Hodvábnou cestou k pekelnej bráne 2/3

18.8.2017 - 19 deň ...do Turkmenistanu

Ranný budíček nám zaklepal po makoviciach akosi veľmej skoro. Vonku je kosa, ako v psinci. Nečudo slnko ešte nevidno, ale ožívame. Síce tam po dvore chodíme, ako lačnie dezorientované zombíke, ale v priebehu 15 minút opúšťame Moynak, náš rekord :). Vraciame sa späť do Khojayli. Odtiaľ je to na hranice s Turkménskom kúsok, okrem toho tam máme ešte 20litrov benzínu. Cestu už poznáme takže sa nemusíme zaoberať navigáciou. Po asi 60 km bublanie v bruchu a nie som sám, kto sa začína obzerať po bujnejšej vegetácií, kde by sa dalo schovať a tak stojíme. Jano je vraj ok. Pauzu využíva na varenie Vifonky a miestnej kávičky 3v1, alebo aj mliečnej sjačky. O ďalších asi sto km uzbeckého asfaltu vidím, ako Miro spomaľuje a odbáča na kraj cesty. Došiel mu benzín, tiež mi svieti oranžová kontrolka a preto dopĺňam rezervné palivo aj ja. Jano stojí tiež, ale okrem benzínu mu načim tájsť aj tam, kde sme my už boli v tej bujnej vegetácii. Lenže tu okrem trávy do pol pása široko ďaleko nič nie je a tak driape v pred niečo nájsť. Našiel, vidíme ho čupieť v jeho modro oranžovej bunde svietiacej pod cestou a tak ho trúbením povzbudzujeme.

Sme Khojayli, odkiaľ je to na hranicu kúsok. Našli sme včera vykšeftuvaný benzín a v tom istom magazíne, kde som včera kúpil kekse míňame poslednie Somoni. Na hovädzie mäso v konzerve hovorí zlato zubá teta, že je top. Berieme aj nejaké rybičky, tie včera boli na lačný žalúdok veľmi dobré. Nejaký benzín bo mám stres a samozrejme cigarety, ktoré sú síce v Turkmenistane zakázané, ale dva pakle na osobu sa dajú previezť. Chalani nefajčia, ale to na čiare nevedia. Každopádne si zoberte balíkov aj viac. Uzbecká kontrola na nás vybehla aj so psíkom, vraj keby sme náhodou viezli tadžické ópium, srandisti. Je teplo a chlapom sa veľmi nechce. Vypisujeme papiere, je toho veľa. Ručka-pero, dôležité ruské slovíčko, nie je na zahodenie mať jedno po ruke. Starosta mi doma dal zopár na cestu nech reprezentujem Obeckov. Človek sa cíti, ako na testoch z ruštiny, ešte, že sa môže odkukávať od suseda. Nech žije birokracia. Prehliadka batožiny je už bežná záležitosť, ale skôr ich zaujímali rôzne zákutia motoriek, kde by sme mohli prevážať to ópium. Ešte nás spred brány otáčajú a posielajú po pečiatky do pasov a ide sa do Turkmenistanu.

