Anketa:
Hodvábnou cestou k pekelnej bráne 3/3
ZdieľaťPridané: 07.07.2018 Autor: JOSE
Čitatelia: 10124 [Mototuristika - Ázia - Cestopis]
22.8.2017-23 deň ...vylodenie
V noci sme konečne opustili Turkménskie výsostné vody a tak si ráno šúľame cigaretku na slávnostný vstup do tých Azerbajdžanských vôd. Papierov na šúľanie jesto dosť. Po cigaretke by sa veru aj dačo zjesť zišlo a tak začíname hľadať jedáleň. Raňajky boli fajn, trochu to vami v jedálni kýva, ale dúchajúca klíma padla fakt vhod. Po raňajkách zoznámenie sa s vrchnou časťou lode, hlavne tie kde je tieň. Loď je fakt veľká, motory burácajú a z komínov sa valí čierny dym, ktorý sa nesie za loďou. Obed je na lačný a trochu vykývaný žalúdok skvelá náplasť po ktorej takmer všetci končíme v kajute, kde je síce teplo ako v pekle, ale aj na to sme si už zvykli a zaspať nám problém nerobí.
Konečne je vidieť pevninu. Aj počet vrtných plošín objavujúcich sa na obzore stúpa čo je neklamný znak toho, že sa blížime k brehom Azerbajdžanu. Tmavovlasý chalanisko v šľapkách hovorí, že do prístavu v Elat je to ešte dve hodiny. Asi vie o čom hovorí, je totiž člen posádky. Z paluby sledujeme, ako sa parkuje tátoka celkom veľká plťka, kapitáň to zvláda ľavou zadnou. Prístavné mólo je nové a ďalšie sa o pár stoviek metrov buduje. Trochu zhon a aj chaos, lebo nevieme či ísť do podpalubia k motorkám a či ostať niekde hore. Pasy máme u kapitána takže bez nich sa aj tak nikde nedostaneme.
Konečne sme von z lode. Je ešte pekne slnečno a s pocitom, že sa vybavíme určite rýchlejšie ako v Turkmenistane sa hrnieme k pasovej kontrole. Čakanie na vybavovačke trvá akosi dlhšie a tak si krátime chvíle pokecom z Ukrajincami prevážajúcimi mäso z Južnej Ameriky. Konečne sme sa vybavili a môžeme postúpiť do druhého kontrolného levelu. Ujíma sa nás statný chlapík, ktorý nás ihneď posiela k priehradke, kde nás rieši trochu nedoslýchavý fúzatý ujčok. Vraj treba vypísať totok, potom hento, tamto treba vyplatiť v tom okienku a hento potvrdenie zase v tom ďalšom. Beháme tam, ako splašené zájčike pomedzi nejakých zaseknutých chalanov z Anglicka, ktorí čakajú na loď do Turkménska. Veľa šťastia priatelia, budete ho potrebovať.
Ak sme si mysleli, že dnes ešte za vidna vyrazíme tak sme sa veľmi mýlili. Za tmy sa teda konečne dostávame k poslednej rampe, kde nás ešte pekne zjazdili, lebo sa vraj premávame v protismere čo bola pravda, nevideli sme ani prd, ale nakoniec sa to nejak urovnalo. Ešte zápis do hrubej knihy a teraz už aj do počítača. Môžeme driapať ďalej. Baku hlavné mesto sa nám ako dobrý nápad nezdá a tak reku skúsime potiahnuť ku Gruzínskym hraniciam. Už som sa viac krát vyjadril k cestovaniu po tme, ktoré je tu v Ázii ešte väčšia sranda, ako u nás doma. Zahrievacie kolo sme absolvovali cestou na benzínku, kde sme ihneď stredobodom pozornosti. Vedľa benzínky je obchodík, kde je nakreslené aj jedlo. Fastfood sa nekoná už je vraj neskoro, ale fajčiť sa môže aj vo vnútri. Kola, snikers, voda, cigarety, vyobliekať sa bo je už chladno a ide sa. Smer Gruzínsko.
Ťaháme na Tbilisi čo je teda ešte pekná štreka a tak hádžem návrh niekde to zakempiť. Lenže ani nie je veľmi kde a tak sa meceme tmou pomedzi hordy šialených azerbajdžáncov. Bombónikom sú naše svetlá, Milošovi svietia do nebeských výšin, mne do nebeských nížin, Mirova mašína akoby aj svietila aj nesvietila. Aspoňže Jančiho KTM svieti normálne takže ide prvý a preráža nám cestu. Ťaháme asi hodinu, asfaltkou, celkom dobrou len občas tie koľaje vyjazdené od kamiónov sú dosť nepríjemné a hlavne fasa hlboké. Začína byť ešte viac chladno, stojíme pri akejsi záhradnej reštike. Hoci je už po 23,00 sedí tu pri čajíku kopec ľudí. Pýtame kávičku a čaj, majiteľ nás ponúka aj tanierom fajnového syra a čerstvej zeleniny. Konečne dorazil aj Miloš. Vraj ho trochu znekľudňujú tehlami naložené nákladiaky. Tehly nie sú v paletách, ale len tak voľne poukladané a veru po tme sa jej vyhýbať na ceste plnej áut nie je zrovna to po čom túžite.
