Pezinok a jeho Pálffyovský kaštieľ

V ostatných tipoch na výlet som sa venoval spomienkam na návštevy pálffyovských usadlostí v mojom okolí. Boli to naozaj spomienky inšpirované peknými výhľadmi z prírodných vyvýšenín, veží, pochozov, či rozhľadní. Teraz ako inšpirácia poslúžila celkom čerstvá návšteva ojedinelej akcie, ktorá sa udiala priamo v mestskom parku a kaštieli v Pezinku.

Prvá zmienka o osídlení úbočí Malých Karpát siaha hlboko do dávnej minulosti, no zmienka o vybudovaní obranných pevností až tak stará nie je. Hrady a pevnosti obyčajne boli stavané na vyvýšeninách strategických prírodných miestach. Boli však aj výnimky, že sa stavby budovali aj na rovinkách, planinách a podobne. Do tohto modelu zapadá a Pezinský vodný hrad, ktorý bol postavený pred rokom 1271 ako ochranná pevnosť proti útočiacim vojskám Přemysla Otakara II. Mal okolo seba padacie mosty a dve vodné priekopy napájané tečúcimi vodami z Malých Karpát.

súčasné nádvorie pred recepciou internet

Hrad patril spočiatku grófskym rodom z Svätého Jura, ktoré som spomínal pri dobývke zrúcaniny Biely Kameň na mestečkom Svätý Jur. Po grófoch z Jura sa dostal do dŕžavy Štefana Illésházyho a podobne ako jeho predchodca Ivan Kručič aj tento vlastník robil a hrade veľké prestavby a rozšírenie. Historické pramene uvádzajú, že tak ako prakticky všetky megastavby stredoveku, aj pezinský hrad pustol až kým sa nedostal do rúk Jána Pálffyho (1718). Tento rod sa znovu, ako jeho predchodcovia, pustil do rozširovania a prestavieb. Po roku 1875 dostal romantickú podobu. Bolo to následkom rozsiahleho požiaru, ktorý zničil najmä hospodárske budovy. Hlavným poznávacím znakom, ktorý pretrváva do dnešných dní bolo vybudovanie anglického parku a zrušenie vodných priekop.

Z hradu sa tak stal mestský kaštieľ s krásnym parkom, ktorý ale Pálffyovci počas II. svetovej vojny opustili a po februári 1948 ako väčšina monumentálnych stavieb pripadol štátu. Podobne ako synagógy a ostatné historické budovy čo dostali do rúk poľnohospodárom, tak aj tento objekt pripadol realizátorom sovietskeho typu hospodárenia, ktorí preferovali družstevné (kolchozné) hospodárstvo. JRD Pezinok v priestoroch kaštieľa využívalo starodávne vínne pivnice a výrobu vín, predovšetkým šumivých a destilátov. Reprezentačné priestory pokiaľ boli obývateľné, tak slúžili ako kancelárie či nahrávacie štúdio, kde sa nahrávali hudobné diela pre vydavateľstvo OPUS, ktoré produkovalo vinylové platne s poväčšine populárnou hudbou. Keď som sa tam ako brigádnik na JRD náhodou ocitol, tak mi vrátnik nikdy nezabudol povedať kto nahráva. Priznám sa, niektorí vrátnici toho mali niekedy plné zuby, pretože sa nádvorie ozývalo hudbou a neustále ktosi čosi prenášal a behal cez vrátnicu hore dole. Stále museli (vrátnici) zo svojej kukane vybehovať, otvárať, zatvárať rampu a kontrolovať priepustky. Nádvorie bolo niekedy zadýmené od náklaďákov, ktorým motor bežal neustále, veď nafta stála len korunu, či dve a kto by sa trápil s neustálym štartovaním. Toto obdobie panovalo, kým priestory neboli vybývané a štúdio sa potom odsťahovalo niekam inam. Po revolúcii kaštieľ len chátral.

