Glemseck 101 / 2019

Ale vadí. Tá myšlienka, prísť do Glemsecku na vlastnej prestavbe ma začala nahlodávať. Toto sa odohralo v roku 2017. Na rok 2018 bola taká hrozná predpoveď počasia, že som to dopredu vzdal. A bolo to dobre. Pršalo cestou tam, aj späť. Sobota bola jediný slnečný deň, a ak si dobre spomínam, tak nedeľný šprint bol kvôli dažďu zrušený. Ale to už som bol v komfortnom suchu dodávky na ceste domov.

V tomto roku som sa sústredil iba na optimistické predpovede počasia. Primerane k tomu som sa zbalil a vyrazil. Plán bol znova prevetrať, ako pred rokom do Albánska, Super Duka. Ale riešenie poruchy TPS zabralo KTM BA viacej ako 6 týždňov, a tak nastúpil náhradník, moja obľúbená (staručká) Suzuki SV 650.

Tie optimistické predpovede počasia čiastočne sklamali moje nereálne očakávania, zato o eSVéčko som sa mohol vždy oprieť. Tu, čo sa týka motorky, bodka. Jednoducho babička stále super.

Cca 1000 km smerom tam (a 1000 km späť) som dal po asi 500 km na deň, teda celkovo 4 dni. Prvý deň po rakúskych okreskách vrátane Mariazellu, cez Lienz (asi poznáte) som dochádzal asi 200 km za dažďa po Zell Am See. Odtiaľ som to chcel dať znova po okreskách, tentoraz nemeckých až po Glemseck.

Súdruh Fico povedal, že na východe nie je nič. Rovnako platí (aspoň vtedy pre mňa), že na západe od Bayerischzellu nič nie je. Teda nič – jazditeľné. Chcel som jazdiť po okreskách, vychutnávať si krásny nemecký vidiek a nesledovať radarové fotopasce. No tá ... tá jedna navigácia ma zaviedla až do takmer centra Mníchova. Tam som bol na prášky a voda na 90°C (KTM by mala 105°C najmenej...). Tam som vykypel a zvyšok trasy do Glemsecku som dal po Autobahn. Autobahn war gespert, tak som dal renomovaným anglickým časopisom BIKE odporúčaný filtering. Kto náhodou neviete, čo to je, tak po slovensky je to predbiehanie stojacich, prípadne pomaly idúcich plechoviek v zápche sprava aj zľava. Koľko vám dovolí šírka motorky. Už vraj bolo aj také (nevidel som na vlastné oči), že motorkár (asi BMW) zaklápal na stojacich autách spätné zrkadlá, aby mohol prejsť. (lebo široké kufre...). Čakám pokuty po záberoch z kamier.

Glemseck - číra pohoda. Nikto nie je nervózny. Všade úsmevy. Všetci prišli po cestách bez zápchy, bez dažďa a bez problémov s motorkou. Na šťavnatej lúke sa snažím trafiť bočák na vyfasovaný kúsok drievka, aby som sa nezaboril. Som unavený, ale „Do you need help?“ po druhom nevydarenom pokuse trafiť stojan na drievko ma - tradične milo zaskočí.

Už si nepamätám, kto mi chcel pomôcť minule, ale teraz - ako sa neskôr ukázalo - to bol Kazachstanec žijúci v Nemecku. Daragije druzjá ... Milý chlapík. Atmosféra skvelá. Stále prichádzajú ďalšie motorky, komunita je super.

Antikorový hrant s tromi točkami pre x-tisíc ľudí je tu tradícia. Ale zato TOY TOY WC sú skvelé. Údržba super a dá sa tu urobiť malá hygiena. No hygiena - pre nás bla bla bla. Prídu sem iní borci. V čom oblečení prídu, v tom sú celý deň, v tom aj spia pod motorkou. Iba tak na tráve. Ochranou pred rannou rosou sú iba riadidlá a smerovky. A ráno sú predsa len pokrytí rosou, lebo ochrana nebola dostatočná a v tom istom oblečení nakoniec aj odídu. Treba vidieť.

Už v piatok večer prebehlo live vystúpenie rockovej skupiny. Bolo do cca 2:00, potom do 3:30 tradičné túrovanie motorov, od 5:00 smetiari a od 6:00 TOY TOY servis. Aj spánok si treba v Glemsecku užiť.