Je tesne pred polnocou a prehováram chalanov, aby sme tu ostali. Aj majiteľa sme sa opýtali či by sme tu mohli prespať, trochu sa začudoval, ale nakoniec ukazuje na akúsi miestnosť, kde sa vraj môžeme zložiť. Miro s Janom to ale kategoricky odmietajú a tvária sa, že nás nepoznajú, vraj idú ďalej. Fakt sa mi jazda v tme pomedzi šialených Azerbajdžancov nepozdáva, ale vypil som kávu, energeťák tak to hádam nejako zvládneme. Je ráno skoro štvrť na tri, keď konečne stojíme. Obavy z toho, že sa mi bude cestou driemať boli zbytočné, normálne by sa ešte dalo ťahať aj ďalej. Veď aj áut rapídne ubudlo, akurát sa nám Miloš dočista stratil. Čakáme ho skoro polhodinu kým sa ukáže nebeská žiara jeho oranžového korábu. Aj na mňa sem tam blikali, ale stále je to vraj lepšie ako u Miloša, kerý by sa osvedčil aj u protilietadlovej obrany.
Vraj ďalej už nie a tak hľadáme v akomsi šianci nejaké miesto na spania. Kúsok od cesty sme aj niečo našli. Vyberám len dve karimatky na ktoré si ustieľame. Lenže v tom na nás vybehlo asi 2 milióny uzbeckých Ka. Neostáva nič len spať v prilbe a rukavicách, ušetríme čas pri ranej príprave. Miloš masochista ide ešte na potrebu, ktorú sprevádza vresk a plieskanie sa po obnažených častiach tela. Vraj on sa nedá vycicať a tak začína stavať stan, tiež s vreskom. Som unavený a nechce sa mi pripojiť k jeho stavbe, ale keď sa mi začínajú komáre predierať až do prilby tak už silne začínam prehodnocovať svoj postoj. 20 minút a za okuliarmi mi na mihalniciach šantí asi poltucet komárov a tak sa spania vonku vzdávam a hlásim sa na recepcii u Miloša.
23.8.2017 - 24 deň ...do Tbilisi
Je ráno asi pol piatej, keď nám Miro klepe na stan. Vstávať a cvičiť. Rosa, kosa ale vraj by sme sa mali už pohnúť. Rozliepam oči, balíme stan. Ústnu hygienu rieši tic tac od Mira, raňajky klasika gumové medvídky. Cesta ubieha pomerne rýchlo, občas nás síce spomalia miestne medziokresnie kontroly, ale asfalt tu majú parádny takže nás nič iné nezdržuje. Včera sme toho moc nepojedli a dnes sme okrem cukríkov tiež nič lepšie nemali a tak stojíme na nejakej benzínke. Snikers a kola ma už nenadchla tak ako inokedy a tak ideme na niečo pod zub do miestnej čajkany. Dávame si vajíčka na masle, trochu zeleniny a samozrejme čajík. Miloš vraj raňajky oželie a že sa pomaličky pohne ďalej. Ja ešte zbieham do obchodu kúpiť nejaké cigaretky a ponožky, oboje mi akosi začína dochádzať.
Krajina bez stromov plná kameňov a zelená iba pri väčších vodných zdrojoch nie je to pravé orechové motorkárske, ale nie je moc z čoho vyberať. Trochu ma zneisťuje množstvo radarov a kamier sledujúcich vaše počínanie si na cestách, kde je znížená rýchlosť. Ale chalani driapu všade akoby tam nič nebolo a tak to neriešim. Stojíme, lebo je teplo a načim dať zo seba niečo dole. Miro to zvláda rýchlejšie a tak sa s Jančim poberáme trochu neskôr. Ideme trochu roztratený ako ovce, ale hádam sa všetci stretneme na hranici. Sme asi 80 km pre hranicou keď prechádzame posledný medziokresný chceckpoint, klasicky spomalíme a potom obiehame všetky autá rad radom. Lenže odrazu počujem húkačku a v spätnom zrkale vidím policajný bavorák, ktorý nám dáva o sebe vedieť ešte aj s pokecom z ampliónu na aute. Fúha čo asi chcú? Najprv chceli naše doklady, ktoré ihneď končia v prepáške policajného auta. Vraj sme prešli long line a vraj to bude stáť v prepočte neuveriteľných 300 € za každého z nás, teda za predpokladu ak to chceme vyplatiť oficiálne na pošte. Alebo je tu aj iná možnosť vraj po 150 $ na osobu. Bratm tebe musí z toho tepla hore v búdke riadne švihať si myslím a rázne mu vysvetľujem, že to je aj na nás „západniarov“ veľa. Ukazujem mu absolútne prázdnu peňaženku a vysvetľujem, že Azerbajdžanom len tranzitujeme a tak nemáme žiadnu hotovosť, čo bola v skutku aj pravda. Lenže toho akosi netrápi a tak nás sprevádzajú do mesta vraj tam jesto bankomat a môžeme vybrať 150€, za obidvoch vraj bude stačiť, konečná nabídka. Stojíme v meste, vraj hentam cez cestu je bankomat. Pýtam sa kde ho vidí, lebo ja som videl iba hordu ľudí pri stene akéhosi obchodu. Pýtam sa teda ešte raz, kde je ten bankomat a on zase ukazuje k tej stene a k tej tlupe ľudí o ktorých som si ja myslel, že obzerajú akúsi atrakciu. Fakt tam ten bankomat bol, ale predrať sa cez toľko ľudí a nedostať bitku nie je šanca čo zhodnotil aj policajt, ale v meste je bankomat ešte jeden, špina ena. Pri druhom bankomate je už len polovičná horda, kývam ramenami a ukazujem policajtovi čo ďalej.