letecký pohľad na súčasný stav kaštieľa a parku

Spredu od parkoviska bola reštaurácia tiež pod správou JRD a neskoršie socialistických organizácií. V tomto režime to zrejme pripadlo mestu a teda tam (na nádvorí) boli usporadúvané rôzne koncerty a iné akcie. Spomínal som anglický park, ten bol do istého momentu udržiavaný. Dalo sa tam člnkovať a v jeho budovách bolo čosi ako dom Pionierov, či SZM (Socialistický Zväz Mládeže). Občas som tam zablúdil, obdivoval pávov, veveričky, kačice. Istý moment býval park uzavretý, no moja zvedavosť bola tak silná, že som sa tam prešmykol. Park bolo jedno veľké stavenisko plné nákladných áut, ktoré socialistickým spôsobom revitalizovali jazierko, ktoré prehlbovali, robili nové osvetlenie a podobne. Po znovuotvorení som si tam dával spicha, čím sa obyčajne započalo rande spojené s návštevou kina či amfika. Momentálne ale vyzerá jazero ako neudržiavaná barina s blatistým okolím. Ešteže tam už nechodím relaxovať, len tam sem tam prevetrám vnúčatá.

V ostatnej spomienke na šenkvický motocross som si zaspomínal aj na veteránske akcie pezinského VCC klubu. Tie sa obyčajne začínali alebo končili pred spomínanou reštauráciou.

pávy a kačice trvalý obyvatelia parku internet

Od mojej ostatnej návštevy nádvoria (bola ešte v mojej mladosti) sa zmenilo nádvorie na nepoznanie. Kaštieľ je dnes majetkom hoteliérskej rodiny Šimákovcov, ktorí na troskách kaštieľa vybudovali Palace Art Hotel s dobrým povedomím. Zúčastnil som sa tam s vnúčencami rytierskej akcie spojenej s trhmi s atmosférou stredovekých remesiel podobným ako na Červenom kameni. Mal som to šťastie, že som sa vyhol davu, ktorý bol v očakávaní tam ubytovaných celebrít, ktorým fandil aj R. Sulík. Jeho favoritmi v ten víkend neboli koaličné problémy, či vojnový konflikt na Ukrajine, ale Geissenovci, ktorých nemusím.

Vo svojich kompilátoch si nikdy neopustím spomínanie na minulé roky súvisiace s dnešnými veteránmi. Pezinok má naozaj hlboko zakorenené v povedomí starousadlíkov pretekanie nielen v teréne, na ceste, či v nenápadných krčmičkách v uličkách starého Pezinka. Keď som bol malý, tak odjakživa bol v Pezinku mestský okruh na ktorom si navzájom dávali na frak šampióni tej doby. Pretekalo sa na motocykloch, na motokárach či autách. Relly Karpaty som tiež rád s kamarátmi navštevoval. Mesto bolo plné špeciálov podobne ako starý kameňolom pod Pezinskou Babou. Sú to príjemné spomienky, aj keď vlastne vnímané detskými očami a teda dnes už prifarbené detskou fantáziou.

spomienkový motocyklový výjazd Pezinčanov I

V tejto nostalgii ma udržali aj spomienky, ktorým sa mienim venovať. Bolo to v čase, kedy moje deti boli zhruba vo veku mojich vnúčat. Práve návšteva dnešného pezinského zámockého hotela mi dala chrobáka do hlavy, pretože súčasní majitelia pezinského kaštieľa tam majú stálu výstavu produktov československých motocyklových tovární. Sú tam medzivojnové krásavice F. Janečka, ako aj socialistické kývačkové Jawy, či produkty z Považia, ktoré boli tiež vyrábané s logom Jawa, aj keď to boli skútre Tatran, Pioniere, či Babetty. V podbráni bola zaparkovaná motorka od indickej továrne Mahindra, ktorá nedávno logo Jawa kúpila a vlastní ho. Parkoval tam teda indický novodobý Pérák v retro štýle socialistickej československej populárnej Jawy Pérák. Okrem povrchnej optickej podobnosti však nemá s dnešnou českou Jawou nič spoločné, aj keď bratia Česi tvrdia niečo iné.

Netvrdím, že Pezinok je motorkárskym rajom, no zázemie tam majú viaceré kluby motocyklistov a veteránistov, či milovníkov áut ako takých. Nesmiem zabudnúť aj na početnú základňu Motoride klubu.

Na záver len toľko, oplatí sa zastaviť sa počas výletu, či výjazde na miesta, ktoré majú s motorkami a históriou čo to spoločné ako v Pezinku.