Grécko po tretíkrát 2/4

Plavba trvá asi hodinu a sme vylodení na severnom cípe ostrova Kefalonia. Máme dosť času, preto sme rozhodnutí ostrov trošička preskúmať, skôr než si vyberieme základňu na ďalšie tri noci. Preto vyberám znova západnú stranu a bol to super výber. Cesta sa kľukatí strmými zrázmi nad morom a je z nej nádherný výhľad. Prechádzame okolo malebného ostrovčeka Assos s opevneným hradom a bodkou na záver je záliv Myrtos, s dych vyrážajúcou plážou. Z tadiaľto meníme kurz a prechádzame krížom cez ostrov, dolinou medzi pohoriami Oros Kalo a Oros Agia Dynati do prístavu na východnom pobreží Agia Efimia. Prístav na oko pekný, len ubytovanie nám tu nevyhovovalo, a tak pokračujeme ďalej, smerom na Sami, kde cesta vedie priamo pri mori s množstvom malých plážičiek, vhodných na kúpanie. Tesne pred mestom nevynecháme jaskynné jazerá Melissani. Tvorí ich jaskyňa z časti s prepadnutým stropom cez ktorý preniká slnko a vytvára neobvyklé farebné kombinácie, inak úplne priezračnej vody, ktorej hĺbka dosahuje neuveriteľných 39 metrov, aj keď tu má človek pocit, že tu nie je viac vody, ako po pás. Celú túto parádu sme si vychutnali z lodičky... bóže, zase romantika, čo to so mnou je??? V Sami sme si dali v prístavnej pasáži obed a zisťovali ďalej možnosti ubytovania. Ale ani cena, ani bývanie nad turistickou pasážou nie je to, čo by sme hľadali. Navyše, keď sme preskúmali pláž Antisamos za mestom, rozhodli sme sa tu neostať a vrátiť sa k Assosu na západnú stranu, ktorý vyzeral skutočne pekne. A nakoniec aj atmosféra tohto malinkého prístavu bola presne to, čo sme hľadali a my berieme tichý privát na tri noci.

Ráno vyrážame znova naľahko a prvým našim cieľom je jaskyňa Drongarati. Veľkosťou našinca odchovaného na Slovensku plnom jaskýň neohúri, sú to vlastne len dva väčšie podzemné priestory spojené dohromady, s vynikajúcou akustikou, ale aj skutočne bohatou výzdobou stalaktitmi aj stalagnitmi. Čo je ale strašné, že väčšina z tých drobných skončila zrejme ako suveníry v zbierke debilov, čo si myslia, že všetko môžu mať doma... Ale že kým tam „nakvapkajú“ nové, tak to neuvidia ani deti, deti, deti, deti ich detí, na to je intelekt „dekoratéra", ktorému sa to hodí do obývačky, zrejme slabý. Ďalej smerujeme do vnútrozemia ostrova, k pohoriu Oros Ainos, kde ak mapa neklame, malo by sa dať dostať až na vrchol vo výške 1627 m. Mapa neklamala a my po rozbitej lesnej ceste dosahujeme vrchol. Čo by ma normálne tešilo, ako vždy, keď dosiahnem vrchol, keby sme si miesto sľubovaného výhľadu, nemuseli vychutnať zimu a hmlu, v ktorej som nedovidel na budíky a nie ešte na cestu.

Naším ďalším cieľom je hlavné mesto Kefalonie Agrostoli. Mesto je postavené na poloostrove v Agrostolskom zálive, ktorý s protiľahlým brehom spája zvláštny most Drapano. Prečo? No lebo aspoň doteraz, keď niekto povedal most, predstavil som si konštrukciu, ktorá vedie niečo ponad niečo iné. Drapanský most je jednoducho násyp, popod ktorý sa nedostanete ani keby ste ako chceli. V tomto meste sme sa dlho nezdržali. Zapchaté cesty, plno ľudí na promenádach, proste na môj vkus príliš rušno. A potom, čo som sa skoro pobil s frajírkom v žltom beetlee, ktorý zrejme často pozerá Fast and furious, vydali sme sa smerom na sever, popri Agrostolskom zálive, nájsť nejakú zabudnutú pláž len pre nás. A bolo ich tu dosť, ale na našu smolu, aj keď ich z úpätia vidíte hodne, máloktorá je dostupná inak ako po vode. A tak sa pokusy o ich dosiahnutie suchou nohou končia väčšinou ťažkým offroudom, bez výsledku. Keď konečne dosiahneme podľa sprievodcu malebný záliv Ag. Kyriakis, tak mu síce dáme za pravdu, škoda len, že tu nie je pláž, iba pristav. Je už pokročilý čas a Aďa znovu naznačuje, že dnes sme sa ešte nekúpali, takže ďalej nešpekulujem a ideme najkratšou možnou cestou na obrovskú pláž Myrtos. Aj keď tu nie sme sami, pláž je tak veľká, že na susednú deku ledva dovidím. Spokojne sme tam vydržali až do tmy.

