KTM Super Duke 990 - časť 2.

Ale keď montujete krásne popráškovaný oranžový /hliníkový bazmek a on vám tam jednoducho nepasuje (lebo vrstva komaxitu oproti surovému prevedeniu), na čele sa objavia kropaje potu a jednoducho má človek v tej chvíli málo rúk. So všetkým treba manipulovať ako „v bavlnke“. Keď som na custom show výstavách, tak pozerám na špičkové stroje, ako to mohli poskladať a nič „neohŕkať“.

Dlhodobo som sa snažil nejako si v hlave premietnuť farebnú kombináciu. Vedel som, že chcem oranžový rám a kolesá, zlatú prednú vidlicu. Všetko čo je v skutočnosti hliníkové, má byť „hliníkové“. A biele plasty s typickými káteemkovskými bojovými farbami. Nie všetko ponuro čierne, ako sa to teraz nosí. Lenže predstavte si toto všetko, keď rok pozeráte na originál čiernu hrču v pivnici. Až keď sa mi pred očami zjavila základná oranžovo – hliníkovo – zlatá kombinácia s novými (čiernymi) pneumatikami, a Marcel Rusnák mi strekol plasty do svetlého špricu, bol som schopný vnímať to dovtedy čierno čierne čudo trocha inak.

Tým nechcem povedať, že skončili moje bezsenné noci. Naopak, ešte sa namnožili. Už som „olepoval“ tri predchádzajúce prestavby, takže som vedel, že trafiť bojovú maľovku nie je vôbec jednoduché. Tie predchádzajúce mi išli akosi samy. Duke bol zrazu iný level. Úprimne – nesnažil som sa vtlačiť projektu nový estetický „KTM Red Bull“ smer. Naopak, snažil som sa použiť čo najviacej zaužívaných pre KTM typických grafických prvkov. Aby bolo zrejmé, že toto je stará dobrá KTM-ka , iba trocha iná. Profesionálny dizajnéri majú adekvátne vzdelanie a počítačové programy. My garážoví máme nadšenie a pásiky samolepiacej tapety na olepovanie. Keď mi došli pásiky a sila a tlačil ma čas, tak som to stopol a v trnavskom grafickom štúdiu Grafis mi vystrihli polepy podľa môjho návrhu. Ale iba časť, lebo celkovo boli nálepky príliš komplikované pre reálne časové a finančné rozpätie.

V Grafise mi dali adresu, kde sa dala kúpiť 3 a 5 mm olepovacia lakiernicka páska a odporučili mi, aby som si svoje krivky olepil sám. A že mi ich potom šikovný lakiernik Marcel Rusnák vyfarbí požadovaným farebným odtieňom. Na uvedenej adrese som si skutočne kúpil pásky, kapotáže olepil a Marcel mi to skvelo nalakoval podľa mojich predstáv.

V decembri som symbolicky zobral ešte nepojazdného Duka do Bad Salzuflenu na Custom Bike Show. Symbolicky preto, lebo takýto typ motorky tam je vopred určeným outsiderom. Na absolútnom okraji záujmu a od začiatku som vedel, čo ho (ma) tam čaká. Ale chcel som mu reálne ukázať, čo sa vo svete nosí a teda, že si o sebe nemá nič namýšľať.

Dostávame sa do finále. Nenaštarovaná motorka rovná sa nepoužiteľná motorka. V januári som ešte stihol dokončiť kryt rozety na zabránenie zachytenia prstov alebo nôh v prípade pádu do zadnej rozety. Technici z STK si na to občas potrpia. Ak si na internete prelúskate fotografie mojich „fabrických konkurentov“, tak drvivá väčšina na to kašle a cez STK v pohode prejde. Ale urobil som to rád, je to asi v záujme mojej bezpečnosti. A nebudem to skrývať, táto súčiastka sa mi aj trocha páči.

