voda bystrinami, ktoré stekali dole údolím. Cestou dole nás na jednej z našich krátkych zastávok obehli prví cudzokrajní mototuristi, ak nerátam dvoch Rakúšanov, ktorých sme stretli deň predtým na dvoch kroskách od KTM kúsok za Shighisoarov. Boli to tuším Angličania na Bavorákoch, ktorí si to dole tepali akoby hore ukradli niečo veľmi cenné. Zjazd priesmykom prerušila dlhšia prestávka po príjazde k priehradovému múru vodnej nádrže Lacul Vidraru. Chvíľočku po príjazde k priehradovému múru sa vynorili z druhej strany ďalší motorkári a čuduj sa svete boli to Slováci. Moto007 člen motoride.sk s ktorým sme ani netušili, že sa naplní naše konštatovanie z debaty na motoride, že sa možno na potulkách Rumunskom stretneme. Krátky pokec o tom skadiaľ išli, kam sa ešte chystajú a už hrmotali smer Fagarašský priesmyk. My sme sa rozbehli ďalej na juh, kde sme sa chceli ešte pred Curtea de Arges napojiť na cestu v smere Calimanesti a ďalej potom Brezoi cestou 7A, ktorá sa ďalej napájala priamo na Transalpinu. Kúsok pod priehradou cca 7 km sme si to hodili na západ odhodlaní prejsť ofroadvložkou nakoľko sa nám nechcelo ťahať dole až do Curtea de Arges. Krátka konzultácia na obecnom úrade zrejme so starostom obce, ktorý medzi iným spomenul „very bad road“, ale že teoreticky by sme to mohli na motorkách dať. 4 km relatívne pohodového terénu rázne ukončila križovatka, kde sa Miloš rozhodol položiť mašinu takmer v nulovej rýchlosti na zem. V predošlých dňoch tam celkom slušne popršalo a keďže to bola iba lesná cesta blatistá ako sviňa Peťo usúdil, že to by nebola skratka, ale naopak zabiják času takže sme to otočili späť. Veď hádam nájdeme niečo prejazdnejšie dole nižšie a veru o 10km južnejšie sme našli náročnú avšak prejazdnú skratku, ktorá nás mala doviesť do dedinky Suici. Miloš prvý ako vždy Peťo za ním potom Rasťo, ja, Oto a Fero zberač, vyprosťovák a fotograf v jednom posledný. Akože tu sme mali viacerí viackrát na mále a veru tá cesta v strmom kamenistom teréne popretínaná hlbokými vymytými járkami vytvorených počas dažďov dala každému poriadne zabrať. Rasťo pár krát predomnou tak zatancoval, že už už sa zdalo, že to položí, ale zvládol to a vyškriabal sa z toho bez pádu. Ja som sa teda tiež nenudil a mal plné ruky, nohy práce, lebo keď vás to zobralo do toho járku hlbokého, ako vaňa nebolo mi všetko jedno. Vyšli sme najťažšou a najstrmšou časťou, ktorá končila pri križovatke troch poľných ciest. Našťastie tam boli takmer všade prítomní pastieri a tí nám doporučili sledovať telefónne káble, ktoré vraj zaručene vedú do Suici.
