Moja cesta od Piaggio Free, Hondy CBR 600 F a CBR 900 RR až ku Suzuki Hayabusa

Vtedy ešte ľadvinky plnili okrem estetickej funkcie aj úlohu nemenej dôležitú a keď bolo v horúcom lete treba, tak do nás strčili a dvojtakt opäť zavrčal. Ani môj príbeh nebol iný...

Po dlhej, dlhokánskej odmlke, keď som si už myslel že som svoje motorkárske pudy navždy pochoval, sa to opäť ozvalo. A bolo to čoraz silnejšie a silnejšie, až som sa rozhodol ukojiť tento inštinkt a konať. Keďže si stále uvedomujem, aké riskantné je venovať sa záľube jednej stopy, chcel som zmysly oklamať niečím menším, slabším, ale nemenej zábavným a užitočným. Kúpil som teda skútrik PIAGGIO FREE s objemom 50ccm vyrobený v roku 97.

Úžasné! Elektrický štartér – už žiadne modriny na píšťale z nakopávačky od pinčla; smerovky, spoľahlivosť… Úžasný stroj…nezodrateľný…chytá to na brnk a keď sa pridá plyn, tak vyrazí ako o preteky. Pohodlný posed a 14 palcové kolesá, ktoré až tak nebažia po šmyku na kamienkami pokrytej krajnici – ideálne vozítko do obchodu po pät rožkov a zopár lahváčov alebo len tak z pasie na popreháňanie sa po obci, poľnej ceste, či vyrazenie na krátky výlet niekam k vode. Ale aj takáto „hračka” má svoje úskalia – keď sa to preženie a nedá sa pozor, tak sa môže stať to, čo sa stalo aj mne a po páde na lesnej ceste ma na Antolskej dve hodiny zošívali. Brrr! Tak veľký pozor a nikdy nepodceňovať menšie motorky!

Skúter som samozrejme predať nechcel a ani som dodnes nepredal, ale hlavou mi vírili myšlienky o niečom väčšom. Tu prišiel na scénu Braňo, brat mojej frajerky (ktorého týmto pozdravujem) a po skúšobnej jazde som od neho kúpil ďalšiu hračičku – Hondu CBR 600F, ročník ’93.

Bez zbytočných kapotáží, budíkov, ale žiaľ aj ešpézetiek a papierov, som začal spoznávať túto červenú krásku. Mala väčšiu rozetu, čo bolo citeľné pri akcelerácii, kedy sa prakticky vždy po pridaní plynu pýtala na zadné, no na úkor maximálky, ktorú som ale ani nemal snahu skúšať. Mala kopec vymenených vecí a išla ako hodinky. Hondy sa proste asi nedajú zodrať ak sa im poskytne aspoň základná starostlivosť. Bola to ideálna motorka na privykanie na väčšiu kubatúru, na ukážky chovania a základné návyky…a ako vidíte z fotky, je tiež zrejmé, že ju až tak neboleli prípadné oderky a šrámy, ktorých si obyčajne prvá vážnejšia mašinka užije až až. Odporúčam pre začatok niečo podobné a myslím si, že ak si človek hneď ako prvú moto kúpi dáku drahú novučkú krásku, na ktorú si dokonca ešte aj sám zarobí, jazdí obyčajne zo strachu pred poškodením hlboko pod hranicou svojich možností a niektoré kritické situácie a svoje reakcie na ne si ani cvične nevyskúša, čo môže potom v praxi veľmi chýbať. (No to len môj názor.) Relatívne ľahká, dobre manévrovateľná, spoľahlivá a nenáročná – to je zhruba moja charakteristika tejto cbrky. Absencia špzetiek (keďže nie som vyznávač naháňačiek s policajtmi, ktoré vo všeobecnosti ani rozhodne neodporúčam) a dokladov mi však nakoniec bránili vo vození sa podľa môjho gusta (a nemyslím tým Ďatla) a tak šup inzerát na motoride – dobrá cena a prakticky do týždňa bola šesťstovečka predaná.

Keďže som do toho opäť spadol, dlho som bez motorky byť nemohol. Po zložitejších ceremóniách a dohodách stála na dvore ďalšia. Honda CBR 900RR, ročník ‘95.

Naozaj výborná kúpa, nenormálny super stav, bolo o ňu starané – takúto šťastnú ruku pri kúpe prajem každému. Bola od 60–ročného motorkára, ktorý vraj so superšportami skončil a prechádza na choppre. Mal som šťastie odhliadnuc od toho, že mi po mesiaci od predaja len tak zavolal, že kupuje dačo iné, podobné a vraj bez toho nemôže byť. Hold – motorkár.
Podľa mňa úžasná mašinka – výborný výkon bohato postačujúci. Dá sa povedať, že slušne ťahá v celom spektre otáčok, ale keď sa dostanete cez 7 000, tak je to ako strela z praku, pozor na to! Veľmi dobre sa ovláda, krásne ide do náklonov, žiadne vlnenie v zákrutách, žiadne snahy robiť prieky… Neviem, akú má reálnu maximálku, ale ja som si pri 240-tke vždy naložil pri pohľade na tachometer do gatí a povolil plyn, no to, že by ešte ochotne išla ďalej, je viac ako isté.