Mechanická finalizácia by mala byť skončená. Nastáva to najbežnejšie, čo na motorke robíme. Zasunúť kľúčik, pootočiť doprava a po rozsvietení kontroliek automaticky stlačiť magické start/turn na pravej strane riadidiel. Palivová pumpa očividne/ušopočujne potlačila palivo do vstrekovačov... A nič. Iba zúfalé plané točenie motora štartérom. Namiesto filmového happyendu rozčarovanie. Žiaden benzínový smrad z výfuku, žiadna iskra zo sviečky. Súdruhovia z NDR, kde som urobil chybu?

Tento chyták bol nad sily môjho kamaráta elektrikára a odhalila ho až originál diagnostika v bratislavskej KTM-ke. Páni/chalani (záleží, ako ich vnímame) z KTM Bratislava boli ku mne dlhodobo ústretoví a zhovievaví. Zohnali mi veľa na motorke chýbajúcich dielov iba na základe popisu. Bol som pre nich otravný zákazník, čo zháňa súčiastky, ktoré dovtedy asi nikomu nedodávali a museli začrieť hlboko do vnútra Super Duka 2005.

V jeden februárový deň som tam teda (do BA) Vojvodu doviezol a oni zistili, že chýba senzor „spadnutej“ motorky. Aké jednoduché. Objednali, namontovali, ale štartér aj naďalej točil motorom akosi divne, nepresvedčivo. Motor bol bez záujmu naskočiť. Aj skúsení majstri mali čo robiť, aby odhalili moje nesprávne zapojenie silových káblov. Tu bola aj originál KTM diagnostika zmätená z originál nesprávneho Romoto zapojenia. Koniec dobrý, všetko dobré. Keď som si po motorku prišiel, ukázali mi ako znie môj naštartovaný Duke. Po roku a pol to bolo dojímavé. V Bratislave som to nedal na sebe znať, ale doma som si ho zopárkrát s nadšením naštartoval znova a znova. A zvuk? Podľa hesla „LOUD PIPES = SAVE LIVES“. Osobne by som prijal troška tichší prejav, ale až jazdy ukážu, ako to bude so sluchovým vnímaním okolia.

Polovica apríla 2016. Motorku som priviezol do NAS (nemenovanej autorizovanej skúšobne) na KO (kontrolu originality) a STK (stav technickej kontroly). Bol som na 110 % presvedčený, že bike je úplne čistý = bezproblémový. Keď mi po dvoch hodinách zazvonil mobil –„ tu je STK“, tak som sa videl, ako si idem pre TP na príslušný dopravný úrad. No v mobile zaznelo: „Šéfko, tá motorka nielenže nemá VIN kód, ale ani číslo motora!“ Mobil mi takmer vypadol z ruky. „Čo to nemá...?“ Anonymný hlas zopakoval to, čo povedal pred tým a iba sucho dodal: „Šak sa zastavte, vysvetlíme.“

Číslo motora nie je vyrazené. Nemci to ani nevyžadujú. Je to skrátka náhradná súčiastka. No dobre. Ale potrebný VIN kód je ukrytý pod vrstvou komaxitu (ktorým som dal rám popráškovať) na hlave riadenia. Keď som dával robiť opieskovanie a následné popráškovanie, ani mi nenapadol problém s číslami na ráme. Už som to dával robiť pár krát na iných motorkách a problém nikdy nebol, lebo čísla boli výrazne vyrazené a boli čitateľné aj po popráškovaní. STK: „Šak my to tu nemóžeme škrabkať. To si urobte doma.“

A tak som to doma začal škrabkať. Lankovou vŕtačko-brúskou. Po desatinkách milimetra mosadzným a potom aj oceľovým štetinkovým kotúčikom. By ste neverili aký je ten komaxit odolný.