A tak sme začali prenasledovať spomínané telefónne káble, ktoré nás ešte niekoľko km viedli po všetkých druhoch poľných a lesných ciest s občasnými úsekmi ukrytých hlboko v lesnom poraste, kde nestihlo slnko vysušiť povrch a tak sme veru museli bojovať aj so šmykľavým a lepkavým blatom. To ešte musím spomenúť, že sme cestou stretli dve domáce paničky vykračujúce si cestou necestou, ktoré zrejme Miloš minul bez povšimnutia a tie nás nasmerovali menej blatistou skratkou do dedinky Suici. Tam sme čakali Miloša približne 30 minút, ktoré sme si krátili popíjaním zlatistého moku rovno pred bránou miestneho magazínu. Miloš sa objavil a spoločne sme sa pobrali smer Caliminesti čo bolo ešte takých 10 km od Suici. Tento úsek bol až na pár zjazdov v koľajoch vyhĺbených traktormi celkom do pohody. Najlepšie boli prejazdy dlhými lúkami, ktorými sa tiahli cesty, veď tu sa dala po dlhšej dobe zaradiť aj iná rýchlosť ako 1a 2. Doslova z poľa pokračovala ďalej parádna nová asfaltka smerujúca do Calimanesti občas pretrhnutá kamenisto šotolinovou časťou, ktorá však nebola nijak náročná v porovnaní stým čo sme doslova preskákali v hornej časti tejto skratky. Za Calimanesti míňame dedinku Pausa a veru už by sa aj nejaká dlhšia zišla nakoľko sa opäť začala prebúdzať cigánska parta v bruchu každého z nás. Tento úsek až po Brezoi bol s pomerne hustou premávkou vedúcou popri rieke plnej vodných zdrží rôznej veľkosti dosť náročný, ale aspoň trochu zaujímavým ho robilo množstvo mostov tiahnucich sa priamo vo vode, ktorá vypĺňala celé údolie. Od Brezoi sme už intenzívne začali hľadať miesto, kdeby sme sa zastavili na obed. Darí sa nám to asi 2 km po natankovaní v dedinke Malaia, kde na nás už z diaľky „mávala“ drevenica umiestnená v kopci nad hlavnou cestou. Krátka enduro vložka a sme tam. Domáci pre istotu zavrel psa opäť veľkosti teliatka a tak sme sa v kľude mohli usalašiť a zjesť niečo dobré. Miloš tradične „kola visais“, ja, Rasťo, Fero a Peťo pivko Oto fara alkohol čo nám ešte čašník rozumel. Potom už sme iba čarovným prstom ukázali v menu čo si prajeme a čakali sme čo kto dostane. Čakanie na teplé jedlo sme opäť využili na obzeranie mapy, dvíhanie Rasťovej motorky, ktorá sa rozhodla ustlať si to a popíjaním pivka. Zrejme to bola dcéra majiteľa, ktorá nám postupne začala nosiť jedlo a bola to zrejme aj najkrajšia Rumunka ak sa nemýlim, ktorú sme dovtedy stretli. Fajnovo sme sa naládovali po čom nasledovala polhodinová mačacia siesta.
Pofukoval vietor a iba niekoľko km od nás sa pohybovala kopa oblakov v doprovode hromov a bleskov, ktoré nás však ani tento deň nezastihli. Po sieste sme si dali ešte kávičku, ktorá nás mala vytiahnuť z ospalej diery ostávalo už len vyplatiť účet a ide sa ďalej. Ďalším cieľom malo byť jazero Lacul Vidra od, ktorého bola Transalpina vzdialená sotva 10 km. Takže sme sa opäť vrátili na hlavnú cestu 7A a vydali sa k spomenutému jazeru čo bolo zhruba 30 km. Miloš znovu objavil v mape nejakú endurovložku, ale dnes sme boli akosi viac unavení tak na ňu nahovoril iba Fera, ktorému to nerobilo problém. Tesne za dedinkou Vioneasa sa odpojili a ťahali to severnou cestou ponad jazero, kdežto my sme ťahali južnou asfaltovou s tým, že sa stretneme na konci jazera kde sa obe cesty opäť spájali. Na stanovené miesto sme dorazili, ako prvý a asi 30 minútovú pauzu sme strávili v spoločnosti dvoch rumunských motorkárov oboch na V-stromoch s ktorými Peťo po celý čas konverzoval v anglickom jazyku. Chalani nám radili, že si máme dať pri stanovačke pozor na medveďov, poinformovali nás v akom stave sú cesty na Transalpine a tak všeobecne sa debatovalo o Rumunsku či Slovensku. Tesne pred príchodom Miloša a Fera sa snami rozlúčili a popriali mnoho šťastia. Po príchode Miloša a Fera sme sa rozhodli napojiť sa teda na Transalpinu a ťahať to hore na sever až kým nenájdeme niečo na stanovanie, alebo ubytovanie. Už po pár km sa napájame na Transalpinu okupovanú množstvom pracovných strojov, nákladných aut v doprovode veľkého množstvo pracantov. Cesta je po daždi trochu rozmočená a blatistá, ale pri správnych odstupoch medzi nami v pohode zvládnuteľná. Všade vôkol hory, lesy a mrte veľa robotníkov, ktorých počet sa, ale postupne zmenšuje na nulu, keďže severná časť je už takmer komplet asfaltová. Nekompromisne sa začína zvečerievať a my sa približujeme k ďalšiemu jazeru Lacul Oasa.
