Anketa:
Južná a Stredná Amerika 2023 2/3
ZdieľaťPridané: 21.02.2024 Autor: erbe
Čitatelia: 5561 [Mototuristika - Amerika - Cestopis]
Bolívia
Do Bolívie vstupujem vysokohorským prechodom Hito Cajon a po rýchlej imigračnej kontrole ma vítajú naliati colníci ktorí riešia motorku. Problém nie je žiadny iba sa to ťahá, lebo nemajú čo iné na práci ako mňa. Za hranicou začína tzv „Laguna route“, cesta okolo vysokohorských lagún. Samozrejme neasfaltová, kamenistá, miestami dosť nepríjemná cesta. Miestni sem vozia turistov na Land Cruiseroch, často je tu veľa stôp. Samozrejme tu duje riadny vietor ktorý vytvára neskutočné rolety medzi kameňmi.
Obídem v neskutočnej prázdnote, ktorej po Argentíne rozhodne nemám nedostatok lagunu Blanca a Verde a pokračujem ku obdivuhodnej púšti Salvadora Daliho. Samotné parkovisko s popiskami je nuda ale klesanie k nemu je scénicky úchvatné. Ďalej len roleta, púšť a stále rovnaké okolie. Niekde pri Laguna Colorada kde je už cesta fakt nepríjemná bočím krížom cez púšť nejakých 10-15km ku „hlavnej“ stope ktorá ma najrýchlejšie privedie ku naozajstnej hlavnej ceste smerom Uyuni.
Do Uyuni dorazím ďalší deň, obzriem cintorín vlakov a ubytujem sa na okraji mesta. Dám deň oddych a čakám Borisovcov. Tí vybavili servis a chcú ísť rovnakou cestou ako som šiel ja s tým že skúsia výjazd na sopku Uturuncu čo je jedno z najvyšších miest kam sa dá dostať po akej-takej ceste. Vzhľadom na to aká zlá je cesta z hranice je mi jasné, že im to v dvojke zaberie niekoľko dní tak vyrážam na kolečko do vnútrozemia.
Púštou smer Tupiza s parádnym klesaním kaňonom kde stretávam nemca na RE Himalayan. Spolu dáme obed a ja pokračujem smer Potosi. Tam nakoniec nocujem v lacnom hosteli. Ďalší deň sa v Uyuni stretávame s Borisovcami, ktorí trasu tiež skrátili a po ťažkej ceste potrebujú oddych.
Cesta ďalej vedie okolo Salaru de Uyuni čo je najväčšia soľná pláň na svete so známymi dakarskými monumentami zo soli ako spomienka na obdobie keď sa tu slávna rally jazdila. Soľná pláň je obdivuhodná, bohužiaľ je obdobie dažďov, takže vjazd je zaplavený a povrch salaru je pomerne mäkký. Dávame to po soľný hotel, robíme foto a potom sa vraciame. Aj krátka jazda a niekoľko hodín pôsobenia soli zanechalo na motorkách viditeľné stopy korózie. Za sucha by to bolo lepšie.
Pokračujeme cez Potosi kde nocujeme do vnútrozemia. Prejazd mestom Sucre je celkom zážitok. Okolie sa konečne mení a je tu nejaká zeleň. Aké to pohladenie na mojej duši. Nocujeme pri nádhernom jazere Corani.
Ráno po dlhej dobe v meste Cochabamba sa v nákupnom centre cítime ako v civilizácií po dlhej dobe v pustatine. Pokračujeme do hlavného mesta La Paz. Cez hory pri obiehaní kolón sa roztrácame a po dlhom čakaní na pumpe zisťujem, že Boris musel meniť palivové čerpadlo niekde v kopcoch.
Príjazd do La Paz je za trest, už dlho nám prší, je zima a premávka je hrozná. Sme komplet mokrí a nad navigáciou do centra kde sa chceme ubytovať Google aj iné zdroje prehrávajú navigačný boj. Po hroznom boji nakoniec berieme lepší hotel, lebo musíme všetko vysušiť. Sme vysoko v horách teploty sú nízke a jazda v mokrých veciach je o zdravie.