Turist, turist, hovorí policajt všetkým okolostojacim z ktorých väčšinu tvoria staršie ženy. Je medzi nimi jeden chlapík, ktorý vie ovládať "výherný automat" a ako na bežiacom páse vyberá všetkým z ich kariet penziu, usudzujúc podľa toho čo vidím v azbuke napísané na displeji. O nejakej diskrétnej zóne či vzdialenosti si môžete nechať len zdať, PIN tu majú aj tak všetci napísaný na druhej strane karty a som rád, že sa dokážem udržať pri bankomate.Normálne tiskanica ako na holywoodsky trhák do kina. Janči mi aspoň robí tieň žeby som dačo videl. Ale doláre v bankomate ninto čo sa policajtovi v aute veľmi nepozdáva a hovorí, že je mu to jedno. To už ma trochu kaká a tak mu rázne vysvetľujem, že ak chce svoje peniaze tak len v Manátoch a že mu musí stačiť 150 tej ich kolotočárskej meny 1$-1,7 manát. Znechutene a sklamane kýva rukou, že môže byť. Ešte ho trochu naserie, keď mu zase vysvetľujem, že nech mi ide urobiť cestu k bankomatu, lebo tu budeme do zajtra. Turist, turist a už sme zase pri bankomate. Konečne máme doklady. Driapeme s Janom preč kade ľahšie. Pár km pred hranicou nás v tieni stromov čaká Miro. Trochu sme ho vyľakali, však sa pohol iba pár minút pred nami a teraz už skoro hodinu na nás čaká. Miloš písal, že nás čaká za hranicou a že to išlo celkom v pohode.
Na hraniciach nás pri vstupe trochu obliehajú peňazomenci, ale po slovensky ich posielam do teplých krajín s prídavkom, ktorý sa tu nedá publikovať. Jasne, že mi nerozumeli, ale to je jedno trochu sa ešte ventilujem z tej pokuty. Aspoň, že na hraniciach to ide fakt rýchlo, asi aj preto, že už sa tak trochu orientujeme v papierikoch a potvrdeniach, ktoré obohacujú môj fascikel plný z predošlých kontrol. Pomaly, aby človek nosil zo sebou na to dajaké vreco.
Konečne Gruzínske hranice. Červený pas EU je vysoko vážený, každý dostávame po vychladenej minerálke a šmahom ruky pohraničiara sa predierame na kresťanskú zem. Miloš nás čaká kúsok za hranicami a víta nás otázkou koľko sme platili, akoby tušil, že nebol sám koho podnikaví azerbajdžanský policajti vymákli. Čakajú tam, ako medvede v Kanade na lososy. Hovorím, že s Jančím sme im prispeli v prepočte po 50$. On vraj prispel 2x50$, ale berie to dosť športovo hoci postup policajta bol takmer identický, najprv vyhrážka oficiálne veľkou pokutou, ktorej konečnú výšku si treba pred zaplatením do vačku skorumpovaného policajta vyjednať. Jasne, že nás vyrobili, ako čínsku hračku z plastu, ale čo narobíte, keď nie je čas na naťahuvania sa s nimi.
Do Tbilisi je to na skok a konečne už aj nejakými horami a dolami. Premávka je tu opäť zverská, ale za tých pár týždňov sme si zvykli na to, že mať prednosť nie je vždy pravda. Sme v centre, kde stojíme vo Wendys na hamburger a kolu s ľadom. Miloš pozýva, je v opojení, lebo dnes mu stačí zájsť už len do Jerevanu a tam jeho cesta končí. Motorku tu necháva u známeho a lietadlom sa možno ešte aj dnes chce prepraviť domov. Darí sa mu to až nad ránom „skratkou“ cez Katar, paradoxne najlacnejší variant.