Približujúc sa na koniec jazera sme objavili penzión aj s možnosťou kempovania. Miloš a Peťo sa sami zvolili za vyjednávačov veď už vedeli čo potrebujeme k večernému životu. Kempovanie bolo zamietnuté čo sa pri tej cene ubytovania v postieľke ani neoplatilo riešiť, keďže ubytovanie stálo niečo okolo 5€ na osobu.
Ihneď po príchode nám Miloš zobral všetkým po čapovanom pivku, ktoré sme rýchlo vypili na jeho zdravie a už medzi nami pobehovala pani domáca s menu. Trochu sme si zopakovali základy nemčiny, keďže pani domáca vedela iba po nemecky, ale tak nebola to neprekonateľná bariéra a tak už čoskoro mal každý objednané. Opäť pivko a takmer nevyčerpateľné zásoby ohnivej vody od Fera, ktorá opäť kolovala medzi účastníkmi zájazdu. Každý večer sme dokázali vonku sedieť aj niekoľko hodín však pri tak dobrej partii, ktorá sa tam zišla nebol nikdy problém žeby viazla komunikácia. Po večeri nasledovalo ďalšie pivné kolo a potom rýchlo spať.
6. deň, 352,8 km
Lacul Oasa – Obarsia Lotrului – Ranca – Novaci – Targu Jiu – Motru – Drobeta Turnu Severin – Oršova – Moldova Noua – Pojejena – pri dedinke Naidas
Príjemne chladné a hmlisté ráno bolo po tých teplých dňoch príjemným osviežením. Raňajky sa niesli v znamení klasiky „nocheinmal“. Domáca pani mala fúru času lebo sme čakali takmer hodinu na raňajky a ďalšiu polhodinu na účet čo som ešte rýchlo stihol zneužiť na kontrolu oleja. Keby som okrem toho skontroloval či mám ešte aj doklady tak by bolo všetko fajn, ale o tom až neskôr. Konečne doniesla účet, chvíľkový krúžok matematikárov. Kto mal tak dal a kto nemal si požičal, tak to chodilo v podstate od začiatku tripu. Pri raňajkách sme sa zhodli, že táto časť Translapiny nie je to prečo sme sa sem terigali a preto sme sa rozhodli ísť späť dole na juh, kde sme sa mali dostať do výšok presahujúcich 2000 m nad morom až po dedinku Novaci a neskôr to nasmerovať dole k Dunaju a jeho železným vrátam. Štartujeme teda trochu s oneskorením, ale nič čoby sa v priebehu dňa nedalo dobehnúť. Vraciame sa južne asi 20 km späť po Transalpine, cesta ubieha pomerne rýchlo a už čoskoro míňame križovatku s cestou 7A, kde sme sa včera napojili od jazera Lacul Vidra. Cesta je pokrytá celkom solídnym asfaltom, ktorý sa však na povrchu trochu drobí, ale pohodička. S narastajúcou výškou sa začínajú striedať hlinito šotolinové úseky s úsekmi pokrytými úplne novým asfaltom.
Cesty sú po daždi trochu rozjazdené ťažkými nákladnými autami, ktorých je tam hore pomerne veľa, keďže sa v podstate na celom južnom úseku Transalpiny naplno pracuje. Spevňujú sa krajnice a pokrýva sa to všetko novým asfaltom. Po asi 7 km celkom slušného offroadu sa vo výške presahujúcej 1500 m začína strácať ihličnatý porast, ktorý vystriedali zelené lúky a pasienky posiate kamením. Tento úsek a v podstate celá južná časť Transalpiny sa mne osobne pozdávala asi najviac z celého pobytu v Ro čo chalani tiež potvrdili a veru ani trochu sme neľutovali, že sme sa vrátili na Transalpinu späť. Skôr naopak, veď ak by sme to nestihli tento rok tak budúci sa stadiaľ budú zrejme voziť už aj superšporty.
Postupujeme hore raz po asfalte inokedy po šotolinke, ktorá je povalcovaná a pripravená, aby bola pokrytá novým asfaltom. Čas od času niečo pofotíme a stále stúpame do výšok približujúcim sa 2000 m nad morom.
