142 km 100%-ného adrenalínu - s CBR-ou na Hungaroringu

Rovnako s otcom pripravujeme mašiny, rovnako ich umývame, čistíme a mažeme reťaze kontrolujeme olej... Keď sú však hotové nejdú do garáže ako zvyčajne, ale do auta. Modrý Peugeot Boxer v pohode odvezie otcovu VTR-ku a moju CBR-ku. Na rad prichádzajú popruhy a skúšobná jazda. Ešte malé úpravy a motorky sú úspešne naložené. Môžeme teda ísť domov. Ráno o 7:00 vyrážame na „turistiku.“ akú sme ešte nezažili :-)))

Všetko vychádza podľa plánu. Okolo siedmej sme na Maďarských hraniciach, kde pristupuje DodoKE a Janka. Ideme dvomi autami smer Budapešť. Nudnú cestu trávime diskusiou. Rozprávame sa o tom, aké to asi bude. Aká asi bude jazda na okruhu Hungaroring 10 dní po tom čo tam zvíťazil Michael Schumacher...

Na okruh prichádzame v predstihu už okolo 11:00. Závora pri vchode sa dvíha. Nikto sa nič nepýta a hneď sme vpustený do areálu. Parkujeme na spodnom parkovisku pod boxami a ideme sa rozkukať. Atmosféra je priam šialená. Všade vôkol nás jazdia motorky, až na hranu svojich možností. Všetko to dopĺňa geniálna zvuková kulisa. Kým ja rozmýšľam nad tým, či to bol dobrý nápad sa sem trepať s tou mojou lokomotívou, Dadi sa ma snaží presvedčiť, aby som nešiel jazdiť. Zdá sa jej to šialene riskantné. Keď sme sa trochu nabažili pohľadov na okruh a jazdcov ideme pomaly do boxov. Tu sme zbadali Rožňavčanov a tak sme sa ich šli popýtať ako to tu chodí. Poslali nás do Officu a tak vyzbrojený Dodom ako tlmočníkom kupujeme žltý náramok na ruku za 10 000HUF (cca 1600Sk) Za to dostávame poobedňajšie jazdy 4x20 min na okruhu v skupine označenej ako MIX. Zbytok času do 14:00 trávime fotením (tréning pre fotografov), potulovaním sa po okruhu a nakoniec aj zahriatím motorov.

Prvá jazda

14-ta hodina sa nekompromisne blíži. Pod kombinézu obliekam Dadinu korytnačku, motor je zahriaty, nádrž je plná, oleja dostatok. Už ostáva len vyraziť. V depe je starý dedko, ktorý kontroluje tie žlté náramky a postupne púšťa jazdcov na trať. Prvé kolo idú všetci relatívne pomaly, zahrievajú gumy. Aj tak nás ale obiehajú. Mám blbý pocit, oči vkuse v späťákoch. Neskrížim niekomu cestu, neblokujem niekoho, nezavriem mu zákrutu? Všetci sú však ohľaduplný. Bez problémov pribrzdia alebo prejdú zákrutu inou stopou. Postupne zrýchľujeme tempo a oťukávame jednotlivé zákruty. V treťom kole už škrtám čižmou o asfalt. Najprv som sa zľakol, ale je to len otázka zvyku. Predposlednú zákrutu už beriem celú s čižmou na zemi. V ďalších zákrutách už nohy sťahujem, lebo inak by som asi dojazdil bosý. Radím stále častejšie, otáčky stúpajú. Kde sa podela moja kľudná turistická jazda? Pri vjazde do zákrut podraďujem a to tam mám cez 6000 ot. Prejazd zákruty od 7000 ot. a zrýchľujem. Na rovinke až po obmedzovač. Neuveriteľné ako ma to všetko dostalo. Aj tak ma ale väčšina jazdcov predbieha, aj keď sa našlo niekoľko takých, ktorých sme aj my obehli. Celú 20-minútovku jazdím za otcom, on zrýchľuje svoje tempo asi tak ako ja tak nieje dôvod ho obiehať. V tom sa objavujú vlajky a všetci jazdci spomaľujú. Prvá jazda je na konci a sme odmávaný do depa.

Až keď zastavujeme uvedomujem si aký som spotený, ako dýcham a ako ma tlačí korytnačka. Počas jazdy som si takéto detaily nestíhal uvedomovať. Sústredil som sa len na okruh a na otáčkomer. Pocity sú neskutočné. Hneď sa púšťame do vášnivej debaty s otcom, Dodom a babami. Rozoberáme pocity a zážitky... Prekvapením sú pre nás naše spálené pneumatiky. To čo so predtým videl na racingových slickoch, ktoré sa po zahriatí priam rozlievajú, to teraz vidím na našich turistických gumách. Otec má na VTR-e turistickú sadu Dunlop D205 ja mám vpredu mäkkú Pirelku dragon a vzadu starú jazdenú Macadamu 90X.