My ostatní ideme po hamburgeri hľadať servis na motorky v meste a nejaké ubytovanie. Je niečo po 14,00 a poviem Vám, že ulice plnšie ani nemohli byť. Tbilisi a jeho centrum je to samá jednosmerka a ak teda odbočíte zle, alebo neskoro tak to musíte skúsiť na ďalší pokus, alebo ešte ďalší. No veru povozili sme sa tam parádne, niektoré ulice aj päť krát, ale servis nie a nie nájsť. Jano sa nevzdáva, vraj to ide skúšať ďalej. My sa pokúsime nájsť niečo na prespanie. Ani totok nebola ľahká úloha. Quanto nám dal nejaké inštrukcie o lacnom a celkom pohodovom ubytovaní, ale tam už to vraj nejaký ten pátek nefunguje. Našli sme niečo podobné, ale pri pohľade z vonku sa mi zdá, že sme v štvrti kde sa včera ešte bojovalo. Fasáda je tu ako v Bosnianskom Mostare a to sa tu ani strieľať nemuselo. Vnútri už to vyzerá lepšie, ale nechať motorky v centre mesta len tak v uličke kde sa dá ledva auto zaparkovať mi teda celkom nevyhovuje. Janči píše, že našiel ten servis. Dávame teda pár okruhov po centre, kde sa krútime, ako mačka v koterci až sa konečne vizuálne dostávame na dohľad od obrovskej štvrte plnej stánkov, obchodníkov zo všetkým od klinca až po celú Tatrovku aj s dvomi vlečkami.
Meníme olej, Janči si pretesňuje guferá trochu mu tečú prednie tlmiče. Vykrútiť zátke na predných tlmičoch si vyžaduje silu a kľúč, ktorý je možno tak v povinnej výbave pre tankistov. Ale ak ho nezoženiete tu, tak potom už asi nikde. Netrvá dlho a Janči sa tu oháňa kľúčom, ktorým by v amoku vyhnal aj pol krčmy spoza stola. Nájsť práve búknutý hotelík Sky bola zase sranda, hlavne ak sa nám Miro hneď v prvej križovatke stráca z dohľadu. Boli sme od hostelu kúsok, ale aj tak nám trvá skoro polhodinu to násjť, hotelík je situovaný v dlhej uličke, ktorú sme našli viac menej náhodne. Pani domáca vie perfektne po anglicky a normálne sa mi nechce veriť, že v centre sa dá zohnať tak parádna izba za 25$ pre troch. Mirovi ešte nejaký čas trvá nás nájsť, tiež pár krát šiel okolo, ale že to bude práve v tej uličke pochyboval tiež. Sprcha, info kde sa načim najesť a môžeme ísť na večernú prehliadku mestom. Reštika s názvom, ktorý nemáme šajnu vysloviť, napísať a ani prečítať je len pár minút cesty pešo od hostlelíka. Domáca nám jej názov napísala na papier a tak porovnávame písmenká či sme správne, áno sme. Pri stole spomíname na Hanu či už je v Tbilisi, spomínala, že jej cesty smerujú sem. Ani nie 5 minút na to sa Hana ukazuje vo vestibule reštaurácie. Neuveriteľné, ale je to tak. Vítame sa ako starí známi. Dávame veľkú spoločnú večeru plnú mäska, zeleniny, pivka. Na zohriatie a dezinfekciu koštujeme aj miestnu čaču, v podstate vínovica. Je tu fajn a to nehovorím o skvelom čapovanom pive, ktoré tam ponúkajú. Už ani neviem kto si akú špecialitu objednal, ale žujeme ako jaky z Pamíru takže všetko ok. Chalani sa rozhodli vyprevadiť Hanu až do starého mesta kam je to vraj asi pol hodinu pešo, načo moje nohy vravia čaute a tak sa lúčim s Hanou a chalanmi, ktorí sa vracajú späť až keď ja už som v ríši snov.
24.8.2017 - 25 deň ... k brehom Čierneho mora, Turecká Hopa
Ráno ma preberá akási veľmi fajn vôňa, ktorú som už veru nejaký ten pátek necítil. Normálna čierna zalievaná káva, ktorú si v kuchynke pripravuje mladý rus bývajúci vo vedľajšej izbe. Celou strednou Áziou sme sa akosi nevedeli stretnúť s normálnou kávou, doteraz sme pili len akési mliečne sladké sjačky, ktoré o káve ani nepočuli. Nečudo všetci pijú hlavne čaj, „ziľónyj, alebo čórnyj“, niektorí aj s malakom.
No vraj ak sa dnes pochlapíme tak by sme večer mohli spať v Turecku niekde pri čiernom mori. Cestu sme však naplánovali tak, že to skúsime cez malý Kaukaz a potom cez pohorie Kachkar k moru čo značí, že sa budeme musieť fakt pochlapiť. Okrem toho z predošlých skúseností si veľké ilúzie ani nerobíme. Na rozlúčku z Tbilisi dávame ešte jeden okruh jednosmerkámi, samozrejme si dávame niektoré križuvatke 2x, ale nakoniec triafame správny smer na Alkhatsikhe. Cesta sa mi pozdáva celkom známa pred dvomi rokmi sme sa tu tiež trochu motali. Do Gori je diaľnica na ktorej ešte posledný krát stresujem ohľadom benzínu. Zase mi to svietilo a nerád by som pri obiehaní nejaké auta zažil zakuckanie sa motoru, lebo ninto šťava. Tankujeme až po okraj, aj do bandasiek. Vraj keď už nič iné ostane mi na doma do kosačky, ostalo. Aspoň, že nie je tak zversky teplo, pred dvomi rokmi sme tu mali 40 °C. Na prechod do Turecka využívame malý a kedysi málo, alebo menej frekventovaný prechod Turkgozu. Ešte pred vstupom stojíme, opäť tankujeme a kupujem aj lacnie cigarety. Dávame kávičku, cigaretku a snažíme sa zistiť aká je kvalita cesty ďalej do mesta Artvin.
