Švajčiarske Alpy 2003, aj tam niekedy prší 1/4

Z možných účastníkov výletu nakoniec zostali horkoťažko až dvaja, a keďže jeden mohol až vtedy, a druhý musel byť už vtedy doma, na výlet samotný zostalo žiaľ zasa len pár dní, na ktoré bol pôvodný program veľmi našponovaný. Cieľ bol jasný – cez niekoľko krásnych a známych passov dôjsť až do Grindelwaldu, a pokochať sa pohľadom na Eiger. Predpoveď počasia bola, až na piatok, celkom uspokojivá. Nič to, pomyslel som si, jeden deň s nejakými prehánkami nám po tých horúčavách neuškodí. Napokon, ako sa v mnohých oboroch zvykne „vtipne“ hovoriť, ani mototurista nepozná zlé počasie, iba zlé oblečenie. Vraj.

Streda, 27.8.2003
Vyrážam zo Žiliny ležérne až po ôsmej, a predpoludním sa stretávam v Blave s Paťom. Kontrolujeme výstroj, a štartujeme v ústrety krásnemu dňu, ktorý venujeme pohodovému presunu po rakúskych diaľniciach za Rosenheim, kde sme u priateľov ohlásení na nocovanie. Za tento deň sme urazili 690km, pohodovou 120-130 kou po diaľnici.

Štvrtok, 28.8.2003
Ráno pri raňajkách mi náš hostiteľ oznamuje, že vo Flintsbachu žijú čestní ľudia, lebo nikto neukradol prilbu môjho parťáka, ktorý si ju zabudol položenú na chodníku. V tej chvíli si neviem spomenúť, kde som večer odložil tú svoju... keď sa dozvedám, že bola „nejaká strakatá“ (Paľo má čiernu), neuveriteľne mi odľahne! Za slnečného rána štartujeme v ústrety Alpám, známa triaška je zas tu. Pri pomyslení na predpoveď počasia sa len uškŕňam, a rýchlo nechávame za sebou 150km diaľnice, v Landecku odbočujeme smerom na Švajčiarsko, za Pfundsom doprava, hoci ma láka, švihnúť si to na blízky Reschenpass. Pokračujeme dolinou Unterengadin, vlastne som tu nebol 3 roky. V osade Susch odbočujeme doprava, a začíname stúpať na Flüelapass (2383m). Pre mňa je zaujímavý hlavne tým, že som ho akousi zhodou náhod vždy obchádzal, čiže je to po prvý krát, čo sa necháme vyzvať tiahlymi stúpaniami jeho východnej rampy, prakticky bez serpentín.

Stúpanie východnou rampou Fluelapass-u (2383m) je takmer bez serpentín, ale aj tak navodzuje tú správnu atmošku

Výhľady sú nádherné, premávka žiadna, takto som si to predstavoval. O niečo zakrútenejšou cestou klesáme do snobského dúpä Davosu, a pokračujeme na techniku jazdy náročnou úzkou cestou do Tiefenacastel. Týchto 40km je nekonečných, úzka cesta, serpentíny, zákruty, uzavreté osady, horúčava. Aj tu platí staré známe, že najviac energie stoja presuny obývanými dolinami, stúpanie do sediel nie je výkonom, je to skôr odmena za takéto presuny. V Tiefencastel začína dlhé stúpanie, na konci ktorého je naše dnešné druhé sedlo, Julierpass (2284m). Naposledy som Julierpass zažil ako zasnené večerné opustené miesto, ale keďže sa jedná o spojnicu severu s juhom, na tomto passe je pracovný deň skôr na škodu. Áut stretávame dosť, a objavujú sa náklaďáky a autobusy. Krásu sedla napriek tomu vychutnávame, ale v diaľke badáme akési mraky, tak sa spúšťame k známym jazerám Silvaplana a Silser. Tu sa už fotíme s olovenými mrakmi v pozadí (toto predsa nehlásili...), a skvelé serpentíny klesania z Malojapassu (1815m) predstavujú žiaľ dnešné posledné zákruty po suchej ceste.

Malojapass (1815m), na oblakoch vidíme, že je zle

Vchádzame do Talianska, aby sme v Chiavenne vzápätí odbočili doprava na pre mňa jeden z najzaujímavejších alpských passov, Splügenpass (2118m). Výška síce nijako úchvatná, ale výškovým rozdielom 1800m (!) prekonávate takpovediac všetky vegetačné pásma, a keď sa tak deje v dopravnej zápche (kým sa úzkymi serpentínami vymotáte z osád) v prietrži mračien za strieľania bleskov navôkol, o dobrodružstvo je postarané. Čerešňou na torte je sústava desiatich úzkych, ostrých , a vôbec - neopísateľných serpentín, vystrieľaných v kolmej skale, čiastočne vedúcich v úzkych neosvetlených tuneloch, ktoré treba zažiť. Už poznám jediné miesto, kde sa dá akotak na chvíľu zastaviť a urobiť záber, ktorý by mal tú výpovednú hodnotu, aby opísal toto miesto, ale ani na dnes som tú fotku neurobil, tentoraz preto, aby mi lejak nezničil foťák. Musíte si to sem prísť obzrieť na vlastné oči, je to bezosporu jedno z najzaujímavejších stúpaní po verejnej komunikácii v Alpách vôbec, a pamätáme si tu jedno dobrodružstvo... Zastavujeme až pod sedlom, pri jazere Montespluga, kde sme na chvíľu unikli lejaku. Paľo mi nechce veriť, že ten autobus (skrátená verzia veľkej dodávky) bol naozaj linka do Chiavenny, dodnes je presvedčený, že hoci mal taliansku špz, musel sem prísť zo Švajčiarska, a premáva len po spomínané serpentíny. Po pár vracákoch nad jazerom prehupneme cez sedlo, a vidíme, že aj na švajčiarskej strane je cesta zmáčaná nedávnym lejakom, tak sa vracákmi po strmých lúkach opatrne spúšťame do osady Splugen, kde za 2x22 CHF máme celý hostel pri kempe prakticky pre seba. Tento hostel v kempe v Splugene naozaj odporúčame ako cenovo prístupnú strechu nad hlavou na jednu noc, lebo zohnať lacné ubytko vo Švajčiarsku na jednu noc nie je vôbec také jednoduché, ako povedzme v Rakúsku. Lejačisko nás vzápätí doháňa, a celú noc to vyzerá, že kdesi nad nami, smerom na San Bernardino, sa žení Thor, boh hromu. Nech! Aspoň sa v noci vyprší, a zajtra nás čaká viac nádhery ako dnes, myslím si. Partia, ktorá šla večer oproti nám na Splugenpass (Duke, R1, Sprint) v texaskách, sa vracia uprostred noci zmáčaná do nášho hostelu, asi niekde márne čakali na utíšenie dažďa...

Splugen. Takto to vyzeralo (aj) celé dopoludnie