Burek Tour - Macedónsko 2013 1/3

Najlepší je teplý, priamo z pekárne a nezabudnite si k tomu dať jogurt, majú ho v chladničke vždy po ruke. Jedli sme ho denne a vždy v inej oblasti, preto práve Burek Tour. Vetva je, že som dovtedy o bureku ani nepočul.

Zimná príprava a plánovanie na tohoročnú cestu som venoval delte Dunaja. Itinerár takmer pripravený a vysmiaty rátam týždne do odchodu na „letošní“ mototuristiku. Pár týždňov pred odjazdom dve neočakávané zmeny. Ide sa do Macedónska a v garáži mám iné enduro. Deltu vraj dáme v septembri, keď sú rozkvitnuté lekná, cesty nie sú zaplavené a pelikány lačné. Nerád chodím bez plánu, ale času na jeho vypracovanie je žalostne málo. Ešteže je na motoride.sk téma „Makedonskie šotolinke“. Niečo stíham naplánovať, niečo mám od Paya, niečo od gúúgľa. V rámci oného zavítať na zraz cestovateľov HorizonsUnlimited v Čiernej Hore a „zvyšok“ cesty budeme prispôsobovať okolnostiam. Šak cesta je cieľ a šotolinky tiež. Pojem šotolina som však počas tripu do Macedónska mnoho krát podrobil analýze a najlepšie mi na to sedí taký univerzálny výraz, ktorým domáci nazývali nespevnené cesty „makadam“.

Utorok 25.6.2013

Obeckov – Budapešť – Keckemet – Báčsky Petrovec, 400 km

Odchod asi o desiatej bol môj plán a veru až na trojhodinové meškanie sme ho “splnili“. Tomáš (GS-650) greenhorn tejto výpravy je už vzorne nachystaný a sleduje ma na dvore, ako sa pokúšam nabaliť svoju bagáž. Volajte ma mistr gumicuk. Chlapci, splietol som tom tam na komplet, mať ešte zopár tých naťahovacích motúzov tak upletiem z toho sieťku, možno aj koberec s orientálnym vzorom. Peťo (DL-650) a Miloš (KTM-990) idú svojou cestou. Stretneme sa niekde za Budapešťou. Zvyšok partie MaAT (AT-750), Maňana (XT -600Z) sa pripoja k nám až o pár dni, vraj asi v Bosne, kde slúži Sorge (GS- 1150).

Áááách to Maďarsko, ešteže nie je tak teplo. Za občasného dažďa sa na benzínke stretávame s chalanmi, ktorí tam už veru nejaký ten čas vysedávajú. No a niekde za Budapešťou bolo v tomto prípade na hranici so Srbskom . Hraničný priechod do Srbska, beriem ako naše vykúpenie aj keď iba tak na oko, lebo celá Vojvodina je ešte rovnejšia. Do Báčskeho Petrovca to už nie je ďaleko a tak sa v pokojnom tempe presúvame opäť navštíviť slovensky hovoriaci región. Po minuloročnom spaní v penzióne čingi lingi (kúsok za Petrovcom v smere na Kulpin) už ani nešpekulujeme a ideme rovno tam. Čapované nemajú, ale fľaškový Jeleň je úplne fajn no a bôbik s údeným kolienkom je pre lačných motorkárov úplne parádny, hlavne keď si môžete nabrať koľko chcete.

Pri večernej debate som po prvý krát počul slovo burek. Miloš nám presvetlil čo to je a žeby sme to určite mali okoštovať. Vtedy som netušil, že ho budeme jesť každé ráno každopádne názov tripu začal naberať svoje kontúry. Chalanisko čo nám nosil pivko a poživeň prisvedčil, že burek naozaj stojí za koštovku, ale aby sme nezabudli na jogurt, s ktorým je to vraj paráda.

