Spomienka na prázdninové story školopovinných pod Karpatskými vrchmi.

Keď si spomínam tak medzi mojimi vtedajšími približovadlami bol aj vrak Jednohrba a ten mal ešte značku PLT, no číslo si už nepamätám. Nebolo to raritou ani vtedy, ani dnes. Po revolúcii totiž, boli znovu obnovené okresy, ktoré existovali po II. Svetovej vojne a tak okresom sa znovu stal aj Poltár. Jednosedadlák si ale však v dvanástke v Hute dlho nepobudol. Nesmel som ho prerábať, upravovať, tak som si začal stavať druhý. Pohoršil som sa v škole a teda Jednosedadlák putoval pod Karpaty babkám. Zakotvil v Šenkviciach, kde som ho prevetrával každé prázdniny. Keď sme sa presťahovali do Cinobane tak som ho rozobral a napakoval do rodinnej Škody 100, až na rám, ktorý sa nikam nezmestil. Keď som bol mladík a presťahovali sme sa do Šenkvíc natrvalo, som cinobanskú zbierku rozpredal.

hlavný aktér letných prázdnin

Pionier väčšinu roka odpočíval v garáži, no cez prázdniny sme on a ja trpeli hlavne nedostatkom benzínu a pochopenia za strany obidvoch babiek, ktoré bývali v novostavbe domu, ktorý rodičia stavali. Ulica kde bývam vtedy bola na kraji dediny, bola posledná smerom na Pezinok. Starých domov tam bolo poriedko, o to viac bolo záhumienok a novostavieb. Väčšina vtedajších bývaní bola postavená krátko po vojne, alebo v období združstevňovania. Vedľa nášho už vtedy domu boli polia na ktorých boli na medziach chodníky, ktorými si ľudia skracovali cestu do dediny, či do obchodu, či na vlak. Najbližší dom, ako som spomínal bol už obývateľný po vojne a vedľa neho stál dlho opustený nemecký tank. Ako prázdninant som ho už nezažil, lebo ho asi v 50-tych rokoch rozpálili a dali do šrotu, no ako pamiatka stále u susedov existujú dva plechy z jeho panciera. Tento tank už dávno po svojej smrti, sa stal stredobodom pozornosti, keď na susednom poli už bol postavený nový dom a pri robení predzahrádky majitelia narazili na nevybuchnutú muníciu z toho tanku, ktorá bola pod navezenou zeminou, aby sa tam dostal kombajn cez žatvu. Bol to moment, kedy majiteľovi nebolo všetko jedno a privolaní pyrotechnici sa čudovali, že čo to má znamenať. Až vtedy si potomkovia starousadlíkov zaspomínali na tank, ktorý tam ustupujúci Nemci nechali napospas osudu, pardón odbočil som.

stará mapa Šenkvíc a okolia

Vrátim sa ale k pionierkovaniu. Babky sa báli ma púšťať von na Pionieri, no vždy som ich spracoval, keď som ráno za rosy vždy na káričke zapriahnutej za Jednosedadlákom doviezol čerstvú trávu pre zajace a keď som išiel dostatočne skoro, tak to bol vždy aj kúsok družstevnej ďateliny, ktorá rástla na konci ulice. Keď ju kosili tak som si aj polepšil. Traktoristi ma po čase poznali a to, čo kosačka nezvládala to som vykosil ja. Keď ju kosili a hneď nasekanú na kúsky fúkali do vlečky tak som vždy ukoristil aj dosť sečky, ktorá neskončila vo vlečke, ale mimo nej. Spoznával som všetky okolité zákutia družstevných polí v chotári. Keď boli polia vykosené tak som zablúdil aj do Hája a tam som sa tiež vozil. Pravidelne som však chodil okolo bývalého železničiarskeho domčeka konskej železnice, kde bývala babka a tiež tam mávala prázdninantov. Tí ale mali len bicykle, no keď odrástli, tak hodne zabehávali tatkovu kývačku a to bolo iné vozenie.

dobová fotografia železničiarskeho domčeka na konci Trlínskej cesty za Šenkvicami

Keď bola už zobratá úroda z polí a tráva bola len vo výmoľoch, tak som prečesával bývalý železničný násyp, na ktorom som nikdy nebol sám. Inokedy som zachádzal aj mimo šenkvický chotár k vtedy ešte funkčnej staničke Malé Tŕnie. Vždy sa tradovalo, že túto staničku si dal vystavať a zfunkčniť "Šaňo Mach" niekdajší ministerský predseda Tisovej vlády za vojnového Slovenského štátu. Bol to zvláštny človek. Mal pridelené auto aj so šoférom, no keďže býval v bývalom Pálfyovskom kaštieli v Trlínku (dnes Vinosady), rád sa nechával viesť kočom na staničku a vlakom šiel do Bratislavy. Šofér samozrejme na Hlavnej stanici už čakal na neho. Počas mojich prázdninových výjazdov do okolia tejto staničky tam bývali stáli zamestanaci ČSD a vlak tam zastavoval len kvôli zamestnancom, ako zástavka to už neslúžilo. V tej rodine býval chlapčisko, ktorý sa vyprofiloval za dobrého prekopávača, pretože v mladosti vlastnil ojedinelého, ak nie jediného okapotovaného Mustanga s kapotážou, ktorú sám vytvoril. Funkčné tam boli ale rampy, ktoré podľa potreby družstevníkov zodvihli práve pracovníci z Malého Tŕnia, ktoré vtedy figurovalo len ako Hradlo. Dnes je táto budova úplne mimo železničnej trate a slúži ako víkendové bývanie. Tieto destinácie som teda navštevoval v prvom rade "služobne" a po zmapovaní aktuálneho stavu s rovnako naladenými chalanmi z okolia aj ako nádejný terenár.