Posledne keď som šiel týmto hraničným prechodom tu boli veľké úseky cesty bez asfaltu a tak sme sa trochu obávali, kam sa nám dnes podarí, alebo nepodarí dostať. Ešte si búkujeme hotel v Bulharskom Primorsku, kde by sme sa mali deň, dva zotavovať, hoci keď počujem, že tam vtedy má byť aj Quanto a spol. zo Slovenska tak tomu veľmi neverím. Beriem to ako terapiu SSND – syndróm skorého návratu domov. Hlavný terapeut je samozrejme Miro.
Na hranici získavame +1 hodinku vďaku posunu času, ale presne tú istú hodinu nám trvá kým sa cez hranicu vymoceme. Tento prechod idem už tretí krát, ale toľko ľudí som tu ešte nevidel. Driapeme tahor kopcom malým Kaukazom až do výšky 2500 m cesta je až na pár úsekov komplet pod asfaltom, akurát je tu zase trochu zima čo je tu v tejto časti Turecka ešte celkom ok, normálne by to bolo keby ešte pršalo. Kurdi si však zvykli na tieto podmienky a väčšiu časť východnej časti Turecka obývajú práve oni. Nie je to ľahký život, tu sa o Vás štát len tak nepostará, ale náhorná plošina predsa len poskytuje možnosť niečo dopestovať, dochovať. V Ardahane prehodnocujeme náš plán, vyzerá to nádejne, obliekame sa ešte teplejšie a ide sa do lesa.
Nuž sa teda berieme smerom k čiernemu moru. Prvé desiatky km je klasická náhorná plošina bez stromov s rovnými cestáma a výhľadom do diaľky. Fúka silný vetor, šarkanisti by si to tu užili. Netrvá dlho a krajina sa však rázne mení. Pribúdajú stromy a neuveriteľne krásna zelená krajina plná zákrut a vracákov, ktorými sa predierame. Akoby sme ani v Turecku neboli. Od Savsatu až po Artvin je to fakt pecka a ak budete plánovať cestu tak to určite stojí za zamyslenie. Stojíme na periférii Artvinu, ktorý sa rozprestiera v údolí pod nami. Slnko už tašlo spať, na pobrežie je to ešte asi 70 km, ale po dohode to predsa len ideme skúsiť dotiahnuť až k moru. Tma, ako v rohu a začína poprchávať, ale nedá sa svietiť, musíme tájsť ďalej. V mestečku Borcka chytám ešte šok v prilbe už dlhšiu dobu okrem hučania motora nič nepočujem a tak ma jačiaci báťa z minaretu tak trochu vystrašil, obzerám a krútim sa na motorke, kto to tu po mne kričí. Pršať neprestáva, naopak sa intenzita s príchodom k pobrežiu Čierneho mora ešte zvyšuje. V Hope už regulárne prší. Stojíme v centre a nahováram chalanov na hotel, ktorých kvalita je na pobreží naozaj celkom fajn. Parkujeme priamo pred hotelom, kde je vraj nonstop prevádzka a už sa vezieme výťahom do izby. Enduro víla šibla prútikom a v izbe je bodrel ako v tanku. Rozvešané veci sušíme všade, kde sa dá.
Sme lačný a smädný, ako Čenkovej detváke, strana 32. Za hotelom je úzka ulička obklopená viacposchodovými budovami plná obchodíkov. Dávame tam parádny kebab a popri tom sledujeme vedierko na motúze, do ktorého vkladajú pár pív a potom šup šup hore do izby. Miro skúša ayran mliečny jogurtový nápoj, kerý mu tmavovlasý sváčko namixoval zo zapršaného stroja na ulici o ktorom som si ja myslel, že je to mašína na nejakú sladkú detskú srandu. Ísť na pivko sa potom trochu zdráha, ale dobehová vzdialenosť na izbu je ešte celkom v norme takže vraj to riskne. Hľadáme teda miestečko, kde dáme pivko. Janči je vraj v tomto expert a tak náhodne, ale odborne vyberá podnik, kde je pre mňa síce fajčenie pod hrozbou pokuty zakázané, ale pivko jesto. Miestny barman nám hádže na stôl popolník z orezanej plechovky takže to s tým fajčením neberú tak vážne, nie nadarmo sa hovorí, že fajčíš ako Turek. Barman vyzerá, ako recidivista z Leopoldova, tidli tidli hudba na pozadí a tancujúca miestna deva nie nepodobná zvery z Lochneského jazera dotvárajú šialenú atmošku. Druhá slečna lochneska tancujúca v strede parketu si v opojení lakťom utiera soplík, ale namrvenému chalaniskovi mušej váhy tancujúceho pri nej to vôbec nevadí. 15€ za tri malé pivká je teda viac než dosť, atmosféra tohto podniku je však na nezaplatenie. Miestne devy, zrejme pracovníčky najstaršieho remesla sa chcú pozvať u nás na stakan pivka, ale my sa veľmi ponáhľame a zdrháme kade ľahšie. Na dnes stačilo ideme drichmať.
