Grécko II 1/5

Tento rok som prehodnotil aj spôsob balenia. Tri kufre, tankruksak a dve postranné tašky poskytovali už skutočne uctihodný priestor, ešte keď spacáky skončili na padákoch a stan na vrchnom kufri. Toto riešenie ma ušetrilo klasickej debaty s mojou najdrahšou, prečo so sebou ťahám kozmetický kufrík, a ešte aj za tašku všelijakých kozmetických hovadín a šlapky s hrubou podrážkou a-la Spice girl. Proste som to všetko zabalil, pridal k tomu ešte plutvy a šnorchel a poloprázdne kufre nahodil na motorku.

31.8.2002 ráno sme si sadli na Varadero pripomínajúce sťahovák. Každý kto by ho videl, by určite prestal mať pochybnosti o správnosti odpočtu DPH pri motorkách, ako úžitkových vozidlách. Smer bol jasný: Zeleneč-stretnutie s Peťovcami a potom notoricky známa diaľnica cez Rakúsko, kde sme si to do Slovinska švihli cez Loibl pass, aby sme zahnali celodennú diaľničnú nudu. Teda nudu zaháňal aj Peťo, keď sa snažil z nepremokavého loďáku dostať von prasknuté pivo. Tá nepremokavá úprava je super, pokiaľ však nieje „napadnutá z vnútra“. A že ten vnútorný nepriateľ je najhorší, o tom vieme za štyridsať rokov svoje(z rozprávania), samozrejme. Takže Peťo sa v rámci prevencie snažil aj druhého potencionálneho nepriaťeľa zneškodniť zahodením. No, ale ruku na srdce, kto by sa vydržal pozerať, ako putuje plechovka Radegasta do smetiaka. Takže som v poslednej chvíli zmenil jej smer a skončila v mojom kufri,(na prechodné obdobie), potom som ju radšej „zneškodnil“ iným spôsobom. Večer sme sa ubytovali na priváte, ktorý sme poznali z minulého roka. Trojposteľová izba nám štyrom vyhovovala, motorky vo dvore, kúpeľňa s teplou vodou a prijateľná cena. No čo viac si môže človek po 700 km na motorke želať? No iba ak vôňu piva z Peťových spacákov, miešajúcu sa s vôňou bublajúcich trenčianskych párkov na varičoch. Konečne zase tá pravá cestovateľská idylka.

Ráno vyrážame o čosi skôr, aby sme k trajektu došli vo väčšom predstihu ako minulý rok, Ale rada na talianskej hranici nás zdržala, takže žiadna špeciálna časová výhoda sa nekoná. Tentoraz po minuloročnej skúsenosti sa do prístavu vydávame mestským obchvatom a nie cez mesto, ako sme chybovali minulý rok. Kúpenie lístkov a nalodenie sa snažíme odbiť čo najrýchlejšie, aby sa nám podarilo chytiť najlepšie možné miesta na spanie. Naše úsilie bolo korunované úspechom. Ukoristil som dve lehátka a umiestnil ich pod striešku na palube pri bazéne. Tomu vravím konfort.

Na lodi je tradične nuda, ktorú zaháňame plánovaním trasy. Kedže minulý rok viedol južne na Peloponéz, tento rok volíme severné končiny: grécko-albánske pohraničie, Ioanina, Olymp, Prespanske jazero, Fiorina, Kastória, s cieľom na Chalkidiky(bolo totiž treba aj babám sľúbiť nejaké to kúpanie). Trasa je volená so zámerom na prírodné zaujímavosti. Histórie sme mali za minulý rok dosť.

Večer sme si vychutnali tradične pekný západ slnka na mori. Potom už zostal na vychutnanie, len tretinkový HEINEKEN z lodného baru za 70Sk!!!. „Noo ale veď len jednoo....“

Ráno ma z príjemného spánku v teple spacáku a pohodlí lehátka, vytrhol neodbitný pocit, že niekto zabudol zavrieť vodu. Ale vodu zavrieť nešlo, lebo keď prší, tak to vypnúť neviem, to by som musel mať iné konexie. Navyše strecha pod ktorou sme spali bola deravá, akurát v mojom mieste, takže som si tú rannú melancholickú dažďovú samotu vychutnal od štvrtej rána dokonale.

Keď vstali ostatní, rozmýšľali sme, čo je to za error. Vždy sme si mysleli, že za dažďom sa jazdí na Nórske fjordy. To sme ale už sedeli v herni, ktorá je vo vnútri lode a dúfali, že do vylodenia prestane pršať. Neprestalo, a tak v podpalubí nastala nutná reorganizácia batožiny. To že sme vytiahli dažďovky nebol problém, vždy ich mám na dostupnom mieste, ale bolo treba dostať spacáky do kufrov, lebo ich obalom som moc neveril. Tak, a zrazu som držal v rukách Spice girl šlapky, kozmetické hovadiny, líčídlá, x krémov na opaľovanie, ktoré už nebolo kde dať. Touto cestou sa chcem ospravedlniť Adi za všetko čo som povedal „zvýšeným hlasom“. Ale na moje ospravedlnenie, bol som na ceste do Grécka, lialo ako keby niekde praskol ventil, ktorým sa to zatvára, v podpalubí som sa hodinu navlečený do dažďovky potil jak blbec. Tak prečo by som sa tak aj nechoval?? Keď som mal upratať v tejto situácií opalovacie krémy a plážové šlapky!! Nakoniec som to do tých kufrov všetko popchal, aj keď ani sám neviem ako. A aj nálada sa mi polepšila, lebo ako sa vraví najlepšia radosť, škodoradosť. Tá je o to vačšia, keď je z drsného choperistu a navyše na jedinom správnom stroji. No zrejme to bol jeden z „mála“ nevydarených kusov, alebo mal nejaký fest dobrý imobilizér...

Takže vyloďujeme sa v Igumenitse, je tu asi najhoršie počasie aké sa dá od Grécka očakávať. Je pomerne teplo a neskutočne leje. Čo to znamená, keď sme oblečení v kombinézach do dažďa nebudem rozoberať, ale najlepšie by sa v tom prostredí asi cítil kompost....Cesta cez mesto je utrpenie, v záplavách kamiónov vytvárajúcich zápchy sa neprehrieval len motor... Hneď po meste na nás čakala cesta plná zákrut stúpaní a klesaní, ktorej najkrajší úsek bol v okolí dediny Vrosina. Bol to veľmi pekný úsek, ktorého úplné vychutnanie nám znemožnil len neustávajúci dážď. Za celý deň sme spravili len okolo 100 km a dorazili do dediny Perama, neďaleko Ioaniny. Ubytovali sme sa na priváte a začali sušiť. Chceli sme si pripraviť trasu na ďalší deň, ale rozhodli sme sa to nechať na ráno a na počasie. Večer sme sa vydali na prehliadku Peramy. Je tu turiticky známa jaskyňa, takže aj centrum dediny a jej okolie tomu nasvedčujú. Chyba bola len, že už bolo po sezóne, takže najesť sa, bol dosť problém. Všetko bolo zatvorené len jedna miestna taverna na námestí bola v prevádzke, kde mali asi najhorší grécky šalát, aký som kedy jedol. A aby to nebolo všetko, tak sme samozrejme cestou domov zmokli. To nemohlo skončiť celé inak, iba že sme to všetko na izbe riadne zapili a zlikvidovali, čo tieklo.