Keďže včera vraj bolo málo opaľovania, dnes je jediný bod programu a tým je pláž Xi na opačnej strane ostrova. Neviem, či už aj názvom má vyjadrovať svoju netradičnosť, ale ak áno, tak sa to hodí. Patrí medzi veľké turistické pláže, takže prítomnosť plážových reštaurácií s množstvom vlajočiek európskych štátov hovorí za všetko. Už len čakám, kedy ma takto budú vítať koliby na Orave. Komu sa ale chce, tak sa môže pešo vydať na jej kraj za tabuľku „Falling rocks“ kde sa dá docieliť, aké-také súkromie. A čím je vlastne tá pláž zaujímavá??? No prvá zaujímavosť je, že je tu výrazne tmavočervený piesok, ktorý ostro prechádza v skalný zráz sivej farby. Už to je zaujímavé, že skala a piesok sú v úplne iných, kontrastných farbách a keď sa navyše postavíte k skale a chytíte sa jej, tak zistíte, že je to vápno. Teda, keď vynecháme Majgu, jedná sa o tú hmotu, čo ak ste niekedy muklovali na stavbe, mali ste tú česť hádzať ju do miešačky. Keď som sa dovenoval skúmaniu toho maglajzu, rozhodol som sa preskúmať podvodný svet. Sklamaním bolo, že nebolo čo skúmať. Hlboké to bolo ako detský bazén a keď si chcel človek zaplávať, tak musel odkráčať riadne ďaleko, aby bolo aspoň po pás vody. No a pod vodou, ako na Sahare piesok, kam sa pozrieš jednoducho nič. Takže sklamaný, rozhodol som sa presne to robiť. Ľahol som si do plytkej, od tmavého piesku prehriatej vody a robil NIČ. A robil som to tak dôkladne, že som tam na skoro 3 hodiny zaspal. Ten pocit teplej vody, pohody a jemného húpania bol jednoducho podmanivý a ja ani neviem ako, spal som ako po Rohypnole s pivom. Všetkým vám, ktorí sa už teraz smejete čo nasleduje, keď človek na 3 hodiny zaspí na slnku, odkazujem len toto. Každý si hovoríte, že vám sa to stať nemôže, lenže v živote nastávajú okolnosti, kedy je jednoducho všetko proti vám. Ale toto nie je môj prípad, pretože už keď som liezol do vody a my sme zabudli opaľovací krém, dal som si tričko, CHAAA. Večer, cestou nazad sme ešte prešli prístav Lixouri a hrad Assos, pod ktorým sme bývali. Cesta k nemu viedla po uzunkej šotoline, bol to skôr chodník, až na vrch kopca k hradnej bráne. Ďalej sme išli pešo, vyliezli sme až na samý vrch, odkiaľ bol dobrý rozhľad ako na Kefaloniu, tak na more. K rozvalinám sa ako vždy vyjadrovať nebudem, jednoducho historicko-kultúrny rozmer mojej osobnosti sa pohybuje v mínusových hodnotách.

ZAKYNTHOS

Tak to ráno bolo ťažké, už o pol piatej štartujeme s nabalenou motorkou do Pesady, odkiaľ vyráža náš trajekt na Zakynthos. Ten síce ide až o siedmej, ale my musíme prejsť krížom cez celý ostrov a hlavne nájsť tu správnu cestu v neprehľadnom bludisku na juhu ostrova. Ale darí sa a my okolo pol siedmej spolu s brieždením stojíme na konci cesty, s malým betónovým mólom a ukotveným iónskym Pelikánom. Na to, že to bolo pravidelné medziostrovné spojenie, zdalo sa mi to akési skromné. Na druhej strane aj cena bola najnižšia, akú som za trajekt v Grécku platil. Takže dve hodiny som na palube dospal, čo sa mi v noci nepodarilo a v dohľade bol Zakynthos, najznámejší z iónskych ostrovov. Ešte míňame na pravoboku mys Skinary s modrými jaskyňami vytvorenými vodnou eróziou. Sú to dokonale rozobraté skalné zrázy končiace v mori a vzápätí kotvíme v malinkom prístave Ag. Nikolaos.