Plápolajúca zástava pri rampe a dvaja mladí vojaci s naligotanými topánkami nás vítajú slovami "Welcome". Po anglicky vedeli už iba pasport, ale viac im asi ani netreba. Ukazujeme pasport aj pozývací list, ktorý trochu študujú a potom nás púšťajú ďalej. Sú to len vojaci v základnej službe takže to pravé orechové nás čaká až teraz v budove. Najprv si na nás posvietil dochtor, ktorý vám zmeria teplotu a vizuálne zistí či nemáte soplík. V trojokienku sú traja tip top nahodený colníci asi v našom veku. Čítajú náš pozývací list a ak na monitore neriešili aj piškôrky tak nechápem čo tam furt do toho hľadeli. Konečne po asi hodine, dostávame akési papiere. Šup vyplatiť do kasy a máme päťdňové tranzitné víza. Postupujete do ďalšieho kola, akoby povedal mladý vojak, ktorý nás volá k stolu. Ale po jednom samozrejme. Motorky registrujeme do hrubej knižky, aj do zošita a pre istotu si niečo píše aj mladý vojačisko. Potom vraj treba potvrdenie na prejazd krajinou. Miro ide na raport prvý. Obočnatý sváčko mu tam pekne fickou vyznačil v predtlačenej mape Turkmenistanu cestu kerej sa vraj načim držať. Ak Vás chytia mimo vyznačenej trasy tak to asi kóšer nebude. Znovu načim platiť tak driape do kasy. Ďalší pán na holenie. Znudená teta kroch kroch má okienko zavrieto. Pýtam sa Mira či klopal. Vraj mám skúsiť hádať či klopal. Pre istotu aj tak ťuki, ťuk, ale nič. Po chvíli prichádza Miloš. „Klopali ste?“. Sarkastické „nie, neklopali“ nezabralo, klope aj Miloš. Už asi viete čo sa Jano opýtal, keď prišiel k zavretému okienku. Rehoceme sa tam, ako kone na betóne, ale vraj nech zaklope. Ošklbali nás o viac než 100 dolari na osobu, ale keď to rozrátate na počet pečiatok a tlačív tak to nie je až tak drahé. Postupujete do tretieho kola, ale vraj až po obednej prestávke ;). Tak sme vyšli pred budovu otvorili konzervu a pakušáli sme aj my. Ako dezert máme dnes sypané kekse. Mal som ich v kufri 450 km takže tam mám teraz taký malý luník IX.
Mladý vojačisko sa po hodinke ukazuje v dvercach a volá nás tanu nech už to dotiahneme do konca. Ovláda pár anglických slov, „pa rusky negavari“. To starším „kolegom“ problém nerobí a „panimáju očeň charašo“. Dostávame niečo, ako náhradu technického preukazu. Tu už sa neplatí nič, vraj môžeme ísť von k mašinám. Prehliadka nebola až tak dôkladná, skôr som mal pocit, že to robia iba kvôli tej kamere vonku čo ich sleduvala. Každopádne nás trochu vyobzerali.
Takže odhadom 4 hodinky a sme v tom Turkménsku. Hneď v prvom meste sa darí Mirovi vyzistiť kurz miestnej meny. Za jeden $ vraj na čiernom trhu dostaneme šesť manatov, v banke možno tak 3,50 hovorí chlapík z obchodu, ktorý bol súčasťou čierneho trhu. Meníme teda stovečku a zapadáme do miestnej veľmi tmavej reštiky. Vyzeralo to tam ako v discobare z nízko nákladového indického filmového trháku. Vraj vedia aj navariť, hovorí teta vykúkajúca z poza okienka. Dalo sa tam pofajčiť čo ma trochu zaskočilo a to nevravím, že tam mali aj čapované pivo a miestny štangasti aj poldecko. Cigarety a alkohol sú tu tak trochu v prohibičnom tabu takže asi preto taká tma. Bolo asi tri poobede pred nami 280km do Darvazy k pekelnej bráne a debata o vode, spoločnom banku a o tom čo je dnes v pláne. Nezdalo sa to veľa a tak sme sa tam zdržali na neskorí obed s ktorým Janči veľmi nesúhlasil. S odstupom času je jasné, že mal pravdu. Mali sme natankovať, niečo kúpiť v obchode a ísť k tej horiacej jame ihneď. Ale kto mohol vedieť, že hlavný ťah na Aškabát a v podstate jediná cesta, lebo šade na okolo je pisok, bude taký tankodrom. Kúsok za Konye Urgench tankujeme, cesta vyzerala normálka. Vravíme si fasa to dáme tých 280 km.

Lenže o asi 15 km stojím a fajčím cigaretľu, lebo som v jednej s tisíc tristo hrmených dier chytil predný ráfik, že už som len čakal kedy mi sfučí guma. Nesfučala. O ďalších asi 15 km už zase dúcham cigaretľu a obzerám či je ešte ráfik kružnica. Pýtam sa miestneho chlapíka čo zastal na kus reči, že koľko km bude ešte takáto chujava daróga. Vraj ešte asi 50 možno 60 km, prepočítava mi to z míľ jeho japonskej toyoty. Potom je to už trochu lepšie, ale aby sme v noci radšej nejazdili, lebo je to vraj nebezpečné. Ani sa nečudujem šak tu by si to ani ten tank nemohol dať na plný kotlík. Mira s Janom som stratil už dávno ani neviem koľko km sú predo mnou. Miloša som sa nevedel dočkať a tak si to šibem sám, cesta necesta, ale skôr to druhé lebo toto nie je normálne. Čerešničkou na torte tejto cesty sú nákladnie autá, ktoré keď v tom piesku popri vás prejdu tak je to ako vbehnúť do piesočnej búrky, nevidíte a ani vás nevidia, tí ohľaduplnejší vám aspoň zablikajú.
Šofér s ktorým som debatuval o chujavej daróge neklamal a o 60 km neskôr sa predsa len dá ísť rýchlejšie. Je to však dosť klamlivé, jamy na pol cestu sa tu objavujú v hojnom počte a znenazdajky. Miestami sú doplnené vyjazdenými koľajami v asfalte hlbokými aj pol metra a to teraz nepreháňam. Idem teda opatrnejšie, v akomsi tranze. Počuť len motor, svištiaci vetor v prilbe a okolo mňa sa mihá púštna krajina. Do toho odrazu akýsi divný zvuk akoby sa niečo dialo s motorom, buchot, rachot. Kukám, ako kobra na píšťalku, že čo sa deje a vedľa mňa asi meter sa objaví chlapík na motorke. Má za sebou aj chlpatého spolujazdca. Normálne dunčo s plápolajúcimi ušáma sedí na takom koberčoku a driapu si to stovečkou, ako nič. Trochu som sa oklepal a kývam mu na pozdrav.
Miloša nikde a veru už som ani nemyslel, že chalanov môžem dobehnúť, keď za horizontom vidím akosi veľa motoriek po kope. Janči dva krát poriadne vytrestal svoj predný ráfik. Je ohnutý a musí dofukovať. Spolu s nimi sú tam dvaja miestny mladíci na svojich IŽ-kách. Dvojtaktné mášiny podobné našim ČZ-tám. Na jednej z nich opäť vysedáva pes. Pýtam sa načo pes, chalani vravia, že im pomáhajú loviť zajace. Záhada vyriešená, dofúkanô, ide sa ďalej.

