Dobrodružné cestovanie naprieč Tureckom a Gruzínskom 7/7

11. deň - Domov po vlastnej osi

Obrátka a cesta domov. Síce nie trajektom, ako sme dúfali (ale zasa nie až tak skalopevne počítali), ale plán B: po vlastnej osi po Tureckom pobreží. V stopách Iasona, ktorý sa tadeto na lodi Argo popri pobréží vracal z vtedajšej Kolchidy, krajiny zlatého rúna. Namiesto zlatého rúna si však nesieme akurát tak gaštanky na zadku. A kopec zážitkov. A o to šlo.

Spalo sa fantasticky. Trochu som sa síce obával ranného vstávania, lebo sme včera pomiešali pivo, víno, ale vstávame bez hlavy bolenia a hlavne bez žalúdočných problémov. Podľa nášho času je len niečo po 4,00, ale tu už je 6 hodín ráno takže neváhame a vstávame. Vonku to nevyzerá najlepšie, ale zatiaľ neprší tak hádam to aj tak ostane. Neostalo. Tomi je už tiež hore a pýta sa nás ako sme spali a či si dáme čaj. Medzi tým sa pokúšame o krátku hygienu a balíme si veci. Raňajkujeme akýsi koláč, alebo vianočku, ktorú zapíjame teplým lipovým čajom.

Prišiel čas odísť a tak sa poberáme do garáže, kde nocovali naše motorky. Balíme veci, obliekame sa lebo je chladno a lúčime sa s našimi hostiteľmi. Za ubytovanie a pohostenie sme im chceli nechať aspoň 10 dolárov čo samozrejme odmietli. Pýtam si teda od Tomiho aspoň Facebook nick, aby som sa mu potom mohol ozvať a lúčime sa.

Dnes nás čaká presun na západ k pobrežiu Čierneho mora do prístavného mesta Poti. Cesty boli suché takže sa išlo dobre, ale všetko sa to mení asi 50 km jazdy keď začína mierne poprchávať. Nepremoky sme od rána aj tak nedali dole, bolo chladno a ten igelit fajnovo chráni proti studenému vetru. Jedine čo mi vadí je, že pri nízkej rýchlosti a pri rozbehoch z križovatky mi z predného kolesa stále fŕka voda rovno do tváre. Polovica predného blatníka chýba tak ma predné koleso pri malých rýchlostiach trochu sprchuje, ale mám v tankvaku nejaké servítky, ktorými si občas prečistím zašpinené okuliare.

Po prvých zahrievacích 80 km stojíme v malom mestečku pri potravinách, kde kupujeme arašidy v karamele a pri cigaretke debatujeme o tom ako ďalej. Pokračujeme ďalej, po krátkom čase prestáva pršať a mohutná oblačnosť dostáva rozum. Mám mokré labky preto cestou ešte stojíme pri potravinách, kde si mením mokré ponožky za suché. Vidiek na nás pôsobí trochu depresívne, ale to bude asi tým počasím. Nie je čas na keci treba využiť to, že sa oblačnosť nad nami opäť zľutovala a ťaháme to až priamo do Poti.

Pred 50 tis. mestom stojíme, predsa len máme ranných 150 km za sebou a tak pri cigaretke a troche minerálky oddychujeme a skúšame okoloidúcich otázkou kadiaľ sa dostaneme k prístavu. Do mesta vstupujeme kvalitne rozbitou asfaltkou plnou mlák a jám. Domáci, ktorých sa pýtame nás posielajú vľavo potom v pravo a tak tam asi 15 minút krúžime ako mušky okolo fľaše burčáku. Nakoniec nás jeden pán celkom dobre naviguje a posiela nás konečne tým správnym smerom. Mesto pôsobí absolútne depresívne a to nie je iba zatiahnutou oblohou. Samá jama, bordel, staré rozbité domy, akoby sme sa ocitli v roku 1985 keď nebolo podstatné ako budovy vyzerajú. V meste vidíme veľké množstvo uniformovaných ľudí, miestami som si pripadal, že tu snáď všetci robia v armáde, na polícii či v nejakej strážnej službe. Prechádzame centrom mesta, ktorým vedú široké cesty preplnené autami. Predsa len je tesne pred obedom a tak je tu celkom dobrý frmol. Klenotom toho všetkého bola križovatka, alebo akési námestie kde by sa otočilo aj 20 autobusov naraz. Ďaleko pred ňou sme pohľadmi skúmali a hľadali nejaké označenie či sme na hlavnej alebo vedľajšej, ale márne. Do križovatky teda vstupujeme bez toho, žeby sme tušili kto teda má vlastne prednosť. Chvalabohu nás domáci „pretekári“ púšťajú. Tesne pred prístavom nachádzame ešte banku a tak Rasťo beží zameniť nejaké doláre, aby sme nemali zase problém si niečo kúpiť.

Do prístavu vchádzame križovatkou čudesného tvaru plnej jám a hlbokých mlák. Stojíme pri prvej rampe odkiaľ nás strážnici posielajú ku kancelárii prepravenej spoločnosti, ktorá by nám mala sprostredkovať cestu trajektom. Rasťo beží dnu a ja čakám pri motorkách vonku. Po chvíľke vychádza Rasťo von a už z výrazu v jeho tvári vidím, že nie je všetko tak akoby malo byť. Trajekt do Varny ide, ale až 2 júna. Fúúúúúúúúúha tak to je teda „trochu“ neskoro. Skúšame nabehnúť do kancelárie spolu a snažíme sa zistiť či nejde niečo iné naším smerom.

Tetuška tlačiaca sa v maličkej kancelárii zavalená hromadou papierov nás opäť nepotešila a na kúsok papiera píše sumu a akési mesto na Ukrajine. Vo štvrtok ide trajekt na Ukrajinu do Mesta Kerč. Hmmm... tak to si moc nepomôžeme, vychádzame von skleslý ako priesady v skleníku. Chvíľu zvažujeme aj takúto možnosť, ale dať 300 dolárov za presun, ktorý nás zdrží ešte tri dni? Snáď keby šiel trajekt ešte dnes. A tak sa psychicky pripravujeme na opätovný návrat do Turecka a takmer 3000 km presun domov po vlastnej osy. Ako tam tak stojíme a premýšľame čo ďalej, prichádza ku nám dvojica motorkárov.