Peťo hlási najvyššie doteraz dosiahnuté miesto s výškou 2134 m, kde dávame krátku asi polhodinovú prestávku a spoločnú fotečku.
Počas prestávky nás dobehli aj tí dvaja Rumuni na V-Strom-och, ktorých sme včera stretli. No nič, času nie je nazvyš takže štartujeme ďalej. Výhľad na to všetko navôkol je fakt pecka za čo vďačíme hlavne dobrému počasiu. Nejaký ten oblak síce na oblohe bol, ale nič čoby nám kazilo výhľad na celé okolie široko, ďaleko. Šotolinu si každý naplno užíva pneumatiky držia veľmi dobre. Z relaxu nás trochu prebudil rumunský pracovník ciest, ktorý nám vbehol do cesty s rukou hore hovoriac stop!! Hmm... čože sa to tam deje. Začal na nás rumunsky, ale rýchlo pochopil, že sa snami nedohovorí tak použil citoslovce „bum, bum“ ukazujúc na kamene, ktoré trochu rozhádzal. Hneď sme pochopili o čo ide. Dynamitom uvoľňujú kameň, aby mohli rozšíriť cestu. Takže čakáme asi 15 min, keď v tom rana ako z dela ktorej zvukový efekt sa rozliehala po celom okolí. Po asi ďalších 10 minútach ďalšia šupa. Kamene lietajú do výšky niekoľkých desiatok metrov, pekné divadielko. Pyrotechnici obehli miesto výbuchu, zrejme kontrola či všetko buchlo tak ako malo. V momente, ako opúšťajú miesto odstrelu tam nabehol stroj, ktorý to všetko rozhrnul a my môžeme pokračovať ďalej. V podstate pár km od tohto úseku až po dedinku Ranca je už komplet všetko nový asfalt a s fúrou novo vystavaných chát, penziónov, hotelov a domov. V podstate nič to však neuberá na celkovom dojme a zážitku z prechodu Transalpinou. Úsek od dedinky Ranca až po Novaci bol opäť plný serpentín s prevýšením 1000 m čo sme cítili aj v ušných bubienkoch. Z Novaci sme to rozbehli smerom juh, kde ďalším naším cieľom mal byť Dunaj a Železné Vráta. V meste Targu Jiu sme sa rozhodli natankovať. Po natankovaní som s hrôzou zistil, že nemám pri sebe doklady. Op, Vp, technický, PZP, zelená karta, karta poistenca, kreditka. Ešte, že pas a peniaze som mal uložené inde. Nechal som ich zrejme v mieste nášho posledného nocľahu pri jazere Lacul Oasa. Hmm... čo teraz ? Naspäť ísť by bola záležitosť celého dňa, okrem toho som nemal úplnú istotu či som ich nechal tam, alebo som ich stratil pri zdolávaní Transalpiny. Neostávalo nič iné len, aby som si otvoril bankový účet u Rasťa, ktorý mi tam zaplatil tankovanie. Veď Tenerka má dojazd cez 450 km takže potom mi zaplatil tankovanie už iba raz plus plišáka pre dcéru bez, ktorého by som nemal odvahu vrátiť sa. Cestu od Targu Jiu prerušila obedňajšia pauza v mestečku Motru. Rumunské doláre sme už nemali na rozhadzovanie, ale pri tých cenách nám to stačilo. Za v prepočte 4 € som dostal polievku, hlavné jedlo, čapované pivko, 0,5 l kolu a kávičku a to sme ešte čašníčke nechali sprepitné. Po dvoch hodinách, najedení s bruchami, ako pavúci sme sa vydali smer Drobeta Turnu Severin.