25.8.2017 - 26 deň ... do Samsunu
Už som viac krát spomínal, ako veľmi obľubujem pestré tureckie hotelové raňajky. Nekonečná láduvačka končí šálkou mliečnej sjačky, čo je v porovnaní s pravou Tureckou kávou doslova výsmech. Janči to vraj ide dnes potiahnuť až do Istanbulu. Je to skoro tisíc km, ale ako ho už poznáme, nie nereálne, ďalší deň ho čaká priateľka v Bulharsku takže asi aj vieme prečo sa tak ponáhľa. My s Mirom sa dnes pokúsime dostať aspoň do Samsunu.
Trochu poprcháva, ale nie je to nič vážne. Presun touto cestou už riešim 4x a tak viem, že nás čaká mnoho tunelov a celkom rýchla cesta popri čiernom mori spočiatku plná čajových plantáži, ktoré sa tu popri ceste v kopcoch pred nami ukazujú. Keď míňame asi aj 2km dlhý tunel, kde som pred dvoma rokmi vyfasoval defekt viem, že do Samsunu už to ďaleko nie je. Pred mestom trochu tlačenica, ale do kempu sa dostávame ešte fajn za vidna a už aj bez dažďa.
Večerná prechádzka do mesta, meníme doláre na tureckie líri a už nám hore na poschodí veľkého obchodného komplexu behajú sánke hore dole. Dávame si aj kávičku, ja pravú tureckú a veru parádnu, aj s koláčikom mňam, mňam. Keď už sme boli najedený kupujeme pivečko a ideme späť do kempu. Janči ešte neodpísal, asi ešte tiahne na Istanbul. Miro mi veľkoryso dáva čas na zaspanie vraj kým sa uložím pošle ešte pár správ domov. Chrápe ako dva medvede takže to nejdem riskovať.
26.8.2017 - 27 deň ...do Istanbulu a možno aj ďalej
Plán na dnes vyzerá celkom jasne, len nevieme či už funguje aj tretí most cez Dardanely takže je to skôr polojasný plán. Cukríke došli už dávno takže musíme dať normálnie raňajke. Okrem toho nám núžna tankovať. Na benzínke sme aj z rána menšia atrakcia. Mladý pumpár ma totálne prekvapil jeho profesionalitou, keď vyberá pištoľ z nádrže tak aby mi na lak náhodou nekvaplo pár kvapiek benzínu podkladá svoju ruku, ako lapač. Som v šoku. Na raňajky dávame vajíčka, čierny čajík, parádny. Je to nekonečný presun, ale našťastie nie je teplo, skôr naopak čo beriem aspoň ako malé plus. Mirovi začína spojka šmýkať viac a viac. Výjazdy do tiahlejších kopcov mu už robia celkom slušný problém, ale ideme od seba na dohľad takže to pomaly odsýpa. Opäť stojíme na benzínke. Dávame energeťák, kolu, snikers. Miro si ešte na srandu sadá do žuvačky, ktorá sa mu prilepila na prdel. Máme z toho záchvat smiechu, ale benzínom do ide dole dobre.
Sme už blízko Istanbulu, áut na ceste stále viac a viac. Neskôr keď meníme smer k tretiemu mostu sa premávka znižuje na úplné minimum. Most je vidieť už z niekoľko km diaľky. Jeho dva obrovské piliere pripomínajúce štipce otočenie hore nohami sú naozaj gigantické. Spať sme mali niekde pri Čiernom mori. Miro našiel nejaký kemp v malej prímorskej dedinke. Kemp je však nefunkčný. Na radu miestneho motorkára sa teda poberáme k pobrežiu kde sa vraj síce dačo platí, ale môže sa tam stanovať. Maníci na rampe si pýtajú dvojnásobok toho čo spomínal turecký motorkár, načo ich teda aj upozorňujeme. Okrem toho máme len jeden stan. Dobre teda vraj stačí polovica. Výhľad s pobrežia je krásny, práve zapadajúce slnko robí zážitok ešte intenzívnejší. Škoda tých odpadkov, ktoré sú tu všade na vôkol. Stan nejdeme skladať, vyzerá to na jasnú noc a tak vyberám len moje karimatky. Jesť veľmi nie je čo, ale sme po dobrom olovrante, takže trochu vody a sáčik slnečnicového semä musí stačiť.
27.8.2017 - 28 deň ...do Bulharska
Ranná debata skadiaľ ideme do Bulharska končí odsúhlasením, že po diaľnici radšej nie. Smerujeme na Kirkareli, ale už po pár km po diaľničných obchvatoch, ktoré sú ešte vo výstavbe končíme u nejakého vrátnika kerí vraví, že ďalej môžu už len tatrovke naplnené zemou. Dáva nám nejaké indície ako sa stadiaľ vymotať, ale žeby sme boli z toho múdrejší pocit nemám. Nakoniec sa nám, ale darí trafiť správny smer a som naozaj rád, že ideme práve touto cestou. Premávka žiadna, solídny asfalt a hlavne bez bočného vetra, ktorého sila sa vytráca v lesnom poraste popri ceste. Stojíme v podstate iba raz, keď si dolievame olej a trochu šponujeme reťaz na Mirovej moto. Aj Janči písal, že je už pri mori.
