Rýchlovka Východné Alpy – Júl 2003 2/4

V piatok sa budíme zavčasu do nádherného rána. Vykukneme z okna, a vidíme, že dvaja borci už majú ručne pokosený asi hektár trávnatéhu porastu na strmočiznom svahu nad nami. Ako sa tie časy menia. Dakedy sme závideli západniarom, vraj si váľajú gule, a my makáme. Teraz sme sem prišli jazdiť, a makajú oni...Pozerám na Žeňa, a vidím, že je zle. Angína sa rozmáha, ale berie to statočne. Hneď nás ale ovládne vzrušenie, bodaj by nie: obloha modrá, a mýtnica na Timmelsjoch asi 4km od nás!!! Cvak kufre, klep tankvaky, štik štartéry, pár serpentín, keš 8 euro na mýtnici (dražoba – ešte v roku 99 to stálo 8DM!), a už stúpame na Timmelsjoch! Traverz, tiahle stúpanie dolinou záverečné serpentíny, a už sme v sedle! Z rakúskej strany to ide rýchlo, lebo dolina Ötztal naberá výšku na 60km postupne, a záverečné stúpanie z Obergurgl prekonáva do výšky sedla 2503m prevýšenie iba nejakých 650m. Ale je to pekný úvod alpského výletu, najmä tie záverečné serpentíny evokujú vzrušené očakávanie. Taliani volajú Timmelsjoch Passo Rombo, a je pravdou, že z talianskej strany je tento pass stokrát krajší! Prvýkrát ho idem zo severu na juh, a teda trochu opadá vzrušenie, pretože sa krása neobnažuje stúpaním z lesa postupne, ale táto južná rampa, to je niečo nádherné. Vždy budem tvrdiť, že Timmelsjoch je jeden z najkrajších alpských passov, a to už som videl všeličo. Nekonečné serpentíny a traverzy zarezané v strmom svahu, úžasné výhľady, veľký výškový rozdiel.

Foto 2: Južná rampa Timmelsjochu, prestávka na foto na konci prvej štvrtiny klesania do talianskeho vnútrozemia. Výškové rozdiely i striedanie vegetačných pásiem sú úžasné, najmä v peknom počasí. V strede dole sa ukazuje kúsok serpentín z tejto jednej série, vpravo dolu vidíte traverz, ktorým sa končí séria serpentín v lese smerom od Moos-u.

Ak by ste chceli zastaviť na každom peknom mieste, tak Vám tých 29km do St.Leonhard bude trvať aj celý deň. Toľko času my nemáme. Pokračujeme otravným presunom prehriatou dolinou cez Merano do Spondinigu, kde odbočujeme doľava na Passo Stelvio (Stilfserjoch). Stelvio je svojou výškou 2758m najvyšším sedlom východných Álp, ale nie je to len jeho výška, ktorá ho robí takým atraktívnym. Už počas jazdy dolinou vidím ľadovcový klobúk i šaty majestátnej hory Ortler (3905m), ktorá poskytuje úžasným exponovaným serpentínam severnej rampy Stelvia tú jedinečnú, ba priam gýčovú kulisu. Po výjazde dolinou začíname teda stúpanie týmito 48 vracákmi. Viem, že v sedle je takmer lunapark, turistická atrakcia, ale tieto výhľady mi dávajú zabudnúť na všetky negatíva ťažkého turizmu. Stúpam na Stelvio už šiesty krát, ale vzrušenie je stále rovnaké. Ťažko tú krásu opísať slovami. Vyberte sa tam, je to skoro za rohom...

Foto 3: Posledná fáza stúpania na Stelvio jeho severnou rampou, to je zážitok, ktorý si každý mototurista rád dožičí znova a znova. Sústredenie sa najmä na premávku v protismere je nevyhnutné, výhľady do doliny sú však neopísateľné

Po krátkom oddychu s výhľadmi sa spúšťame smerom do Bormia. Chceli sme sa ísť aspoň odfotiť na blízky Umbrail Pass (2505m), ale v talianskej colnici je na počudovanie služba, a vyťahovať pasy sa nám nechce. Klesáme najskôr sériou širokých serpentín, potom medzičasom zazelenanou náhornou plošinou, než sa nám ukážu ďalšie serpentíny a galérie južnej rampy Stelvia. Tu je vidno z jedného miesta takisto nespočet serpentín, tiahle galérie traverzu, a zas len a len serpentíny. Pár zastávok na fotenie, a už sme aj v horskom stredisku Bormio. Je tu pekelné horúco. Rýchlo natankovať, a už aj smerujeme hore dolinou do Santa Cateriny, kde začína stúpanie na kultový pass Passo di Gávia (2652m). Gávia je moja láska, taká drsná. Od čítania prvých cestopisov som mal pred ňou veľký rešpekt, ale než sa mi pred 4 rokmi podarilo prvýkrát na ňu vystúpať, bola už komplet vyasfaltovaná. Stúpanie severnou rampou je príjemné, úzke vracáky v lese, a potom tiahle zarezané stúpanie dolinou, naľavo ľadovce, za nami hrebeň Ortler Gruppe. Pokiaľ nepôjdete na Gáviu v najvyššej sezóne, môžete mať šťastie v podobe minimálnej premávky, ako my dnes. Krátko pred vrcholom stúpania je chata, kde sme vlani príjemne prečkali dážď. Je pokročilé popoludnie, a my sme hladní ako vlci. Tak že sa teda najeme vnútri. Dlho predlho sa vyzliekame, potom idem pozrieť dnu. Rukami-nohami sa od pohodovej kuchárky dozvedám, že na jedenie majú akurát zeleninovú polievku za 6 euro. Tak sa zas dlho obliekame, a pokračujeme do sedla. V sedle s vrcholovým plesom cítim opäť to tajomné šteklenie pod žalúdkom. Gávia, tak sme zas tu! Už som tu štvrtý krát, ale ten tajomný pocit rešpektu sa nemení.

Foto 4: Passo di Gávia (2652m), vrcholové pliesko kúsok od sedla. Toto miesto je pre mňa takmer magické