Rýchlovka Východné Alpy – Júl 2003 3/4

Výhľady smerom na juh, pár sto metrov pod sedlom sú oveľa krajšie, a aj klesanie z Gávie na juh je oveľa exponovanejšie i dobrodružnejšie, strmé zrázy, chatrné alebo žiadne zábradlie, ale paradoxne úsek, z ktorého najviac vlasy vstávajú dupkom aj pod prilbou, je až dolu v lese. Ničím nenápadný...ale veď uvidíte. V závere klesania nás struhol borec na galuske. Aj sme s ním skúšali držať krok, ale pud sebazáchovy zvíťazil. Druhý borec, čo si to za ním šinul v Berlingu, si tiež zaslúžil náš obdiv. Neviem ale, na čo mu to bolo dobré, lebo v prvých metroch stúpania na Passo Tonale (1884m) sme podradili o 2 a tak sme ho predbehli, že len zahučalo...
Passo Tonale je sedlo, ktoré ani nemá výraznú výšku, ale dobrý a široký asfalt, a tak sa tu po opatrnej jazde z Gávie dá na jeho serpentínach trochu vyšantiť. V sedle sme rýchlo, je už asi 5 hodín, a telefonicky dojednávame nocľah až na začiatku Dolomitov, v Seise. Na mape to tak nevyzerá, ale prejsť celú dolinou Val di Sole nejde zas až tak rýchlo. Na tých 130km do Bolzana potrebujeme vyše dvoch hodín, bonbónikom je klesanie z Mendelpassu (1363m) do Bolzana, serpentínami a niekoľkokilometrovým balkónom ponad mestá v doline. To sa ale najprv hľadáme s Ondrom, ktorý sa nám v jednej osade vo Val di Sole stratil, a na Mendelpass došiel nezávislou cestou. Pri klesaní z Mendelpassu ružové farby od zapadajúceho slnka a opar z celodennej horúčavy robia z tejto jazdy priam sentimentálny zážitok. V Bolzane sme už uťahaní, ešte párkrát blúdime, a potom už konečne stúpame po ceste do Seisu. Je to len pár kilometrov, ale narobíme sa ako kone. Zákrut musíme zdolať snáď ešte viac, ako za celý uplynulý deň, najdlhšia rovinka má hádam 15 metrov...aj tu sa ukazuje objektívna pravda, že Passy sú síce nádherné a známe, ale najviac sa človek narobí práve na takýchto okreskách, ktoré sú sotva na mape, než sa dostane na „výslnie“ nad hranicu lesa. Pred príchodom do Seisu sme ohúrení pohľadom na známy skalný masív Schlern, vari najznámejšiu skalu Dolomitov, a náš nový a lacný (50 euro komplet) apartmán je priamo pod ním. Zničení a šťastní zaspávame.

V sobotu opäť jasno. Pozerám na Žeňa a vidím, že je zle. Angína neustupuje. V garáži popripína všetko na mašinu, naštartuje, nasadne, pohne sa,a...rana. Zabudnutý zámok kotúča navalil do strmeňa. Ešteže sa nič nestalo. Vyrážam prvý, varaderá za mnou, najskôr stúpame. Potom klesáme, a v uličkách Seisu zastavujem, lebo svojich druhov v zrkadle nevidím. Po chvíli prichádzajú. Pozerám na Žeňa, a vidím že je veľmi zle. Keď však šmarí rukavice o zem, viem, že strmeň je odstrelený. Pomerne rýchlo nachádza uspokojivé provizórne riešenie uchytenia poškodeného strmeňa, ale na brzdenie zostávajúcim tá mašina dimenzovaná nie je. Rozhodnutie je jasné – na najbližšom mieste sa treba napojiť na diaľnicu a nasmerovať to domov. Rátal som, že bude doma tak o druhej v noci, ale on dorazil už pred ôsmou (priemer vrátane zastávok, okresiek a hraníc vyše 100km/h!).
Keďže Seis je už priamo v Dolomitoch, vo dvojici pokračujeme prechodom Dolomitov ich „hlavným cestným hrebeňom“. Cez Kastelruth sa povykrúcame do doliny Grodnertal, a stúpame a stúpame a stúpame až po križovatku, kde sa dá rozhodnúť medzi Sella- a Grodnerjochom, a my ideme doprava, traverzom do známeho sedla Sellajoch (2240m).