Dvaja Berlínčania túlajúci sa už niekoľko týždňov nás zdravia ihneď ako zhasnú ich stroje. Chlapi tiež dobehli na ten istý trajekt ako my. Hovoríme im, že trajekt ide až o 8 dní a tak nám neostáva nič iné, ako ísť domov po vlastnej osi. Jeden z nich ide do kancelárie odkiaľ ide pre nich s dobrou správou o presune vo štvrtok do mesta Kerč. My hovoríme, že nám to nevyhovuje, lebo by sme potrebovali byť doma do piatku. Neveriacky krútia hlavou a pýtajú sa či myslíme tento piatok. Potom ešte spolu hodnú chvíľu debatujeme o motorkách o ceste ktorú sme absolvovali my či oni. Jednoznačne sme sa zhodli na tom, že Gruzínci jazdia ako pretekári a túlavé psy nie je problém iba v Turecku, ale vo všetkých okolitých štátoch. Dávame spolu cigaretku a len tak sa rozprávame o tom odkiaľ sú kam sa ešte chystajú. Obdivujú naše staré stroje hlavne tú moju dotlčenú. Skúšame ešte cez ich GPS zmerať koľko km nás čaká domov, listujeme v mape a vyberáme najoptimálnejšiu trasu domov. No dosť bolo srandy dávame spoločné foto a lúčime sa.

Plán je jednoduchý, ťahať čiaru domov. Najbližšie mesto Batumi je sotva 80 km od nás a tak bez zbytočného otáľania štartujeme. Vyrážame teda z prístavu celým mestom. Opäť prechádzame rušnými ulicami plných ľudí, áut, kaluží a jám. Staré budovy, bytovky ostro kontrastujú s modernými sídlami bánk a obchodných spoločností zo západu. Uplakané počasie a oblaky dotvárajú ponurú a šedú atmosféru nad mestom. Konečne vychádzame z mesta a spolu s nami aj slnko spoza oblakov. Cesta do Batumi vedie po pobreží Čierneho mora, ktorého okolie je posiate množstvom hotelov a penziónov. Nie je to ďaleko a tak už čoskoro sme pred bránami Batumi.

Pred mestom je ešte príjemná serpentínová vložka prechádzajúca krásnym národným parkom plným rôznorodej zelene. Premávka tu trochu zhustla, ale pred mestom sa to znovu trochu preriedilo. Vchádzame do mesta. Neviem či je to tým slnkom, ale mesto je teda pravý opak rozbitého a šedého Poti. Kvalitnejšie cesty, čisté pobrežie s krásnym a vynoveným okolím s množstvom hotelov nás príjemne prekvapilo. Stojíme v blízkosti prístavu v reštike kde sa pokúsime minúť posledné Lari.

Dávame si bravčové mäsko tzv. šašlík, zeleninu, chlieb a slaný tvarohovopizzový koláč, malinovku a tureckú kávičku. Mladá čašníčka si všetko pilne zapisuje, občas nás so smiechom poopraví pri našom vyslovovaní niektorých tých ich názvov a v momente sa stráca z dohľadu v útrobách reštiky. Slintajúc očakávame mäsko a všetky tie dobroty, veď od raňajok je už pekne ďaleko. Fúúúúú a veru oplatilo sa čakať. Šašlík bol teda riadna kopa mäsa napichnutá na železných asi 50 cm dlhých ihliciach. Pokojne by to množstvo stačilo aj pre dvoch jedákov, bolo na nich snáď po pol kile mäsa. V Turecku si takú dobrotu nedáme takže s šašlíkmi nemáme žiadne zľutovanie. Platíme spolu asi 15 € aj so sprepitným. Na hranice s Tureckom je to sotva 20 km takže chtiac nechtiac budeme už čoskoro zase pauzovať na hraniciach čo spojíme s obedňajšou siestou.

Sadáme na mašiny, zdravíme dvoch okoloidúcich Slovincov na motorkách a vydávame sa opäť do Turecka. Prechádzame naprieč celým mestom a veru je vidieť, že Batumi je iný level mesta. Moderné výškové budovy, parky, fontány jednoducho krásne a moderné mesto, ktoré ťaží zo svojej polohy prístavného mesta a cestovného ruchu. V meste ešte stojíme na benzínke a tankujeme lacný benzín. Ostávajú nám však ešte nejaké Lari preto stojíme ešte tesne pred hraničným priechodom v malej dedinke, kde kupujeme za zvyšok cigarety. No nekúp to, keď ani tie najlepšie značky nestoja viac ako 50 centov.

Vstupujeme na hranice. Gruzínci nás vybavujú rýchlo, trvalo to asi 10 minút. Turci však majú kopu času a málo „malých okienok“ kde sa tlačia hlúčiky ľudí. Rad žiadny, proste musíte byť silný bojovník. V zhluku ľudí stretávame tých dvoch Slovincov, ktorých sme pred nedávnom zdravili v meste. Tiež chceli využiť trajekt na prepravu do Varny, ale možno niekedy na budúce . Čakáme teda v tlačenici a popri tom sa s nimi rozprávame o ceste, kde sme boli ako dlho cestujeme a tak všeobecne. Boli už takmer v okienku a tak nám radia, aby sme sa nedali vytlačiť od okienka lebo tu zostarneme. A veru bol to súboj o každý centimeter až kým sa nám po 40 minútach podarilo prebojovať sa a potom aj ubrániť si miesto pred okienkom. Z boku sa na mňa neustále tlačí kamionista, ktorý sa ma snaží na „drzovku“ vytlačiť z pred okienka. Beriem do ruky aj Rasťove papiere a hovorím Rasťovi, aby sa o mňa poriadne oprel lebo ten „efendi“ za mnou ma furt vytláča. S Rasťovou pomocou odolávame asi piatim pokusom kamionistu vytlačiť nás čo sa mu nepáči a stále čosi hovorí. Ja mu nerozumiem ani slovo a aby sme si boli na rovnakom tiež mu hovorím po slovensky „ bratm cez nás to nepôjde“. Colníkovi mávam už asi 5 minút pasmi pred očami až sa nakoniec odhodlá a berie si ich do ruky. Potom už to išlo rýchlo a ani za 15 min stojíme vybavený za hranicou. Každopádne sme tam stratili asi aj hodinu a pol, ale že sa vybavíme skôr sme ani neočakávali. Za hranicami stojíme a obliekame sa do nepremokov. Obloha sa čoraz viac zaťahuje takže nešpekulujeme, lebo obliekať sa potom v daždi nie to pravé orechové. Bolo by fajn ak by sa nám dnes podarilo dostať sa až do Trabzonu. Uvidíme ako sa nám podarí naplniť plán.