Ďalší deň prehliadka mesta, dávame s Borisom zostrih. Ceny dosť európske. Presne si nepamätám, ale cez 10eur to bolo istotne. Z mesta pokračujeme pozrieť známu Cestu smrti. Cestou do Coroico v klesaní, kde nám najprv príjemne a v zápätí ako obvykle už nepríjemne stúpa teplota, cítim že niečo so mnou nie je v poriadku. Som slabý a nič mi nejde na chuť. O chvíľu už na začiatku stúpania cestou smrti skoro nestihnem dať ani prilbu dolu a hádžem tyčku vedľa cesty. Následný kilometer len sedím a držím riadidlá a bojujem sám so sebou. Zakrátko nasleduje ďalšia tyčka sotva sa zmôžem na nejakú fotku. Na ceste sú závaly. Jeden prekonáme ale druhý je úplne bez šance. Cesta komplet zavalená a aj cyklisti to idú pešo. Vraciame sa a ideme po asfalte na horný vjazd na cestu smrti. Tu ja už som totálne bez síl, je mi hrozná zima a delím sa a idem na ubytovanie do La Paz a Borisovci idú na cestu smrti sami. Dostali sa až po zával ktorý nás zastavil a spravili parádne fotky. Škoda.
V La Paz sa márne v centre snažím zohnať chladenú vodu a nejaký sladený drink. Ak je niečo chladené, tak len alkohol. Miera rozvinutosti miestnych služieb je na ťažko uveriteľne nízkej úrovni. Skoro ako V Albánsku mimo miest.
Peru
Ďalší deň opúšťame Bolíviu okolo jazera Titicaca do Peru. V Peru stále prebiehajú demonštrácie a región do ktorého vstupujeme je zrovna najhorší čo sa situácie týka. Na hranici nás najskôr nechcú pustiť vôbec, nakoniec na vlastné riziko so silným varovaním že situácia naozaj nie je dobrá. Hranica nám zaberie asi 5 hodín.
Vchádzame po tme a hneď za hranicou na moste sú prvé zátarasy a dedinčania tam majú posedávacie session a opití bez skrupulí pýtajú každých 100m za prejazd peniaze. Niekde majú natiahnutý oceľový drôt, inde zapálené odpadky. Vyzerá to strašne.
V prvom meste sa vďaka miestnemu motorkárovi, ktorého sme stretli na hranici ubytujeme a dohodnem sa na skorom rannom odchode aby sme prešli zátarasy kým tam ešte nebudú miestni. Niekoľko desiatok ich naozaj prejdeme ale ďalej už dochádza ku nekompromisnému vyjednávaniu. Niekedy je to o peniazoch, niekedy len pokec a niekedy proste musíme z princípu hodinu čakať. Nakoniec ale niekde medzi Mazocruz a Moquegua toto šialenstvo končí a my na ubytovaní špekulujeme ako pokračovať ďalej. Vzďaľujeme sa od známeho Machu Picchu, ktoré prednedávnom znova otvorili. Rozhodujeme sa okľukou dostať do Cusco a exkurziu absolvovať.
Ideme cez Arequipa, Espinar a kvalita cesty je občas fakt desná vzhľadom na to, že ideme po hlavných ťahoch a alternatívy moc nie sú. Miestami sú ešte poznať zvyšky zátarás ale prejazd je plynulý. V Cusco drahé ubytko a prehliadka mesta. To bol príjemný zážitok, hoci mestá ma spravidla nebavia.
Do Machu Picchu ideme z Olantaytambo vlakom, potom autobusom a obpeškujeme vykopávky. Ruiny ako také nie sú príliš zaujmavé, ale čo je mega je to kde je celá táto expozícia zasadená. Sme hlboko v džungli a v stráni neskutočne strmých svahov. Na každú stranu veľmi ťažko prestupný terén. Ráno je nízka oblačnosť, tá sa ale roztrhá a celé starobylé mesto sa ukáže v plnej kráse. Hoci dosť drahý, ale super zážitok.
