Intercontinental Rally 2013 1/5

Predslov

Na Slovensku sú tisíce podstatne lepších off jazdcov a pretekárov, no napriek tomu málokto jazdí rally. Preto hodnotím dakarské dobrodružstvo ako objavné. Ukázal som účasťou na IK rally 2013, že na plnenie chlapčenských tajných želaní nie je nikdy neskoro. Stačí pevná vôľa a ísť za cieľom. Nepochybovať o správnosti myšlienky ani vtedy, keď osud nepraje, okolie si klopká na čelo a smeje sa za chrbtom. Amatérske rally pretekanie nie je na smiech, je to drina a pri správnej konštelácii aj zábava. Preto trénujte, snívajte, buďte zodpovední a nikdy duchom nestarnite. Nenechajte z chlapských tiel vyhnať chlapčenské duše. Úžasné zážitky čakajú za každým rohom a aj jazdením v malom tankodróme pretekárskym tempom môžete prežiť svoj súkromný Dakar. Od neho vedie prekvapivo malý krok na ten africký. O ňom je nasledujúci článok.

Pred pretekom

Volám do Prahy:

„Čaf Béba, tu je Haro. Na ktorú rely by si mi odporúčal ísť?“

„Jednoznačně na Tuarega nebo na Interkontinental. To se Ti bude určitě líbit.“

Nuž ak do Afriky, tak nadlho a do Dakaru. Je rozhodnuté.

Prípravy prebiehali ako vždy hekticky: zháňanie sponzorov, kompletáž motorky, náhradných dielov, jedla, oblečenia, doplnkov a hlavne tímu. Nakoniec zakotvím v Czech Beer Rally Team-e s Jindrom, Jirkom a Dufinom. Je to voľné združenie motorkových rally pretekárov a nadšencov umožňujúce absolvovať práve takéto akcie. Sprievod tvoria dodávka a terénny pickup s Jirkom st., Jirkom, Romanom a s Jumbom. Jirkov plná prdel, to som netušil že rovnakým menom pokrstili rodičia polovicu organizátorov a ostatných zúčastnených Čechov.

Všetko prebiehalo podozrivo hladko, nakoniec sa sekli peniaze a musím predať milovaného veterána Péráka. No nič, v rozhodujúcich chvíľach treba prijímať aj takéto rozhodnutia. Napokon stíham všetko nazhromaždiť, prebrať motorku od Seša z Blaváckej KTM a na letných gumách pri -10° dopraviť všetko na dodávke k Jindrovi do Brna. Tam nakladáme aj jeho KTM 690 na Hiluxa, vozidlo tímovej rýchlej asistencie v Afrike. Chlapi zo sprievodnými vozidlami vyrážajú do Španielska niekoľko dní vopred, pretekári letia z Viedne dva dni pred štartom rally.

Pilot Airbusu je zrejme nejaký kaskadér, na medzipristátí na Mallorke položil stroj na dráhu štýlom ako keď jazdec prepáli motokrosovú lavicu. Podvozok ranu vydržal, no nikto po zastavení netlieska. A to debili zvyknú tlieskať prakticky vždy. Ako druhý blb v poradí som sa predviedol ja už v Malage. V zápale telefonovanie a riešenia pracovného megaproblému čakajúceho pokiaľ odídem z domu (ako vždy) čakám ostatných pred letiskom, no tí sa zatiaľ nachádzajú pod ním v obrovských garážach s požičovňami áut. A tak noví kamoši čakajú pol hodinu na gádža zo Slovenska pokiaľ ich v bludisku nájde. Pekný začiatok. Požičaným autom prejdeme vyše 200km do kempu v Almerii, kde čaká zostatok partie.

V malom kempe na brehu mora, pod kamenným viaduktom sú naskladané karavany západoeurópskych dôchodcov, pretekárske autá a motorky, vozidlá organizátorov a sprievodu. Miš-maš národov a techniky. Zoznamujem sa so zvyškom skupiny. Starostlivý Jirko Kalát st., bohémsky Roman Hrabě, nezávislácky abstinent Jumbo a kľudný Jirko Zeman sú v pohode a partia fungovala aj v ťažkých chvíľach fakt dobre. Pretekať budú večne nespokojný Jindro Moravec (KTM 690), puntičkársky IT-man Dufino(BMW F800GS), príliš nad vecou Jirko Kalát ml. (BMW F800GS) a ja (KTM 690 RR). Utužujeme priateľstvo spôsobom typickým pre naše národy, mením baterku a na druhý deň absolvujeme prebierky a večer vstupnú rozpravu. Ráno 28.1.2013 štartujeme, som zvedavý na atypickú navigáciu.