Je už tma, keď sa konečne dostávame do Darvazy. Miro ide prvý Janči za ním a ja na konci, teda aspoň sme si mysleli, že to svetielko pred nami je Miro. Odrazu zase rachot. Chalanisko v kraťasoch a šľapkách na nás kričí po anglicky „gas krater, gas kráter“, kývame hlavami, že hej tam chceme ísť. Tak to sme vraj už mali odbočiť . Otáčame to a o chvíľku už vysvetľujeme Mirovi bájku o svetielku pred nami. Miro totiž to zastal pri ceste a my sme popri ňom prefrčali, ako nič. Jano sledoval zadné svetlo nejakého sváčka vracajúceho sa na motorke domov, no a ja som zase sledoval Jana.
Obloha je posiata hviezdami a my sa potrebujeme ešte dostať asi 8 km púštnou cestou k jame, ktorej žiara je trochu viditeľná aj odtiaľto. Hneď prvý výjazd je veľmi piesčitý a celkom strmý, ale vyšli sme. Sme naložený a ťažký takže si viete predstaviť, ako „dobre“ sa nám išlo. Je tu tma, ako vo vreci a to vrece je ešte v jednom vreci. Na piesku potrebujeme rýchlosť ináč sa zahrabeme, alebo proste mašinu neudržíte. Lenže, ako mám ísť rýchlo, keď vidím aj nevidím kadiaľ vedie cesta. Sem tam som mašinu vyváľal v púštnej flóre pri „ceste“, ale pomaličky sa posúvame. Okolo nás behajú miestny na ich ľahkých 2T mašinkách a stále sa nás pýtajú, či nepotrebujeme pomôcť. Vraj dáme chvíľu pauzu nech sa motorky ochladia. Jančiho KTM a jej palubný počítač hlási divoké cifry teploty másla v motore. Miestnych je tu už asi aj 10 a stále sa pýtajú či nám môžu pomôcť, samozrejme za nejaké tie $. Zatiaľ nie, ideme to skúsiť ďalej. Miro naštartoval mašínu, kopou tam enotku, gazuje a mašina stojí. Spojka v háji zelenom. Miro skúša doštelovať spojku na lanku, ale bez odozvy. Medzičasom píše Miloš, je tutoka kúsok od Darvazi. Mirova spojka to fakt vzdala a už aj domáci sa snažia pomôcť dať ju do laty. Netrvá dlho a na horizonte sa objavujú dve svetlá Lady Nivi z ktorej vyskacuje Miloš, kerý vraj už šecko dohodol. Kúsok pri ceste je vraj obchod, aj s „knižnicou“, môžeme tam nechať motorky na noc a vraj nás aj s bagážou odvezú a ráno pre nás zase prídu. Je už skoro polnoc k jame je to ešte na dobrú hodinku takže sa mi tento plán pozdáva. Miro ostáva spať pri motorke. Opravovať to po tme nemá zmysel. Janči to vraj ide skúsiť na motorke až k jame. Hádžem teda bagáš dole z motorky do kufra Lady a otáčam hatatitlu späť odkiaľ sme prišli. Motorka je logicky ľahšia a cestou späť oveľa lepšie ovládateľná. Vôbec nepadám, takto na ľahko by sa k jame dalo dôjsť aj po tme. Ak sa sem vyberiete zvážte takúto možnosť. Miestny Vám veci prevezú ako nič.
Kúsok za cestou je domček v kopci, kde je vraj aj obchod. Pred domom na podstene leží asi poltucet miestnych chlapov vyjavene hľadiacich na naše motorky. Obchod je v podstate len jedna veľká chladnička, ale pollitra vodky, kolu, vodu a nejaké sladkosti tam mali. Lada má trochu problém s chladením takže vraj musíme chvíľu počkať kým nalejú vodu do chladiča a môžeme ísť. Auto išlo podľa mňa len na tri valce, ale tie pieskové cesty jej problém takmer vôbec nerobia. Šofér proste vie kadiaľ je to najlepšie. Stojíme pri Mirovi, neskôr pri Janovi. Naložený po tme v piesku, proste ukrutnosť. Stretávame ho asi po kilometri, dofukuje pneu, lebo sa bojí, že ju vyzuje. Má pri sebe chlapíka čo mu pomáha a vraj má všetko takže sa vraj stretneme pri jame.