Komu by počas stavebných prác napadlo, že KTM má VIN-ko doslova vygravírované mikrojamkami? A tak po opieskovaní, popráškovaní a následnom najjemnejšom obrúsení, aké dovoľuje moje technické vybavenie, sa pri následnej KO stalo, že technik povedal: „stredné označenie VIN kódu je nečitateľné“. A dovysvetľoval: „Máte šťastie, že chýbajú iba stredné znaky. To je len modelová špecifikácia. Takže vás nedáme zavrieť, lebo podľa prvých a posledných znakov je jasné, že motorka nie je kradnutá a vyhľadávaná políciou.“ Veselo sa zasmial nad svojim vtipom, ktorý prekvapil aj jeho samého a pokračoval: „Ale motorka je to pekná, biela, aj v obývačke by bola ozdobou. Ozaj, naozaj by ste ju nechceli do tej obývačky?“ Spodná sánka mi spadla smerom nadol a odkrvený mozog hľadal tú správnu otázku: „ako ďalej?“

Technici sa samozrejme nikam neponáhľali a celé toto pre mňa nervy drásajúce predstavenie si rozdelili do troch hodín. Samozrejmosťou bolo, že prichádzajúci kamaráti „Ahoj Feri, mám to hotové?“ ma odstavovali na vedľajšiu koľaj. „Jasné, toto podpíš, daj sem evri (v pokladni – aby neprišlo k omylu!) a choď.“ Mám nejakú psychickú odolnosť, ale postupne som ju zúfalo strácal.

Vedúci nakoniec našiel riešenie. To riešenie (ako laik som o ňom nemal tušenie) sa ponúkalo a bolo jasné už po prvých minútach. „Pane (zmena oproti šéfko), dám Vám „žiadosť o pridelenie náhradného identifikačného čísla vozidla VIN“. Žiadosť sa podáva na Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej socialistickej republiky. Doložíte pár dokladov a čakáte.

„Možno že som blázon, ale už sa z toho nevyliečim.“ (citát kapely Slniečko). Dovolil som si na mňa použiť ich verš.

Na ministerstve chceli pár dokladov, ale hlavne „stotožnenie“. To znamenalo, že chceli dôkazy, že tá moja nekradnutá motorka je naozaj nekradnutá. Najmenej dva. Dva dôkazy. Ale páni z KTM v Bratislave boli schopní nájsť len jeden z dvoch. Neviditeľné číslo rámu a neexistujúce číslo motora samozrejme nemohli nájsť. A hláška softvéru po napichnutí na počítač, že „som to ja, stále tá istá motorka,“ bolo málo. A tak po vyhodnotení a prehodnotení skutočností nastalo jediné rozumné riešenie: rám poslať do KTM v Mattighofene na znovuvyrazenie starého rodného čísla. Písal sa začiatok mája 2016.

To, čo som v pivnici v rukavičkách rok a pol skladal, som za dva dni rozobral a holý rám potom z KTM v Bratislave poslali do Mattighofenu. Asi po mesiaci prišla z KTM BA správa, že k nim dorazil znovuzrodený znovuorazený a očíslovaný starý dobrý rám z môjho Super Duka. Show can go on ...

S rámom ešte v originál KTM kartóne som išiel priamo na „moju“ STK. Vedúci mrkol na rám a na prehlásenie z KTM Central East Europe. „Nech Vám tam doplná, že to naozaj robili v Rakúsku, a bude to dobre.“ Rozkaz šéfe. Doplnili.

Po večeroch som znovu skladal môjho Super Duka, aby bol som pripravený na reparát. „A prečo to prehlásenie nemáte napísané z KTM Rakúsko?“ Opýtal sa ma technik pri opätovnej kontrole. „No viete, to číslo tam je, ale vedúci tu nie je. Dobre, aj ste volali, či to je v poriadku, aj zástupca povedal že je, aj ste prišli, ale vedúci už neprišiel. Bude vám vadiť, keď to doriešime zajtra? Nebude, že nie?“ (vadiť mi to nebude - veď čože je to deň premárnenej dovolenky obetovaný pre motorku?)