Ešte chvíľu a myslím, že prvá Balkánska opica tripu už vyskakovala na chrbát, preto radšej zdrháme na izbu. Izbou sa nesie dunenie uterákov plieskajúcich po stenách, ktoré okupujú komáre. Bola to krvavá bitva najviac fragov dosiahol Miloš, ktorý to dával dole hlava nehlava. Každopádne v noci pohoda.

Streda 26.6 .2013

Báčsky Petrovec - Nový Sad - Šabac - Zvornik - Srebrenica -Bajina Bašta – Mitrovac, 300 km

Hneď ráno smerujú naše cesty do pekárne v Petrovci. Náš prvý mäsovo syrový burek a s odstupom času môžem povedať, že aj jeden z najlepších. Horúci. Práve dopečený. Jasne, že som si opálil hubu, ale nebol som sám. Fakt skvelé raňajky bez vedľajšieho efektu čo sa týka jogurtu. Do Nového Sadu je to na skok, ktorým ďalej skáčeme do mesta Šabac. Odtiaľ sa ťaháme rovinou a nekonečnými políčkami k hraniciam s Bosnou. Tempo máme pohodové a teplota nepresahuje 25°C takže sa jazdí úplne parádne. Kopírujeme Bosniansko-Srbskú hranicu, ktorú tvorí rieka Drina. Táto rieka to má asi v sebe, lebo všade kadiaľ preteká vytvára jej modrastá hladina pohodovo relaxačnú atmosféru. Na obed stojíme v Malom Zvorniku. Chalani vybrali hotel Royal Drina, kde sú čuduj sa svete normálne ceny a wifi. V mestečku je hraničný most a na kopci nejaké hradné opevnenie, ale nikomu sa tam nechcelo. Pokračujeme ďalej popri hranici, cieľ cesty nie je jasný a tak ideme len tak na slepo a na juh. Neviem komu bolo treba síkať, ale akoby to tak malo byť. Síkame rovno oproti hraničnému prechodu. Ihneď kukáme do mapy, kde sme, čo sme. Hmm... tu za kopcom je Srebrenica, ideme tam kuknúť?

Na prechode celkom pohoda hoci ujovia dokonca kukli Peťovi kufor, neboli však nijak nepríjemný. No a keď sme sa pýtali na cestu tak nám ochotne poradili. Prichádzame k veľkému cintorínu pri dedinke Potočari, kde stojíme a rozhliadame sa. Predsa len sme to nemali v pláne, ale veď keď už sme tu tak dáme pauzu a okukneme to tu. Naproti cintorínu je akási fabrika. Teda bola. Teraz je to tichá spomienka na nemohúcnosť vojsk NATO, ktoré mali chrániť túto nárazníkovú zónu. To ako to dopadlo už všetci vieme stačí, keď si v duchu poviete „Srebrenica“. V areáli fabriky je spomienková miestnosť, kde práve začína film. Pridávame sa k skupinke asi 20-tich turistov a spoločne sledujeme príbeh obyčajných ľudí, ktorí utekali pred ľudskou nenávisťou, hlúposťou a národným neviem čím.

Začína sa zvečerievať a tak opäť čumíme do mapy, kde by sme na večer mohli ustajniť naše tátoše. Tutoka kúsok za hranicami v Srbsku je národný park Tara. Ešte doma som vygúglil nejakú zrejme dedinku Mitrovac, tak ideme tam. Prebiehame opäť do Srbska, ale v podstate akoby sme iba preleteli z jedného kopca na druhý, ktorý sme ešte pred polhodinou očumovali v objektívoch foťáku. V dedinke Perucac sa pýtame na Mitrovac, vraj pred priehradou vľavo na onen kopec. Hore sa kocháme výhľadom na údolie, kde sa kľukatí Drina, ktorá je pod nami zahataná priehradovým múrom. Onen Mitrovac je vlastne kopa hotelov teraz plných detvákov, ktoré nás s úžasom sledujú. Po chvíľke ťažkej birokracie tety recepčnej fasujeme izbu. Hotel už má svoje hviezdne chvíle za sebou, pripadám si ako v socialistickom skanzeme, ale za 10€ fajn.