Bola to rally a veru sa bolo načim držať čoho sa dalo, ale sme tu. Vyhadzujeme caky paky, dohadujeme sa zajtra ráno na 7,30 a odrazu sme tam s Milošom len mi dvaja. Je to neuveriteľné, vidieť tú obrovskú horiacu jamu. O to viac ak ste už ani nedúfali, že to dnes k nej dáme. Ticho púštnej krajiny prebíja horenie plynu unikajúceho v diere o priemere asi aj sto metrov. Žiara osvetľuje celú dolinu a ak stojíte vo vetre tak na vás teplé závany horiaceho plynu dočiahnu aj dvadsať metrov od okraja svietiaceho krátera. Obchádzame jamu aj vetor z boku a opatrne kukáme na pekelnú dieru, hlbokú aj cez 20 metrov. Celé miesto má takú zvláštnu atmosféru niečoho čo môžete vidieť iba tu, uprostred ničoho. Stan rozkladáme asi 150 m od jamy a tak aby nás Janči našiel. Netrvá dlho a Jančiho KTM svieti naším smerom. Prišli sním aj piesočný motorkári, ktorí mu pomáhali tlačiť mašinu v tých najhorších miestach. Miro sa neozýva, ale po chvíli opäť svietia našim smerom svetlá. Dve pukačky miestnych sa sem rútia a čo nevidíme  na jednej z nich sedí Miro, bol jediný kto tu má široko ďaleko prilbu. Predsa sa si nenechá újsť túto neuveriteľnú nočnú parádu v zemi. Bez spojky a bŕzd, ale vraj to ide celkom dobre. Nuž dali sme po kalíšku a Miro obracia Turkménsku terénku späť k tej svojej. My zvyšní sedíme, rekapitulujeme čo to bola dnes za vetva, hlavne teda tá cesta prvých asi 70 km. Netrvá dlho a opäť vidieť svetlo. Svietilo akosi divoko, vyzeralo to ako lietajúci úfón, krútiaci svojim lúčom do všetkých smerov. Je to miestny lovec zajacov na svojej 250tke  svetlo z motorky má na hlave preto také zvláštne chovanie sa svetla. Vyzerá to komicky, ale s obdivom obzeráme jeho fakt výkonnú čelovku, kerá Vám ide oči vypáliť. V jeho tesnom závese sú dva jeho psy, niečo ako chrty. Jeden sa volal Karguš a druhý bol Arguš, obaja vraj parádny lovci. Stačí ak sa vo svetle odrazia oči zajaca a oni už potom vedia čo robiť. Sú prítulné a veľmi kľudné.

Je už asi aj hodina po polnoci, keď nás opúšťa posledný púštny šakal a tak sa pomaly chystáme spať. Okrem nás je tu už iba jedna osoba, ktorá sa opatrne prechádza okolo jamy. Neriešim a idem spať.

19.8.2017 - 20 deň Africa resurection a potom do Aškabátu

Ráno keď som vyšiel zo stanu vidím pri Jančiho stane o jeden pár topánok viac, presnejšie sú to akési dámske sandále. Odkedy nosí Janči ženskie sandále? Nechávam to tak, ešte spí takže idem okuknúť jamu, ako to vyzerá za bieleho dňa.

Slnko je už zase kúsok vyššie a nám sa načim pomaly baliť, lebo príde pre nás odvoz. Janči spí a to, že tam šuštíme so stanom ho vôbec nebralo. Lenže nám načim dajaké peňaze a keďže drží bank, klopeme mu na vrátka. Dezorientovaný pohľad Jančiho, strieda môj pohľad na šikmooké diovča v stane. Vraj sa včera stretli a vypili druhý polliter vodky, takže vraj ešte musí trochu vydýchnuť, nabrať síl na cestu späť. Lada Niva vrčí za humnami. Hádžeme bagáš a dávame návrh aj Hane z Japonského Tokia, že sa môže s nami odviezť. Náš odvoz prekvapene kuká na slečnu z krajiny vychádzajúceho slnka, ale že nie je problém, zoberú ju. Sadáme do ruskej mašíny a dávame si rannú dávku piesočnej rally. Trochu treba dávať pozor na hlavu, lebo vás to hegá, ako v traktore, ale veru netrvá dlho a sme pri motorkách. Vyplatili sme čo sme mali, dávame si kávičku, snikers a reku kým sa Mirovi podarí urobiť niečo so spojkou tak aj my trochu zoservisujeme. Mením vzduchový filter v ktorom je za lopatu piesku, doťahujeme a mažeme reťaze. Hotovo ideme kuknúť chalanov, sú iba kúsok od nás pri ceste.