No, ale už po prvých 50 km sa púšťa jemný dážď, ktorý postupne silnie. Servítky v tankvaku, ktoré používam na zotretie špiny či vody idú na dračku. V jednom momente mi ich počas jazdy niekoľko vyletuje čo Rasťa idúceho za mnou neskutočne pobavilo. Potom neskôr sme sa na to ešte viackrát s chuti zasmiali. Po pravej ruke pobrežie čierneho mora, po ľavej výbežky pohoria Kačkar, ktoré je v tejto oblasti krásne zelené, no nad tým všetkým sa znáša nízka sivá oblačnosť, ktorá nás skúša 150 km. Dážď neustále silnel a tak asi 15km pre čajovým mestom Rize stojíme. Dúfame, že dážď trochu ustane a nám sa podarí dostať sa ešte ďalej. Houby makové, pršalo a pršalo. Padá rozhodnutie o tom, že sa pokúsime nájsť nejaké ubytovanie v Rize. V lejaku sa teda dostávame do centra mesta, ktorého cesty sú úzke a preplnené autami. Rasťo sa pýta na hotel, ale domáci vie iba Turecky a tak sme sa v podstate dozvedeli iba to, že niekde v centre hotel je. Ideme teda do centra. Spleťou úzkych uličiek plných vytrubujúcich áut a ľudí, ktorí akoby dážď ani nevnímali sa dostávame stále hlbšie a hlbšie do centra. Tu nachádzame hotel Kackar pred ktorým ihneď parkujeme. Vonku vybieha recepční a ukazuje, že ich môžeme dať takmer úplne pred vchod. Hotel má 2** a dá sa tam platiť kartou. Za noc a raňajky pre dvoch pýtajú 50€ čo vôbec neriešime, veď sme mokrí ako myši. Izba je fajn, štandard s telkou a kúpeľnou so sušičom na vlasy, ktorý zneužívame na sušenie mokrých vecí. Dávame horúcu sprchu a krátky hodinový oddych na dočerpanie síl.

Večer sa spolu vyberáme do mesta. Jemne poprcháva, ale nič to neuberá na atmosfére, ktorou mesto žije. Z námestia spred hotela vedie množstvo uličiek, ktorými sa vyberáme na nočnú prechádzku. Blížiace sa voľby a reklamné bilbordy, či bohatá výzdoba po mítingoch sa nedá prehliadnuť, dodáva mestu iný rozmer. Ľudia chodia sem tam, pomedzi to bzučiace skútre, motorky a autá ktorých klaksóny neustále upozorňujú všetko čo ich spomaľuje či stojí v ceste. V hoteli sa už nedalo najesť a tak sa snažíme v uliciach niečo „uloviť“. Nebude to veru ľahká úloha, pretože máme v kešeni len niečo viac ako 8TL čo nie je ani 4€. Takmer všetko sme minuli ešte pred vstupom do Gruzínska a teraz sme mali ležať v kajute trajektu. Neuveriteľné množstvo fastfúdov, malých reštík a rôznych obchodíkov nám však otvára široké možnosti stravovania i za tých pár drobných čo sme mali. Celé mesto žije záchranou mestského futbalového tímu v prvej lige a práve v týchto chvíľach sa hrá rozhodujúci zápas. O tom aký horko krvný je turecký fanúšik vám nemusím ani hovoriť. Všade kde je telka kukajú futbal. Fastfúdy, elektrá, reštiky, potraviny a rôzne iné predajne proste všade. Ešte aj chlapík čo nám pripravuje kebab kuká viac do telky, ako na to čo pripravuje. Kebab je však veľký a skvelý!!! Nezameniteľné pečené kuracia kúsky v žemli veľkej skoro ako chleba s bohatou oblohou zeleniny nás sprevádzajú rušnými ulicami mesta. Dojedáme pred potravinami oproti hotelu, kde chceme kúpiť vodu a colu nakoľko voda v hoteloch nie je pitná. Všímame si miestneho obchodníka, ktorý tesne pred záverečnou zametá predajňu. Smeti, kartóny, sáčky vynesie za chodník, kde ich hodí na ulicu. Čudujeme sa, ale kým kupujeme colu a vodu, prichádza tam chlapík s obrovskou károu plnou práve takéhoto bordelu. Ulice sú teda ráno opäť čisté. Odchádzame do hotela, zapíname telku a sledujeme správy a počasie. Top správou je nový majster Tureckej ligy, ktorým sa stal Fenerbachče Istanbul. V Trabzone boli dnes nepokoje, dúfame že zajtrajší prechod mestom bude bezproblémový a všetko bude ok. Čo je však horšie zajtra má pršať. Zaspávame ako medvede na zimu. Rasťo chvíľu šteluje predzápal píly, ale skôr než ju naštartoval stíham zaspať aj ja.

12. deň - Tiahneme na Istanbul

Konečne prestáva pršať, cesta je takmer idylická, kilometre ubiehajú. Aby som mal o čom premýšľať, končí mi životnosť reťazovej sady. To znamená, že reťaz dosiahla „mŕtvu dĺžku“ a odteraz bude rýchlo drať ozubené kolieska, až kým ich nezodere natoľko, že spadne. Alebo sa predtým roztrhne. A to máme pred sebou Istanbul s minimálne štvorprúdovými diaľnicami bez odstavných pruhov. Samozrejme obaja máme po pádoch len pravé spätné zrkadlá. Čo by som teraz dal za pokojný trajekt cez Dardanely...

Ráno sa budíme do sľubne vyzerajúceho rána bez dažďa. Vylihujeme v teplých posteliach, lebo raňajky sú až od 7,00. Jedáleň je na 7-mom poschodí hotela, v podstate na streche v presklenej jedálni s terasou a pekným výhľadom na mesto. Ráno je mesto ako vymreté. Raňajkové švédske stoly boli vo všetkých hoteloch takmer úplne rovnaké, ako cez kopirák. Vynikajúci čierny čaj, chlieb, vajíčka, syr, olivy, zelenina, višňový, alebo jahodový lekvár a maslo. Dojedáme a vychádzame na terasu kde sa dohadujeme kam sa dnes potrebujeme dostať. Aby sa nám lepšie premýšľalo začalo poprchávať. Bežíme dolu do izby a započína balenie vecí. Niektoré veci sú ešte trochu vlhké a tak opäť zneužívame sušič na vlasy. Pomedzi to všetko ako si už niektoré veci vynášame k motorkám stíham zlomiť kľúčik od hotelovej izby. V ruke mi ostáva jedna časť a tá druhá v zámke. Našťastie sa mi darí zalomený kúsok vybrať, na recepcii snáď budú mať náhradný. Recepčný sa trochu zháčil pri pohľade na zlomený kľúč, ale bol už zohnutý a krivý ako turecká šabľa. Okrem toho tie ich kľučky nám pripadali, ako hlavolam pre pokročilých IQváčov. Beriem náhradný kľúč a letím hore. Balíme, platíme účet a za mierneho dažďa štartujeme. Dnes by sme sa chceli dostať čo najďalej ako sa len bude dať. Trabzon, Samsun a potom do vnútrozemia čo najbližšie k Istanbulu.

Cesta sa ťahá celý čas po pobreží čierneho mora, ktoré je v tom zaoblačenom počasí naozaj čierne. Je to tu úplne iné ako krajina na juhu či východe, kde stromy ani nie je vidieť. Členitý terén a zelené kopce plné stromov, človek má po predošlých dňoch pocit, že hádam ani nie je v Turecku. Ťaháme takmer bez prestávky a neustále dúfam, že v diaľke už konečne zbadám aspoň malú zmenu oblačnosti, ktorá sa nakoniec až po Samsun takmer nemení. Rovné a kvalitné cesty by nám síce dovolili aj rýchlejší presun, ale na drapákoch v daždi to radšej nepreháňame.

Trabzonom prechádzame v rannej špičke a v celkom slušnom lejaku. Ako sme sa 10 dní dažďu vyhýbali tak teraz druhý deň jazdíme v daždi, ale nič sa nedá robiť domov volá. Po 100 km opäť cítim mokro v topánkach, ale zatiaľ to nie je ani z ďaleka tak zlé ako včera po príchode do Rize. V podstate až po Samsun sa snažíme nájsť niekde banku, ale centrá väčšiny miest obchádzame obchvatom a tak sme stále bez hotovosti. Po 200 km jazdy sa počasie konečne začína krotiť a prestáva pršať. Oblačnosť sa úplné pretrhla a a slnko sa naplno začína do nás opierať. Stojíme pri pobreží čierneho mora, kde sa pokúšame odkontrolovať hladinu oleja v motore. Prezúvam mokré ponožky, dávame si niečo na desiatu a po dlhom čase dávame zo seba dole nepremoky v ktorých už začalo byť teplo.

Do Samsunu vchádzame tesne po 14:00 a ihneď stojíme tankovať. Dávame si čaj, cigaretku a občas prehodíme reč z domorodcami čo obzerajú stroje. Opäť iba neveriacky krútia hlavami, že odkiaľ sme sa to sem trepali. Samsun je veľké mesto a trvá skoro hodinu kým sa dostávame od čierneho mora do vnútrozemia v smere na Istanbul. Stále sa nám nedarí zameniť peniaze a tak stojíme na benzínke kde skúšam zameniť nejaké doláre. Chlap mi dal celkom solídny kurz a tak mením aspoň 20 dolárov, aby bolo za čo jesť. S druhým pumpárom len tak kecáme a informatívne sa ho pýtame koľko km je do Istanbulu. Hovorí, že okolo 750 čo píše klincom na betónový chodník. Pokračujeme ďalej, okolie takmer nevnímame, ale už zase nám v bruchu začínajú koncertovať gipsy kings a tak začíname trochu viac sledovať možnosti stravovania. Pomedzi to nás zastavuje policajná hliadka, ktorá nás komplet prelustruje. Nič vážne sme neurobili a tak nás po krátkej kontrole púšťajú. Hliadok bolo v Turecku veľa, v podstate sme denne stretli aj viac ako 10 hliadok a to nerátam tie vojenské. Zastavili nás druhý krát, prvý krát včera pred mestom Rize, ale po vzhliadnutí našich špz nás bez kontroly pustili ďalej.

Konečne nachádzame pri benzínke akúsi malú reštiku. Najprv sa pýtame čo by nás stala strava. Malý tmavý chlapík vraví, že za 15 Tl sa najeme obidvaja. Je to cca 7€ a tak neváhame. Dostávame, ako ináč kofte, trochu ryže, chlieb a kopu zeleniny. Samozrejmosťou je čaj a pozornosť podniku je kávička. Kuchár mal vyhasnuté v pahrebe čo sme si nevšimli, ale aspoň si trochu oddýchneme. Hodnú chvíľu tam máva vejárom, ktorým sa rýchlo pokúša rozdúchať pahrebu. Všetci hostia reštiky nás úctivo zdravia a skúmajú nás klasickými otázkami. Po polhodinke dostávame čo sme si objednali a tak sa do toho púšťame. Ako vždy sme sa veľmi dobre najedli a platíme už spomínanú sumu. Je niečo po 17 ,00 a tak už neostáva veľa času na jazdenie, ale aspoň sa pokúsime priblížiť k Istanbulu čo možno najbližšie. Ide sa perfektne. Je bezvetrie, príjemne teplo a takmer žiadna premávka.