Štvrtok 27.6.2013

Mokra Gora – Višegrad – Foča - Ščepan Polje- Durmitor – Žabljak, 238 km

Včera večer bolo v pláne obzrieť jazero Zaovine tutoka kúsok za kopcom a tak sa ráno poberáme ho obzrieť. Najprv sme nevedeli ku nemu trafiť no a keď sa to podarilo zisťujeme, že cesta popri jazere je vlastne cesta okolo jazera čo sa nepáči hlavne mojej rozsvietenej kontrolke rezervy. Zdá sa, že sme včera navigačnú debatu trochu odflákli. Snažíme sa to vykonzultovať s domácimi a spoločne pátrame v mape kadiaľ vedie najkratšia cesta do Bosnianskeho Višegradu. Z toho čo báťa vravel som počul – niečo o tabuli, doprava a makadam. Peťo s Milošom nakopli mašiny a hybáj šak ich vraj dobehneme, či ? Kým som nahodil na seba šecke pakšamenty po chalanoch ani chýru ani slychu. Pri nejakej tabuli krúžime s Tomášom, ako supy okolo dehydrovanej zebry a tak trochu váhame či je to správna odbočka, ale doprava iná nie je a šotolina tu je, tak ideme na to.

Šotolina ako kvet, povedal by som pravá touratechácka. Dva výjazdy by som v katalógu označil, ako bonusové, ale potom už to bola paráda. Cestou ešte hádžem debatu s prekvapeným traktoristom. On nerozumie mne, ja jemu. Sme si kvit, ale vehementne ukazuje, že máme ísť rovno. Stojíme hore v akejsi dedinke a čumíme na okolitie kopce. Človek by si aj zapálil keď už je v tak zdravom vysokohorskom prostredí, ale za dva dni som stratil tri zapaľovače a tak ani nie je čím pripáliť. Mám nové gace od Vadima, ktoré som vyhral vďaka Vám čitateľom tu na motoride a tieto gace majú veľa vačkov a šakovakých zákutí kde sa postupne strácali. Neskôr som ich tam našiel. Chvíľu to skúšame od zvodu, ale nič z toho nebolo. Po niekoľkých km cukríkového makadamu konečne stretávame domácich a tak pri cigaretke konzultujeme či ideme dobre. Chlap v tankistickej kombinéze prikyvuje, že ideme dobre a že už čoskoro nasleduje nový asfalt, ktorým sa neskôr napojíme na hlavnú cestu do Mokrej Gory. Do Višegradu prichádzame spolu a lačný ako Letanovské hafany. Parkujeme pri Višegradskom moste v spoločnosti húfu detí pýtajúcich od nás lóve. Dostali po cukríku. Miloš sa zhostil úlohy živiteľa a hýbaj ho do pekárne ževraj dáme Bosniansky burek. Sadáme si na teráske, kávičkujeme a ofukujeme horúcu poživeň z ktorej neskôr dostali aj tie detváke z ulice. Príjemný dejchánek to bol, ale načim sa pohnúť. Ide sa do Čiernej Hory. Takže prechod klasika v Ščepan Polje. Tá úzka kľukatá cestička k hraničnému prechodu po ktorej som sa metal aj minulý rok je fasa vetva. Silno rešpektujeme tie strmé a hlboké zrázy pod nami a ihráme napínavú lotériu - „auto v zákrute“. Znudený ujovia colníci nás trochu vyobzerali a čo nasleduje potom už asi každý viete. Tara si tu už „pár“ rôčkov reže svoju cestu a jej kaňon s priezračne čistou vodou?