Foto 5: Sellajoch (2233m), zastávka na južnej rampe pár serpentín pod sedlom, parkoviská v sedle boli plné. V pozadí skala masívu Sella, Sass Pordoi (2980m). Zo susedného sedla Porodoi-Joch (2240m, na fotke vpravo) sa naň dostanete kabínkou za ľudských 10 Euro.

Tu, v samom srdci Dolomitov, je už na premávke cítiť, že je hlavná letná sezóna. Aj výhľady na Marmoladu sú akési zahmlené, tak sa spúšťame na juh, kde po 20 minútach serpentín začína stúpanie na Pordoi Joch (2239m), ďalšie sedlo známeho okruhu okolo masívu Sella. Toľkokrát už zjazdené serpentíny do Aarabby sú nasledované jazdou dolinou do Pieve di Livanallongo, kde začína stúpanie na tretí pass okruhu Sella, Falzarégo (2117m).

Foto 6: Posledná fáza stúpania na Passo Falzarégo (2117m). V pozadí vidno serpentíny vysekané v skale, a známy masív Tofane. Zo sedla sa doľava odbočuje na Passo Varparola, rovno popod Tofane sa začína klesanie do Cortiny d Ampezzo

Tu si dovolím krátku zachádzku na Passo di Valparola (2192m), miesto, ktoré mám tiež veľmi rád.
Z príjemného Falzaréga pokračujeme do Cortiny d Ampezzo, najskôr strmé klesanie lúkami popod masív Tofane, neskôr serpentíny v lese. Tu sa oproti nám začínajú rútiť účastníci stretnutia rely-špeciálov značky Lancia, a mám tú česť zažiť niekoľko legiend niele Delta, ale i prekvapivo veľa vzácnych kúskov 037 Rally a Stratos! Poviem Vám, že z toho, ako si maličká Lancia Stratos, dakedy kráľ prašných ciest, razí cestu na pass, naskakuje husia koža. A ten rámus a streľby do výfukov...ako keby mali pod (zadnou) kapotou po štyri motory S&S a z Hayabusy a k tomu žiadny tlmič. Tu by sa veru nikto neobzrel za frajerom na nejakom tuningovanom motocykli.
Z Cortiny pokračujeme cez nenápadný, ale slušne pozakrúcaný pass Tre Croci (1810m) až do Toblachu, a ďalej na východ do Rakúska. Keďže je dosť času a pekne, za Silianom odbočujeme doprava na Karnische Dolomitenstrasse. Kto miluje zákruty, ten si na jej 57 kilometroch príde na svoje, až ich bude mať plné zuby! Tichá alpská dolina ako z reklamy čokolády Milka, žiadna premávka, ale tiež žiadne mostíky, ktoré by skrátili zakrúcanie sa cez každý žľab! Spojková i brzdová páčka sú v neustálej permanencii, v Mauthene sme úplne zničení. V Bille doplňujeme zásoby, slopeme energetické drinky, a pokračujeme cez milý Gailberg Sattel (982m) ďalej na východ, cez Spittal, Gmünd a Krems až do Innenkremsu, kde v tomto prispatom zimnom stredisku nachádzame nocľah asi pol minúty pred spustením lejaku. Skúšali sme špekulovať, ale otvorený bol iba nový neútulný hotel s cenou 42 euro/os. Tak sme sa vrátili do staršieho penziónu, ktorý určite pamätá aj lepšie časy, a kde nám majiteľ núkal 31 euro za nocľah, alebo 33 euro aj s polpenziou. Nechce sa nám šachovať s varičom, tak berieme za 33. Aké bolo naše prekvapenie, keď „za dve euro“ máme na večeru polievku a také steaky, že hranolky musia byť na extra tanieri. Raňajky prestreté v podobnom duchu.