Každý rok sa usporiadatelia snažia priviesť nejakú známu osobnosť. Ak si kliknete do minulosti, nájdete tam pár zaujímavých mien. Sú to väčšinou moto celebrity v tom dobrom slova zmysle, ktoré to všetko oživia. Priznám sa, nikdy ma to nezaujímalo ísť cielene po niekom. A teraz, prechádzam sa v piatok po tráve na lúke, na ktorej sú stánky jednotlivých „stajní“ na motošprint a zrazu vidím človeka a vypadne zo mňa že: „Are You Randy Mamola...?“ „Yes, I am“. A teraz mám pred sebou človeka uvedeného do siene slávy MOTO GP a mám povedať niečo zmysluplné mojou hroznou angličtinou. A on sa na mňa ešte aj usmieva. Zúfalo ma napadlo selfie, ale tým, že selfie nefotím, na fotke vyzerám, že Randy sa chcel fotiť so mnou a nie ja s Randym. Na druhý deň som to chcel napraviť, ale Randyho som už v tom stánku nevidel.

Čo mi zaskočenému prišlo na myseľ, bola iba myšlienka - otázka , že Randy (you) si vždy jazdil na slabších motorkách. A Randy (nezaskočený) skromne odpovedal, že „nebolo to vždy tak. Možno pri Cagive.“ Opýtal sa ma odkiaľ som, podal mi ruku a ja som už Randyho nechal niekomu ďalšiemu.

Pre mňa je najlepší deň sobota. Tým, že ma nezaujímajú výsledky šprintu, môžem sa sústrediť na atmosféru a prestavby. Od 6:00 robím fotky. Po každom ročníku si hovorím: „Môže niečo nové priniesť ten nasledujúci?“ A vždy nasleduje rovnaká odpoveď - ÁNO.

Takmer každá fotka by sa dala okomentovať. Nemám na to čas ani silu. Už si občas myslím, že ma nemá čo v Glemsecku prekvapiť. Krásny omyl. Glemseck je plný skvelých prekvapení. No čo je stále, je jeho priateľská atmosféra. Slušné prostredie pre vekovú kategóriu doslova od 1 po 100 rokov. Obyčajné deti, rodičia, starkí, ale aj komunity s jasnými znakmi. Tu sa baví každý s každým , nikto sa nepovyšuje. Pre mňa ako vždy, akcia roka.

Príklad. Stánok Walzwerk Motorcycles. V stánku je 5 ks ako nových BMW 75 z roku 1980. Všetky po citlivom customizingu. Traja chlapíci smutne sedeli a pozerali na svoje diela. Našiel som odvahu, že ich trocha rozveselím rozhovorom pre náš motoride.

Vysvetlili mi, že biky majú naozaj základ v prevedení z roku 1980 (plus – mínus), ale všetko vo vnútri a podľa možností aj z vonku je nové, upravené, ošetrené a preto to stojí od 15 000 nahor a čaká sa na to najmenej pol roka. Pri dodacom termíne som pochopil ich smutné pohľady.

Pivo tečie potokom, vratné poháre. Wurst na raňajky, obed aj večeru. Brótchen a hranolčeky. Pekné baby si vodia bomberovia za ruku, tie ostané sú milé. Možno som si to v minulosti nevšimol, ale je tu naozaj veľký výskyt dám jazdiacich a zdieľajúcich motocykle. Možno preto, že je to slušná akcia.

V podvečer s uterákom okolo pása idem urobiť pokus k hrantu na hygienu. „Kudá ty iďjoš?“ Kričí na mňa z pred stanu Kazach. „No...“ začnem, ale nenechal ma ani dopovedať. „Davaj, zdes patók, my uže kupáli.“ A tak som dal na Adama, samozrejme bez mydla, hygienu v 20 cm potoku. Aj takéto zážitky prináša Glemseck.

Keďže pánovi F. neverím, predsa len som na spiatočnej ceste skúsil ten rovinatý nemecký vidiek, kde vraj nič nie je. Chce to trpezlivosť s navigáciou a dobrý výber trasy, ale niečo tam predsa len bolo. A slnečno. Spal som v penzióne v Taxenbachu a na druhý deň to bol iný svet. Od polnoci sústavne pršalo a ráno mi trvalo pár hodín, kým som sa z tejto hmly s intenzívnym dažďom dostal. A potom zrazu vyšlo slnko a človek mohol začať rozmýšľať o Glemsecku 2020...