Podľa toho čo vidím tak je to zverina. Rozobratá pol motorka, okolo ktorej okrem Mira a Jana pobehuje pár miestnych pomocníkov. My s Milošom sa ideme teda vydať na cestu púšťou Karakum do Aškabátu. Plán je nájsť tam hotel a počkať tam chalanov. Benzínu nie je veľa, ale podľa všetkého by cestou benzínka mala byť. Púštna krajina so všetkým, ako to poznáte z filmov. Ťavy, kopy piesku pomedzi ktoré sa vinie cesta. Ej veru aj teplo bolo parádne, ale nie je sa kam schovať. Je takmer obed keď sa konečne dostávame do tieňa benzínovej pumpy v dedinke Yerbent. Radosť tankovať  za 1$ dostanete 6 litrov. Sme lačný a do toho žeravého slnka sa nám veľmi nechce. Našťastie je tu pri benzínke klimatizovaná čajkana, kde sa ihneď meceme. Mladý povedzme čašník je z nás trochu paf, po anglicky vie len pár slov, po rusky už mladá generácia nerozumie vôbec, ale posunkovou rečou sme sa dopracovali k nejakej objednávke. Kým sa nám narichtuje niečo pod zub idem na cigárko. Ponúkam aj našeho kuchára, ale ten vraj nefajčí, skôr ho zaujíma či nepotrebujeme zameniť doláre. Tak veru možno by som aj zamenil. Píšem teda na papier 50$= a dávam mu ceruzku nech dopíše aký kurz ponúka. Píše, že 200. Ja píšem, že včera sme za 50 dostali 300. To sa mu akosi nezdá a šepkajúc si to prerátava. Volá si k tomu aj asi 12 ročného chalaniska s ktorým si brnkajú prstami po perách a prerátavajú to spolu. Kuchár trochu krúti hlavou, skoro sa prehrial a píše na papier, že 10$= načo mu ja zase dopisujem 60. Zase sa mu to nepozdáva. Opäť rátajú a rátajú, kukám na nich, ako struna z gauča, nechápem čo na tom rátajú a tak píšem, že za 1$ sme dostali 6 manátov. To ste mali vidieť, ako mu blikla žiarovka hore v kečke . Hovorí však, že je to pre neho veľa a toľko dať nemôže. Mleté mäsko na ražni je tu tradičné jedlo, ktoré zajedáme čerstvou zeleninou. Pri obede sa nám prihovoril miestny farmár, ktorý nás núka skvelým syrom. Vie celkom slušne po anglicky takže sa vieme porozprávať. Dokonca si pár rokov odslúžil u nás vtedy ešte v Československu.

Nedá sa svietiť musíme ísť ďalej. Mapa hovorí, že do Aškabátu je to už iba asi 180 km po púšti. Idem prvý, Miloš pár km za mnou. Čím bližšie sme k hlavnému mestu stúpa aj kvalita asfaltu. Pár desiatok km pred Aškabátom ideme po ceste rovnej, ako pristávacia dráha a bez jedinej dierky. Aj premávka začína trochu hustnúť. Husto sú však aj miestny policajti, s ručnými radarmi, periodicky sa opakujúcich každých 5 km. Našťastie si nás inostrancov zatiaľ vôbec nevšímajú hoci som pár krát pred radarom brzdil na požadovanú rýchlosť. Miloš nikde a akosi som už hlbšie v meste a tak sa pýtam policajta riadiaceho premávku či by som tam pri križovatke mohol chvíľu počkať. Neviem či sme si rozumeli, ale necháva ma tak. Konečne sa za mnou objavuje Miloš a tak sa ideme pozrieť po nejakom hotely v centre. Prechádzame popri mega stavbe letiska, ktoré vyzerá fakt ohromujúco. Fotiť sa tu nesmie a kamerovať už vôbec nie takže kameru ani nedávam na prilbu a iba sa tak lúštame mestom plným bieleho mramoru, pozlátených stĺpov a súsoší. Centrum je takmer úplne prázdne a tak sa tam po novučičkých trojprúdových cestách prevážame takmer úplne sami. Je tu však hliadka na hliadke. Turkménsko hostí ázijské hry, ktoré si vyžiadali ešte väčšie bezpečnostné, paranoidné opatrenia. Miloš stojí pri asi 4 hviezdičkovom hotely vraj sa ide len tak zo zvedavosti opýtať na cenu. Okolo mňa sa zgrupilo niekoľko miestnych, ktorí obdivujú naše japonskie stroje a ktorí má s hrôzou upozorňujú, že sa tu fajčiť určite nesmie. Aj by so mnou pokecali, ale rusky nevedia takže len obzerajú a sem tam čosi povedia. Hotel by stál okolo 80$ na hlavu čo je teda dosť a tak skúšame iný hotel šak ich je tu dosť. Opäť sa teda premávame naozaj honosným, krásnym, udržiavaným a čistým centrom, kde okrem nás a množstva policajných hliadok opäť nikto nie je. Za hodinku v centre sme stretli asi 3 autá. Akoby tu bol zákaz prejazdu. Aj nás jedna z hliadok zastavila, ale vysvetľujem im, že hľadáme hotel, čo im ako odpoveď stačila a nechali nás prejsť bez problémov. Pojazdili sme centrum asi hodinku až sa nám kúsok od neho konečne podarilo nájsť aspoň otvorenú reštiku, kde stojíme. Hneď je okolo nás kŕdeľ detí, ktoré si všetky za radom skúšajú pod mojím dozorom vysadnúť na mašinu. Reštika vyzerá celkom fajn, objednávame si parádnu polievočku a ešte lepšie čapované pivko. Pri pozdnom obede sa nám prihovára Andrej z Petrohradu, ktorý tu žije už 10 rokov. Hovorí, že hneď z druhej strany cesty je hotel, ale v meste sú vraj teraz tie hry a tak nevie či bude voľné miesto. Po treťom pivku zisťujeme, že voľno majú a Miloš sa teda nominoval vybaviť niečo aj pre chalanov, ktorí písali, že spojka ožila a že sú už na ceste do mesta.