Sme za Kirkareli a mierime k hraniciam. Nadšenie, že sme to dnes dali celkom rýchlo končí pred rampou kam sa dostávame po obehnutí asi aj 2 km dlhej kolóny áut. Turci majú vraj teraz začiatkom septembra 2 týždne prázdnin čo má za následok totálny pretlak na hraničnom prechode. Rampa sa dvíha a my sa pokúšame posunúť ďalej. Lenže v tom na nás vybehne colník, ktorý si asi myslel, že mu rozumieme, lebo na nás jačí, ako lačná karóva. Nemusíme rozumieť, je jasné že nás posiela späť za rampu vraj nech čakáme ako ostatní. Našťastie sa tam dorútil aj turek na športovej zánovnej BMW a hoci aj toho vypoklonkovali späť s nami, neskôr sa prihovára inému colníkovi, ktorý je oveľa ústretovejší. Polhodinka pri rampe a konečne sa môžeme obehnúť. Vybavovačke prebiehajú pomerne rýchlo, len sa netreba nechať obehnúť miestnymi. Prechádzame na Bulharskú stranu, kde ako občania EU očakávame oveľa rýchlejšie vybavenie sa. Ešte malá sranda, keď vidím auto s špztkou Senca na ktorých kývam a hneď ich po slovensky aj zdravím. Za autom vlečka plná motoriek a tak sa ich pýtam kam idú. Vraj do Istanbulu trochu sa povoziť a ihneď sa na oplátku pýtajú aj nás s kadiaľ ideme. Odpoveďou, že ideme s Kirgizska zaznie v aute pravé slovenské prekvapenie, ktoré sa ale publikovať nedá takže to necháme na „Fíha, z takej diaľky ?!“ Chvíľu som mal pocit, že aj na Bulharskej strane bude kontrola kontrolnej kontroly, ale keď chlapi vidia, že sme z EU tak len kývnu rukou. Do primorsku to nie je ďaleko, nejdeme však hlavným ťahom na Burgas, ale lesnou trochu rozbitou asfaltkou. V porovnaní stým čo sme absolvovali doteraz je to však absolútne rovná cesta pre formule.
Stojíme pri pláži, asi 20 km pred Primorskom kde sa Miro kúpal ešte asi aj za slobodna, keď sa tam kedysi dávno vybral s kámošmi z mokrej štvrte. Nie celkom sa mu darí rozpamätať sa či je to tá správna pláž, ale vraj tu niekde to je určite. Hotel v Primorsku máme búknutý až na zajtra, lebo sme si nemysleli, že to z gruzínsko tureckej hranice dáme tak rýchlo. Skôr než sa vyberieme nájsť kemp tak si v mestečku pri pláži dávame riadny asi aj dvojhodinový neskorý obed. Rybky, šalát, mäsko, pivko, a kávička s dobrým koláčikom. Kemp sme našli celkom rýchlo. Šušťavá búdka stojí a tak sa ideme hodiť do mora. Takže raz som sa šupol do mora za mňa a raz za moju žienku, ktorej som to sľúbil. Potom už iba sledujem Mira metajúceho sa vo vlnách.
28.- 29. 8.2017 - 29 a 30 deň ...oddychujeme
Ráno to zo vstávaním nepreháňame a ležíme, ako narychtuvanô drevo na zimu. už Raňajky riešime v miestnom obchodíku a kávičkou pri pláži, pri ktorej mi Miro pomáha zbierať škeble morských zverov. Našli sme pár krásnych, ktorým sa moja mladšia dcérka Linda určite poteší. Potom prechádzka po pláži až kým nezačne byť hrozne teplo a tak balíme caky paky a ideme hľadať hotel do Primorska. Netrvá to dlho. Sme v meste pred naším hotelom, kde ma pri parkovaní ihneď zazrie Quanto. Skoro ma nespoznal, s veľkou čiernou hustou bradou vyzerám ako bojovník islamského štátu, ale tí po slovensky predsa nevedia.
Čo Vám budem vravieť dva dni oddychu, dobrého jedla v kruhu priateľov motorkárov s ktorými je si vždy čo povedať.