Bolo teplo, ako v pekle a pomerne hustá premávka tiež nepridávala na pohode, ale šťastne sme prišli do mesta. Kúsok za mestom je na Srbsko Rumunskej hranici, ktorú tvorí Dunaj postavená veľmi známa vodná elektráreň Železné vráta nesúca rovnaký názov, ako sútezka na konci stredného toku Dunaja, kde nepresahuje Dunaj širku 250 m. Hĺbka, ktorú značne zvýšila aj samotná priehrada o 33 m však v týchto miestach dosahuje úctihodných 90 m čo je fakt zverina. Keďže sme si to chceli obzrieť z blízka padlo rozhodnutie kopírovať Dunaj, takže smer Oršova, a potom cestou 57 až po dedinku Pojejena. Celý úsek meral približne 120 km a v podstate celá cesta doslova kopírovala tečúci Dunaj teda Srbsko-Rumunskú hranicu. Cesta bola spočiatku plná semaforov, pretože Rumuni opäť pilne pracovali na oprave mostov a ciest čoho dôsledkom bol prejazdný iba jeden pruh. Ďalej sa však tiahol už iba krásny nový asfalt občas síce prerušený 100 metrovou makadánovou vložkou, ale pri tej takmer nulovej premávke to bola lahoda. Ráz krajiny okolo Dunaja pripomínal tak trochu prímorskú oblasť, ako ju poznám z Chorvátska plného kamenistých ostrovov k čomu sa pridala aj samotná šírka Dunaja dosahujúca v niektorých častiach 2 až 3 km.
S pomaly zapadajúcim slnkom, akoby sa menil aj ráz krajiny. Množstvo rybárov, čakajúcich na svoju korisť, tlačné remorkéry a výletné lode plné zvedavých turistov dotvárali atmosféru pekného kamenistého kaňonu regulujúceho koryto Dunaja. Cestovná rýchlosť tejto časti dosahovala 100km/h občas nám cestu skrížila hliadka polície, ale tí sa nám vždy radšej iba uhli tak, ako vždy celou cestou Rumunskom.
Ešte tesne pred dedinkou Moldova Noua sme dali krátku zástavku na odľahčenie a cigaretku. Počas prestávky sa tam zastavil chalanisko asi v našom veku, ktorý sa Peťovi prihovoril v češtine. Z čítania som vedel, že táto oblasť je obývaná česky hovoriacou komunitou tak ma to neprekvapilo. Za zmienku stojí haluz s babou na skútri, ktorej došiel benzín rovno pri nás. Fero alias starosta mal po ruke bandasku s 5 litrami benzínu čo Rasťo využil na džentlmenské gesto a natankoval jej tam nejaké to množstvo na dojazd domov. Prichádzame do Moldova Noua a keďže niektorí chalani potrebovali opäť dotankovať a to nielen benzín stojíme na benzínke. Tu skrsla Milošovi v hlave myšlienka ťahať štreku rovno domov a rozhodol sa teda, že to potiahne cez noc. Rozlúčka s Milošom, ktorý v zapätí sadá na mašinu s myšlienkou byť doma čo najskôr ho tam už nebolo. Zvyšok zájazdu ide podľa plánu, ktorý spočíva potiahnuť to čo najbližšie k Timisoare, kde sa prespí a potom čiara domov. Za obcou Pojejena nadobro opúšťame tok Dunaja a ťaháme to hore na sever v smere na Timisoaru. Plán sa však zmenil ani nie po 25 km jazdy, keď chalani zbadali nejakú rumunskú rodinu, ktorá sa tam práve dočvachtala v rieke pri ceste baliaca sa na odchod. Po dnešnom pekle by vraj padlo vhod osvieženie v tečúcej vode. A veru rumunská rodinka v počte asi aj 10 kusov sa bleskem po našom príchode napakovala do Dácie kombi a so smiechom a vidinou našich bielych prdelí bežiacich do osviežujúceho kúpeľa, zdrhali akoby tam niečo ukradli. Po kúpačke sme rozložili stany, spacáky a všetko čo sa dalo vypiť a zjesť. Spočiatku to vyzeralo na skromnú hostinu o dvoch konzervách a troch žemliach pre päť hladných členov čo sa, ale zmenilo Oto-vým vkladom celého chleba a 5-tich konzerv tuniaka. Takže odrazu tam bolo dosť piva, nejaká tá ohnivá voda, 6 konzerv rýb, jedna konzerva maďarského guľášu, tri žemle a takmer celý chlieb a minerálka. Hostinu doprevádzal hlasný smiech, veď Rasťove historky z raftovania v Nepále, či Peťov hematop alebo PET fľaša v kamošovej prdeli na to sa proste nedá zabudnúť. S výhľadom na hviezdami posiatom nebi sa tesne pred polnocou uberáme spať.
