Švajčiarske Alpy 2003, aj tam niekedy prší 3/4

Druhú polovicu stúpania absolvujeme po modernej ceste, záverom užasnuto z galérie pod sedlom obdivujeme uzučké a strmé serpentíny pôvodnej (stále plne zjazdnej!) trasy, ktorá sa právom nazývala Tremola, čiže Cesta triašky, a hrôzu pocestných opísal už v roku 1574 istý pán Simler.
Zo sedla klesáme tou istou trasou späť, keďže máme v pláne ako ďalší pokoriť najvyšší švajčiarsky pass, Nufenen (2478m). Už z úseku klesania zo San Gottardo sa mi zdá, že vidím v doline, smerujúcej na Nufenen, dážď, ale to predsa nehlásili! Nufenenpass je mimo hlavných trás, a preto si osamelý výstup tiahlou dolinou a neskoršími sériami serpentín patrične vychutnávame, len neviem, prečo je cesta taká zmáčaná. Snáď nestihla odvčera vyschnúť?

Nufenenpass (2478m), navyššie švajčiarske cestné sedlo

V sedle samotnom nás žiaľ pohlcuje hmla, a márne hodinu čakáme na jej ústup, nedočkali sme sa ani výhľadu na Blinnenhorn, ani na celý hrebeň. Oveľa exponovanejšími serpentínami klesáme hmlou na sever. V doline odbočujeme doprava na Gletsch, a znepokojuje ma pohľad na protiidúce motorky, ktorých posádky sú navlečené v zmáčaných regenkách! Toto predsa nehlásili... Stúpame serpentínami do osady Gletsch, následne po nekonečných mokrých serpentínach stúpame najskôr na Grimselpass (2165m), kde sa na parkovisku ocitáme uprostred akéhosi panoptika motocyklov. Tiež sme svedkami nakladania rozbitého Heritage na odťahovku, a smutní prizerači nám naznačujú, že máme ísť pomaly. Naspäť v Gletschi obdivujeme historickú parnú zubačku, ktorá vyváža (teda dosť odvážnych) turistov strmou železnicou až na úpätie Furkapassu. Stále zázračne suchí, aj keď za oloveného šera a po mokrej vozovke, stúpame okolo ľadovca Rhone známymi serpentínami na Furkapass (2431m). Tu si, napriek blížiacemu sa lejaku, dovolím sentimentálnu pauzu. Som tu už šiesty krát, a vynára sa mi mnoho nádherných spomienok...

Furkapass (2431m). Takpovediac klasický záber na serpentíny Grimselpassu, hrebeň hôr žiaľ nevidno

Klesanie do Andermattu zahajujeme za lejaku pomedzi slnečné lúče. Obom nám naskakuje husia koža pri dlhých traverzoch, keď nás na uzučkej ceste od priepasti po pravej ruke „delia“ len akési kamene, vysoké asi 20cm a zabetónované do okraja vozovky s odstupmi asi 2m... oproti tomuto pocitu sú nasledujúce úzke strmé serpentíny len akousi dohrou. Ženieme sa dolinou do Andermattu, kde ešte zázrakom žiari alpské slnko, a dožičíme si športové vyžitie po prvotriednom asfalte, ktorý nás vyvedie na Oberalppass (2045m). Vraciame sa, a začíname klesať úžasnou skalnou roklinou Schollenen. Tu obdivujeme nielen umenie staviteľov novej cesty (strmé galérie vytesané v kolmej skale), ale počas pauzy užasnuto vypliešťam oči na zvyšky serpentín pôvodnej cesty, ktorá bola vlastne nástupom na cestu Tremola z juhu. San Gottardo (alternatívou je tunel, ktorý je však s dopravnými obmedzeniami, prijatými po nedávnom nešťastí, zdrojom nekončiacich dopravných zápch na diaľnici pred vjazdom do tunela z oboch strán) bol a je dodnes najfrekventovanejšou severojužnou spojnicou Švajčiarska. Neviem si predstaviť, ako tu dakedy chodili s koňmi, a už vôbec nie, ako v takomto teréne rokliny Schollenen túto cestu stavali.

Roklina Schollenen. V galérii je vystrieľaná nová cesta, ale všimnite si pri lepšom pohľade tie neuveriteľné vymurované serpentíny starej cesty v tejto kolmej skale!