Hotel vyzerá z vonku celkom fajn, ale z vnútra má to najlepšie za sebou už dávno a nezachránia to už ani kryštálové lustre na poschodí. V podstate máme pocit, že sme na akýchsi intrákoch, ale sme v centre a iba kúsok od reštaurácie. Dávame síce biednu sprchu, ale od rímskeho oblievania sa navzájom sme si aspoň trochu polepšili. Konečne sú tu chalani, ktorých vítame a ukazujeme parkovacie miesto za veľkou železnou bránou. Spojka vraj trochu šmýka, ale zatiaľ ide. Podľa Andrejov rady je vodku lepšie zajesť. Čím budeme zajedať nám náš nový priateľ objasňuje tiež. Zajedáme až do polnoci.

20.8.2017 - 21 ...do prístavu v Turkmenbaši

Ráno som sa obával, že budem vstávať v doprovode gibona na chrbte, ale je tam len také malé mláďa, ktorého sa po sprche zbavujem. Víza máme platné ešte tri dni, ale ani sýkorky netušia kedy pôjde plťka cez Kaspické more a tak nás dnes čaká takmer 700 km presun do Turkmenbaši. Cesta je podľa info celkom v pohode, akurvát, že celý úsek vedie púšťou Karakum, ktorá tvorí v podstate 70% povrchu Turkmenistánu.
Z Aškabátu sa nám darí vymotať celkom rýchlo. Za mestom dávame ešte krátku pauzu na doplnenie paliva a hladiny cukru v krvi. Spoločnosť nám robí za autobus mladých policajtov, ktorí sú z nás dosť mimo. Benzín, voda, kola a nejaké sladkosti a môžeme ísť. Jano s Mirom opäť zaradili sedmičku a tak ideme v podstate každý sám. Držím sa okolo stovečky a pomaly ukrajujem kilometre rovného, teplého a pustého Turkemnistánu. Zeleň, stromy sú tu raritou a ak nie je v okolí aspoň trochu vody je všetko pusté, akoby bez života. To že sa blížim k nejakej civilizácii mi dávajú na javo miestny motorkári, ktorí sa tu objavujú v okolí miest celkom hojne. Kilometre pomaly ubúdajú, ide sa celkom dobre aj to teplo je ešte znesiteľné. Hlavne vďaka Jančiho dresu, ktorý mi požičal od BUcharskej krízy. V bunde by som tu asi zdochol. Piesok, sem tam auto či kalión, ktorým občas krížia cestu miestne púštne koráby. Všetci brzdia keď sa na ceste objavia ťavy. Svojou výškou a mohutnosťou vzbudzujúce rešpekt.

Bolo to takmer čisté šialenstvo, ktoré konečne po prvých 270 km prerušujem tankovaním na benzínke. Cigaretka, povinný liter vody a trochu cukru z koly a môžem pokračovať však ostáva už len nejakých 400km. Cesta je rovná a pokrytá kvalitným asfaltom, akurát občas načim skúšať kerá cesta je tá správna lebo tu ak sa nejaký kus cesty dorobí tak to značkami neriešia. Dostávam sa do tranzu, keď sa iba držím motorky a snažím sa v tom teple prežiť a nezaspať. Čiže klasika šum vetra v prilbe, na vzdory kvality benzínu ešte stále šepot motora mojej motorky. V tom strašný rachot, opäť chytám kobrí šok a čumím na chlapíka tentoraz s ovcou na motorke. Ja si to šibem dobrou stovečkou a chlapík vedľa mňa s poviazanou ovcou na kermáni stým problém nemá a s veľkým bielym úsmevom ma pobáda, aby som ešte pridal. Dávame preteky vždy keď trochu pridám chlap sa ma snaží dobehnúť a ukazuje aby som pridal ešte viac. Navzdory tomu, že som skoro pustil do gatí, keď pri mne zavrčal mám terazky z toho srandu a aspoň malé spestrenie.