Ja som ale turista a neholdujem príliš vozeniu hore dole po dedine. Rád jazdím s cieľom, dlhšie výlety – proste cestovanie a tu padla kosa na kameň. Predsa to len bol superšport a nie cestovateľ a pri dlhších trasách to dávala jasne najavo. Keď som urobil za deň cca 500 km, tak posledných 100 km som musel prakticky stáť vždy po 20 km a necítil som si už vôbec nič. Mal som bočné tašky a tankvak, takže technicky som bol vybavený dobre, ale ak chcete cestovať dlhé trasy, tento model vážne neodporúčam. Ale je tiež možné, že to bolo len mojou chabou kondičkou a väčším zjavom – mám 100 kíl a 188cm, ale na dlhých trasách to boli fakt muky. Možno niekto subtílnejší a húževnatejší by tento problém nemal a bez problémov by zhltol na šupu aj 1000km. Ale na okruhu alebo riadne vybláznenie sa ju vrelo odporúčam. Bude Vás poslúchať na slovo. Výkon a hlavne spoľahlivosť – ak hľadáš práve toto, tak do toho choď. Je to výborný stroj a cena, za ktorú sa dá kúpiť, je prijateľná a je to alternatíva, ako sa za nie veľké peniažky dostať ku krásnej a poslušnej motorečke.

Potreboval som ale niečo pohodlnejšie. Nie ale úplný turist, alebo enduro, či naháč a preto som si musel splniť svoj dávny sen, ktorý som sníval od roku 1999. Proste som si musel kúpiť HAYABUSU, rok ‘04.

Táto na mňa žmurkla v ponuke inzerátov tu na motoride. Deväťstovku som predal veľmi rýchlo, no s krajnou nechuťou a bolo mi za ňou veľmi smutno, ale z predaja som mal dobrý pocit, lebo som vedel, že predávam strojovňu vo výbornom stave a nový majiteľ s ňou jednoducho musí byť spokojný a bude na mňa spomínať v dobrom.

Ale poďme už k Buse. Čítal som na ňu naozaj rôzne názory – od viac ako pozitívnych až po názory, že to je úplná haraburda. Tieto nie celkom chápem, pretože ja snáď o žiadnej motorke nemôžem napísať, že je to kraksňa a už vôbec nie, ak na nej nemám niečo najazdené. Motorky sú podľa mňa úplne všetky do jednej krásne a super stroj. Každá je skonštruovaná na niečo iné, podobne ako aj autá, bicykle alebo topánky...

Mám na nej zatiaľ len asi 4 000 km, takže sa ešte celkom nepoznáme, ale viem, že keď sa tak stane, bude to dlhé a pevné kamarátstvo. Darmo, objem 1 300, krútiak 144 Nm a výkon 175 koní sú atribúty, ktoré dávajú jazdeniu obrovské rezervy. Nikdy nebudem v premávke skúšať jej limity, ale ten pocit, že keby som chcel, tak môžem ísť 300… Uau! Ale ja nechcem a zásadne neuznávam pretekárov a ohrozovačov v premávke, ktorých asi napĺňa pocit neprekonateľného blaha a triumfu, keď v meste predbehnú dvestovkou autobus, či 25 ročnú škodovku. V bežnej premávke v podstate žiadna motorka nemá konkurenta, tak čo si to sem-tam skúsiť niekde na okruhu a verte, že keď upracete niekoho na podobnom stroji o dve-tri sekundy na kolo, tak to bude chutiť oveľa lepšie, no s neporovnateľne nižším rizikom. Keď si chcem ísť s deťmi zahrať naháňačku, pôjdem predsa do parku a nie na parkovisko pred Tesco. Keď si chcem ísť len tak pojazdiť idem na cestu a keď mám náladu na preteky, idem na okruh. …no nič, každého vec kým sa sám nedorazí.

Tu na buse je ťah naozaj obrovský už odspodu až úplne po vrch. Koľko krát mám pocit, že mi po pridaní plynu zatlačí hlavu medzi ramená… Vraj sú problémy s brzdami. Ja mám racingové kotúče vpredu aj zadný a tento problém nevnímam. Ďalej je problém so sériovým tlmičom riadenia, ktorý je naozaj na srandu králikov, ale riešenie je ho proste vymeniť za taktiež racingový a tie sa dajú kupiť od-do, ale to od sa dá kvôli osobnej bezpečnosti akceptovať. Všetci vraveli ze busa je veľká, ťažká a nemotorná kravina, čo už teraz môžem vyvrátiť. Je pravda, že je relatívne väčšía (čo mne vyhovuje, lebo na nej s mojimi 188cm aspoň nevyzerám ako osa na bonbóne) a pri posúvaní nohami na parkovisku môže mať dáky pazúr problém (tu je moja výška a hmotnosť výhodou), ale hneď ako sa dá do pohybu, začne sa chovať veľmi priateľsky a robí, čo vám na očiach vidí. Zákruty hltá bez problémov, zrýchlenie je omračujúce a spomaľovanie primerané. Je to podľa mňa ideálny kompromis medzi superšportom a turistom. Super posed – pohodlný ale stále športový a urobím 600 km ako keby nič. Po nahodení troch kufrov si zoberiem všetko, čo potrebujem a viem, že ma nezradí. Zatiaľ nemám viac skúseností s touto ikonou výkonu a rýchlosti, ale keď dáke nazbieram, tak napíšem.

Žiaľ neuvádzam tu dáke odborné technické popisy ani skúsenosti typu ako som bol prvý hore na Babe. Ja nie som až taký maník – som pohoďák, ktorý si rád prdlafkuje krížom–krážom krajinou. Chcel som proste napísať svoj motorkársky príbeh, ktorý zatiaľ pokračuje a svoje pocity. Ak bolo pre vás niečo v článku prínosné a snáď dokonca poučné, tak som rád. (Ak nie, tak vlastne tieto riadky už asi nečítate.) Ďakujem za vašu pozornosť, veď sa isto stretávame na cestách a veľa šťastných kilometrov. Jazdite bezpečne a myslite na to, že okrem vás sú naokolo aj iní nevinní ľudia, ktorým sa možno ešte nechce zomrieť alebo sadnúť na vozíček. Majte sa,
Braňo.