Slnko máme pred sebou no neúprosne rýchlo zapadá a preto stojíme. Oblasť je plná ryžových polí na, ktorých sa ešte pracuje, ale čoskoro už bude slnko za obzorom. Skladať stan v tme nie je nič príjemné a tak stojíme iba kúsok od hlavnej cesty v hustom poraste kde hľadáme útočisko na noc. Rozkladáme stan v čom sme už borci. Zajedáme niečo po zub z vlastných zásob a pri cigaretke a mape rátame koľko, že to máme ešte do toho Istanbulu. Sme asi 530 km pred Istanbulom čo znamená, že zajtra poobede bude sranda v štvorprúdovej diaľnici plnej áut. Tak ako každý večer zasielame SMS o tom kde sa nachádzame a potom už len rýchlo spať.

13. deň - Až do Bulharska“

Otrasný prechod Istanbulom - samozrejme nám to vyšlo cez špičku, takže to bol zážitok. Okorenený pred očami miznúcimi zubami na rozete, teplom a výfukovými plynmi áut často spĺňajúcimi akurát tak emisnú normu AZIA0. Pokiaľ sa dalo, tak opatrná jazda mala za dôsledok, že som na veľkej motorke dosiahol spotrebu malého skútra. Hurá domov!

Slnečné lúče vychádzajúceho slnka nás prebúdzajú do bezoblačného rána. Značkujeme teritórium a pomaly začíname baliť veci. Na raňajky zajedáme ešte posledné gruzínske arašidy v karamele a vyrážame. Pri pohýňaní sa mi ešte darí vyvaliť motorku, ale s Rasťovou pomocou ju dvíhame. V nádržiach sme mali po včerajšku už iba mierne zásoby paliva a preto stojíme už po prvých 20 km na prvej benzínke. Tankujeme plné nádrže, dostávame pozvanie na čaj. K čaju fasujeme ešte po jednom slanom pagáči a debatujeme o našich krajinách a futbale. Spomínam, že Fenerbachče sa stal majstrom čo sa mladému pumpárovi vôbec nepáči. Spod bundy vyberá šál Galatasarajského Istanbulu takže už viem prečo. Druhý pumpár pracujúci na pumpe je bývalý vojak. Pôsobil na mierových misiách v bývalej Juhoslávii a na Cypre. Hovoril, že ako pumpár si zarobí o veľa menej, ale aspoň sa už nemusí pozerať na to čo si my ľudia dokážeme navzájom urobiť.

Posilnený čajom a slanou pochúťkou štartujeme ďalej. Užívame si ešte posledné kilometre mimo diaľnice na ktorú sa už čoskoro napájame. Presun diaľnicou zrýchli váš presun, ale je to neskutočná nuda. Ani nevnímam skadiaľ ideme a ani koľko km ešte diaľnicou prejdeme. Jedinú vec, ktorú si všímame je správny smer nakoľko nemáme žiadne GPS, ktoré by vás upozornilo na zmenu. Dávame pár krátkych zastávok na cigáro, či pitný režim a jednu väčšiu zástavku na obed. Ten dávame z vlastných zásob, ktorých máme ešte stále dosť. Rasťo je dosť vyklepaný zo stavu svojej reťaze, moja vraj tiež nie je na tom najlepšie, ale akosi ma to netrápi. A tak sa snažím Rasťa upokojiť, že to bude OK. Prejazd Izmitom bolo niečo ako generálna príprava na prejazd najväčším mestom Turecka. Tesne pred Istanbulom dávame znovu pauzu, aby sme trochu zregenerovali sily na presun Tureckou metropolou. Nervozita, ktorou oplývame by sa dala krájať, ale tak hádam to nejak zvládneme.

13 milionový Istanbul nás víta štvorprúdovkou plnou áut, náklaďákov a dodávok, ktoré tiahnu mestom, jedno za druhým ako mravce. Rasťo ide prvý ja tesne za ním. Autá sa všade šialene obiehajú, tlačia a vytrubujú jeden na druhého. Ako náhle im necháte priestor pred sebou ihneď sa tam niekto pichne. Čerešničkou na torte sú naše odlomené spätné zrkadlá, ktorých zorný uhol výrazne absentuje pri našom prejazde mestom. To či môžeme zmeniť smer musíme vždy overiť otáčaním sa za seba, takže sa furt vrtíme akoby nás mrle žrali. V tomto dosť stresujúcom chaose nás míňa domáci skútrista, ktorý pri nás na chvíľu spomaľuje. Nohy vyložené ako v bare, v jednej ruke drží cigaretu, v tej druhej plechovku akéhosi moku a s úsmevom na tvári nás zdraví. Hold domáci si z toho provozu nič nerobia a už za chvíľku sa stráca v húfe prúdiacich áut.

V pozadí vidíme nosnú konštrukciu mostu, ktorá spája Európu s Áziou. Sme pred bránami starého kontinentu. Mostom prechádzam v nemom úžase nad mohutnosťou mosta a lán, ktoré ho držia po kope. Na druhej strane nás víta tabuľa „welcome to europe“, do prilby si nahlas zakričím „konečne doma“. Kúsok za mostom je mýtnica, ktorou prechádzame relatívne v pohode, ale to zaradenie sa potom do svojho pruhu bola iná sranda. Turci štartujú z mýtnice, ako formula z boxov, ale bez obmedzenia rýchlostného limitu prejazdu boxovou uličkou. Premávka naberá ešte viac na svojej hustote čo sa ihneď začalo prejavovať zápchami. Našťastie sa zápchy celkom dobre posúvajú vpred a tak stojíme iba občas.

Po takmer dvojhodinovej bitve celým Istanbulom stojíme na prvom odpočívadle, kde dávame oddych a zaslúžený olovrant. Dávame si Kebab, kolu a tureckú kávu. Vetva je v tom, že tradične robenú tureckú kávu si dávame v posledný deň nášho cestovania. Doteraz sme všade pili klasickú nesku. Ako vždy nemáme zamenené dostatok peňazí a tak zase skúšam vedúceho či zoberie aj doláre. Nemá problém a ponuku akceptuje. S Rasťom debatujeme o tom ako ďalej. Dnes máme už na konte cez 500 km a na hranicu je to ešte asi 240 km. Do Edirne vedie rýchlostná komunikácia a tak neriešime uvidíme ako to pôjde.

