Grécko po tretíkrát 1/4

Je to jasné. Táto krajina učarovala tak mne, ako aj mojej manželke a náš cieľ je tým dlhodobo jasný, dokonca aj čas, o ktorom sme presvedčení, že je na návštevu tejto krajiny najvhodnejší. Z kalendára som odtrhol list s augustom, čo bol neklamný znak, že treba zabaliť. Problémy s tým už nemáme, lebo sme si doma za tie roky tak nejako vyprofilovali čo kto potrebuje a čo motorka uvezie. Znamená to, že kozmetický kufrík a šľapky a lá "Spice girls", idú zase s nami. Termín odchodu sme posúvali ako nákladné vagóny po stanici, pretože môj nemenovaný moravský kamoš, ktorý mal ísť s nami, jazdí často kochačku a potom sú mu tesné zákruty a jeho Varan to nemá rad. A nakoniec aj môj Varan potreboval čo-to „doladiť", lebo som máličko prestrelil nájazd do ľavotočivej a bočný stojan odvelil Varana do plota a mňa na zubnú chirurgiu. Bol pondelok, deň pred odchodom, vo firme som sa snažil vybaviť čo sa dalo, aby som po návrate našiel aspoň náznak toho, čo som opustil. Ešte pred odchodom som na internete skontroloval odchod lode, potom som v chvate sadol do auta a mastil domov. Odchod lode posunuli zo stredy 11.00 na utorok 18.00. Nezostáva nám nič iné, len pohodový odjazd vymeniť za stresový útek. O tretej ráno bola motorka nabalená, a tak si dávam dve hodiny spánku, aby sme o šiestej vyrazili, lebo do Terstu je to predsa len 700 km. Okolo ôsmej ráno dorážame do Blavy, medzičas výborný a som spokojný. Stíhame. Zastavujeme dotankovať ako obvykle na Arale pri Auparku. Motorka nechce ísť na bočák, pripisujem to batožine, tankujem plnú. Aďa ju zatiaľ z boku drží. Keď sa vraciam od pokladne, jej nevinná otázka: “To koleso, to tak má byť???“ radikálne zmení hodnotu môjho krvného tlaku. Pohľad na prázdnu zadnú gumu mi nejako náladu neurobil. Prvé ma napadlo, že sme ešte ani nevyrazili a už končíme. Po desiatich minútach, počas ktorých som sa lúčil na tento rok s Gréckom, začínam byť znovu chlap a riešim vzniknutú situáciu. Do Terstu je predsa menej ako 600 km, je pol deviatej ráno a loď odchádza o šiestej. Suma sumárum, teoretická šanca tu je. Rozumnejšie ako zvaliť motorku na bok, vybrať sadu na lepenie gúm a defekt opraviť, javí sa mi v tomto slovenskom centre civilizácie, oprieť sa o pomoc „zvonka“. Obvolávam kamošov, všetci sú neobvykle v robote. Ale dostávam číslo na Vadima. Videl som ho raz v živote na fórach, sa naše názory nie vždy zhodli, a tak vytáčam jeho číslo. To, čo nasledovalo nezaslúži absolútne nič iné, len velikánske poďakovanie. Vďaka nemu vyrážame okolo jedenástej z Blavy s opraveným kolesom. Tu musím napísať, že som ho odvtedy zase nevidel a doteraz, čo je hodne viac ako rok, dlžím mu fľašu Metaxy. Tak taký som ja človek. Do Terstu sú síce diaľnice, ale na zhruba 600 km máme necelých 7 hodín. Ja viem, že jogurťákom to príde "s prstom v zadku", ale cestou treba tankovať, sem-tam nejaký stau, sem-tam unbau a situácia sa razom mení. Nadrapoval som Varana tak, ako ešte nikdy a dosiahol som spotrebu tiež ako zatiaľ nikdy. Ale účel svätí prostriedky. O pol šiestej vchádzame na mólo, kde stojí pristavený nám už dobre známy plávajúci panelák Sofokles V. Stihli sme to. Úplne vyčerpaný kupujem lístky na palubu a teším sa, ako si zabalený v spacáku vychutnám lehátko za tlmeného vrnenia motorov a asistencie čerstvého morského vetra. Dokonca aj moja drahá polovička, aj keď akokoľvek nemá rada stany a spanie vonku, miluje spanie na palube trajektu. Ale tešiť sa dopredu je ako vždy úplná blbosť a nechápem prečo práve ja, v mimosezónnom čase, natrafím na loď plnú slovinských zábavy chtivých absolventov. Romantická paluba vyzerala ako regulérna diskotéka a navyše sa pilo a bavilo po celej lodi. Nebolo pred nimi úniku. Aj keď nemám nič proti nikomu, keď som sa na recepcii dozvedel, že nemajú žiadnu voľnú kajutu, pretože všetky obsadili slovinskí absolventi, milujem ich ako Napoleon ruskú zimu. Vyčerpaný a nevyspatý, podkýnal som sa na chodbách o hučiacich, podnapitých tínedžerov a hľadal som tiché miestečko medzi množstvom voľných kabín. Lenže to skôr Mikla vyhrá Zlatého slávika, ako ja uspejem. A tak sa skladáme na pokrovec pod stoly v cukrárni a do rána som nechceným účastníkom bujarých absolventských osláv. Už teraz sa teším na cestu domov. No môžete hádať, na kedy majú lístky domov...
Na druhý deň večer, chvalabohu, opúšťame ten plávajúci objekt bujarej zábavy v Igoumenitse. Prehliadku prístavu vynechávame, sme tu už x-tý krát a rovno sa vydáme smerom na asi 15 km vzdialenú Platariu. Ubytovávame sa v priváte hneď pri ceste, nadväzujeme družbu s jeho majiteľkou Gorgou, dávame si večeru, sprchu a potom už len spánok, ktorý potrebujem ako neurotik antidepresíva.