Tí čo ste tam boli viete tým ostatným silno doporučujem. V Trse dávame obed. Je kosa obliekame čo sa dá. Počas prípravy obeda si krátime čas matematickou hádankou o stave nášho spoločného účtovníctva „kto, komu, koľko ide „. Po rozlusknutí tajomstva užmoleného kúska papiera sa púšťame do skvelej čorby a skvele prepečeného jahňacieho mäska. Musím povedať, že to tu na Balkáne vedia naozaj dobre pripraviť. Durmitor je tento rok opäť skvelý zážitok začo vďačíme dobrému počasiu.

S príchodom večeru ho opúšťame a smerujeme do chatkovišťa Žabljak. V podstate kúsok od centra nás stopuje báťa a ukazuje, na značku motorkári vítaný. Vykúrená teplá izbička zo všetkým čo nám načim za 10€ a pivko v cene pre každého sa neodmieta. Varíme čaj, polievky, znižujeme stavy konzerv a popri tom beháme prstami po mape čo dáme zajtra. Maňána písal, že je niekde pri Srbských hraniciach. Takže zajtra poflakovací deň a dnes večer zrejme koštovka vín, ako tak pozerám.

Piatok 28.6.2013

Žabljak –Tara bridge - Plevlja – Vrulja- Mojkovač – Kolašín – NP Bjelašica, 189 km

Je sedem hodín ráno. Sedím na bydle. Vnímam len okrajovo, ale mám pocit, že tam bol so mnou ešte robot bez nabehnutého operačného systému, jedna spiaca princezná a to posledné by som nazval hviezdny úlet v hlave. Po rannom tentoraz Čiernohorskom bureku to však začína okolo domčeku ožívať. Sváko ubytovač nám pri raňajkách ukazuje, ako sa odháňajú čiernohorské túlavie psy. Je to niečo v štýle Ronalda zahrávajúceho nečakaný priami kop, hafan je raz dva na druhej strane ulice.

Dnes ideme do národného parku Bjelašica, ktorý sa rozprestiera nad mestečkom Kolašín. Koná sa tam zraz cestovateľov HorizonsUnlimited. Sme odtiaľ sotva 90 km takže poflakovací deň môže začať.

Prvá zástavka Tara Bridge. Hoci som tam po roku znovu, nič to neuberá na zážitku opäť sa s chalanmi po ňom prejsť. Ak máte chuť v okolí je množstvo kempov, kde si môžete vyskúšať rafting. Podmienky na tento šport sú tu myslím viac než priaznivé. Stretávame tu ešte partiu chalanov z Levoče s ktorými trochu prekecneme o ich ceste a plánoch. S Tomášom ešte kupujeme pár magnetiek a pomaly driapeme v smere na Plevjlu. Cestou stojíme na kávičku v „bufáči" deviatej cenovej skupiny. Žiadne frapé ani laté klasický turek, ale doslova za pár centov. Tu dostávam sms od Sorgeho, že kde sme a ako to vyzerá? Ihneď nahováram chalanov, že pome kuknúť do Foče, ale po včerajšom vínnom festivale v Žabljaku asi ee. Mali sme včera totižto poniektorí koštovku vín, a zdá sa, že vzoriek bolo mnoho tak píšem, že sa stretneme na zraze. Po káve prechod Plevlja-ov ponad pekne hlboký kameňolom. Riadna jama je tam kuva a potom sa strácame v horách pri Srbských hraniciach. Pripadám si, akoby sme jazdili v krajine nikoho, autá stretávame fakt len sporadicky. Ideme dole na Mojkovač, ale hlad nás vyzýva na obed v prírode tesne pred dedinkou Vrulja kam Miloš „beží“ po pivo. Zvyšok partie vyťahuje benzín do Tomášovho variča a už sa to tam varilo. Haluz bola okoloidúci domáci nebolo jediné auto, ktoré by nás nepozdravilo zatrúbením.