Máme 41°C človek by povedal, že dva stupne hore dole nepocíti, ale keď to šuplo na 43°C a začalo Vám fúkať do ksichtu tak to bolo ako hľadieť do horúceho fénu. Niet sa čo čudovať sme v púšti. Duny sa zväčšujú a krajina sa javí ešte viac bez života, ktorý sa aj napriek tunajším podmienkam predsa len uchytil. Stojím, pofajčievam a čakám na Miloša. Je pekelné teplo vyzúvam sa a labky si schovávam aspoň v tieni motorky. V mestečku Balkanabát tankujeme posledný krát. Sú dve poobede a do prístavu v Turkmenbashi je to ešte asi 150 km. Či ide loď dnes alebo zajtra a kedy je otázne, ale ak pôjde dnes tak sa tam musíme dostať najneskôr do 16,00. Bola to fakt zverina, ktorá akoby nemala konca kraja, ale tesne pred 16,00 stojím na predmestí Turkmenbashi. Kupujem si kolu, vodu, semiačka a snikers, ktorým sa ihneď napchávam. Miloša nikde a tak sa posúvam do mesta, kde ho čakám. Miro píše, že sú v prístave a posiela mi inštrukcie. Miloš stojí pri mne a vraví, že to ide pozrieť do mesta, odkiaľ ho otáča policajt. Prístav je vidieť, ale značná časť je vo výstavbe takže človek ani nevie či je správne a či nie. Miloš sa mi stratil a tak tu lietam po meste sám. Policajt v meste fúka do píšťalky a hovorí, že jeden na oranžovej motorke tu už bol a vraj treba ísť späť. Idem späť, netuším kam až treba ísť, ale opäť pískajúci policajt, ktorý vraví, že prístav je hentam dole. Dole odbáčam iným smerom a opäť ma otáčajú naspäť. Už mám pocit, že si zo mňa tí policajti robili srandu. Nesmelo potom teda skúšam ísť na druhú stranu a čo vyzeralo, ako prakovisko bola vlastne cesta do prístavu. Sme tu, ale nikto akoby netušil kedy loď príde, akoby boli všetci skúpi na slovo, ale problém je asi v tom, že ani oni sami netušia, kedy loď príde a kedy odíde. Sme lačný, okrem snikersky a koly sme dnes nič nejedli a tak sa vyberáme do mesta. Lenže vraj ak chceme výjsť na motorkách von z prístavu načim zaplatiť 4 Manáty. Teda vždy keď chcete výjsť von treba zaplatiť . Nechávame motorky pred rampou a ideme vraj pešo. Strážnik je z toho mimo a hovorí, že neručí za naše veci, ktoré tam nechávame na pospas Turkmenskému ľudu. Večera v meste bola fajn, o to viac keď si tam ešte môžem zapáliť cigaretku, čo sa u nás doma veru už nejaký ten pátek nedá. Nemali sme veľa peneži a tak sa pokúšame nakúpiť za doláre. V obchode sú z toho mimo vraj za doláre sa nedá, ale sváčko nám vychádza v ústrety a behom chvíle nám na ulici vedia zameniť nejaké tie doláre. Toľko radosti. Kupujeme trochu ohnivej vody a niečo pod zub, aby sme večer vydržali, šak zajtra hádam dačo pôjde našim smerom. Vraciame sa späť. Motorky a bagáš ostala tak ako sme ju nechali, ale po návrate nás hneď kontroluje mladý a starší pán, ktorý sa nijako nepredstavil, iba pýta papiere a pasy. Nejdeme sa sním hádať, asi mu volal ten vrátnik, že sme tak trochu ojekabátili ich systém 4 mánaty za motorku. Chlapisko pomachroval a viackrát zdôraznil, že už sa z prístavu nemáme nikam vyberať. Ani sa už nikam nemusíme vodka jesto a Miloš našiel celý balík cigariet. Najväčší gól je keď na nás z čakárne máva Hana, ktorú ihneď voláme na pohár vodky a trochu pivka. Doučuje nás čosi po japonsky, tak napr. komár sa povie - Ka a na oplátku učíme niečo aj my ju. Nie nadávky sme ju neučili. Piť, fajčiť a zrejme aj hovoriť po anglicky sa tu, smie len potajme a hoci je tuž tma ako v rohu sa radšej schovávame v hromade smetí a zaparkovaných kamiónov. To kde sa bude spať sa nerieši a potom po fľaši vodky už dupľom nie. Vyberám karimatke a len tak vylihujeme pred prístavnou budovou. Hoci je slnko už dávno za obzorom je tu teplo iba na šľapky, kraťásky a krátke tričko. Ustieľame si teda pod hviezdami a len tak vykecávame až kým mi nevybilo positky. Pod hlavou mám nohavice, ktoré už pár noci používam, ako svoj vankúš.