Po návrate do Olantaytambo sa znova delíme. Borisovci idú ku pobrežiu pozrieť obrazce pri Nazca, mne sa do púští už fakt nechce a pokračujem severnejšie džungľou cez Kiteni do Ayacucho. Máme obdobie dažďov a to sa ukazuje ako nezanedbateľný faktor. Počas prejazdu džungľou výrazne kolíše vlhkosť, teplota a niekoľkokrát ma zleje. Keď je pekne, je to paráda, keď prší a som v oblakoch je to po rozblatenej ceste za trest. Chcel som pokračovať džungľou až na sever ale silné zrážky ma vyhnali ku pobrežiu. Prejazdom niekoľkých hôr ako mávnutím čarovného prútika džungel mizne a víta ma znova pustatina a všadeprítomné peruánske odpadky.
Pokračujem na Huancayo, kde pri prejazde jedného zo stoviek odvodňovacích kanálov v zákrute stratí predná guma grip a chytám low-sidera. Počas šúchania sa ku okraju cesty mi kadejaké myšlienky prebiehajú hlavou... Mám ale šťastie, ani ja ani motorka vo svojej trajektórií nič nezachytíme a škody sú len kozmetické na oblečení a nejaké škrabance na blastri. Odniesol alebo zachránil to aj sprej na reťaz ktorý som kúpil v meste deň dozadu, takže ani batožina neutrpela prakticky žiadne škody.
Z Huanuco sa ťažkým prejazdom cez hory vraciam na pobrežie do Barranca, kde ma už čakajú Borisovci. Im to popri pobreží išlo rýchlejšie ako mne. Odtiaľto pokračujeme už na sever Peru s jedným neplánovaným dňom pauzy, lebo tentokrát je zle Borisovi a lieči.
Prejazd pobrežnej cesty v Peru nie je príjemný zážitok. Strašidelná situácia s odpadkami, ktoré sú pred a za každým mestom navezené do púšte ku ceste, často zapálené spolu so zlou premávkou v mestách a hrozivými teplotami často cez 40stupňov nás poháňajú vpred.
Ekvádor
Do Ekvádoru vstupujeme cez malú hranicu Zapotillo. Peruánska strana je v pohode ale Ekvádorská sa hrozne ťahá, stojíme a sedíme vo vysokých teplotách pred unimobunkami a na vyzvanie predkladáme rôzne dokumenty. Trvá to asi 2 hodiny.
Vjazd do Ekvádoru je ale skutočne epický. Zeleň, členitá krajina, kvalitná cesta, slabá premávka. Paráda. To bohužiaľ končí akonáhle sa napojíme na hlavný ťah. Krajina sa vyrovná, teploty stúpajú a premávka je hustá a nepríjemná.
Križujeme Guayaquil a zapichneme to pri pobreží v mestečku Montanita, na ktoré dostaneme odporúčanie od kolumbijského motorkára. Boris má narodky, tak si dávame deň oddych pri mori.
Pokračujeme potom do vnútrozemia cez Quevedo a Santo Domingo kde severnou cestou na hlavné mesto Quito križujeme rovník. Navštevujeme park okolo monumentu ktorý je veľkou atrakciou. Čiara aj s monumentom bola ale postavená pred zavedením GPS a samozrejme im to trochu ušlo. Ale miesto je to pekné.
Quito obchádzame a smerujeme cez mesto Ibarra na hranicu s Kolumbiou v Ipiales. Na mýtnici spoplatneného úseku so závorami nás odstavujú a snažia sa nám slušne niečo vysvetliť. Naša dovednosť španielčiny na to ale nestačí a až po telefonáte s niekým s lámanou angličtinou zisťujeme že tam zavolali z ubytovania kde sme boli na noc, že som si tam zabudol tašku s peniazmi a inými vecami. Do dnes nechápem ako sa mi to mohlo stať. Jedná sa najdôležitejšiu tašku ktorú mám a nosím ju so sebou na ubytovanie, pretože tam okrem zásoby financií mám aj dôležité doklady a elektroniku, o ktorú by som nerád prišiel keď som preč od motorky. Taška je kriklavo oranžová a nechce sa mi veriť, že som ju prehliadol pri balení sa z izby. Napriek tomu sa to ale stalo a našim ubytovateľom patrí za ich poctivosť a obetavosť ma zháňať neskonalá vďaka. Po návrate na ubytko mi všetko odovzdávajú a samozrejme si nechcú zobrať nič za kompenzáciu. Na moje naliehanie im nechávam asi 50usd. V taške v tom čase bolo cez 1500usd pretože z Kolumbie musíme nechať motorky prepraviť do Panamy a táto preprava sa platí v hotovosti a stojí okolo 1200usd, ktoré sme v Ekvádore vyberali. Bankomaty tu totiž dávajú USD.
