Rovno a vo štvrtok doprava, alebo Baltik trip 2015

Myšlienka ísť na sever bola v mojej hlave už roky, no vždy bola nechávaná len tak a nijako som jej nevenoval veľa pozornosti. Tento rok sa to ale zmenilo, keď prišli horúčavy a informácia, že musíme ísť na dovolenku na prelome júla a augusta. V tomto termíne je na Balkáne hotové peklo, ktoré som už po X rokoch odmietol absolvovať, a tak som sadol za mapy a začal hľadať miesta, ktoré by sme navštívili. Po pár hodinách bolo rozhodnuté. Štáty Česká Republika, Nemecko, Poľsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko a neskôr sa pridal neplánovane bonus, ale o tom vám poviem neskôr :-) . A takto to celé prebiehalo.

1. deň

Moto nabalená, my pripravení, odchod zo Záhorskej Bystrice smer Česká Republika.

Prvá etapa bola veľmi nudná a nezáživná, nakoľko sa jednalo len o tranzit, čiže diaľnica, diaľnica a tak dookola. Zakončenie dňa bolo v mestečku Teplice, kúsok od nemeckých hraníc, kde sme našli celkom pekný camp pri jazere, kde sa dalo aj kúpať. Túto možnosť sme po horúcom dni radi uvítali.

2. deň

Ráno sme sa zbalili čo najrýchlejšie ako sa dalo, nakoľko po predchádzajúcej noci sme boli nielen turbo unavení, ale aj neuveriteľne nahnevaní. Z neďalekého bufetu revala hudba pre asi 3 hostí od 20:00 do 05:00 rána, a tak som chcel odtiaľ vypadnúť čo najskôr.

Druhá etapa bola taktiež iba tranzit, ale našťastie krátky. Po asi 150 km na diaľnici sme dorazili do Berlína, kde sme začali v centre hľadať ubytko. To sme našli relatívne rýchlo a hneď po ubytovaní a osprchovaní sme vyrazili na obhliadku mesta.

Keďže sme sa ubytovali neďaleko Brandenburskej brány, jej okolie bolo prvé, na ktoré sme sa zamerali.
Ulica Unter den Linden (Pod lipami) bola krásna presne ako na fotkách, ktoré som dovtedy videl. Z jedného konca Víťazný stĺp, ktorý je vysoký 8,3 m a na jeho vrchole je Socha víťazstva a z druhého konca Brandenburská brána, ktorá patrí k najznámejším pamiatkam Berlína.

Hneď vedľa Brandenburskej brány je bývalý parlament. Keďže na vstupenky bol asi 150 m dlhý rad, rozhodli sme sa, že pohľad zvonku nám postačuje. Pofotili sme čo sa pofotiť dalo a išli sme hľadať pozostatky Berlinského múru. Tie sú rozostavané symbolicky na miestach, kde bol múr postavený.

Nakoľko sme mali málo času, stihli sme pozrieť tieto pamiatky:

bývalý parlament, Brandenburskú bránu, Víťazný stĺp, pomník padlých Sovietskych hrdinov, zvyšky Berlínského múru a múzeum nachádzajúce sa v bývalom vojenskom bunkri neďaleko Brandenburskej brány.

3. deň

Odchod z Berlína bol hneď ráno o 08:00 - smer Poľsko – Gdaňsk.

Cesta k poľským hraniciam ide ako po masle. Zaujímavé to začína byť až v Poľsku. Kúsok od hraníc sa stala vážna dopravná nehoda a policia nás odkláňa na vedľajšiu cestu. Hneď v prvej dedine sa snažím v mape zorientovať, no márne. Tak pokračujeme v jazde po okreskách na štýl "podľa svetovej strany ideme dobre" a kocháme sa prírodou. Cesty sú tu úzke, kľukaté, no dedina za dedinou a to spôsobuje obrovský časový sklz.

Jednoznačne možem prehlásiť, že prejazd Poľskom je ťažší ako miešať maltu holými rukami :-/.

Spomínaný sklz spôsobil, že sme do mesta Gdansk dorazili okolo 21:00 večer. Všetky ubytká čo sme našli, boli obsadené, a tak sme blúdili mestom s tým, že možno tu ešte niečo nájdeme. A stalo sa. Vedľa cesty bola malá tabuľka s označením camp. Ideme podľa tabúľ a hľadáme, až sme camp konečne našli. Kedže už je niečo okolo 22:30, rýchlo staviame stan, vyberáme varič, zalievame nejakú tú rýchlu polievku a ideme spať. Škoda, že sme si nestihli mesto pozrieť viac ako len z motorky pri hľadaní ubytka, lebo Gdaňsk je naozaj velmi pekné prístavné mesto.

4. deň

Ráno sa budím o čosi skôr. Je len 05:30, a tak mám ešte čas na to, aby som sa popozeral, kde to vlastne sme. Camp je naozaj pekný. Kúsok od neho sa nachádza veľmi pekná a udržiavaná pláž. Na konci dreveného chodníčka si dám dole šľapky a idem omrknúť more zblízka. Po tak studenom piesku som hádam ešte nešiel! More na tom nebolo o nič lepšie. Viem, že Baltik je chladný, ale toto bolo ozaj až príliš. Po návrate späť do campu pripravujem raňajky, budím svoju polovičku a začínam baliť veci.

Cca o 08:00 je odchod a čaká nás štvrtá etapa. Pôvodne sme mali v pláne ísť cez časť Ruskej federácie, presnejšie Kaliningradskú oblasť a navštíviť tam mesto Kaliningrad. Nakoľko sme sa pozabudli s vízami a nestihli sme ich tak vybaviť, museli sme túto časť Ruska obísť.
Stáčame sa preto na smer Litva. Ako deň predtým, prejazd Poľskom strašne zdržuje a spraviť cca 400 km k hraniciam s Litvou je otázkou 3/4 dňa. Stojí to však za to! Kľukaté úzke cesty sa trošku rozšírili a zákruty sú pekne tiahle. Príroda je krásna, počasie super a príjemných 18 stupňov. Hranice prechádzame už so zapadajúcim slnkom a cesty sa začínajú meniť na široké, rovné a plné kamiónov. Deň zakončujeme v meste Marijampolė. Tu sa ubytujeme, ideme na večeru a doprajeme si relax na izbe.

5. deň

Ráno sa budíme o trošku neskôr ako predtým. Dôvodom sú raňajky, ktoré sme mali v cene ubytka. Skôr ako o 08:30 nám ich nevedeli pripraviť. Nakoľko nás čaká krátka etapa, nikam sa neponáhľame. Najeme sa, zbalíme a vyrážame smer Riga.

Etapa čislo päť. Začiatok rovín.

Ak má niekto informácie a je presvedčený o tom, že Maďarsko je rovné, tak ešte nikdy nešiel cez Národný park Buk a nikdy nenavštívil Pobaltie, severské štáty, nevynímajúc Ruskú federáciu.

Cesty sú hotový raj pre kamióny, samá rovina. Ak natrafíte po 150 km v mestečku na nejaký kruhový objazd, budete mať chuť sa tam chvíľu točiť :-) . Okolie je však perfektné. Samé lesy a lúky. Tabule upozorňujúce na lesnú zver už neobsahujú jeleňa, vystriedal ho sob.
Vedľajšie cesty sú zážitkom samým o sebe. Miestami sa cítim ako na Záhorí :-) Prevažne ihličnaté lesy, rovinky, sem tam tiahla zákruta. Celkové vozenie je príjemné a jazdu si naozaj užívame.

Do Rigy prichádzame okolo 17:00 a hneď začíname hľadať ubytko. Dlho nehľadáme. Po tom, ako vidíme tabuľku so značením camp, mierime ihneď k nemu. Camp je ozaj vo svojej podstate zaujímavý. Keďže sa nachádza v areáli výstaviska, voláme ho Incheba camp - ( Riga City Camping ). Je tu ale úplne všetko, čo má camp mať. Rýchlo postavíme stan, prezlečieme sa a ideme do mesta.
Riga je krásne mesto, hlavne jej centrum. Staré budovy s pestrými farbami, uličky po ktorých sa dá túlať celý deň a celková atmosféra je uvoľnená a príjemná.

Po obhliadke starého mesta sme sa rozhodli ísť niekam najesť. V centre je mnoho reštaurácií, ale jedna nás ozaj zaujala. Reštaurácia v stredovekom štýle v podzemných priestoroch budovy v starom meste. Namiesto svetiel sviece, obsluha v dobovom oblečení a jedálny lístok s jedlom, ktoré bolo typické pre stredovek. Po výbornej večeri sme sa chceli ešte poprechádzať po meste, ale začalo pršať, a tak miesto romantiky sme si dali peší presun do campu v „super“ daždi.

6. deň

Na recepcii sme si vyzdvihli šaty, ktoré sme si nechali vo vedľajšej miestnosti vysušiť, pobalili sa a za zamračeného počasia sme vyrazili smer Estónsko – Tallin.

Šiesta etapa je podobná tej piatej. Jediná zmena je v počasí. To sa zhoršilo a teplota klesla na cca 15 stupňov. Do Tallinu ideme po pobreží Baltického mora. Príroda je tu opäť krásna. Sem tam po ľavej strane vykukne spoza stromov more.
Aj napriek zamračeniu a mrholeniu je jazda touto prírodou parádna. Ťažko sa to popisuje, príde to asi dosť nezáživné. Je to proste jedna z vecí, ktorú treba zažiť a vidieť. Do mesta Tallinn prichádzame okolo 17:00 hodine. Začíname blúdiť po meste a hľadať ubytko. Tak ako Gdaňsk, aj Tallin je beznádejne "vybookovaný". Nakoniec sa nám podarilo najsť voľnú izbu v niečom, čo mi pripomínalo robotnícku ubytovňu. Tu stretávame manželský pár z Michaloviec, ktorý sem prišliel autom a majú namierené do Fínska. Chvíľu sme poklábosili a potom sme išli pozrieť centrum mesta.

V meste žije cca 400 tisíc obyvateľov. Od roku 1997 je súčasťou svetového dedičstva UNESCO. Centrum mesta je veľmi zachovalé spolu s radnicou, domom Bratstva čiernych hláv a katedrálou svätého Alexandra Nevského. V meste sú ďalšie pamätihodnosti ako palác Kadriorg, či kostol svätého Olafa. Celkový pocit som však mal, že je to Bratislava, len miesto holubov sú tu čajky. Kaviareň za kaviarňou. Všade ponuky hamburgerov na nekonečno spôsobov a sem tam steak. Toto nás tak trochu sklamalo a tak sme sa rozhodli, že tu ostaneme miesto planovaných dvoch nocí len jednu.

7. deň

Ráno po príchode k motorke zisťujeme, že vedľa nás je zaparkovaná ďalšia moto. Podľa EČV vidím, že sa jedná o Švajčiara. Behom chvíľky výchádza starší pán s manželkou, ktorý sa na nás usmievajú a zdravia nás. Zisťujeme, že motorka, ktorá je vedľa nás je ich. Balíme sa a všetci zisťujeme, že máme rovnaký problém s natlačením vecí do kufrov. Pani sa k nám prihovorí a pýta sa, či aj my s tým máme stále taký problém ako oni :). Dáme sa do reči. Začína klasická výmena otázok, odkiaľ sme, kam ideme a pod. V tom nám na otázku „Kam idete vy?“ pán odpovedá, že idú do St. Petersburgu, kde jeho žena nasadne na lietadlo a on pokračuje ďalej do Moskvy. Tam sa má stretnúť s ďalšou partiou, ktorá ide na expedíciu Moskva – Peking. Danú info spracuvávam a pripadám si ako človek, čo si vlastne len vybehol do vedľajšej dediny pre rožky na moto :-) Nenapadá mi nič iné ako mu povedať "WOW, THATS THE TRIP"!. Postupne sa dobalíme, podáme si ruky, zaprajeme šťastnú cestu a odchádzame každý svojou cestou.

Opúšťame Tallin a pred sebou máme ôsmu etapu. Opäť smer Lotyšsko. Plán cesty je: „túlame sa smerom na juh a uvidíme, kde skončíme“. V Estónsku si pozrieme ešte mesto Tartu. Tu sa moc nezdržiavame, aj keď je mesto krásne a ideme ďalej.

Celú cestu nás naháňa búrka. Cesta prebieha štýlom zmokutie, vysušenie, zmoknutie, vysuš... Proste dookola to isté. Po prekročení estónsko-lotyšskej hranice už nestíhame ani vyschnúť. Teplota sa dostala na „fajnových“ 12 stupňov. Pripomínam, že je august B-). V daných podmienkach sa nám už vážne nechce ísť ďalej, a tak začíname hľadať ubytko. Na každom kroku je označenie nejakého ubytovania, no máloktoré bolo otvorené. Nakoniec sme našli ubytko schované úplne pomimo dedinky. Krásny areál s dvoma veľkými chatami, v ktorých prenajímali izby. Kúsok ďalej v lesíku boli malé chatky. Zaplatili sme za izbu na jednu noc, osprchovali sme sa, prezliekli do suchých vecí a rýchlo vybehli do dedinky nakúpiť na večeru. V obchode mali jednorazový gril, takže voľba bola jasná. Večer sme pri chate pod prístreškom ugrilovali pár klobások a vychutnávali sme si absolútne ticho, ktoré tam bolo.

8. deň

Ráno sme sa prebrali, bolo sychravo a nikam sa nám nechcelo ísť. Času máme dosť tak kam sa náhliť? Išli sme na raňajky a rozhodli sme sa, že ostaneme ešte jednu noc. Keďže sme to neoznámili vopred, izba v ktorej sme boli ubytovaní už bola obsadená. Presunuli sme sa teda do malej záhradnej chatky. Celý deň sa niesol v znamení válania sa, spania, jedenia, spania a sem tam váľania sa :-) .

9. deň

Budíček bol okolo 06:30, rýchle pobalenie sa, odovzdanie kľúčov od chatky a púšťame sa do ďalšiej etapy, ktorá by mala končiť v Litve a jej hlavnom meste Vilnius.

Cesta je štandardne rovná a prevažne sa tiahne popri lese a lúkach. Počasie sa trošku priklonilo k lepšiemu a aj teplota stúpla na pohodových cca 18 stupňov. Hlavný ťah A13 smerujúci na litovské hranice opúšťame a vydávame sa na cesty druhej a tretej triedy. Nádherná príroda, úzke kľukaté cestičky, jednoducho super. Problém však nastáva, až prejdeme dedinku a asi 1 km za ňou končí asfalt. Toto by problém rozhodne až taký nebol, šotolinka by bola super, cesta vyzerala že sa po nej bude dať ísť celkom svižne, no po dažďoch sa na nej postupne vytvorili hrboly, ktoré tvorili roletu cez celú cestu. Nedalo sa to obísť, nedalo sa ísť rýchlo a v malej rýchlosti to bol tiež zážitok. Tak som zvolil nejaký ten stred a dúfal, že nám mimo všetkého čo z moto može odpadnúť nevypadnú ešte aj zuby. Táto traslavica trvala asi 70 km. Každý pokus odbočiť z nej nemal zmysel, lebo všetky cesty v tom okolí boli úplne rovnaké...btw značenie v podobe tabúľ, bolo na úrovni mínus 1. Nakoniec sa nám podarilo vymotať sa z toho celého a dostať sa opäť na asfalt. Po ňom to už znovu odsýpalo, a tak sme cca o 18:00 dorazili do Vilniusu.

V meste sme automaticky začali hľadať niečo podobné ako bol v Rige incheba camp, až sa nám to podarilo. V tichej lokalite, nie moc ďaleko od centra sme našli camp, ktorý bol taktiež veľmi slušne vybavený. Našli sme miesto na stan a začali rozkladať veci. Okolo pobehovalo asi 15 detí, ktoré kričali, mlátili sa, skákali jedno cez druhé. Tie väčšie sa dokonca vyškrabali cez kapotu auta na strechu a skákali po nej. Veková kategória od 3 do 6 rokov. Vravíme si, že nevadí, len nech nám neskáču po veciach. Po rozložení stanu sme zhodili z moto kufre a naľahko sme vyrazili do mesta.

Vilnius je pekné mesto. V centre je veľa pamiatok ako zvyšky Horného hradu tzv. Gediminasov hrad, Gediminasovo námestie so sochou zakladateľa mesta, Gediminasova veža, či Katedrála Nanebovzatia Panny Márie.
Po centre starého mesta sa dá príjemne poprechádzať po úzkych uličkách. Pofotíme, ponahrávame nejaké to video, nakúpime na večeru...ako inak jednorázový gril, nejaké to mäsko a ide sa späť do campu.

Po návrate zisťujeme, že 15 detí už zanechalo stopy aj na našich veciach. Okolo stanu papieriky od cukríkov, hračky, vytrhané kolíky zo stanu. Rozhorčený sa snažim poupratať veci a ako sa otočím k moto vidím, že deťúrence sa vrátili späť a obklúčili motorku, ktorá bola na bočáku. Začali s ňou triasť a naháňať sa okolo nej. Skoro mi až zle prišlo, keď jedno z nich, čo sa ledva držalo na nohách s dudlom v ústach začalo chytať valce v blízkosti výfukových zvodov. Hneď som tam dobehol a odohnal ich preč. Keby na nich moto spadla, alebo by sa niektoré z nich popálilo, bol by to prúser ako hrom. Čo ma najviac na tom prekvapilo bolo, že rodičia sa potulovali kade tade, bez akéhokoľvek záujmu o svoje deti. Podľa EČV áut, kde sa pohybovali decká bolo jasné, že sú z Anglicka a Írska (podľa reči sa to určiť nedalo, žvatlali a hltali slová). Rozhodli sme sa preto radšej presunúť o kus ďalej. Stan sme si postavili pred jednu dodávku, ktorá bola podľa EČV z Nemecka. Z nej neskor vyliezol pán, ktorý prišiel k nám s tým, že keď budeme mať presťahované veci či sa môže zastaviť na kus reči. Samozrejme sme súhlasili. Doniesol so sebou campingový stôl a nejaké to jedlo, my sme prihodili kúpený jednorázový gril, mäso, pitie a začali sme klábosiť. Pán sa volal Hans, cestuje po Európe vo svojej dodavke a v čase, keď sme ho stretli bol na ceste z Nordkapu. Kecali, jedli a pili sme asi do druhej rána.

10. deň

Ráno sme sa rýchlo zbalili, rozlúčili s Hansom a vyrazili smer Poľsko – Varšava. Počasie je opäť super, príjemných 20 stupňov, slnečno a cesty relatívne prázdne. Ani sa nám nechce odísť.

Hneď ako sme zanechali za sebou Litvu a ocitli sa tak v Poľsku, začala opäť otrepaná pesnička. Dedina za dedinou, kopec áut a Km ubiehajú v slimáčom tempe. Teplota začína stúpať a ja sa utvrdzujem v tom, ako sme spravili dobre, že sme išli na sever a vyhli sa tak tomuto teplu aspoň na niekoľko dní.

Do mesta Varšava prichádzame okolo 18:00 a začíname s hľadaním ubytka. To sa nám nakoniec podari po asi 2 hodinách v hoteli Ibis v starom meste. Zaparkujeme moto, ubytujeme sa, dáme si sprchu a vyrazíme do mesta.

Naše prvé kroky mieria priamo do centra starého mesta.
Musím povedať, že Varšava je najkrajšie mesto, ktoré sme na tejto dovelenke navštívili. Krásna architektúra, staré budovy a ulice.

Poliaci sú veľmi hrdý národ, a tak je vidieť, aj cítiť hrdosť na Varšavské povstanie, ktoré tu vypuklo počas 2. svetovej vojny v roku 1944. Okrem pripomienok na toto povstanie sú tu samozrejme aj pomníky obetiam holokaustu a Židovské múzeum, ktorého návštevu odporúčam.
Celé mesto prekypuje pamiatkami a menovať ich tu by bolo naozaj na dlho. Myslím si, že to najlepšie čo môžem napísať je, choďte tam a zažite to :-) .

Vo Varšave sme strávili dva dni a prešli sme ju skrz na skrz. Odchádzalo sa nám odtiaľ naozaj ťažko a dúfam, že sa tam ešte niekedy vrátim.

12. deň

Po super raňajkách sa balíme a vydávame sa z Varšavy smerom na Slovensko. Celá táto etapa sa ako inak zas vlečie. Sme z toho tak znechutení, že jediné na čo myslíme je prísť na Slovensko čo najskôr. Teplota sa rýchlo dostane na 28 stupňov a my sa potíme jak v saune. Po nekonečne dlhom dni sa konečne dostávame na poľsko-slovenské hranice. Začíname rozmýšlať, kde si nájdeme ubytko. Prvá vec, ktorá mi napadne pri pohľade na mapu je Vodná nádrž Domaša. Tam si niečo iste nájdeme. Po príchode zisťujeme, že to bola tak trochu chyba.

Nie je tu nič, a aj to málo, čo tu je je obsadené a prevádzkovatelia neboli zrovna moc príjemní a ochotní. No nič, kam teraz? Ďalší nápad bol Zemplínska Šírava. Každý rok všade vidím reklamu na akýsi moto zraz na Zemplínskej Šírave, tak tam musí byť teda možnosť ubytovania alebo camp. Aspoň sa aj okúpeme.
Ako sme sa k nej blížili, vyzeralo to sľubne, no keď sme prišli bližšie zistili sme, že tu zastal čas.
Pokiaľ na Domaši nebolo nič, tak tu nebolo vôbec nič.
Nevadí, je už večer a nám sa už nechce ísť hľadať ďalej a tak ostaneme stanovať na mieste, kde možno kedysi bola tráva. Kúsok od nás bol otvorený jeden bufet, tak sme tam šli a dali sme si výborný langoš a po dlhom čase aj čapovanú kofolu.