LEVKADA

Ráno bolo pekné počasie a pred nami ako vždy len veľmi hrubý plán. Na tento rok sú to Iónske ostrovy. Začať chceme na Levkade, kde sme už pred troma rokmi boli a veľmi nám učarovala. Z Platarie, kde sme prespali, je to tak na pol dňa, a preto vynechávame hlavné cesty a motáme sa po pobreží, smerom na Prevezu. Tento rok nás tu čaká novinka. Už tu nemusíme čakať na trajekt, ktorý premával cez ústie Amvrakikoského zálivu a bez toho, aby sme si to všimli, ocitli sme sa v tuneli pod hladinou mora. Bez akéhokoľvek problému dorážame na Levkadu a po jej západnej strane do malebného prístavného mestečka Vasiliki. S ubytovaním si tentoraz problémy nerobíme a zamierime rovno do kempu Kastri, ktorý sa pre najbližšie tri dni stal naším útočiskom. Nechceme sa tak, ako po minulé roky presúvať v plnej poľnej, ale pekne naľahko, každý deň vyraziť na prieskum ostrova. Keďže sme len dvaja, k mojím výletom sa pridáva aj Aďa, ale vždy je to niečo za niečo, takže sa aj ja chodím poobede čvachtať. Prvý z našich výletov viedol na južný cíp ostrova. Cesta vedie popri západnom pobreží ostrova, kde míňame nádherné pláže Gialos, Egkremnoi, Porto Katsiki. Ku koncu ostrova sa síce cesta mení z asfaltu na šotolinu, ale aj výhľady tu získavajú na intenzite. Nakoniec dorážame na južný cíp ostrova, na ktorom stojí námorný maják. Všade okolo nás sú len kolmé, skalné zrázy k modrým vodám Iónského mora. Som tu už druhýkrát, ale mal som pocit, že toto nádherné, gýčovo romantické miesto musím ukázať Adi. Cestou nazad som sa rozhodol splniť moju časť dohody, a tak mierim k pláži Porto Katsiki. Aj keď kúpanie nemusím, tak táto pláž je jednoducho fantastická, jej fotky sú v každom turistickom sprievodcovi, na každej mape Levkady, ale pohľadu naživo sa nič nevyrovná. Keď som pred 3 rokmi Aďu volal na túto pláž, tak zostala radšej v kempe a teraz tu stojí s ovisnutou sánkou a ja si víťazoslávne vychutnávam asi najtradičnejšiu vetu morálneho víťaza: “No, nehovoril som ti to!!!“. Aj keď je táto pláž komerčná, v tomto čase tu už veľa turistov nie je, a tak si Aďa až do západu slnka vychutnávala opaľovanie a ja som sa šnorchloval. Po prvýkrát v živote vidím vo vode korytnačku a aj keď je dosť hlboko, rozhodol som sa ňou potešiť Aďu, nech vie, akého ma „lovca“. Keď som už tretíkrát pretlakoval uši a môj kyslík sa zrejme odsťahoval do Humpolce, tušil som, že niečo nie je v poriadku. Schmatol som do ruky mini korytnačku, ktorá pôvodne z hladiny vyzerala ako riadne monštrum a zistil som, že som len na pol ceste. Celú cestu k hladine som hltal vodu, vynoril sa poloutopený a plný vody, ako mechúr po piatom pive, aby som zistil, že ten „lovec“, ktorý sa chcel vytiahnuť a ukázať, kto tu má najväčší, doniesol som miesto svojej trofeje, nakoniec detskú plastovú hračku. Mojim životným šťastím ale je moja manželka, ktorá ocení aj to, že keď som už aj biedny potápač so zrakom slepého psa, tak som ochotný sa pre jej potešenie aj utopiť. No, že sa ale pri tom škerila ako mníška pred klistírom, je zrejme jasné.

