Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 1354 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Motozem.sk MOTOQUAD

Anketa:

Ako na núdzové brzdenie v krízovej situácii?

Spolu odpovedi: 5663
Intenzívne brzdím oboma brzdami: 60% (3400)
Brzdím iba prednou brzdou aby som nedostal šmyk: 40% (2263)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Diskusia Diskusia k článku (0)  [Verzia pre tlač] Tlač

Spomienka na mládežnícke story pod Karpatskými vrchmi

 Zdieľať

Pridané: 10.04.2021 Autor: gilbert
Čitatelia: 5796 [História]

Druhé story o mojom aktívnom jazdení. Čudujem sa, že si na to po nedávnej príhode pamätám.

Viackrát som naznačil, že sme sa počas môjho detstva sťahovali a vždy som musel rozpredať svoje zbierky prekopávok. Najväčšou výzvou bolo ostatné sťahovanie a skutočnosť, že som začínal znovu od "píky". Minulosťou zostali všetky moje diela. Ostatné sťahovanie prinieslo vlastne návrat do miesta mojich každoročných letných prázdnin. Ocitol som sa teda natrvalo v Šenkviciach. Najskôr som myslel, že zostanem plechovkár, pretože som dostal do opatery rodinnú Š 100, ktorá zhltla skoro všetky moje zarobené brigádnícke peniaze aj s príspevkom rodičov. Zlom nastal, keď som náhodou začal prenasledovať dvoch Pionierkárov, ktorí sa mi nakoniec stratili v spleti dedinských uličiek.

V Šenkviciach bola odjakživa motocrossová trať. Prvá bola na Cerovských výmoloch v Malých Šenkviciach. Dnes nie je po nej ani chýru. Druhá, ktorá sa stále využíva bola zriadená v priestore ťažobnej jamy, keď šenkvickú tehelňu zatvorili. V období, keď som sa teda presťahoval tam býval čulý ruch. Chcel som odjakživa jazdiť motocross. Za detstva sa mi to na kalinovskej trati nepodarilo. Myslel som, že v Šenkviciach to bude možné. Vtedajší tréner ma ale hneď uzemnil, že ak chcem jazdiť, musím najskôr na svojej motorke, tú som ale vtedy nemal. Začal som teda zháňať nejakú prerobenú kývačku, no moje úspory nedosahovali ani tretinu ceny, za ktoré sa také moto pod rukou predávali. Nadôvažok som pre trénera zaujímavý nebol, lebo som údajne bol na rozbeh starý. Začal som sa teda znovu venovať prekopávkam starých motoriek. Poväčšine to boli Jednosedadláky, mopedy, či kývačky. Pôvodne som si myslel, že ako základ novej story bude rám z 555, ktorý sa istý moment do rodinnej Škody 100 už nezmestil. Žiaľ ten som vôbec nikde v dome ani v garáži nenašiel. Nakoľko sa rodičia presťahovali skorej a ja som zostal bývať na internáte utrúsili, že v pivnici zavadzal, tak ho vyhodili.

Pionier pri žatve na nejednom JRD internet
Pionier pri žatve na nejednom JRD internet

Neostávalo mi nič iné, len si niečo zložiť. Prvý vrak som dovliekol domov nepojazdný a tlačil som ho od jedného dedka, kde stál na dvore niekoľko rokov. Chodil som brigádovať nielen letné, ale aj ostatné prázdniny vrátane uhoľných. V šenkvickej Palme nechceli o tom ani počuť a JRD v zime nemalo o brigádnikov záujem. V pivnici sa začali obmieňať Jednosedadláky z ktorých najskôr vznikli endurká Gilbert. S chalanmi sme sa chodili blázniť najskôr do pieskovne a neskôr na motocrossovú trať.

Prvé endurko ale na trati čoskoro skončilo s prasknutým rámom. Bolo čierne so zlatým motorom a zlatými linkami. Druhé bolo modré s motorom čiernym. K tomu druhému som mal aj doklady a jazdil som na ňom do kina, či "amfik" do Modry, či Pezinka. Mal som dosť obdivovateľov, no chlapcom z VB to vadilo. Nasledoval Gilbert Sport a zanedlho Gilbert Sprint.

Gilbert Sprint, trať za ním už neexistuje
Gilbert Sprint, trať za ním už neexistuje

Letné brigády som zohnal v Pezinku na JRD, kam som chodil najskôr na bicykli a neskoršie na motorkách. V Pezinku bola brigáda fajn. Bolo to najskôr pri žatve. Po poliach sa vtedy okrem hospodárskych vozidiel motali aj motorky a bicykle, ktoré používali vartáši. Tí s bicyklami mali so sebou aj služobných psov vlčiakov, pretože sa motoriek báli. Vedúca stavebnej čaty jazdila na Mustangu, stavebné aktivity boli totiž nielen v Pezinku, ale aj v okolitých dedinách. Neskôr som robil pastiera na pasienkoch na Kejde (toto bolo najlepšie platené, škoda, že som tam nebol viacej). Iné leto som bol v sýpke. Tam som nebol tiež sám. Mišo, stály zamestnanec jazdil na Mustangu. Do sýpky chodili ešte dvaja chalani na Kývačke. Najviac motoriek bolo vo vedľajších budovách. Pred koniarňou, kde boli dostihové kone, parkovali mopedy Stadion, viaceré Pioniere a ČZ novej rady. U kováčov naproti sa občas ukázala Javetta či skúter Manet. V dielni, tam to bolo obdobné. Tiež tam parkovali Babetty, na ktorých jazdili olejári a šofér autobusu. Starší páni ale chodili na bicykloch, len sem tam na autách. Toto moje pracovisko som si cenil naviac hlavne pre získané skúsenosti a možnosti využívať poobede zázemie dielne.