13.deň

Ráno sme rýchlo zbalili stan, zjedli raňajky, v mape pozreli nejaké miesta kadiaľ by sme išli smerom naspäť domov do Záhorskej Bystrice. V Michalovciach som dostal nápad, aby sme išli ešte do Maďarska (toď ten bonus na záver :-) ).

Vedľa mesta Miškolc je jedna dedinka s názvom Termálne kúpalisko Miškolc Tapolca a je tam krásne termálne kúpalisko. Bolo teda rozhodnuté, ide sa tam. Z Michaloviec na Maďarské hranice to bola rýchlovka. Za hranicami sme stáli v malej kolóne kôli oprave cesty a na vyplnenie času som sa pozeral na mapu, kde som mal ešte malý kus Maďarska a kúsok severnej časti Rumunska. Tento malý kúsok stačil na to, aby som sa ako tak zorientoval a zistil, že sme od Rumunska okolo 50 km. V hlave som začal prepočítávať ako GPS a hodil som do placu návrh na to, aby sme to otočili ešte do Rumunska na Transalpínu. Tento návrh mi bol zamietnutý behom 2 minút :). Tak nevadí, ostávame pri pôvodnom pláne, kúpalisko v Miškolc Tapolca. Po príchode máme trošku problém s nájdením voľného ubytovania, ale nakoniec sa nám podarilo niečo nájsť. Vybalili sme si veci, hodili sprchu a hor sa na kúpalisko. Toto termálne kúpalisko je rozdelené na vonkajšiu a na vnútornú časť. Vonkajšia je ako každé iné kúpalisko, tá vnútorná je o niečo zaujímavejšia. Nachádza sa totiž v skale a v nej je malá sieť jaskýň, ktoré sú upravené na kúpanie. Čiže bazény, chodby, divoká voda atď. Je to super zážitok a niečo, s čím sa kdekoľvek len tak nestretnete.

14. deň

Nasledujúce ráno sme sa zbalili a vyrazili ďalej. Ale kadiaľ teraz? Počas státia na semaforoch som rozmýšlal a napadlo mi, vrátiť sa späť na Slovensko a prejsť si po dlhšom čase trasu Rožňava, Dobšiná, Brezno a Banská Bystrica. Nápad som podal svojej polovičke a tá súhlasila. Keď už sme boli v Dobšinej, zastavili sme sa pozrieť Dobšinská ľadová jaskyňa (UNESCO). Po obhliadke jaskyňe sme nasadli späť na moto a vydali sa smer Brezno a Banská Bystrica. V Banskej Bystrici sme sa rozhodli, že sa opäť stočíme na juh a pojdeme ešte do Štúrova.
Keďže času sme na to už nemali veľa, bola to čístá streľba. Z BB do ZV diaľnica, odtiaľ po E77 do Dudiniec a tam sa napojíme na 76tku po ktorej pôjdeme už priamo do Štúrova. Sem sme dorazili večer okolo 19:00. Vybavili ubytko v campe na Termálne kúpalisko Vadaš, Štúrovo a išli sa najesť.

15. deň

Ráno budíček, hodenie sa do plaviek a hurá do bazénu. 3/4 dňa sme strávili kúpaním sa a oddychovaním. Podvečer okolo 17:00 sme sadli na moto a dali sa na smer Sládkovičovo, kde bývajú moji rodičia. Večer sme k nim dorazili, zvítali sa a debatili o tom ako bolo a kde sme všade boli.

16. deň

Posledná etapa. Sládkovičovo – Záhorská Bystrica. Posledných cca 70 km.
Keď sme dorazili do Záhorskej Bystrice a ukončili tak našu dovolenku, začali sme zhodnocovať klasické veci ako napríklad koľko sme to vlastne spravili kilometrov? Koľko štátov sme prešli? Koľko dní sme cestovali?

Odpovede sú:

- 5610 km podľa tachometra

- prešli sme 7 štátov

- celkovo sme boli na ceste (ak rátam aj posledných 70 km) 16 dní

Je pravda, že cesty na severe sú rovné a dosť nezáživné, no príroda je krásna a myslím si, že sa oplatilo tam ísť. Taktiež tento druh dovolenky, ktorý som tento rok zvolil, to sú najmä hlavné mestá, bol tiež svojím spôsobom zaujímavý.

Uvidíme, kam sa pôjde nasledujúci rok. V pláne je toho veľa, od západnej Európy na štýl hotely a priváty, až po východ štýlom stanovanie na divoko v lese.