Glemseck 101 / 2018

V tomto roku som však neponechal plánovanie rodinnej dovolenky na náhodu (manželku) a tak bolo všetko takmer dokonale naplánované. Rodinná dovolenka pre istotu prebehla už v apríli a ja som tak mal dosť (nerušeného) času na prípravu.

Ako som písal na inom mieste, Vojvoda (KTM SuperDuke) bol technicky pripravený niesť nemalé množstvo proviantu. Ešte viacej ako do Albánska. Tam sme (luxusne...) spávali pod pevnou strechou. Na tejto ceste na Glemseck 101 - edícia 2018 - som bol odhodlaný spávať pod stanom cestou tam aj späť. Veď aj v Glemsecku som vždy spal iba pod stanom.

Duke pripravený, cesta starostlivo naplánovaná, všetko potrebné zbalené. Ešte aj ten zbytočný nepremok som mal v tankvaku, keď som si prečítal, u „toho čo všetko vie“, výslednú predpoveď počasia. Stále som veril, že aj „on“ sa môže mýliť.

Žiaľ, „on“ sa nemýlil. Pršalo celou cestou tam, aj späť. Útechou mi bolo, že ja som bol po celý čas v suchu, šoférujúc malú dodávku, v ktorej útrobách sa už neukrýval Duke 990 určený na cestovanie, ale ZR 7-čka Café Racer vhodnejšia pre Glemseck.

Príjazd v piatok 31.8.2018 o cca 18:00 , po výdatnom daždi všade mokro, očakávam nervóznych usporiadateľov a všade blato. Lenže Glemseck – to sú milí ľudia, problémové blatové výjazdy vysypané pilinami, všetko organizačne zvládnuté bez stresu.

Na lúke sa vybaľujem z dodávky. Som tu štvrtý krát a štvrtý krát za exota: všetci domáci prišli aj za dažďa po osi. Motorka vyťahovaná z dodávky, no... Najbližší sused sa ma pýta, či nepotrebujem pomôcť z vyložením motocykla z auta. Rovnakú otázku počujem od svojho vždy nového a nového „glemseckého“ suseda už štvrtý raz po sebe. Nuž – som v Glemsecku – medzi slušnými ľuďmi.

Pochváliť treba organizátorov, že pribudli Toi-Toi wécka. Boli všade. A ráno ako nové, čisté. Iba voda na umývanie rúk v nich stále chýbala. A tak 5 (6?) kohútikov studenej vody v antikorovom koryte mi príde pre zástancov akej – takej hygieny slabším miestom. Zuby sa umývajú pivom a ústne dutiny dezinfikujú cigaretami. Ale všetko bolo strážené ľuďmi v zelených vestách 24 hodín denne. Pocit takej európskej bezpečnosti na 100 %. Tu mám na mysli všetky tie nezamknuté motorky a prilby. A oblečenie pohodené na a pri motorkách, neuzamknuté stany. Toto je o komunite, čo si verí, dôveruje.

Veľmi subjektívne mám pocit, že tento ročník negatívne ovplyvnilo počasie. V stanovom mestečku ako keby bolo menej účastníkov. Lúky neboli zaplnené tak ako v minulosti. Zato príjazdové cesty boli v prvý deň zrazu lemované stovkami / tisíckami? motocyklov. V sobotu 1.9.2018 počas celého dňa bolo centrum plné (preplnené) ako po minulé roky.

Preskočím: v nedeľu ráno nastal húfny odchod (aj) skalných. Ani som sa nečudoval. Denná predpoveď bola dážď po celý deň a teplota 17°C. A tak si aj tí skalní borci na svoje BMW, Moto Guzzi, Triumpha či iné, zavesili stan a karimatku a - odtiahli domov (usušiť sa...).

Ako som už písal v minulosti, zraz bol v minulosti „zamaskovaný“ za preteky v šprinte. V tomto roku to ale získalo nový náboj ako séria podujatí pod názvom Sultan Of Sprint. Viacej informácií na sultansofsprint.com, takže o tomto sa rozpisovať nebudem. Priznám sa, na štarte šprintu som strávil asi 10 minút, pri trati som nebol vôbec. Svoju pozornosť som venoval všetkým tým jedinečným prestavbám a všetkému, čo s tým súvisí.

Hlavný motív je samozrejme Café Racer téma. Obľúbené na prestavbu sú hlavne staršie ročníky dvojvalcových vzducháčov. Čím jednoduchšie, tým lepšie. Kto prišiel po osi, pristavil svoj výtvor čo najbližšie do centra na okraj cesty. Malé dielne mali svoje stánky s upravenými motocyklami ale aj ponukou polotovarov. Väčší a veľkí výrobcovia mali vo svojich stánkoch vedľa oficiálnych modelov ale aj prestavby od renomovaných úpravárenských firiem.

Tu si dovolím jednu malú poznámku. Aj kaférejsri sú komunita, ktorá vyžaduje určité vonkajšie znaky. Som šťastný, že sa tejto komunity okrajom dotýkam. Je môjmu srdcu blízke, že tieto znaky sú veľmi decentné, v žiadnom prípade nie vulgárne. Mám pocit, že najviacej sú sústredené na motocykel. Na motocykel, na ktorom sa dá aj skutočne jazdiť. Jazdiť aj stovky kilometrov a nielen pár km od café po café ako to bolo deklarované na začiatku. Som naozaj šťastný, že toto ešte Harlejisti nezdeformovali. Tu sú (H&D) taká menšina, že sa o to ani nepokúsili.