Večer sme strávili vo Vasiliki. Prístavná pasáž je tu veľmi príjemná. Dali sme si večeru, kúpili nejaké pivá do kempu a hlavne kúpili si lístky na trajekt do Kefalonie. V prázdnom kempe sme si dali po pivku a vychutnali romantiku na terase nad morom, akú som si pamätal už len zo svojich pubertálnych rokov.
Tento deň je vyhradený na prieskum hornatého stredu ostrova. Vydávame sa smerom na Nydri, za dedinou Vlycho odbáčame doľava a začíname stúpať do kopcov. Striedajú sa tu rôzne kvality asfaltu, cesta sa postupne zužuje až nakoniec nie je širšia ako dva metre a plná ostrých vracačiek. Čo je ale dôležitejšie, výhľady ktoré táto trasa poskytuje, sú krásne.

Pod nami vidieť záliv Vlycho aj so svojim centrom Nydri. "Chybička se ale vloudí", skoro vždy. Cesta sa náhle stratí napriek tomu, že mala pokračovať až do vnútrozemia. Rozbalil som všetky tri mapy ostrova, ale kartografia v Grécku zaznamenáva zrejme len svoje začiatky. Ani dve tie mapy neboli rovnaké a ja doteraz neviem, či skutočnosť predbiehali a tú cestu ešte len dostavajú, alebo tu cesta ešte niekedy v stredoveku bola a oni ju sem kreslia stále. Nezostalo nám nič iné, len sa vrátiť a do vnútrozemia sa pokúsiť dostať z južnej strany. Skúšam cestu, ktorú som našiel len na jednej mape, ale podarilo sa. Smerujeme cez Vournikas na Syvros, za ktorým cesta začne prudko stúpať typicky alpským spôsobom, takže si vychutnávam kopec takmer rovnakých vracákov. Asfalt nás doviedol až k nejakému kláštoru, ale ďalej pokračujeme až na vrchol po dosť ťažkej šotoline. Dostávame sa až do výšky 1100 metrov, odkiaľ je výhľad na malebný prístav Vasiliki a dovidieť sa dá až do Kefalonie, ktorá nás čaká nasledujúci deň. Takže ďalej pokračujeme po šotoline až na opačnú stranu kopca, kde stojí meteorologická stanica. K tej už ale vedie pekný asfalt. Po ňom pokračujeme smerom na sever, ale podvedome stále hľadám odbočku doľava, aby som sa dostal k západnému pobrežiu. Prechádzame krajinou, ktorá mi silno pripomína púšť a ja sa strácam a neviem sa zorientovať. Mapy sú zlé a okolo mňa sú len vyprahnuté skalnaté kopce. Moje navigačné schopnosti bez GPS sú skôr neschopnosti. V tom však vidím odbočku vľavo a cesta sa znova mení z asfaltu na šotolinu, tentoraz však širokú ako diaľnica a hladko ujazdenú. Smerujeme po nej a stavebné stroje okolo dávajú tušiť, že sa na nej čochvíľa objaví asfalt. A on tam už dokonca aj bol ale jeho neprirodzene čierna farba ostro kontrastovala s pustým žltým okolím. Akoby ma nabádala “No poď môj, keď si už taký tupý tadiaľto!!!“. Opúšťame teda šotolinovú highway a po novučičkom asfalte znova stúpame na kopec. Ale znova error. Cesta končí pri opustenom kláštore. Krásne miesto v tejto pustine, typická grécka bielo-modrá kombinácia budovy skutočne vynikla a čo je úplne hlavné, je z tadiaľto nádherný výhľad na Nydri spolu s ostrovami Sparti, Skorpios a Meganisi.

Takže som tu zorientoval svoj orientačný nezmysel. Lebo zase toľko viem, že keď Nydri je na východnom pobreží, tak to západné mám za chrbtom. Zliezame teda dolu a pokračujeme ďalej po šotoline na východ. Ale dnes ma môj procesor asi slabý deň. Takže znovu error. Po chvíli cesta končí pred skupinou budov mocne obohnaných ostnatým drôtom a vítajú nás ceduľky typu „Restricted area“, „No entry“, „USA base camp“. Chlapci z Ameriky sa tu tiež asi stratili, tak si tu postavili tábor. Dnes už mám blúdenia naozaj dosť a aj Aďa začína mrnčať, že už je neskoro a nestihneme sa okúpať. Zvolil som to, čo sa mi v tej chvíli zdalo najjednoduchšie, vrátil som sa na prístupovú asfaltku k meteorologickej stanici a nechal som sa ňou viesť až pokiaľ som nedošiel na Kavalos, čo bolo prvé mesto, na ktorom sa zhodovali všetky tri mapy. Odtiaľto je to už na južný obchvat ostrova hračka a za hodinu sme na Porto Katsiki, kde si môžeme vychutnávať podvečerné kúpanie. Aďa sa ako obvykle opaľuje a ja som sa rozhodol zaplávať si. Pri južnom konci pláže som sa vybral preskúmať strmé skalné zrázy. A že sa ten prieskum oplatil. Po asi 300 metroch som objavil rozprávkovú asi len 3 metre širokú, za to však aj sto metrov dlhú pláž, prístupnú len z vody. Vrátil som sa po Aďu, chvíľu som ju musel presviedčať, že ten kúsok prepláva a išlo sa. Asi sa zo mňa stáva romantik ale šantenie na ľudoprázdnej pláži, tak to môžem, len dúfam, že na tej jachte, ktorá tam večer zakotvila a my sme si ju všimli až pri odchode, nebol nejaký filmár-amatér a my sa neuvidíme niekde na WWW propagujúcej vákuové pumpy a iné, telu blízke pomôcky. Slnko zapadalo a my opúšťame tento náš maličký raj na zemi. Ale znova error. Večer sa asi „sformátujem“ ak tie errory neprestanú. Vždy sme sa tešili, keď sa na obzore zjavil trajekt, lebo do piatich minút prišli vlny, v ktorých sa dalo ihruškať. Ale že ja, hlava sprostá naženiem Aďu do vody, keď nás trajekt míňa a neuvedomím si, že vlny, ktoré sú na pláži super, pri skalnej stene až tak super nemusia byť, tak to bola vážne megablbosť. Asi keď sme boli v polovici, tak tie vlny dorazili. Pokojná hladina sa razom zmenila a dvojmetrové vlny nás tlačili nekompromisne ku skalám. Zdrapol som Aďu za nohu, vydoloval v sebe tie najskrytejšie rezervy energie a z celej sily plával smerom na otvorené more. Nakoniec to všetko skončilo len mojím rozbitým kolenom, ale poviem vám, že taký strach som ešte nikdy v živote nezažil, a to už mám za sebou traumatológiu, zubnú chirurgiu, maturitu, štátnice... Celý večer sme už nerozprávali o ničom inom.

KEFALONIA

Dnešný deň máme opäť presunový. Motorka je nabalená a keďže trajekt vyráža až napoludnie, zablúdime ešte na návštevu neďalekého rybárskeho prístavu Syvota. Nie je to ale nič ohurujúce, len pár taverien, malých hotelíkov a množstvo jácht cestovných spoločností, pripravených prijať dobrodružstva chtivých helmutov. Na mólo do Vasiliki prichádzame hodinu pred odchodom trajektu, takže musíme počkať, kým nás ta železná obluda pohltí a prepraví do Fiskarda.