Medzitým na okruhu jazdí svoju 20 minútovku ďalšia skupina bikerov. Jazdí sa na striedačku: skupina MIX, pomalý, MIX, rýchly, MIX, pomalý, MIX a nakoniec rýchly. Prestávka medzi jazdami je akurát dostatočne dlhá, aby sa človek stihol spamätať, oddýchnuť, prípadne natankovať mašinu.

Druhá jazda

Na druhú jazdu už nastupujem s väčším sebavedomím. Dodo mi radil, nech vyskúšam do zákrut vysadať. Skúšal som to už dávnejšie na cestách, ale nezdalo sa mi to nijak prínosné. Na lokomotíve, ktorá váži skoro 250kg mojich 65 kg veľa nezaváži a tak to asi nemá veľký zmysel. Po zahriatí gúm sa do toho púšťam a rýchlo mením názor. Motorka ide ešte do väčších náklonov a o chvíľu sa prvýkrát ozýva stupačka. Znovu je to len vec zvyku na ten zvuk. Čoskoro už beriem celé zákruty so stupačkou na zemi. Asfalt sa mi mihá sotva 10 cm od riadidiel. Tempo sa stále zrýchľuje, čím ďalej obiehame viac bikerov a už nieje ani tak veľa tých rýchlejších. Dokonca sme sa zopár krát obehli aj medzi sebou s otcom. Je to neskutočná zábava, neskutočný adrenalín. Uvedomujem si, že niečo také človek nezažije nikde inde iba na okruhu. Zákruty sú tu široké a tak máte dostatok miesta korigovať aj prehnane rýchly nájazd, nejazdia tu plechovky, neexistuje protismer, zvodidlá sú ďaleko a výjazdové zóny sú dlhé. Okrem toho tu jazdia vyjazdený jazdci, ktorý vedia dobre ovládať svoje stroje aj v krízovej situácii. V tejto 20-minútovke sme poriadne zrýchlili. Celkovo sme prešli za ten istý čas o dva okruhy viac. Naše časy na jedno kolo klesli na niečo okolo 2min 30 sek. (Prvé časy sme mali okolo 3 min) Okruh už poznám naspamäť. Mám svoje obľúbené zákruty (2, 5, 13). A tiež ťažké miesta (zákruta 1 a šikana 6) Zisťujem, že jazda na okruhu nieje len o zákrutách, ale aj o rovinkách. Ide o dobrý výjazd zo zákruty, zrýchľovanie na „bomby“ (Dodov výraz = až po obmedzovač) a dobrý brzdný manéver v pravý čas. To je aj miesto, kde zaostávam nad najrýchlejšími na okruhu. Predsa len moja lokomotíva má už svoje roky, hmotnosť aj brzdy sa nedajú porovnať s najnovšou CBR 1000RR. Ako sa asi musel cítiť jazdec na tej jeho RR-e keď som ho v moje obľúbenej zákrute číslo 5 obehol z vonkajšej strany na viac ako 10-ročnej lokomotíve. Na rovinke mi to však hneď oplatil a môj pud sebazáchovy ma nepustil až tak neskoro na brzdy ako šiel on.

Jazdcov na okruhu som si rozdelil na 2 skupiny. Boli to amatéri poväčšine na max 2-3 ročných RR-ách, Ducatkách, GSX-R-ách a R1-dnotkách. Aj keď mašiny mali dobré ich jazdné výkony boli individuálne. Od slabých, cez priemerných až po neuveriteľne rýchlych, vyjazdených jazdcov.
Druhú skupinu tvorili profíci na racingových špeciáloch rôznej kubatúry. Ich mašiny nemali zbytočnosti ako späťáky, smerovky, svetlá, mali nahodené odľahčené športové kapoty s reklamami a štartovými číslami, ktorý využívali tieto jazdy na tréning. Na okruhu jazdili väčšinou inú triedu. Keď som bral zákrutu svojim najextrémnejším štýlom, vysadnutý, stupačkou na zemi, v tom ma obehol ležiaci muž na nejakej dvojtaktnej 125-ke alebo 250-ke. Musel ísť o dosť rýchlejšie... Jednoducho rozdiel triedy...