„...bude vám vadiť, keď to doriešime zajtra? Nebude, že nie?“ ... nebude ... lebo som sprostý Slovák, čo si nechá s..ť na hlavu namiesto toho, aby otvoril hubu. Lebo Slovensko... Aké jednoduché je priniesť 12 miliónov eur v hotovosti. Aké ťažké je dokázať, že nekradnutá motorka je nekradnutá. Prezumpcia neviny. Dnes vyšetrovatelia musia obvinenému dokázať vinu. Ja som musel dokazovať nevinu. Ako za socializmu. Starší čitatelia pochopia, mladší – iba to preskočte. Alebo sa opýtajte dedka.

Prvý júl je šťastným dňom pre školákov. 1. júl 2016 bol šťastným dňom aj pre mňa. Kátéemka prešla cez opakovanú KO a STK v plnom rozsahu. Bodka. Vojvoda vitaj medzi živými.

Odbor dopravy, policajti a 19.7.2017 pripevňujem ešpézetku. O deň neskôr mi definitívne nalepujú na STK vysnívanú nálepku a ja dávam prvú jazdu. Z jazdy mám radosť, ako keby som testoval absolútnu novinku. Veď aj v porovnaní s tým, čo mi stojí v garáži to novinka je. Nebudem popisovať jazdné vlastnosti 10 ročnej motorky, to už urobili jazdci predo mnou. Ale ten pocit stabilného rámu, seriózneho pruženia a motora 100 na 100 (100 koní na 100 Nm) mi ohýbal kútiky na ústach smerom nahor.

O pár dní dávam druhú jazdu. Idem pozrieť Mikulca do Senice. Podebatujeme o motorkách, dáme kávu a kofolu a idem domov. Znova ten priblblý výraz tváre pri radosti z jazdy. Až do chvíle, keď mi motor pod Bielou horou bez akéhokoľvek upozornenia zhasol. Pozriem na najazdené kilometre – jasné, došiel mi benzín. Kontrolka na rezervu na palubovke nezablikala a ja som jazdil, ako keby som mal nádrž z osobného auta. 1,5 km tlačím motorku po okraji cesty do Trstína. Dramaticky ma míňajú kamióny, prilbu som si pre istotu nechal na hlave. Asi v desiatom dome vrčí motorová kosačka. Poprosím o liter benzínu. Nalejem, otočím kľúčikom, palivové čerpadielko zavrčí a ja zaštarujem. Som si istý, že motor naskočí. Raz, dva, tri, desať. A nič. Telefonujem kamarátovi, aby ma prišiel zobrať . Starší okoloidúci pán sa pýta: “Nejde?“ Ja: „Nejde.“ „Však to dajte do servisu, nech vám to opravia. Máte novú motorku, to musí byť ešte v záruke.“ Vysvetľujem mu, že tá „nová“ motorka má 10 rokov. Neveriacky pokrútil hlavou a odišiel.

V pondelok privážam polomŕtveho Vojvodu do Bratislavy na KTM stanicu prvej pomoci. Aj originál diagnostika bola chvíľu zmätená, ale nakoniec vyhodila príčinu: nemám tlak zo zadného valca. Technici sa prizreli na motor a našli vypadnutú jednu nepodarenú hadičku smerujúcu do senzora. Keby som to vedel, nasadil by som ju tam v Trstíne. Ale ja som to samozrejme nevedel... Odchádzam spokojný až šťastný, že to bola taká banalita.

Dávam ďalšiu jazdu radosti. Na Záhorie, však kam inam z Trnavy. Tam je pár zákrut. Už to bolo publikované, za Jablonicou na radare na päťke cez 110 . Je mi to treba? Toto je radosť z jazdenia? S prázdnou peňaženkou, ale s platným vodičákom sa vraciam domov. Ja Debil a Vojvoda.

Po návrate smutne pozerám na odstaveného Duka a rozmýšľam, čo ďalej. Užijem si pár vzrušujúcich minút a môžem prísť o VP. Stojí to za to? Rozum hovorí, že nestojí to za to. Ale to, čo je mimo rozumu hovorí, že tu nebudeme večne a keď nikomu neublížime, tak to stojí za to. Duke dostane ďalšiu šancu. Nebude to celkom v medziach zákonov, ale podmienkou je, že sa bude správať slušne. A správal sa neskutočne slušne, len mu ubúdala voda a pribúdal olej. Skrátim to: bolo treba pretesniť vodnú pumpu.

