Verona 2016 - The International Motorbike Show

Tak som si vtedy dátum tohtoročnej edície poznačil do kalendára. V Taliansku som na výstave motocyklov nikdy nebol. O EICME som sa mylne domnieval, že je zameraná iba na novinky. Aký omyl. Až keď som pobehal po oficiálnej stránke, zistil som, že custombiky sú už roky súčasťou EICMY. Možno to skúsim na jeseň v tomto roku.

Späť k Verone. Podarilo sa mi zlanáriť aj Dominika, takže som mal vyriešený problém s fotografovaním. Všetky potrebné základné informácie sa dali získať tu: www.motorbikeexpo.it/en/. Čo tam nenájdete, je informácia, že tam bolo viacej ako 600 vystavovateľov na ploche viacej ako 70 000 m2 v siedmych veľkých halách plus „nádvorie“ pre bohatý sprievodný program.

V prvý deň výstavy už pred deviatou postávali pred výstaviskom davy motorkárov. Presne o 9:00 ich vpustili dovnútra. Tak isto aj nás novinárov vpustili o 9:00, ale iba na akreditáciu. Asi stovka žurnalistov zvierala v rukách papier s e-mailovým potvrdením, že sme zaregistrovaní. Ľudia z druhej strany pultíka potom vyhľadávali vo vytlačených hárkoch naše mená, vytlačili nám kartičky s čiarovým kódom, ale naše mená na ne dopisovali ručne. Aké taliansky jednoduché. Zabudol som napísať, že vyhľadávači v hárkoch prišli s asi 15 minútovým oneskorením.

V časopise MOTOCICLISMO som našiel štatistiku predaja vždy k novembru v danom roku. Je zrejmé, že po veľmi dobrom roku 2011 prišlo k pomerne vysokému poklesu predaja, ale tiež vidieť postupné oživenie. Na výstave mali oficiálne stánky Honda, Kawasaki, Suzuki a Yamaha, H&D Verona, ale aj veľmi úspešné Kymco. Chýbala KTM-ka, v Ducati sa všetko točilo okolo Scramblera a nového XDiavela.

Z môjho pohľadu boli hlavým lákadlom prestavby. Tie nemecké som videl už štyrikrát, svetové raz. Taliani sú majstrami dizajnu. Ferrari, Maserati, Lamborgini, Alfa Romeo ale aj Fiat, Ducati, Aprilia, Moto Guzzi, Piaggio, Vespa. Na základe týchto indícií som sa tešil na prestavby / custom biky v talianskom prevedení. Rozmýšľal som asi takto: ak je prvá liga dizajnu v spomenutých firmách, tak tá druhá liga (prestavby, tzv. customizing) musí byť tesne za tou prvou. Vo futbalovej terminológii by sa však napísalo: iba prvé dva či tri tímy druhej ligy majú na to, aby kandidovali na prvú ligu. Ostatné mužstvá patria zaslúžene do priemeru druhej ligy. A nič by sa nestalo, keby tie najslabšie vypadli do tretej.

Sklamanie? Áno aj nie. Určite s Dominikom neľutujeme, že sme boli. Videli sme veľmi dobré stavby špičkovej kvality. Perfektné dielenské a estetické spracovanie, hlavne pri muscle bikoch (tzv. svalnatých–silných motocykloch). Mojím favoritom na bike výstavy bol Stesil Cheiron s cenou tesne pod 150 000 eur. Iba krôčik za ním boli kreácie od ME ARTRIX. Ceny pre prípadných záujemcov žiaľ neviem...

V prvom článku o Custom Bike Show z Bad Salzuflenu som písal o „milej príhode“ s chlapíkom z Kuvajtu. Trocha ma prekvapilo, ale hlavne potešilo, že jeho crazy biky sa objavili aj vo Verone. A ako sme sa Dominikom pohybovali, ohýbali, skŕčali a podrepovali medzi všetkými tými motorkami, zrazu som sa takmer zrazil so známou tvárou. Potešilo ma, že si pamätal nielen mňa, ale aj moju predpoveď, že jeho výtvor jednoducho musí zvíťaziť v nejakej kategórii. A ako dôkaz, že nevyrába iba nefunkčné makety nám ihneď na mobile prehral video ako jazdí na svojom showbiku po výstavisku vo Verone. Je to príjemne zvláštny pocit poznať motorkára z Kuvajtu...