7. deň, 550 až 650 km
Pri dedinke Naidas – Oravita - Moravita – Deta - Timisoara – Cenad – Makó - Hódmezővásárhely – Szentes – Szolnok – Hatvan – Salgótarján - Obeckov
Skoro ráno 5:30 nášho času vstávame, aby sme sa dostali do Temešváru ešte kým nebude dopravná špička a hlavne pekelné teplo. Veď dnes nás čakal presun domov kedy už nebolo čo obzerať, okrem toho nás dnes čakala jednoznačne najväčšia porcia km a čoho som sa najviac obával bol presun cez celé Maďarsko. Tesne pred odchodom mi prišla sms o šťastnom návrate Miloša domov čomu som sa potešila celá partia.
Takže Oravita, Moravita, Deta, Timisoara, ktorou prechádzame približne 8:30 každopádne bolo už teplo, ako sviňa. Potom Cenad, kde sme minuli posledné rumunské doláre na kúpu melónu, ktorý sme na mieste zbaštili a kde sme Rumunsko opustili a vstúpili do Maďarska. Kúsok za hranicami na benzínovej pumpe, kde sme naposledy tankovali sa naša parta roztrhla na dve, keďže ja Rasťo a Fero sme to nechceli ťahať po diaľnici. Peťo a Oto sa teda snami rozlúčili a od mestečka Makó sa naše cesty nadobro rozišli. Prechod nudným Maďarskom nejdem ani komentovať takže len stroho spomeniem mestá, ktorými sme prechádzali. Hódmezővásárhely, Szentes, kde sme trochu poblúdili, ďalej Szolnok, kde už sme boli taký lačný, ako tie túlavé rumunské psy a tak sme pár km za mestom zastali v tak trochu zastrčenej reštike. Tu som sa opäť presvedčil, že maďarská kuchyňa je naozaj dobrá a s totálne plnými bruchami sme zastali iba kúsok za dedinkou na hodinovú siestu v tôni veľkého agáta. Domáci s úžasom v tvári sledovali čo to tam robíme, ale nám to bolo jedno, okrem toho nás čakalo ešte takmer 200 km takže sme si potrebovali trochu zdriemnuť. Po super sieste ťaháme ďalej Hatvan a potom Salgótarján, ktorý už celkom dobre poznám keďže je to sotva 60 km od môjho domu. Tu v Salgótarjáne sa lúčim s Ferom a Rasťom, ktorí to majú približne rovnako do RS, keďže Fero sa rozhodol stanovať na Teplom Vrchu pri RS. Odtiaľ to už poznám veď v sobotu sme sa stade vybrali smer Ro takže tento úsek som prebehol raz dva a za hodinku som vstupoval v Slovenských Ďarmotách na Slovensko. Domov prichádzam okolo 19:30 unavený, ako baník po 14 hodinovej šichte. Nekonečne dlhé objatie od dcérky prerušuje sms od Peťa, Ota aj Rasťa s Ferom, že došli živý a zdraví takže aj som si vydýchol a ďakoval bohu, že sme všetci prežili krásnu dovolenku v sedle motorky.
Záver
Celý trip hodnotím pozitívne až na tie moje doklady sme nemali žiadny iný vážnejší problém. Ľudia boli v pohode absolútne ústretový a vždy ochotný pomôcť. Jazyková bariéra je všade keď ste mimo svojich hraníc, ale mnohí chodia po robotách v zahraničí takže na ľudí hovoriacich anglicky, nemecky, taliansky nie je problém naraziť. Polícia je oveľa, oveľa nenápadnejšia, ako naši vyberači, čo sme samozrejme, ale nezneužívali. Naša partia Peťo kinderko, Miloš visais, Oto šnicel, Fero starosta a Rasťo môj „syn“ bola absolútna špica. Chcem sa aj touto cestou poďakovať všetkým chalanom za príjemne strávenú dovolenku plnú zážitkov z krajiny, kde je ešte takmer všetko dovolené.
P.S. všetky doklady už mám nové a opäť pripravené niekde ich zabudnúť, ale to už potom nebude ich vybavenie stáť 38€.
Pridané: 09.02.2011 Autor: JOSE Zdieľať