Pretek Intercontinental Rally

Intercontinental Rally je klasický rally pretek skladajúci sa z presunov a meraných rýchlostných skúšok. Spolu obsahuje 14 etáp bez oddychového dňa s celkovou dĺžkou do 6.000km. Orientácia v púšti prebieha podľa nahratých bodov v GPS. Sú rozdelené na odporúčané wait-pointy (WP) a povinné check-pointy (CP). WP môže pretekár podľa uváženia obísť, CP musí trafiť s presnosťou 50m. Trasu, cesty, necesty a smery si musí počas trasy vyhľadávať v púšti sám podľa uváženia čo nie je niekedy jednoduché a preto sa trasy jednotlivých pretekárov niekedy výrazne líšia. Zároveň s natiahnutými mapovými podkladmi a pri riedko rozmiestnených CP to dáva možnosť na vybabranie s konkurenciou (2-3 prípady v ročníku 2013).

Zabezpečenia pozostáva zo sledovacieho zariadenia SPOT, cez GPS v centrále v Prahe orgas poznajú aktuálne pozície pretekárov. V prípade aktivovania tlačítka na technickú pomoc do 6 hodín príde odťahovka a zachráni jazdca. To platí pre všetky etapy okrem 9. v Mauretánskych dunách. Ak priletí signál z tlačítka zdravotnej pomoci, usporiadateľ sa zaväzuje poskytnúť pomoc do 2 hodím. Opäť tomu verím, iba v kritickom úseku Mauretánie nie.

Trasy kopírujú pôvodné dakarské etapy, sú veľmi rôznorodé a dlhé a pretekári si prídu na svoje. Bez výstrah v GPS a rozprave sa sledovanie podkladu stáva základom a jazda je náročná na sústredenosť a pozornosť. Počas odjazdených 3.600km som ohmatal očami desaťtisíce kameňov, oskenoval tisíce jarkov a preskočil stovky horizontov. Rýchlosť sa pohybuje medzi 10 – 150km/h, pričom sa mení v plnom rozsahu pravidelne aj každý kilometer. Proste vypaľovačka, zrazu plné brzdy, dvojka, jednotka, znovu zrýchlenie, kúsok na trojke, potom 4-5, občas 6 a znova brzdy o život a tak dookola… Najnáročnejším je feš-feš v prvých etapách a duny v Mauretánii. Nebezpečenstvom je okrem povrchu je nádielka kilometrov, časovky nad 400km prebiehali tak že v druhej polovici som predbieha unavených mladých jazdcov.

1. etapa: Almeria – Taorirt (170km)

Nazývaná tiež zahrievacia etapa. O siedmej ráno vychádzame do krátkeho, niekoľko kilometrového presunu na kamenistú pláž. Vo veľkom štýle štartujeme do prvej časovky, tá však vedie niekoľko stovák metrov okolo skaly späť na asfalt a po ňom pokračuje do prístavu v Almerii. Nalodenie je vcelku rýchle, plavíme sa na malom nestabilnom trajekte do Maroka a niektorí jedinci počas 6 hodín silne zozelenali v tvári. My s pevným žalúdkom jeme chutné kura, pijeme a nasilu driememe do zásoby. Zoznamujem sa s Mišúnovcami z Považskej Bystrice.

V Nadore prebehne typický rituál prechodu hranice africkej krajiny so všetkými zmätkami čo k tomu patria. Vyberáme miestnu menu z bankomatu a v tme pokračujeme k prvému bivaku. Nočná jazda veľkým mestom a frekventovanou cestou za ním v zime je zážitok. Pred bránou kempu čakáme dve hodiny, je zatvorený! Po otvorení zisťujeme že neobsahuje okrem asfaltu nič použiteľné. Preto si vypočujeme zmätočnú večernú rozpravu. Začína ju usmievavý moderátor žoviálnym a predlhým „Hááj gáááájs!“ čo mi pripadá ako „Nazdááár bukvice!“ a tak je to do konca pretekov. Pred polnocou zaľahneme do studených a vlhkých stanov, našťastie neprší ani nesneží.