Do Kolašína prichádzame o 17,00. Stojíme v centre. Domáci krútia hlavami pri objasňovaní kubatúr našich motoriek a s obdivom sledujú naše stroje. V obchode dopĺňame zásoby šeckého okrem cigariet a s domácich konzultujeme cestu do EKO kempu Vranjak. Pár km za mestom stojíme pri lyžiarskom vleku. Pri rampe je značka HU 7 km. Nasleduje kamenistý makadam a veru parádny. Cestou míňame niekoľko tabuliek HU na poslednej je údaj 200 m, ale žiadny kemp nie je vidieť iba kuva strmá roklina. Hore vidíme Peťa tak ideme za ním. Podľa GPS sme prekonali výšku 1800 m a stojíme na jednej zo serpentín, lebo kúsok pred nami bágruje mašinista snehový zával. Každopádne ten výhľad je naozaj krásny a cesta vedie ďalej, takže sem sa načim v budúcnosti vrátiť a preskúmať kam ten makadam vedie. Miloš volá, že treba zbehnúť dole do tej jamy pri tej značke. Do prilby si vravím, že to bude úplne fasa vyjebabrať sa tu pred šeckými účastníkmi zrazu, ale zvládam to v pohode. Zdola sledujem Tomáša, ako sa popasuje so zjazdom, ale dal to ako nič.

Už je pomaly tma, ako v rohu, keď chalani píšu, že sú kúsok pred Kolašínom. Vyzerá to tak, že si chalani užijú makadam po tme. Tak ako my si aj oni všimli značku 200 m, ale akosi im nesedelo pustiť sa v tej tme do tej jamy. Nasleduje telefonická konzultácia. Hovorím im, že treba ísť dole, my sme totiž videli svetelné lúče ich reflektorov kúsok nad nami.

Konečne spolu celá parta. Razom má Slovensko najpočetnejšie zastúpenie na zraze. Chalani doniesli Slivovičku z Foče, kajmak z Malej Crnej Gory a jednu pokrčenú cigaretu. Sorgeho liter mňamky slivky akoby bola iba malá fľaštička od Alpy takže prechádzame na pivo pri, ktorom načierame z malého vedierka čerstvého syra fantastickej chuti. Po večeri užmolená cigaretka na partizána a prehliadka strojov účastníkov, ktorých sa tu na počudovanie zišlo v celkom hojnom počte. Je nás tu asi 50 z celej Európy. Ako sa organizátor večer priznal ani on sám nečakal toľko strojov.

Sobota 29.6. 2013

Kolašín – Matešovo – Veruša - Klopot – Podgorica – Virpazar – Donji Muriči, 180km

Ráno bol vyhlásený víťaz „pilčík noci“ a predčasne aj víťaz „pilčík tripu“. MaATova obojstranná píla zosmiešnila všetkých svojich súperov, ktorí ani v skupine nestíhali na jeho výkonný gáter.

I vyletelo ráno sedem sokolov z kempu a letelo po šotoline, ktorú fakt doporučujem ak budete v okolí nevynechajte tento krásny park. V Kolašíne hľadáme dve veci. Stánok s cigaretľámi a pekáreň. Raňajky v miestnej pekárni spojené s hlučnou navigačnou debatou pri mape s domácimi sa stávajú už rutinou. Do itineráru, ktorý je útržkový, ako hajzlák pridávame jazero Rikovačko. Vraj skratka do Podgorice. Tuším tá čo je síce dlhšia, ale o to namáhavejšia. Rada od hlavného organizátora zrazu HU. Ono je to vlastne susedné údolie pri hraniciach s Albánskym Vermoshom.

V Matešove na benzínke povinné TKK. Tanken, kaken, káven. Vo Veruši odbočka a rečnícka otázka. „Kam vedie tento makadam?“ Odbáčame na cestu posiatu trochou asfaltu. Asfalt, ako doplnok cesty sa vytráca veľmi rýchlo a nasleduje už iba kamenistá cesta. Niektoré úseky sú fakt iba, ako kopa vyvozených kameňov, ale ten výhľad neskôr ?!. Stojíme na vrchole cesty cca 1900 m n m kúsok pod vrcholom Maglič, kde je odbočka a tak trochu dúfam, že nie hen tam dole sa ide.