Milé spomienky mám na fasovanie v sklade, kde som objavil kopu zabudnutých súčiastok na motocykle. Bolo to obdobie, keď ako služobné vozidlá družstevníkov mimo Žukov, Avií, Gazikov boli teda aj Pioniere, Mustangy a dožívajúce ČZ-ty novej rady. Získal som tam dokonca komponenty, z ktorých sa dal postaviť aj Pionier 20, či 05.

Tak sa aj stalo. Mal viacero variant, najskôr s plecharinou 05 bez reumaplechov a motorom 555, neskôr pribudli reumaplechy. Nakoniec dostal 20-kovú plecharinu vrátane rámu s rúrkovou kyvnou zadnou vidlicou. V ostatnom prevedení mal široké riadidlá a plexisklo. Bol to dobrý stroj, no mal aj svoje muchy.

Potreboval som benzín, no benzínové pumpy boli vtedy na okolí len dve. Pezinská bola v centre mesta a dnes po nej nie je ani chýru. Tá bola ďaleko, tak som sa rozhodol ísť do Modry. Tam som síce prišiel, no bola zavretá a nádrž bola prázdna. Horko ťažko som vypáčil od jedného dedka aspoň nejaké decko olovnatého benzínu. No to ale bol zbytok babettovej nádrže. Musel som ísť domov skratkou, teda do Vinosad, potom na opustenú staničku Malé Tŕnie a cez pole domov. Pekne som zmokol a niekoľkokrát prečisťoval karburátor, lebo s benzínom sa mi do nádrže dostala aj špina. Domov som prišiel totálne premočený a zablatený po uši vrátane blatom obalených kolies a predného blatníka plného blata.

Potom som získal brigádu pri stavaní zdravotného strediska u nás v dedine. Nebol so sám brigádnik, čo jazdil na motorke. Kolegovia sa motali na Pionieroch 20 a 21. Jeden stály zamestnanec chodil na stredisko peši, lebo to mal kúsok, no v garáži mal originál ČZ motocross, ktorú chodil prevetrávať na trať. Mal tam aj Babettu. Stavbyvedúci nás bombardoval, že si máme dávať pozor na to kadiaľ jazdíme. Parkovali sme totiž priamo v budove a vozili sa cez budúce chodby a budúce ambulancie. Ja som si to neraz riadne zlízol, pretože hocikde na zemi sa povaľovali stavebné plány a tie nevydržali nájazdy našich kolies. Inokedy sa vznášali v prievane a končili zase len na motorkách.

Po čase som bol odvelený do skladu Ovocia a Zeleniny na stavbu haly z veľkého prístrešku. Samozrejme v tom sklade som v zime pomáhal pri vykladaní južného ovocia z vagónov do skladovej pivnice. V dedine najkratšia cesta do skladu bola cez železničné priecestie, kde zvyčajne boli padnuté rampy, no dali sa obísť. Vtedy sa to dalo, lebo naftové lokomotívy riadne hučali a bolo ich počuť aj cez prilbu a z ďaleka.

Gilbert Scooter oplexilovaná 20-ka
Gilbert Scooter oplexilovaná 20-ka

Raz som tak ubzikol okolo rámp pred žltobielym VB Žigulákom. Letel som čo to dá, aby som sa schoval v sklade. Doplatil na to kolega, ktorý šiel na Babette tiež do skladu. Samozrejme, že ho osadenstvo Žiguláka zinkasovalo. Pomstil sa mi. Do karburátora mi vrazil zápalku. Tá keď naboptnala upchala mi prívod benzínu. Mal tú smolu, že sa to stalo, keď sme išli cez obed do bufetu na kofolu. Krútil sa vytáčal, lebo vedel, koľká bije, no neprezradil na seba nič. Nakoniec sa priznal, keď chcel pre syna kúpiť Endurko, (syn bol náročný chcel ozajstnú Hondu), nestalo sa tak. Ako správny pionierkár nosil som vtedy vždy so sebou ihlu na čistenie sviečky od karbónu. Vyplatilo sa, ihlou som zápalku vybral a šli sme ďalej.

Pred odchodom na vojenčinu som všetky "haraburdy" vyvliekol na povalu s tým, že som otca požiadal aby tam nikoho nepustil. Žiaľ nestalo sa tak a všetko čo nebolo v celku, teda aj úplne nové komponenty z povale zmizli. Chlapci z ulice si tam chodili kedy chceli a poskladali z toho dve terénky, ktoré so ziskom dobre predali.

Bol som naozaj nemilo prekvapený, keď som sa po dvoch rokoch vrátil, tak povala zívala prázdnotou. Takže som začínal znovu len s tým čo bolo v celku. Žiaľ ani to netrvalo dlho. Mal som ambície prejsť na väčšie kubatúry, no nabúraná Škoda 100 bez predku to zmenila. Rodičia chorľaveli a rodinné auto malo prednosť pred mojimi aktivitami.

Nakoniec som to, čo bolo zrepasoval a vozil sa predovšetkým na aute ako taxikár po doktoroch. V práci, ako to býva, sa ocitli nové čerstvé absolventky a po istom čase som zbierku znovu rozpredal, aby som nastávajúcej mohol kúpiť novučkú Babettu, ktorej story som už spomínal v článkoch "Prebudenie spiacej krásky, či renovácia manželkinej Babetty", alebo "Výlet v sedle Titanicu".

Pridané: 10.04.2021 Autor: gilbert Zdieľať

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Diskusia Diskusia k článku (0)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria