Lombardia a Slovinsko 2005 3/6

Z Croce Domini sa spúšťame na západ, kde po nekonečnom, ale nekonečnom vykrúcaní dosahujeme mesto Breno. Po natankovaní smerujeme na sever po ceste č.42, a za osadou Cedégolo dávame pozor, aby sme neminuli odbočku doľava, ktorou začína stúpanie na nenápadný Passo del Vivione (1828m). O Vivione som sa toho nikde veľa nedočítal, a vlastne sme ho do trasy zaradili „iba tak“. Ale už doslova prvé metre naznačili, že „to nie je len tak“:

Momentka zo záveru stúpania na Vivione už po vynorení sa z lesa dáva predstavu o tejto ceste – aj keď tu je už dosť široká!

stúpanie východnou rampou je poctivých 19 kilometrov stúpania, zarezaného v strmon svahu v hlbokom lese, po (novej) asfaltke širokej sotva dva metre, kde nevidno za žiadnu zo snáď tisícok zákrut, a žiadna „rovinka“ nie je dlhšia ako 10 metrov... po vzrušujúcom a stresovom stúpaní sa ocitáme v nádhernom sedle s peknými výhľadmi, jazierkom a útulnou horskou chatou, kde kávičkujeme.

Idylka v sedle – útulná chata a pár motorkárov

Klesanie na západ je podobné ale kratšie (začiatok je vzrušujúci asi 2km traverz nad priepasťou, neskôr cesta klesá dnom doliny), zato s lepšími výhľadmi (nad hranicou lesa), a asi po 3/4hodine jazdy (nekonečné zákruty) sa cez Passo di Palline (1108m) dostávame do Brena. Nasleduje únavný výstup (prerušený obedom v pizzerii, do ktorej sa dá sotva odbočiť zo strmej uličky...aj tu jeden príklad – reštika zašitá v strmej uličke vysoko nad centrom, už pri stúpaní na relatívne bezvýznamné sedlo Croce Domini, my traja v tom čase jediní hostia, veľké chutné pizze nám urobili radi, a stáli iba okolo 6 euro za kus! Nie vždy je príjemnejšie džgať sa niekde paštikou, keď sa dá najesť pohodlne, kultúrne a prakticky za slovenské ceny), späť do sedla Croce Domini (no, záver výstupu je fakt pekný, cesta širšia ako v doline, asfalt kvalitný). Tu sa rozdeľujeme, a my dvaja s Paťom s ľahšími motorkami pokračujeme nespevneným stúpaním k vrcholom tohto výletu!

Začiatok stúpania z Croce Domini (chatu vidno v pozadí) na traverz, vedúci na Giogo della Bala

Áno, je pred nami 9km pisty, stúpanie, na ktorom neslobodno zastať(asi 1,5km), a neskôr traverz (asi 8km) z Croce Domini, cez sedlá Giogo della Bala (2128m), Goletto delle Crocette (2071m), a neskôr klesanie (asi 6km už po asfalte) do sedla Passo di Maniva (1664), akejsi križovatky sediel. Ak to mám v krátkosti opísať, je to úžasná panoramatická cesta po horskom hrebeni vysoko nad okolitým svetom, s neopísateľnými výhľadmi (ako Panoramica delle Vette). Úplná samota a zvedavosť, či to tu naozaj vyzerá ako na fotkách (skutočnosť je stokrát krajšia), moje emócie ešte znásobujú.

Cesta na Giogo della Bala je panoramatickou cestou s neskutočnými výhľadmi, spontánne zastavujeme na mnohé fotopauzy

Tieto sú zakrátko vystriedané veľkým sklamaním, pretože cesta, kvôli ktorej som sem hlavne prišiel, teda cesta z Passo Maniva cez Passo del Dosso Alto na Passo Spina je neprejazdná kvôli kamennej lavíne, ktorá sa zosunula po tejto jednej z najvzrušujúcejších alpských ciest vôbec.

Takto sa skončili moje túžby prejsť zo Spiny na Manivu... to by som neskúšal prejsť ani pešo

Som taký rozladený, že po návrate na Passo Spina neviem prečo nepokračujeme serpentínami priamo do Bagolina, ale robíme namáhavú obchádzku cez Bovegno a Vestone, a veru sa už zasa stmieva, keď pristávame pred našim hotelom. Na tachometroch dnes pribudlo vzhľadom na charakter absolvovanej trasy neuveriteľných 274km!