30.8.2017 - 31 deň ...do Srbska
To že sme sa tu zdržali dva dni nestačilo na to aby som si stihol oprať nejaké veci, ale nakoniec čuchovou skúškou nachádzam ešte nejaké to použiteľné tričko a tri ponožky čo by mi malo domov už nejak vydržať. Nejdeme predsa na audienciu k prezidentovi a na druhej strane by to mohlo v noci odradiť aj nejaké zvery s pred nášho stanu, kdyby neco. Dnes by sme sa chceli dostať čo najbližšie k domovine, ale nejdeme to nejak znásilňovať však na návrat domov máme čas ešte skoro 4 dni. Pri troche šťastia by sme to mohli dať za dva. Plán je dnes zakempiť niekde v Srbsku pri Dunaji možno ak motyka vystrelí tak až v Rumunsku, ale uvidíme. Bulharsko je nuda. Asi aj preto, že väčšiu časť ideme diaľnicou, ale predsa len je to najrýchlejší variant, okrem toho Mirova spojka šmýka stále viac a viac. Hovorí, že ak ho mašina dovezie domov tak sa jej bude celý víkend klaňať. Plovdiv, Sofia a sme na hraniciach. V reštike na hranici sme si dopriali skvelú čorbu a liter Pešterskej, vínovica na ochutnávku domov. Žiadna diaľnica. Liečime si sydróm skorého návratu domov a tak sa púšťame smerom k železným vrátam na Dunaji. Slnko je však stále nižšie a nižšie, takže to dnes do Rumunska už neukočírujeme, ale pri Dunaji v Srbsku by to mohlo výjsť. Síce už za tmy a svetlámi, ktorých ideálne nastavenie je, že ja idem prvý a Miro s diaľkovými za mnou ťaháme do kempu pri Dunaji. Stojíme pred mestečkom Negotín. Miro vraví ,že je to do kempu už iba asi 40 km čo dávame v tej tme rýchlo. Stojíme pri kempe. Tetka čo tam býva vie len po rumunsky a prekvapujúco po francúzky, ale okrem žuté čo by tetka asi nerozdýchala viac nevieme. Všetko rieši miestny maník, ktorý vie celkom slušne po nemecky a tak nám nakoniec vysvetľuje, ako sa veci majú. Kúsok od nás je rybárska čárda, ešte sa svieti. Dávame skvelú rybaciu čorbu a čevapi, ktoré pomedzi to splachujeme miestnou slivovicou. Dezinfekcia musí byť. Na záver ešte cigáro a hurá na kute.
31.8.2017 - 32 deň ...domov :)
Domov to máme trochu viac ako 600 km, ale nevidíme to nereálne. Štart je dosť vláčny, nejak sa nám nechce, ale okolo obeda sme už konečne v Rumunsku. Smerujeme na Orsovu, kde už začína byť dosť teplo. Lepšie to nebude a ak trochu nepridáme tak sa dnes domov určite nedostaneme. Meníme teda plán a pár km pred Aradom sa dostávame na diaľnicu. Je to ako za trest ísť diaľnicou, ale rýchlejší variant ninto. Na hraniciach s maďarskom je riadna rada, ale motorkami bez kufrov sa dá predrať až takmer k rampe. Áno sem tam sa niekto ozve či zakýva rukami, ale na motorke klíma nie je takže to nejak neriešime.
Za hranicou Vás naženú k búdkam, aby ste si kúpili diaľničnú nálepku. Kartou sa nedá platiť takže to ťaháme ešte skoro 100 km k najbližšej benzínke. Miro je trochu nesvoj, vraj po ceste boli benzínky. Boli, ale bolo by treba zbehnúť z diaľnici a to sa mi až tak nepozdávalo. Tankujeme do plna, dávame si presko, obloženie rožke a ľadovú kolu. Stretávame sa tu s partiou českých motorkárov vracajúcich sa z Rumunska. Vyzerajú dosť unavene ale to ich tak trochu prešlo keď počujú ako dlho sme z domu a odkiaľ sa vraciame.
Ideme ďalej, do Budapešti to máme ešte asi 200 km a Mirova spojka začína mať ešte vážnejší problém zaberať ako doteraz. Obehnúť kamión idúci stovečkou je už takmer nemožné, ale kým mašina ide tak to problém nie je. Stojíme v Budapešti pri ceste, kde sa naše cesty nateraz rozdeľujú. Ja tiahnem severne na Vác a Miro severo západne takže prišiel čas na rozlúčku. Trochu ešte stresujem, ako sa vymotať na môj smer, ale Miro ako navigátor ma ubezpečuje, že ak trafím hentamten výjazd tak by som už domov mal trafiť.
Zo zapadajúcim slnkom dávam teda zbohom Budapešti a driapem na Vác pred ktorým je nehoda a tak sa tvoria dlhočizné kolóny. Krajnicou obieham asi 2 km áut ťahajúcich sa krokom až k policajnej hliadke od ktorej už je cesta zase poloprázdna. Som v Slovenských Ďarmotách na benzínke, kde dávame ešte posledné cigáro tripu a odpovedám na sms mojich báb, ktoré ma už netrpezlivo vyčkávajú. Je tma ako vo vreci, idem opatrne, dávam bacha na zvery popri ceste. Po takmer 12 000 km by som sa nerád vydrbal tutoka niekde za humnami.
Pred bránou ma čaká moje ženské osadenstvo, ktoré sa ma po sms, že som v Slovenských Ďarmotách už nevedelo dočkať. Silné objatie mojich dievčat uzatvára tohoročné dobrodružstvo menom Stredná Ázia.
Čo dodať na záver ? :) už aj bez tak som veľa napísal, ale určite nesmiem opomenúť a poďakovať sa chalanom, Mirovi, Jančimu a Milošovi, že som s nimi mohol absolvovať toto doslova dobrodružné cestovanie svetom, ktorý je od toho nášho tak odlišný. Veľká vďaka mojej žienke Marcelke, rodine, priateľom a všetkým motorkárom, ktorí nám držali palce na cestách aj necestách centrálnej Ázie.
Pridané: 07.07.2018 Autor: JOSE Zdieľať