Tretia jazda

Tretia jazda bola asi najlepšia. Posunuli sme svoje jazdné výkony na hranicu (aj keď mám pocit, že je stále možno hranicu posúvať :-)) ) Vynikajúco sme sa s otcom ponaháňali. Mali sme fajn zážitok s Maďarom na novej Ducatti 999. Ktorý sa dostal medzi nás (otec prvý, potom on a tak ja) Pri vjazde do zákruty sa držal otcovho tempa a nejako to nezvládol a vyletel až za obrubník. (obrubník je inak brutálne hrboľatý) Keď som ho už obiehal pridal tomu čo to dalo a zaradil sa ešte predo mňa. To isté sa opakovalo ešte v dvoch nasledujúcich zákrutách. Snažil sa, aby som ho neobehol a bol ochotný pre to spraviť čokoľvek. Radšej sme trošku spomalili a nechali sme ho ujsť, lebo to bol asi magor. Ale jediný, ktorého sme stretli počas celého dňa. Ako sme zrýchľovali naše tempo prišli aj prvé krízovky, prebrzdené zákruty, šmyky a podobne. Všetko sme ale v pohode zvládali. Akurát mne nejak začala vynechávať moja zadná Macadama pri brzdení do zákrut. Pri podraďovaní som dostával zadné do šmyku. Jednoducho som musel mať pri vjazde do zákruty aspoň 7000 otáčok, aby som mal dobrý výjazd. Najhoršie bolo, že sa to s každou zákrutou zhoršovalo.

V tejto jazde prišiel na rad aj prvý pád. Našťastie nie náš. Na okruhu sa objavili žlté vlajky, všetci spomalili tempo a čoskoro som míňal chlapíka skákajúceho na jednej nohe od svojej vyvalenej R1-tky. Sanitka už bola skoro pri ňom ako aj traťoví komisári. Keď som to miesto míňal v nasledujúcom kole chlapík už nasadal na svoju mašinu a šiel do boxov. Zjavne bol celkom v poriadku.

Posledná jazda

Na poslednú jazdu vyrážame medzi prvými. Začína to dobre, akurát po chvíli strácam otca. Keď som prešiel jedno kolo a zistil som, že nespadol, tak spokojný pokračujem svojím tempom. Asi mal nejaké technické problémy, myslel som si. Celú jazdu som strávil „naháňačkou“ s chlapíkom na červenej VFR-ke. Za nami sa držal ešte jeden biker. Moje problémy so zadnou gumou sa však zhoršovali a tak sa v jednej zákrute dostal aj on na chvíľu predo mňa. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že to je nejaká Aprilia 50-tka. Asi chlapec tiež trénoval na preteky... Aj keď som ho hneď predbehol, dokázal sa nás držať celých 20 minút.

Po poslednej 20-minútovke sa mi veru z trate veľmi nechce. Aj keď som unavený ako pes. Cítim, že nasledujúci deň ma potrápi svalovica z presadania. (tak aj bolo) Po chvíli prichádza do boxov aj otec. Z výrazu tváre je vidno, že niečo nieje v poriadku. Už na začiatku jazdy dostal kŕče do rúk. Vidím to aj teraz po jazde na vlastné oči. Prsty na ruke sa v kŕči vystrú a nemôže ich stiahnuť. Verte alebo nie, jazda na okruhu je riadny zaberák na fyzičku. Prešli sme celkovo 142 km ale unavený som viac ako po celodennom 700km zaberáku na ceste z Rumunska.

Záver

Na Hungaroring som sa chystal už pred rokom. Nebyť môjho pádu 4 dni pred odchodom, dnes by mal tento článok už rok. S nápadom som prišiel za otcom asi v mesačnom predstihu. Aj keď som videl ako mu zaiskrili oči, nič mi nesľuboval. Termín nebol zrovna najvhodnejší. Dva dni pred tým totiž otec oslavoval 50-tku. Našťastie všetko vyšlo a mali sme možnosť si to vyskúšať. A stálo to isto za to...

Okruh je to správne miesto, kde treba posúvať hranice motorky a aj jazdca. To čo je na našich slovenských kopcoch neskutočným rizikom a šialenstvom je tu úplne bezpečné. Odporúčal by som jazdu na okruhu každému jazdcovi, bez ohľadu na jeho motorku. Kde inde sa môže lepšie naučiť jazdiť keď nie tu. Som si istý, že nikde na bežných cestách nezažijem také náklony, také extrémne prejazdy zákrut ako tu, a veru sa o to ani nebudem pokúšať. Je to totiž šialenstvo. Radšej zájdem aspoň raz ročne na nejaký okruh a dobre sa vybláznim. Jednoducho už som jasný. Nakazený okruhovou besnotou. Tak pozor na mňa, aby ste to odo mňa tiež nechytili :-)))

Viac info o okruhu

Hungaroring
www.hungaroring.hu
Miesto: 20 km pred Budapešťou, cca 240km z Košíc, 210km z Bratislavy
Moto sa oplatí doviesť autom, resp na prívese. Na okruch v týchto dňoch môžete zobrať zo sebou aj známych ako divákov. Na okruhu je k dispozícii pneu servis, je tu možné kúpiť aj nové aj ojazdené gumy (aj slicky) V blízkosti je čerpacia stanica.
Rátajte s väčšou spotrebou benzínu ako normálne. Mne moja CBR-ka spapkala 11,1 l/100km.