Tento úsek ťaháme v kuse azda iba s jednou zástavkou, aby sme Rasťovi doliali olej, ktorý sa mu opäť niekde tratí. Raz ho vie namerať a inokedy zase nie. Z neuveriteľnej nudy na ceste nás občas vytrhne vyhodená igelitka z uháňajúceho auta. Turci si s bordelom v aute nerobia problém naložia do igelitky a šups ho na cestu. Za západu slnka obchádzame Edirne a smerujeme na hranice. Tento krát šli turecké vybavovačky až neuveriteľne rýchlo a Bulhari nás púšťajú na územie EÚ bez akýchkoľvek cavikov. Neviem či sme vôbec pasy vytiahli.

Je už tma ako v rohu a hodiny už dávno odbili 21,00. Máme dnes za sebou 770km čo je pre mňa na tejto motorke rekord. To som ešte nevedel, že zajtra ho ešte vylepším. Hneď za hranicou je pumpa a zmenáreň. Tankujeme plné nádrže a meníme nejaké doláre, lebo zas ostaneme bez možnosti niečo si kúpiť. Dokupujeme ešte pivko a s vidinou nejakého ubytovania sa ženieme ďalej. V prvej dedinke za hraničným priechodom nachádzame ubytovňu. Chlap chce za ubytovanie 28€ čo sa nám zdá veľa a preto ho skúšame za 20€. Nemá stým problém. Motorky nám uschoval do dvora k nejakej psovitej šelme , ktorá štekala za dverami ako divá.

Ubytko bolo teda dosť úbohé. Rasťo ihneď po vstupe do kúpeľne kričí, aby som sa prišiel kuknúť na švába veľkosti obézneho chrústa. Boli sme však unavený a tak sme to vôbec neriešili. Teplá sprcha, studené pivko, chlieb so slaninou a už vylihujeme v posteliach. V telke ešte sledujeme predpoveď počasia, ktorá sa zdá byť optimistická a potom už zaspávame, ako batoľatá.

14. deň -Obliehanie Belehradu

Už len pohoda, pár 100km, po starej dobrej Európe. Šlo sa tak dobre, že José až začínal frflať na tej jeho krivej motorke. To ešte nevedel, že som ju v duchu nazval banán. Trošku nás zdržiava Josého telesná konštrukcia, vyžadujúca si pravidelný príjem potravy. Nemá jednoducho ako ja, starý had, dostatočné tukové zásoby na prežitie prípadného atómového bombardovania, či 800km cesty na motorke a podobných krátkodobých lapálií.

Vstávame opäť skoro ráno. Je niečo po 6,00 a slnko už svieti do okien. Nemáme objednané žiadne raňajky a tak nás nič nezdržuje. Balíme veci a schádzame dole za správcom. Ten zaviera obrovské, drsne štekajúce psisko, ktoré strážilo naše mašiny. Čo máme dnes v pláne ? Hmmm.... nemáme mapu takže jedine čo vieme, že treba ísť na Sofiu a potom ďalej na Belehrad. Uvidíme kam až sa dnes dostaneme. Od správcu ešte pýtame mapu a krátku inštruktáž, ako najbližšie k Sofii a či sa dá obísť nejakým obchvatom. Domáci nám vďačne poskytol všetky potrebné info. upozornil na policajné hliadky a obchvat okolo Sofie, ktorým to pôjde určite rýchlejšie, ako cez mesto. Zbalený sadáme na mašiny a prášime domov teda opäť bližšie k rodnej hrude.

Úvodné tempo poznačila prítomnosť hliadok, ktoré sa striedajú snáď každých 20 km, ale zatiaľ bez pokuty. Štartovali sme bez raňajok a kávičky, tak sa asi po hodinke jazdy zastavujeme na vidieku v akejsi predajni. Nemali tam nič len syr, chlieb, ale pani domáca nemala problém nám spraviť kávičku. Rasťo vyťahuje ešte turecké kekse takže dávame keksíkové raňajky, ktorými ponúkame aj domácu pani.

Sofia, nič iné si nevšímame a aby to bolo čo najskôr napájame sa na diaľnicu. Diaľnica je ako vždy veľká nuda, ale potrebujeme sa dnes dostať čo možno najbližšie k Belehradu. Takže nuda, nenuda musíme podstúpiť nutné i nudné zlo.

Po nekonečných rovinách a nudnej jazde vidíme v diaľke Sofiu. Stojíme ešte na benzínke, pýtame sa či ideme správne. Obchvatom sa motáme asi aj hodinku, lebo je to obojsmerná cesta plná áut a policajných kontrol. Na spestrenie nudného presunu obiehame pri posledných semaforoch asi 50 áut stojacich pekne vo fronte. Krátke posuny na čelo križovatky by nás tam zdržali dlho a tak sa pokúšame po krajnici prebojovať dopredu. No a aby to nebolo tak jednoduché, vybieha ešte niekde z rákosia veľké psisko, ktorý nás fajn poobháňa. Nepomáha ani rachot z výfukov (asi by mal ísť k ušnému), ale sme už pred semaformi a čakáme na zelenú. Na zelenú štartujeme z križovatky, ako namydlené blesky a dávame zbohom Bulharskej metropole.