21.8.2017 - 22 deň ...nalodenie

Ani neviem ako, ale keď sa v noci obraciam a gunierim na mojom tenučkom ležadle odrazu cítim niečo zvláštne pri mojej hlave. Vyľakane otváram oči a kukám čo sa deje. Mirove háro sa mi tu mece pred ksichtom. Ráno si z toho robíme srandu, máme tak husté vlasy, že sme sa kľudne mohli zamotať, ale Miro hovorí, že tam jedno miesto na mojom nohavicom vankúši ešte bolo ta ho obsadil. Jano s Milošom ležali na lavíčkách prístavnej lobby, ktorú budeme dnes okupovať ešte veľmi dlho. Ráno samozrejme zase nikto nič nevie, ale prišli sem nejaký ľudia nabalený takže niečo by dnes veru aj mohlo ísť.

Vodka už došla, cigariet už tiež nemám veľa a na raňajky si dávame päťdňový chleba a hovädziu konzervu ešte z Uzbekistánu. Nič lepšie nemáme a aj za to sme vďačný a bez kecov to zmastíme. Lačný žalúdok je ten najlepší kuchár. Každú hodinu sa ideme len tak zo zvedavosti obzrieť a opýtať či dnes niečo pôjde, nikto nič nevie. Vidíme ako sa do prístavu derie celkom slušne veľký trajekt. Ideme ho s Mirom obzrieť. Loď sa volá Nakhichevan a z brehu sledujeme, ako sa pomaličky približuje k budove, kde máme odstavenie motorky. Ideme sa opýtať, ale dostávame stále tú istú odpoveď, že načim počkať.

Pocit trosečníkov nudne sediacich a čakajúcich na svoju záchranu si užívame až do večera. Len tak sedíme a kemeňom ako praľudia drtíme ešte tadžickie pistácie, ktoré nás aspoň trochu vytrhajú z nudného čakania. Došli mi už aj cigarety, takže som chodiace nervózne vrecko nešťastia. Čakáme už viac, ako 30 hodín a stále sa nič nedeje až večer tesne po 19,00 sa začína niečo diať. Z lode vyberajú asi tucet vagónov, ktoré menia za prázdne. Šéfko z okienka na nás kričí, že už môžeme doniesť pasport. Hurá vyzerá to tak, že dnes predsa len niečo pôjde a začína kolotoč vybavuvačiek, povtvrdení, proste klasická kontrola kontrolnej kontroly. Zdá sa nám to až ako neuveriteľné, keď nám kážu naštartovať mašíny, vraj aby sme prešli cez bránu na prehliadku. Samozrejme všetko dole a šupnúť to cez skener, aby sa uistili, že nevezieme niečo protizákonné. Je tu veľa vojakov základnej službe a tí majú zrejme záľubu obzerať pasport, lebo ako náhle Vás niektorí z nich zbadá si ho ihneď aj pýta. Takže kým sa dostaneme na loď ukazujem po kontrole kontrolnej kontroly pas ešte asi 6x. Loď Nakchikevan je fakt veľká a samotné nalodenia a ubytovanie sa v kajutách netrvá dlho. Teta hovoriaca ukrajinsky nás ubytovala v malej kajute, kde keď sa všetci štyria stretneme, vlastne tam sa ani nedalo naraz všetci sa stretnúť. Ale sme na lodi a normálne sa teším, že sa konečne dostávame z paranoidného Turkménska. Sedíme vonku a začíname s Mirom špekulovať, ktoré potvrdenie je z najtenšieho papiera a ktoré nám už ďalej nebude treba. Mám ešte tabak, ale bez papierikov takže na ubalenie cigaretky využijeme jedno z mnoha potvrdení.

Hana sa nalodila s nami a veru netrvá dlho a opäť je snami na hornej palube. Z toho že šúľame cigarety do potvrdení čo sme fasuvali má veľkú srandu a tiež si šúľa svoje origami cigárko. Fajčíme tam ako turci pod mostom a doslova si to užívame. Potvrdenia vhodné na šúľanie cigariet jesto dosť takže moja fajčiarska kríza je zažehnaná. Okrem toho, že bolo čo pofajčiť nám teta čo nás ubytovala dáva na stôl do chodby aj za krabicu kekse a teplý fajnový čaj, ktorý tam ihneď okupujem. Jančimu sa predtým podarilo vybaviť v kuchyni aj nejakú tu kolu a minerálku po ktorej doslova prahneme. Sprchy máme kúsok a to že je v kajute teplo ako v saune po nejakom čase už neriešime. Zaspávame pri otvorenom okienku a špliechajúcej vode, ktorú je z vonku celkom dobre počuť.