Plný zmiešaných ale pozitívnych pocitov sa vraciam na mýtnicu, kde čakajú Borisovci a pokračujeme na hranicu do Kolumbie. Jej prechod je pomerne hladký. Kuriozitou je, že údaje o sebe a motorkách zadávame priamo na colnici do počítača my, takže prípadná chyba je náš problém. Haluz.
Kolumbia
V Kolumbií po návšteve nejakej náboženskej pamiatky, ktorá mne prišla silne gýčová bojujeme s novým problémom. Poistenie motorky. Doteraz sme buď mali nejaké kombinované poistenie pre MERCOSUR čo je juhoamerická únia, prípadne sme poistenie nemali. V Kolumbií sa nepoistenie moc neodporúča, pretože je to hlavná vec, ktorú cudzincom kontrolujú. Bol to boj, stálo to veľa času a motania v kolónach, nemálo peňazí ale nakoniec sme sa ho v meste Pasto zmocnili a pokračujeme do Bogoty. Ja som síce pôvodne chcel ísť až do Cartageny, Borisovci do Medellinu s návštevou Escobarovho sídla, ale časovo nám to nezapadá do plánu. Už teraz dosť meškáme a preprava je len raz za týždeň, takže to pálime rovno do Bogoty.
Cesty sú tu dobré, ale veľmi členité a cez hory sa jazdí pomaly. Premávka v Bogote je dosť zlá a pomalá. V meste riešime každý svoje veci, Borisovcom je v procese odcudzený mobil zo zavretého vačku. Ja takýto problém nemám, ale voľno sa snažím využiť prepratím vecí, no konečná cena cca 20eur nepripomína ceny v rozvojovej krajine.
Robíme aj servis motoriek. Ja mením okrem oleja aj gumy. Predný Mitas E05 držal pekne podľa očakávaní, ale zadná Mitaska E07 (nie plus) je po 23tis km na pokraji svojich možností. Čakal som, že na ľahkej motorke vydrží teda viac.
Motorky následne vezieme na letisko do prepravnej spoločnosti a začína neuveriteľne dlhý proces ktorý by bol bez asistencie asi nemožný. Trvalo to vlastne celý deň do rána do tmy. Ďalší deň máme letieť, to sa nám ale nedarí. Ako turisti prilietajúci do Panamy musíme mať aj spiatočnú letenku resp. zabookovaný let ďalej. To je kvôli migrantom, ktorí vo veľkom opúšťajú aktuálne hlavne Venezuelu a migrujú na sever za lepším životom. Toto je nám ale oznámené až na gate tesne pred nástupom do lietadla. Situáciu nestíhame operatívne vyriešiť a náš let odchádza bez nás.
Bookujeme teda najbližší lacný let ďalší deň ráno a zároveň najlacnejšiu letenku naspäť. Po noci na letisku sa nám druhý pokus o odlet úspešne darí.
Pridané: 21.02.2024 Autor: erbe Zdieľať
Ďalšie články tohto autora:
- Kolyma Trip 2019 - časť 2 - Kolyma a cesta kostí
- Kolyma Trip 2019 - časť 1 - Altaj & BAM
- Severné Rusko alebo voľné pokračovanie NoKyrgyzstan 2018
- NoKyrgyzstan 2018
- Pamir Trip 2017, 2. časť: Altaj - Mongolsko - Rusko
- Pamir Trip 2017 - 1. časť - Stredná Ázia
- Cestovanie po Rusku
- Ural - Sibír Trip 2016
- Trip report: Ural - Sibír 2016
- Late Balkan Trip 2015
- ... zobraz všetky články od tohto autora