Teraz by mala prísť tzv. stredná kategória. Moja predstava boli, sú a budú motocykle s nápadom a v rozumnej cene. Niečo, čo obohatí bežnú ponuku, ale nebude stáť 100 000 eur. Zopár sa samozrejme našlo, ale na krajinu vytríbeného dizajnu to bolo podľa mňa málo. Musím zobrať do úvahy pre normálne jazdenie nepoužiteľné kreácie na základe H&D. Základ tvorí: (neúmerne dlhá) predná vidlica bez brzdy, bez útlmu, neodpružený zadok, sedadlo vo výške, že sa nedá vidieť pred motorku, riadidlá nad hlavou, sedadlo zarývajúce sa do zadku, stupačky niekde ďaleko vpredu a pod. Skrátka panoptikum nezmyslov. Iba aby boli. Zdá sa, že som odbočil od témy. Žiaľ nie, túto kategóriu zastupovali vcelku veľmi dobre dielensky spracované motocykle, na ktorých sa v princípe nedá jazdiť. Ak vynechám V2 H&D koncepciu, našlo sa tu iba pár slušných prestavieb.

Samostatnou kapitolou je kategória „chcem, urobím to a myslím si - verím tomu, že je to súce na výstavu“. Týchto autorov bez sebakritiky tam bolo na môj vkus priveľa. Oveľa viacej ako v Nemecku. V Nemecku aj tie slabšie nápady boli vcelku dobre dielensky zvládnuté. Amatérske zvary a ich obrúsenie na úrovni stĺpikov na záhrade, znitované časti podsedlovky, použitie dierovaného plechu čo vyhodil sused, neproporčné a nelogické tvary, kolidujúce časti ako napr. výfuk-kývačka, výfuk-brzdová páčka, remeň-kývačka a pod. Všetko sme ani nestihli zdokumetovať. Mám pocit, že na štyroch výstavách v Nemecku som nevidel toľko amatérčiny, čo teraz. Možno sme narazili na zvlášť nevydarený ročník. Alebo sme príliš kritickí...

Sprievodný program bol počas všetkých troch dní výstavy. Dostali sme ho v press centre už poobede v prvý deň výstavy, samozrejme v taliančine. Intiutívne sme si občas odskočili z hál pozrieť sa, čo sa deje na nádvorí. Úplne bokom boli drifteri na autách. Bližšie bola dráha pre najmenších, kde si mohli pojazdiť na minimotách alebo na miništvorkolkách. Na samostatnom malom okruhu sa dali vyskúšať elektormotocykle a aj nejaké maloobjemové bajky. Najväčšia plocha patrila stuntriderom na dvoch ale aj štyroch kolesách. Motorkári mali v piatok iba voľné tréningy, takže tie najlepšie triky ukazovali iba opatrne. Ale aj tak pri teplotách okolo 5 až 8 °C bolo na čo pozerať. Popoludní si však srdcia a nervy divákov získala šestica jazdcov na trojkových bavorákoch. Chlapci boli výborní a veľakrát si zaslúžili spontánny potlesk publika. Ich „náčelník“ však bol ešte o triedu lepší ako komparz a dal vyniknúť aj motorkárom jazdiacim prevažne na jednom - zadnom kolese. Keďže sme neboli v sobotu ani nedeľu, toto bol jednoznačne najlepší sprievodný program.

Stánky s občerstvením boli na každom kroku. Ponuka široká, nikde sa nečakalo, len pre Slováka trošku vyššie ceny. Dám tradičnú mernú jednotku: pivo 0,4 litra za 5 eur.

Neoddeliteľnou súčasťou takejto výstavy je samozrejme „blšák“. Kúpiť sa dalo všetko potrebné aj nepotrebné na nadchádzajúcu sezónu. Predajcovia mali v ponuke všetko na vystrojenie a vyzbrojenie od jogurta cez cestovateľa, bahniaka až po harlejáka. Takže, keď sme o cca 19:00 opúšťali výstavisko, míňali nás chlapíci nesúci v rukách pneumatiky, prilby, čižmy, blatníky ...

V Taliansku som bol pár krát na letnej dovolenke. Musím priznať, že peknú Talianku som videl iba občas a aj tak tie naše slovanské baby majú lepšie proporcie. Veď viete na čo myslím. Vo Verone bolo vidieť, ako veľmi sa do činnosti zlepšovania proporcií miestnych krások zapojili talianski plastickí chirurgovia. Ich výtvory boli na špičkovej úrovni. Bolo vidieť, že bežní Taliani na to nie sú celkom zvyknutí a bez hanby a zábran si to s nadšením fotili. Často viacej ako vystavené motocykle.

Čo dodať na záver? Už viem, že nielen Nemci milujú motorky. Lepší obraz o výstave si možno urobíte, ak prelúskate našu fotogalériu. Snímky sme sa snažili zoradiť vzostupne, čo sa týka kvality obsahu.

O tom, ako to vyzerá v Taliansku s motorkami / skútrami nám môže niečo napovedať štatistika predaných kusov.

rok	veľké motocykle	skútre a malé motocykle	spolu
2011	80774	167880	248654
2012	57377	128611	185988
2013	50698	97342	148070
2014	52688	98594	151282
2015	60516	105253	165769