2. etapa: Taorirt – Merzouga (presun 220km, časovka 317km)

Vstávame pred štvrtou ráno, vykonáme potrebu do rokliny a neumytí sa presúvame na vzdialený štart. Idem celý čas za Dušanom Randýskom na bugine (až do úrazu mnohonásobný účastník Dakaru na motorke, 8. na TransOrientale 2008), počúvam rachot jeho vidlicového dvojvalca a trasiem sa od chladu. Bodaj by nie, sú stále -4°C. Dušanovi včera šarvanci v centre Nadoru (!) hodili skalu do predného skla, preto má v diere strčenú rukavicu, neskôr ju prekrýva nálepkou. Ľutujem obetavého a priateľského kamoša. Po východe slnka na tankovačke vyťahujem z dodávky skútrové návleky na riadítka a montujem ich Jindrovi. Necíti ruky, ide iba v motokrosových rukaviciach a ja zrána v lyžiarskych. Zasnežený Atlas sa ukazuje v mrazivej nádhere a sprievod fotí jeho kúpeľ v ranných lúčoch. Konečne stojíme na štarte, čaká nás dlhá časovka končiaca v dunách Erg Chebbi.

Vyrážame po minúte, niektorí borci úplne šialenou rýchlosťou. Jeden strelec na EXC ma predbieha a po 5 minútach ho vyťahujem z hlbokého jarku. Znovu preletí okolo a znovu ho dvíham. Keď na tretí raz zle odbočí a nevie sa zo spleti rozvetveného kaňonu vyslobodiť ukazujem mu smer a už ma viac neobehne. Trasa vedie spočiatku polopúšťou, potom korytom riečky s vodou a výjazd je možný na viacerých miestach. Volím to nesprávne a strede strmého brehu sa na úzkom chodníku objavuje neprekonateľný jarok. Niekoľko Arabov zmenežujem rýchlo k pomoci a onedlho pokračujem k prvému check-pointu. Na vypaľovacej piste stretám v protismere Jirku, takmer sa v zákrute zrazíme.

Potom prichádza terén typický pre túto etapu. Nekonečné náhorné kamenisté planiny prerušované zamaskovanými a nebezpečnými jarkami, horské sedlá aj vyschnuté korytá so zle prejazdným pieskom. Jedno z nich ma riadne preverilo. Po niekoľkých len tak ustátych nakopnutiach a letoch v stojke a po blbnutí zle nastaveného GPS konečne ťahám za plyn a predbieham slimákov v riečisku čo využili moje problémy. V hlbokom piesku motorka tancuje aj pri zatiahnutom tlmiči riadenia, nešťastne triafam malý hrb ťavej trávy. Dostávam sa do hajsajdra, vyletím asi 2 metre nad motorku a dopadám predkom hrudníku na riadítka. Odtiaľ aj s motorkou pokračujeme v ukážkovom salte, veď som pálil okolo stovky. Našťastie dopadáme do mäkkého, iba rebrá a hrudná kosť výstražne zapraštia a posúvajú sa z obvyklej polohy. Bolesti ma sprevádzajú celý pretek. Slimáci na 450-kach ma zatiaľ obiehajú a na prachových cestách hltám v bezvetrí mraky čo dvíhajú zo zeme. Sú evidentne pomalší, našťastie po hodine zastavujú k odpočinku.

Pretože som minul čerpaciu stanicu ku koncu šetrím benzín. Jazda na pol plynu prináša časové straty a duny v Merzouge uvidím po 11 hodinách jazdy. Dosť som v etape blúdil, ladil GPS, učil sa orientovať. Som niekde na konci prvej desiatky.

Jirko Kalát jazdí diabolsky rýchlo a zničil zadný tlmič, GS-ko 800 je ťažký stroj. No naša rýchla asistencia ho našla, ako sa vracal, tlmič vymenili a v noci dochádza do cieľa. Obdivuhodné. Prespíme v hlinenej kasbe, celú noc mám zimnicu z pádu a vyčerpania. Od bolesti neviem poriadne spať a krémujem si rebrá mastičkami.