Rýchlovka Východné Alpy – Júl 2003 1/4

Obavy sa čoskoro ukázali ako opodstatnené, pretože v júni, ktorý je najvhodnejším a tradičným termínom alpských výletov, som akosi stvrdol v pracovných povinnostiach. No a v júli a auguste zásadne do turisticky atraktívnych oblastí nejazdím, cesty tam bývajú na môj vkus príliš preplnené, a teploty vysoké.
Čas ale plynul ďalej, blížila sa polovica júla, a bolo mi jasné, že lipnúť na zásadách by bol priveľký luxus, pretože skutočnosť bola neúprosná: buď zásady poruším, alebo sedzím doma. Tak som zariskoval, zásady porušil, a narýchlo sme ušili trojčlenný tím s tým, že pozajtra vyrážame, trasa približne jasná. Mal som opäť nutkanie prejazdiť menej vychýrené a možno i menej exponované sedlá, ale aj toto nutkanie padlo za obeť nedostatku času, a túžbe, za krátky čas vidieť čo najviac z tých krásnych vysokých sediel východných álp.
S prípravami problémy neboli: keďže bolo relatívne nedávno po začiatku sezóny, motorka bola v relatívne bezchybnom stave, trasu som mal v hlave a išlo sa naspamäť, a zásob bolo poskromnejšie, rozhodli sme sa na tých pár nocí ani nebrať spacáky, takže stačilo po jednom kufri plus tankvak.
Vyrážam teda v stredu večer, smer Blava, nocľah u kamaráta, ráno o 7ej stretávka na pumpe, chvíľu po termíne dohrmia aj „terénne goldwingy“ – varaderá Žeňa a Ondra. Som dosť prísny, a tak vyrážame včas, lebo nemám rád príliš veľké priemerné rýchlosti ani počas presunov.
Celý štvrtok teda venujeme tomuto otravnému presunu po diaľniciach, keďže pred Alpami človek našťastie postavil tieto betónové tepny. Aby nebol ten deň taký jednotvárny, na jeho koniec je naplánovaný výjazd na najvyššie miesto, ktoré je vôbec možné v Alpách legálne dosiahnuť po asfalte. A skutočne sa nám darí. Za Innsbruckom odbočujeme z diaľnice do najdlhšej uzavretej alpskej doliny Ötztal, a okolo štvrtej poobede sme už v Söldene. Tankujeme benzín i Redbull, a dávame pozor, aby sme neminuli tú odbočku vpravo, smerom na Hochsölden, po sérii serpentín sa ocitáme pred mýtnicou, kešujeme 5 euro, a vyrážame prudkým stúpaním hore dolinou. Tu sa po 17 kilometrovej jazde strmými traverzmi, serpentínami a záverečným dvojkilometrovým tunelom ocitáme pod ľadovcom Tiefenbach, vo výške 2829m.

Foto 1: Takto to vyzerá na Hochsolden-Tiefenbach, najvyššom mieste, dosiahnuteľnom v Alpách legálne po asfalte. Dostať sa tam je dosť jednoduché – asi 8 hodín pohodovej jazdy od slovensko-rakúskej hranice, a vstupné 5 Euro

Snehu je tu síce x krát menej než ako tu býva v júni, ale pocit z výšky je úžasný napriek tomu, že sa nejedná o priechodné sedlo, a teda vraciame sa tou istou cestou. Zo Söldenu je to už iba pár minút jazdy do horského strediska Obergugrgl, kde máme vopred zajednaný apartmán. Dvojizbový apartmán je v podkroví, a platíme ľudských 18 euro za osobu. Domáca nás rýchlo pozýva na štamperlík akéhosi šnapsu, berie na drevo vykešované peniaze, a šibalsky naznačuje, že ich ide prepiť. Starý vlčiak spokojne cupká za ňou. Pozerám na Žeňa, a vidím, že je zle. Hlási sa slušná angína.