Smerujeme k hraniciam zo Srbskom odkiaľ si to potom nasmerujeme do Belehradu. Sme však hladný a tak hľadáme niečo kde by sme sa najedli. Akosi sa nám nedarí nič, nájsť a tak ťaháme nonstop až k hraniciam. Pred hranicami sa dostávame do kopcov, kde sa kopí fasa búrková oblačnosť. Hranice sotva 2 km a začína pršať, preto stojíme na benzínke kde sa hádam bude dať aj niečo najesť. Nedalo sa, ale iba kúsok nižšie je vraj reštika. Tankujeme a ideme do tej reštiky niečo uloviť. Háááá.. zase nemáme peňáze. Teda niečo jesto, ale na honosný obed to teda nebude. Mladá slečna čo tam obsluhovala bola všade len nie pri nás, tak pomedzi to všetko ešte kontrolujeme stav oleja v mašinách. Dávame si držkovú polievku, nejaké opekané zemiaky a za drobné kolu. Ako dojedáme púšťa sa taká malá prietrž mračien, lebo v reštike bolo za 10 min takmer po členky voda a pred vchodom by ste potrebovali azda aj rybárske čižmy. Platíme a zdrháme lebo prestalo pršať. Na colnici sa nám povenoval chvíľku starší srbský colník. Vlastne ani nie 5 minút a boli sme v Srbsku. Dážď neustále visel na vlásku, ale to nebola jediná vec čo viselo na vlásku. Za hranicou letím urýchlene na WC. Ešte, že tam mali klasické európske. Pre istotu beriem niečo proti „preháňačke záchodovej“, našťastie sa to potom už ustálilo a až domov som mal pokoj. Sadáme na mašiny, ale už po 20km dávame nepremoky. Ja teda už len takú dodpriapnú bundičku, ale spredu funguje stále veľmi dobre. Nemáme mapu a jedine čo vieme, že sa ide na Belehrad, potom Nový Sad odkiaľ to už nie je ďaleko na maďarské hranice.

Kým sa dostávame na diaľnicu prechádzame tichým a kľudným vidiekom obklopeným poliami a kopčekmi. Cesta nás ďalej vedie sériou tunelov vytesaných v skalnatých bralách, nateraz opäť chvíľu bez dažďa. Ešte raz vchádzame pod prehánkovými mračnami, ktoré nás schladili, ale potom sme už až domov nezmokli.

Napájame sa na nudnú, ale určite rýchlejšiu diaľnicu. Dávame pauzu každých 100 km lebo len po hranice sme dnes už dali takmer 400 km takže koncentrovať sa jazdu bolo stále ťažšie. Tankujeme dnes už 2x a dávame nejaký energeťák a „tešíme“ sa na určite zaujímavý prejazd Belehradom. A veru hodinová „zápletka“ a vykrúcanie sa obchvatmi bola veľmi zaujímavá skúsenosť. Do Belehradu sme vlastne 2x vošli a 2x sme z neho vyšli aby sme sa konečne dostali na správny smer do Nové Sadu.

Je už asi 18,30 keď opúšťame Belehrad a veru poviem vám na dnes už toho mám dosť. Sme v sedlách od rána a prešli sme už 750 km, ale Rasťo chce prejsť Novým Sadom ešte pred západom slnka. Pred nami už je iba asi 90 km, ale už mám toho plné zuby, nohy, chrbát, prdel a to všetko umocňuje lačný žalúdok. V podstate na dohľad od Nového Sadu vidím vysvietenú benzínku, kde je aj občerstvenie. Neváham a už asi 1km pred ňou vyhadzujem smerovku, aby aj Rasťo vedel, že stojíme. Slnko už bolo takmer za obzorom a viditeľnosť sa teraz stráca v podstate z minúty na minútu, ale sliny mi tečú už až po kolená. Je mi jedno či sa pôjde po tme, hlad je hlad.

„Nabehnem tam, kúpim dve bagety a ide sa ďalej“ Rasťo to nakoniec rešpektuje a čaká ma vonku. Bežím dnu v celej zbroji ozdobený rozfliaskanými muškami na mojom brnení a pýtam sa či berú aj €. Mladý chalanisko kývne hlavou, že áno a už ukazujem na dve zabalené čudá, kde vidím trčať kúsok slaniny. Hovorím mu nech mi to zahreje v mikrovlnke tak ako je zvykom u nás na benzínkach. So slintajúcim pohľadom sledujem moju objednávku. Chalanisko to berie do rúk a jemne vybaľuje zo sáčku a vkladá to do veľkého toustovača. Hmmm...to asi trochu potrvá, Rasťo ma zaškrtí ale čo už. Kým sa to moje čudo zapeká, pýtam sa či je to do Nového Sadu ešte ďaleko a či je to veľké mesto. Hovorí, že sme asi 10 km pred mestom a že je to malé mesto. Malé? Hovorím si v duchu a tak sa ho ešte pýtam na počet obyvateľov. Chalanisko vraví, že 400 000 čo ma teda dobre pobavilo. Vraj malé mesto. Niečo tam v pozadí cinklo. Asi to budú moje dlho očakávané tousty. Čakal som, že mi to bachne do ruky s dvomi servítkami a ide sa ďalej, ale ee. Maník to dáva do akéhosi termo obalu, ktorý potom dáva do sáčku a to všetko spolu aj so servítkou mi dáva do lesklej reklamnej taštičky. Prišlo mi to všetko strašne smiešne, zjedol by som aj omastený klinec a chalanisko ma tu vybalil, ako luxusnú blondínu vychádzajúcu z módneho salónu u GUCCI-ho.

Vydrapli sme to z tých tašiek a zo všetkých tých obalov, aby sme rýchlo koštovali na čo som to tak dlho čakal. Bolo to chutné a málo, ale nateraz to musí stačiť. Ideme sa pokúsiť ešte zdolať Nový Sad a potom už, len rýchlo nájsť nejaký nocľah. Pred mestom je vybudovaný nový obchvat mesta, ktorým prechádzame za riadnej tmi, ale bez vážnejšej premávky takže behom 10 minút opúšťame Nový Sad, do ktorého sme v podstate ani nemuseli vstúpiť. Nie je čo riešiť stojíme na prvej benzínke, kde sa usalašíme a hotovo. Tak aj bolo po 20 km stojíme na benzínke. Taktika je jasná. Vypijeme po dve pivá a niečo zjeme, aby sme sa mali na čo vyhovoriť ak by mal niekto niečo proti nášmu úmyslu prespať tam. Nemôžeme predsa šoférovať pod vplyvom alkoholu!?