A skutočne bolo čo pozerať a obdivovať. Na Glemsecku je krásne to, že (tuším) každý je s vami ochotný debatovať a podeliť sa o svoje názory a skúsenosti. Stačí, ak sa uprene pozeráte na nejaký detail a okoloidúci s pivkom v ruke sa pristaví a debata je na svete. S jedným takým Nemcom (náhodou bez piva ruke) som tak dlho rozoberal rozdiely na dvoch Dukatkách, až ho už mierne namosúrená manželka za ruku odtiahla preč... ale veď on stále začínal novú tému...

Každá akcia - výstava máva svoju hviezdu. Raz väčšiu, raz menšiu. Hviezdou Glemsecku 2018 bol podľa mňa Blechmanov Fuel Soul Bike. Bernie Nauman je podľa mňa momentálnou, žiaľ takmer neviditeľnou - nedocenenou európskou custom hviezdou. Jeho variácia na BMW boxer by mala ašpirovať na bike dekády. Na prvý, povrchný pohľad bike až tak nezaujme. Ale keď začneme na drobné rozoberať detaily, tak sa dostaneme takmer do slepej uličky. Sú tam súčiastky, ktoré sú ťažko vyrobiteľné aj pre top fabriky a nie pre nejakého plechmana, pardón Blechmana z Rakúska. Technické riešenia sú novátorské, dielenské spracovanie perfektne bezchybné. Až mi to príde ako zosmiešnenie fabrického (v tomto prípade BMW) vývojárskeho tímu. Pre mňa top hviezda nielen Glemsecku 2018.

Blechman je novátor a svieža vlna. Bolo aj pár iných pokusov, ale nie takých výnimočných. No a potom sú tu staré dobré úchvatné stavby na štýl Martin, Egli, Spondon, Bimota a pod. Smutné je, že už majú svoj vek a málo pokračovateľov. Krásne, že ešte stále žijú. Žijú ako svedectvo výnimočnosti tvorcov a techniky. Je skvelé, že takéto technické skvosty môžeme vidieť aspoň raz za rok niekde pokope. Niekde v Glemsecku na 101-tke.

Aj tomto roku jazdecká akadémia organizovala výjazdy do okolia. Malý (122 km) a veľký (274 km) okruh. Akosi som sa nevedel rozhodnúť pre ktorý, tak som si nakoniec po okolí pojazdil sám. Dal som cca 150 km a teraz tŕpnem, kde všade mohol byť radar. Lebo už aj Nemecko nie je to čo bývalo...

Večer ako zvyčajne živá hudba. Bolo niekoľko kapiel - ale nič moc. Bolo to rockové, ale ľudí veľmi do tanca nedostali. Aspoň počas doby, čo som tam bol. A tak dám, tradične - ako pri každom návrate z cudziny: najlepšie na svete je slovenské jedlo, najlepšia v Európe je slovenská nová hudba (rádio FM), a najkrajšie na svete sú slovenské baby.

Neviem, kedy presne skončila živá hudba, ale o cca 2:00 ma zobudilo (z tuhého spánku po pár pivách) tradičné túrovanie studených motorov. Plný plyn až do nemoty. Brm - Bŕŕm - Bŕŕŕm, chrap- chráp- chráááp, streľba do výfuku... a ticho. Všetko za hlasného ujúkania protagonistov. A potom z iného konca kempu odpoveď v tom istom znení. Ak sa len trocha dalo, tak samozrejme hlučnejšie. Asi o tretej ráno zmĺkol aj posledný chudák motor.

A vtedy naštartovali svoje motory moji stanoví susedia sprava aj zľava. Predpokladám, že polnočnú túrovačku (pod vplyvom piva a šnapsov) prespali, lebo si myslím, že nie je možné začať chrápať 30 sekúnd po tom, čo človek zaspí (po hulákaní motorov). Skôr som asi ich chrápanie počas revu motorov nepočul. Boli dokonale zosynchronizovaní. Ako dobre nastavená dvojvalcová (dvojtaktná Jawa so 180° kľukou). Počas asi hodiny sa ani jeden aktér nepohol, lebo ideálne držali rytmus. Prvváá - druhháá, prvváá - druhháá ... Aj som v tme bol potriasť stanmi, ale nepomohlo. Neviem, kedy som zaspal, ale o 7:15 som sa zobudil na ich opakované (dvojtaktné) chrápanie... a dážď, ktorý bubnoval na steny stanu .

Spojím to - nedeľný dážď prišiel podľa predpovede. A ústup z pozícií bol už spomínaný vyššie.

Vrátim sa na začiatok - Glemseck je len jeden. Jeden raz za rok. Pre mňa akcia roka. Pripájam pár fotografií. Snažil som sa ich zoradiť „tematicky“. To jest, aby nepreskakovali z témy na tému, ale aby boli akýmsi sprievodcom toho, čo možno na Glemsecku zažiť. Je ťažké neobťažovať množstvom a vystihnúť atmosféru.