Čas plynul, kilometre po okreskách nudne pomaly pribúdali až prišiel august 2017. Trojdňová predpoveď v Dolomitoch bola – bez dažďa. S Dominikom (Cacaom) sme do našej dodávky naložili 4 motorky a vydali sa na testovanie „pre radosť“. Ak vám to „pre radosť“ niečo pripomína, tak ste správne. Ono to vlastne ani nebolo testovanie v pravom slova zmysle. Išlo skôr o jazdenie pre radosť na rôznych motorkách.

Dominikove sériové eSVéčko, moje upravené eSVéčko, Kawa ZR 7 Café Racer a Vojvoda. Dvaja jazdci, tri dni a štyri motorky. Na konci jasný rezultát. Na Duka ma v posledný deň jazdenia už Dominik nepustil. Super Duke 990 bol jasný víťaz „testu“. Prerobená motorka, nie bez chýb, ale motorka radosti. Dominik na nej dokonca dal pár krát v Dolomitoch „koleno“. Jazdili sme tak intenzívne a s takým nasadením, že sme doslova zabudli urobiť nejakú dobú fotku.

Na jazdných vlastnostiach (geometrii podvozka) Kawy som cez zimu výrazne popracoval a tak isto to bol motocykel radosti. A to nie len v kategórii Café Racer. Nečakal som, že takáto „archaická“ motorka môže byť vďaka vynovenému agilnému podvozku taká zábavná. Hneď po Dukovi to bola naša druhá voľba.

Naše eSVéčka tradične dobre, spoľahlivo, čitateľne. Na ich smolu tieto tradičné vlastnosti zatienila hláška objektívneho a prísneho kritika D: „nečakal som, že prestavby môžu jazdiť tak dobre...“

„... že prestavby môžu jazdiť tak dobre...“ Táto veta ma veľmi potešila. Objektívne viem, že nedokážem / nemôžem vyrobiť motorku na lepšej úrovni ako fabrika. Ale ak sa tej fabrickej aspoň trocha podobá... Lebo všeobecne sú „tie pravé“ Custom Biky iba ťažko pojazdné kúsky do vytríny.

Ako to bolo na začiatku? Beriem motorku pre radosť. Beriem Duka!

Dovetok: Duke je Brutal. To je samozrejme môj subjektívny názor. Pri 120-ke som občas nevedel, čo mám zaradené. Ja viem, je to jednoduché, veď cítim, prípadne počítam. Ale... Mám tam 4 alebo 5 alebo 6 ? Na rovinke všetko jedno. Ale v zákrute to už až tak jedno nebolo. Dosť zle občas, veď to možno z vlastnej skúsenosti poznáte. Čo tam mám? Čo tam nakopnem? Prečo to do pekla nestačí? A naopak, prečo to ide tak zbesilo? A podobne. A tak som o pomoc o zaradený rýchlostný stupeň požiadal Gipro. V mojom prípade o Gipro zo Styxu. Aké jednoduché. Zapojíme podľa schémy a ide to. No ... vytrápil som sa s ním až až . Tento môj Super Duke je motorka s komplikovanými rodokmeňmi a neľahkým životom, a to odhalil až elektrikár zo Styxu. Dlhá história, ale dokázal takmer nemožné – Duke ukazuje zaradenú rýchlosť. Dnes 26.9.2017 som si užil krátku jazdu a vedel som, čo mám zaradené.

Už teraz sa teším na sezónu 2018. Veď budem jazdiť Super Duke ...

... na ôsmy deň Diabol stvoril Super Duke 990. Ťažilo sa mu zdvihnúť hnilý zadok, ale rýchlo a zbesilo sa potreboval dostať až k zdroju radosti. A aj pán Boh si tajne prial, aby mal jeden takýto dopravný prostriedok…