Takmer nová benzínka ponúka okrem tankovania aj niečo pod zub. Objednávam opäť dve zapekané čudá a dva litre zlatistého moku. Platím s € ale pýtam si výdavok v srbských denároch. Nesiem dcérke Nine všetky meny štátov, ktorými sme prešli. Popíjame pivko, zajedáme z Rasťových enduro klobás turatesáckej kvality. Dnes sme dali cca 850 km čo je môj nový rekord. Iba včera som vytvoril nový a už za jeden deň sa mi ho podarilo pokoriť.

Zajtra nás čaká chabých 450 km. Trasu ani nerozoberáme, veď už sme takmer doma. Špekulujeme či rozložíme stan, alebo sa len tak bachneme na podstenu za benzínkou. Počasie by malo byť fajn. SMS od polovičiek sú ohľadom zajtrajšieho počasia optimistické a tak žiaden stan nerozkladáme. Karimatky, spacáky a v závetrí steny benzínky zaspávame.

15. deň - Všade dobre doma najlepšie

Koniec. Vlastne, ako sa hovorí, pravý cieľ cesty je dostať sa bezpečne domov. Takže, sme v cieli. Podobne aj vám prajem, aby ste ho vždy bezpečne dosiahli, obohatení o zážitky a nové skúsenosti, a DOVIDENIA NA CESTÁCH, PRIATELIA!

Ráno vstávame vyspatý do ružova. V noci som sa zobudil asi len raz, keď pri nás nad ránom zaparkovali dvaja mladí Srbi. Balíme veci, tankujeme a niečo po 8,00 štartujeme domov. Smerujeme na Suboticu odkiaľ je to na Srbsko-Maďarskú hranicu iba na skok. Prázdne cesty, ospalé hliadky a priaznivý vietor do chrbta nás rýchlo privádzajú k hraniciam.

Srbská kontrola bola veľmi rýchla a bez zdržania. Tá maďarská nás kontrolovala trochu dôkladnejšie, Rasťo musel dokonca aj kufor otvoriť čo sa nám dovtedy ešte nestalo. Nebolo sa čoho báť prenášali sme už len posledných pár krabičiek gruzínskych cigariet, ktoré boli aj tak uložené u mňa v kufri.

Ďalej sa posúvame do mesta Szeged. Pomerne veľké mesto prechádza rekonštrukciou hlavnej triedy, ale v podstate bez problémov sme sa preštrikovali spleťou križovatiek. Smerujeme na Szolnok, je to nuda, ale sme stále bližšie a bližšie domov čo nás neustále posúva vpred. Niečo ako neskoré raňajky si dávame kúsok za Szegedom. Rasťo záhadným spôsobom objavil malú krčmičku, kde dávame kávičku.

Bol tam chlapík s deťmi a ženou, ktorý nás ihneď oslovil. Ja žijem síce iba 12 km od hraníc s HU, ale moja slovná zásoba je ešte stále veľmi mizivá. Rasťo a jeho 30 slovíčok nám ale celkom stačia na to, aby sme mu vysvetlili odkiaľ sme a odkiaľ ideme. Keď sa dozvedel, že sme už 15 dní ne cestách a že sa vraciame z Gruzínska naprieč celým Tureckom ostáva v nemom úžase. Obdivoch nás pozýva na malinovku, ktorá dobre osviežila. Bolo to fajn stretnutie, ktoré sme ukončili podarovaním tureckých a gruzínskych mincí. Ešte krátka aktualizácia trasy a ideme ďalej.

Blížil sa čas obedu a čas nás vôbec netlačil tak sa v kľude zastavujeme pred Szolnokom na obed v reštike, kde sme obedovali presne pred rokom pri návrate z Rumunska. Tradične štipľavá a veľmi chutná maďarská kuchyňa nesklamala. Dávame si takmer 2 hodinovú pauzu a opäť rúbeme ďalej.

Smerujeme na Hatvan a o15:30 stojíme v Šalgotarjáne, kde sme sa pred 15timi dňami stretli. Presúvame nejaké moje veci, ktoré mi Rasťo uskladnil a ešte delíme zvyšné Gruzínske cigi. Zapaľujeme poslednú cígu pri ktorej srandujeme a spomíname na všeličo čo sme za tie dva týždne prežili. Prišiel čas rozlúčiť sa. Ja idem na Szécen a Balášske Ďarmoty a Rasťo hore na Rimavskú sobotu.

Ostáva nám sotva 50 km takže v kľude 80-90 sa nezadržateľne blížim domov. Je niečo pred 17:00 keď vstupujem na rodnú hrudu v Slovenských Ďarmotách. Úplne vlažným tempom sa púšťam do posledných 15 km cesty, ktoré absolvujem z veľkým úsmevom na tvári. Domov sa dostávam 17:30 a dnešných 451 km beriem ako rozcvičku. Zarastený, ako palestínsky žid otváram bránu na dvor, kde ma už víta svokor a môj trochu neistý a začudovaný pes. „Dievčence sú v dedine“ hovorí svokor, ale volanie môjho otvoreného výfuku ich už určite upozornilo na to, že sa oco vrátil domov. Po chvíľke kričí Nina už od cesty, „ocko, ocko je doma“ a nekonečne dlhým objatím sa spoločne tešíme z môjho návratu domov.

Čo dodať na záver?

Za 15 dní sme prešli 6timi krajinami, dvomi kontinentmi a urobili takmer 8000 km. Turecko je veľká krajina mnohých tvári, ktorá sa od západu na východ neustále mení. Človek má pocit akoby každý deň cestoval inou krajinou. Moderné veľkomestá a prímorské oblasti plné života konzumnej spoločnosti sú v ostrom kontraste ľudí žijúcich v horách a vo vnútrozemí, ktorí tam žijú svoje „jednoduché“ životy. Dobrosrdečnosť, úcta a ochota zvedavých ľudí pomôcť cestovateľom v núdzi s ktorou sme sa stretli v cudzom moslimskom svete nás milo prekvapila. Kultúrne dedičstvo, bohatá história a neuveriteľné prírodné scenérie, ktoré sme navštívili predstavujú iba zlomok z toho všetkého čo malá Ázia ponúka. Stačí si už len vybrať a navštíviť ich neoľutujete.

Text: JOSE, predslov k jednotlivým dňom Manana