na ľavo pôvodný násyp koňky a dvojkoľajky po odstránení koľajníc a trolejí

Keď sa nás stretlo viacej, tak sme navštevovali už opustenú družstevnú pieskovňu, no to bolo ale komplikované. Nikto z nás si to nechcel rozhádzať s rodičmi a pomocníkmi VB, ktorí na nás školopovinných "dávali pozor" a z času na čas žalovali na VB, že jazdíme po cestách bez vodičaku. Motorky sme teda do pieskovne vždy dotlačili a tam sme sa pretekali. Bolo to bližšie a menej komplikované ako ísť cez celú dedinu na motocrossovú trať a aj tak by nás tam len tak ľahko ozajstní terenári nenechali sa vyšantiť. Keď sme mali vodičáky, tak to bolo už iné kafe. Po pieskovni už dnes niet ani pamiatky. Keď stavali v dedine paneláky, tak túto veľkú jamu zasypali a dnes tam je ojedinelé bývanie, pretože po bani tam ostalo len jazierko, ktoré dnes už len starousadlíci volajú vodná baňa, z ktorej sa občas, no o to intenzívnejšie prevalí voda a zaplavuje všetko po ceste. Z Tunela pod cestou, kadiaľ sa chodievali kravky pásť k Háju je už len malinká priepusť, ktorá sa vždy pri veľkej vode upcháva.

v bývalej pieskovni sme sa tiež bláznili

Najdlhšie výlety po žatve aj tak boli do Hája, samozrejme až keď sme dostatočne pomohli družstevníkom s odpratávaním balíkov slamy. Spomínam si, že som ich na káričke vozil k babke po dva. Raz sa mi podarilo zohnať veľkú káru, no to sa Jednosedadlák skoro nepohol z miesta a kamoši ma po poli museli tlačiť. Nakoniec sme sa bratsky o ne podelili.

Ráz krajiny sa od mojich pionierkových prázdnin rapídne zmenil. Tam, kde sme sa vozili po poli je zastavaná štvrť. Dúfam, že už nikdy nebudú spokojne spiacich dedinčanov v noci budiť tanky ako v "šesťdesiatom ôsmom" a v Šenkviciach aj inokedy, keďže v Háji a aj v Pezinku boli vojenské posádky. Raz ráno, tiež cez prázdniny, boli nielen poľné cesty ale aj asfaltky zdevastované po pásoch tankov. Vtedy naše destinácie boli neprejazdné a družstevníci vtedy na ČSĽA svorne nadávali, lebo ako správcovia ciest okolo polí to potom museli po tankoch riešiť. Uprostred Hája bola údajne protiletecká základňa ČSĽA a zo strany od Viničného (medzi domácimi "od Schwancpocha") bola rušička rozhlasového a televízneho signálu zo zahnívajúceho kapitalizmu. Dokonca na okrajoch Hája boli aj pozorovacie bunkre. Chodili sme tam len po bývalú horáreň. Na všetkých cestách boli rampy, ktoré si odomkýnali len vojaci a vojenskí lesníci. Celkom pri vojakoch bola gaštanová alej, no nestálo to za to. Vojaci tam mali tajné futbalové ihrisko mimo areálu obohnaného viacerými ostnatými plotmi a aj tak nám jedlé gaštany vždy vyfúkli chalani zo Švancpocha. Keď sme obišli háj, tak sme sa dostali k Panholcu, čo bol kedysi pálfyovský majer aj s kaštieľom, no to už bol cudzí revír, čo patril Štátnym majetkom Senec a to bolo dosť od ruky. Tam som obyčajne vyrušil poľné a lesné vtáctvo, nejaké srnky, či pasúce sa ovce. Dokonca ma tam naháňal pastiersky pes a viac som tam nepáchol.

O to, aby sa do nášho Hája nedostali ruské jadrové hlavice ďakujeme hlavne Gorbačovi a rozpadu Varšavskej Zmluvy. Jediné, čo sa ale od tých čias nezmenilo sú kríže a pamätníky pri cestách a na okrajoch Hája. Na mapovanie chodníčkov a lesných ciest bolo treba viac času, babky ma tam pustili len málokedy a to som vždy musel niečo priniesť, či už huby, lesné maliny, či jahody. O to viac som Háj navštevoval na Gilbertkoch, keď som mal už vodičák.

Gilbert