Švajčiarske Alpy 2003, aj tam niekedy prší 2/4

Piatok, 29.8.2003
Lejak a Thorova svadba neprestáva celé dopoludnie, a tak sa správkyni akosi nedarí vyhnať nás zo suchučkej ubytovne. Keď však príde na to, že sme bez dovolenia použili kuchyňu, a začne zvláštnou nemčinou hovoriť čosi o doúčtovaní 60 CHF, mizneme v okamihu, neochotne vonku navliekame regenky, a v chlade a lejaku sa vydávame smerom na San Bernardino Pass (2066m). Ideme po okreske, ktorá ide paralelne s diaľnicou, a pred tunelom odbočujeme doprava, na serpentíny vedúce na San Bernardino. Severná rampa nie je príliš dlhá, lebo aj tunel samotný slušnú nadmorskú výšku, ale aj tak si túto murovanú cestu vychutnávame. V serpentínach prestáva pršať, zato hmla znižuje viditeľnosť asi na 5m. Vrcholové fotografie nestoja za nič, a pri klesaní to už máme s hmlou i lejakom, a musíme ísť krokom s otvorenými prilbami.

alebo nie, ale San Bernardino (2055m) je v peknom počasí naozaj nádherný pass

Škoda, tieto zákrutky pomedzi kosodrevinu a skaly sú v peknom počasí skvelým protistresovým zážitkom. Pri ústí tunela sa zas dotýkame diaľnice, tankujeme doplna, a klesáme zákrutami popod krkolomne umiestené a zápchou upchaté diaľničné vracáky. V nižších polohách hmla ustupuje, ale nastupuje striedanie obyčajného lejaku a neopísateľných prietrží mračien. Miestami musia zastavovať aj autá, a ja, oblečený v dávno premoknutej regenke, zastavujem podchvíľou tiež, aby som sa aspoň schuti vynadával. V Bellinzone sa otáčame na sever, a po ceste č.2 smerujeme na Airolo a San Gottardo. Sme brzdení opakujúcimi sa zápchami, ktoré sú spôsobené zaplavenou vozovkou. Neznášam, keď sa potím v regenke, lebo prší, ale premávka dovoľuje iba krokové tempo! Neznášam keď som mokrý aj pod regenkou, keď je večer, keď si neužijem naplánované sedlá, a keď sa stmieva, a neviem nájsť cenovo prijateľný (a zároveň suchučký) nocľah. Suma sumárum, za tento deň sme prešli iba jedno sedlo a 110km, a znechutení a skrehnutí sme sa uložili v novučkom moteli (San Gottardo) pred Airolom.

Lejaky urobili z potokov brutálne vodopády. Nad takýmto prahom býva spravidla 1000 a viac výškových metrov veľhôr

Na izbe čítam teletext, že v oblasti, ktorou sme dnes prechádzali (Tessin?), spadlo za deň 180mm zrážok (!!!), a že od soboty má byť pekne. No prosím, zatiaľ všetko podľa plánu, aj keď „prehánky“, hlásené na dnes, som si predstavoval ináč. Utešujem sa, že 5 posledných alpských výjazdov som prakticky nezmokol, a že teda pár hodín môže aj pršať. Zároveň ale dnešná strata času znamená, že na Eiger môžeme zabudnúť. Užívame si teda komfort novučičkej izby, rukavice sušíme na zapnutých nočných lampách, na nočnom stolíku tróni varič v plnej permanencii, ešúsy umývame v ligotajúcej sa kúpeľni. Cena 120 CHF za dvojposteľovku (vrátane raňajok formou slušných bufetových stolov) je celkom prijateľná, a v kombinácii s počasím a našou náladou je to priam bagateľ.

Sobota, 30.8.2003
Výdatné mnohochodové raňajky zahajujú deň, o ktorom vôbec nepochybujeme, že bude nádherný. A skutočne, je síce chladno, ale slniečko vysvecuje, dobre naladení hádžeme rýchlostné stupne. Už z parkoviska hotela vidno prvé serpentíny na slávne sedlo San Gottardo (2108m), takže motivácia značná. Keďže Grindelwald definitívne nestíhame, aspoň dnes schuti prejazdíme známe sedlá okolo Andermattu. Stúpanie na svätogotthardský priesmyk začíname štýlovo, teda po pôvodných dláždených serpentínach tejto trasy, ktorej sa pocestní stáročia právom obávali.

Stúpanie na San Gottardo po starej, dláždenej ceste