Lombardia a Slovinsko 2005 2/6

Nádherné klesanie do o 2000m nižšie položeného Talianska (rádovo krajšia cesta i výhľady ako rakúska strana) si opticky príliš užiť nemôžme, pretože sa po chvíli ponárame do ranného hmlového oparu. Pokračujeme teda dolinou spolu so zhusťujúcou sa premávkou, smer Merano, Schlanders, Spondinig, a odbočujeme doľava na známy Passo dello Stelvio (2758m), najvyššie sedlo východných Álp.

O jeho 47 serpentínach popod gigantickú takmerštvortisícovku Ortler sa popísalo a pofotilo dosť, ale páčiť sa mi to bude vždy, medzičasom je ako na pohľadnici, ale aj premávka hustne. O zážitok nás to však neoberie.

V sedle si dávame obligátnu maxižemľu s opekanou špekáčkou od majstra v klobúku (už stojí 4 euro, dakedy to bolo 2,50 DM...), niečo fotíme, a klesáme nemenej vzrušujúcou cestou na juh do Bormia. Odtiaľ smerujeme, kam inam, na tretí dnešný vrchol, moju srdcovku Passo Gávia (2652m). Jej tajomnú drsnosť si vychutnávam zas, aj keď sú to skôr psychologické veci z minulosti, nebezpečnou Gávia (až na pár serpentín južnej rampy) určite už dávno nie je.

Nostalgicky pauzujeme pri vrcholovom plese a o kúsok ďalej na „balkóne“ nad južnou rampou. Čoskoro klesáme na juh, olovených mrakov pribúda, a v mestečku Ponte di Legno sme nútení dlho pauzovať v kaviarničke kvôli dlhej búrke a následnému lejaku. Táto prestávka zavŕšila náš časový sklz a odsunula ešte ďalej poznávanie nových sediel. Ak chceme ešte dnes doraziť k jazeru Idro, na nenápadné sedlá v okolí Tirana (Giuspessa a Foppa) môžeme zabudnúť, a na presun k Idru volíme „východnú variatu“ cez Passo Tonale (1884m), ďalej dolinou Val di Sole, a potom na juh cez Passo Campo Carlo Magno (1682m – nad strediskom Madonna di Campiglio), až k jazeru Idro.

Jazero Idro je naozaj nádhernou perlou a „tajným tipom“, ktorý ospevujú všetci Nemci v cestopisoch, ale okrem peknej scenérie neponúka na naše menšie sklamanie nič mimoriadne...

Takisto sme očakávali hlavne rádovo väčší výber i kvalitu ubytovacích možností. Ne internete som toho na môj údiv príliš veľa nenašiel, tak som aspoň zajednal v kempe v mestečku Anfo „malý apartmán“ za cenu pyšných 65 Euro na noc, a to dokonca bez posteľnej bielizne. Keď nám však bola táto maličká (dokopy asi 18m2) špinavá zatuchnutá kutica prezentovaná, boli sme v poriadnom šoku. Mali sme tu ostať dve noci, a tak som sa napriek únave (317km vrtkavých kilometrov v „nohách“) a súmraku musel vydať zháňať niečo lepšie. Zlyhal totiž (našťastie) ten najspoľahlivejší barometer – Holanďania. Tento drahý kemp bol totiž plný týchto držgrošov, čo ma utvrdilo v predstave, že ostatné ubytovania na okolí musia byť ešte rádovo drahšie. „Náš“ kemp sme opustili tajne, druhý bol ešte horší, a jediný (!) hotel v Anfo taktiež. V kempe v susednom mestečku Ponte Caffaro mali voľný jediný bungalov – ešte menší a smradľavý za 50 euro... Nervozita sa stupňovala, a bolo už takmer tma, keď som sa rozhodol sledovať nenápadné značenie pomedzi polia či vinice, po uzučkých „miestnych komunikáciách“ smerom k hotelu Albergo PESCATORE. Na konci týchto poľných ciest, takmer na brehu jazera som naozaj zastal pred hotelom. Majúc v pamäti ceny v kempoch sa vopred zmierujem s astronomickými cenami izieb.

Na recepcii sa dozvedám, že dvojka stojí veľmi prijateľných 44 Euro na noc, a po krátkom vyjednávaní dosiahnem, že keďže nemajú voľné jednotky, dá nám každému dvojposteľovú izbu, ale platiť budeme iba jedno miesto, teda 22 euro za noc (nekecám!!!) Čistučká dvojposteľovka s kúpeľňou a balkónom za 22 Euro na noc. Okamžite zvolávam mobilom priateľov, kemp opúšťame tajne bez rozlúčky, a užívame si razom hotelový luxus. Tomuto hovorím cenová džungľa! A ešte príhoda na záver: pri fľaške vínka (2,60 Euro –zas nekecám!) sa pýtame čašníčky, či musíme parkovať mašiny naozaj vonku (bolo to ale očividne bezpečné, na konci slepej ulice na konci sveta). Ona zabehne za majiteľom, a dobrácky šesťdesiatnik nás posunkom volá, vyťahuje z garáže vlastný zlatistý Mercedes M, a dáva ju k dispozícii našim motorkám...

Týmto únavným opisom hľadania ubytovania som chcel len ukázať, že sa oplatí hľadať, a nepodľahnúť predsudkom, že povedzme kemp je lacný, alebo že hotel je drahý!

Pohľad do kalendára nám v nasledujúce ráno napovedá, že na ďalšie spoznávanie Lombardie nám zostal iba tento deň, 19.júl. Nevadí, to hlavné máme na dosah ruky (či vlastne rukoväte) a zvyšok snáď absolvujeme inokedy... Nestrácame čas, a už stúpame nad azúrovomodrou hladinou jazera Idro krkolomnými zákrutami a serpentínami do úžasného horského mestečka Bagolino, doslova prilepeného na strmom svahu uprostred lesov. Naše stúpanie pokračuje po úzkej asfaltke cez nádherné tiché sedlá Goletto Gaver (1755m), a potom nad hranicou lesa Goletto di Cadino (1943m) až na susedné, známejšie sedlo Passo di Croce Domini (1892m).

Všade samota, dych vyrážajúce scenérie, zmocňuje sa ma spokojný pocit „novoobjaveného“, je to tu veľmi podobné, ako som si to vysníval.