2-taktná Ukrajina a 125-kové Rumunsko, konečne Adventure prázdniny! 1/4

Prológ

Prvý krát je všetko akési iné, akési pekné. Aj keď nevyjde všetko podľa predstáv, aj keď sa niečo pokazí a na niečo sa zabudne. Vždy to bude prvý krát a ostane to navždy vryté do pamäti. Nuž a bez ohľadu na to s kým to bude prvý krát, vždy najprv nastane problém s gumou.

Časť prvá – 2-taktná Ukrajina

Výlet na Ukrajinu sa v mojej hlave rysoval už dlhšie. Chcem len tak na krátko vytrčiť krídla z hniezda. Skúsiť či 125-ka zvládne vojenskú cestu a spoznať novú krajinu. Niet však s kým vyraziť. Každý používa dookola výhovorku typu: „Akurát nás tam okradnú.“ Ešteže poznám Mareka (MareceqMTX), ten má podobné adventure chúťky ako ja. Ťažko je však pracujúcemu človeku (mne nie, ja som len taký darmožráč čo sa učí vŕtať diery). Voľna niet, tak to bude aspoň predĺžený víkend. Veď prvý krát to je vždy rýchlovka.

Aj Hondy majú svoje dni

Konečne si Marek splnil „rodinné“ povinnosti. Dovolenku s frajerkou má za sebou a tak sa môže plne sústrediť na jeho budúcu lásku Ukrajinu. V predvečer odjazdu sme už obaja zbalený, rozkaz nabaliť sa bez použitia bočných tašiek, či nebodaj kufrov, je splnený a máme aj určený čas odjazdu. Stretko v Hriadkach o siedmej. Stačí už len prečkať noc doprevádzanú chvením v žalúdku.

V piatok ráno mi však zvoní mobil. Volá Marek, má defekt a tak nikam nejdeme. Tak to teda nie! Nejaký kus gumy nám výlet skaziť nemôže. Vravím mu nech voľajako dôjde do Trebišova. Navštívime pneuservis a bude. Tak sa aj stalo. Odjazd sa síce oddialil, no hlavné je, že nezrušil.

Hurá Ukrajina, najprv ale hranica

Na hranicu to mám pár kilometrov. Pár kilometrov, ktoré som doteraz nikdy neprešiel. A bol som teda riadny debil. Niekoho možno odradí prejazd hranicou. Tu nadiktovať stav tachometra (neviem načo, keď mi tacháč aj tak nejde), hentam vypísať papiere: načo, kam a na ako dlho ideme, pozbierať zopár pečiatok, „podmáznuť“ colníka lebo nemáme SK nálepky (áno sme dilina) a tak ďalej.

Za hranicou mi hneď padá sánka. Azbuka kam len oko dovidí. Ej, zrazu by som povinnú ruštinu neľutoval. Do Užhorodu nezachádzame. Tankujeme na prvej pumpe a mierime na obchvat. Cesta sa ešte dá nazvať cestou, ale tie autá. Samé dymiace stroje, ktoré majú najlepšie roky očividne za sebou. Presne po tomto sme túžili. Iný svet od prvého kilometra.

Smer Kyjev, Moskva a ešte bližšie

Plán na dnes je dostať sa pod vjazd na starú vojenskú cestu, no nie po hlavnom ťahu. Celkovo sa chceme mestám čo najviac vyhnúť a dobre si zajazdiť po ukrajinských cestičkách. Ako ale nabrať ten správny smer? Nevadí, že neviem azbuku, voľajako by som si tie znaky pospájal ako pexeso, problémom je značenie. Veľká modrá tabuľa a na nej Kyjev 819. A že vraj modrá je dobrá. Menšie mestečká či nebodaj dediny tu značené proste nie sú. GPS neuznávam, preto ho ani nemám. Veď tie naj zážitky sa vynoria vždy samé od seba.

Odhadom naberáme smer Perechyn. Darí sa a užívame si prvé ukrajinské kilometre. Idem nalepený za malým nákladiakom. Zdá sa mi, že z korby trčia nohy. Po chvíľke je jasné komu patria. Ukrajinský colník sa dvíha, šúcha si čerstvo zobudené oči a zapaľuje cigaretku. Užasnuto na seba pozeráme kým nedofajčí a znova si neľahne. Mám dosť a to sme prešli sotva 10 kilometrov za hranicu.

Čo u nás len tak nezažiješ

Hľadanie správneho smeru riešime štýlom: Po odbočení musia sedieť znaky názvu prvej dediny. V Perechyne preto zastavujeme a čumíme do mapy. Lepšie povedané chceli sme čumieť. Len čo Marek vytiahol mapu z tankvaku zastavila pri nás prvá Lada. Vystúpil z nej postarší pán a hneď nám núka pomoc. Vysvetlil nám kde sa nachádza daná križovatka, podal ruku a šiel ďalej.

Nevieš ukrajinsky? Nevadí. Stačí „pohutorec vychodňarsky“ a všetci zrazu rozumejú. Alebo je to tým, že kto naozaj chce tak sa dorozumie? No chcieť musia obe strany. Na Slovensku väčšinou nemožné. Ľudia sa často tvária akoby nerozumeli ani vlastnej reči. Na Ukrajine sa nám nestalo ani raz, aby nám niekto ukázal chrbát keď sme potrebovali pomôcť.

Zlá cesta?

Mierime na Polianu. Cesta sa nám zdá byť poriadne rozbitá. Železničné prejazdy sú tak rozbabrané, že pred nimi aj Nivy spomaľujú pod rýchlosť chôdze. Ak by toto bolo u nás každý by za volantom iba nadával. Ukrajinci ale nie. Na ceste ktorá je skôr zlepencom asfaltovo-betónových kusov doplnených štrkom jazdia Nivy, staré Mercedesy, nové BMWčka, ZILy a iné ťažké mašiny. Samozrejmosťou sú aj vozy ťahané koňmi. Čo si však uvedomujem až po chvíli je, že ma tu nikto nepredbieha, nevytláča z cesty a tým pádom neohrozuje. Idem tak 80-tkou a som najrýchlejším účastníkom cestnej premávky. Takže 125-kári, hor sa na Ukrajinu.

Rýchlejšie to tu totižto nejde. Aj by šlo, ale to by som za každou zákrutou premýšľal nad tým aké som mal šťastie, že stále žijem. To preto, lebo buď je v zákrutách extrémne zvlnený asfalt (odhadom 20 a viac centimetrové kopčeky) alebo je za zákrutou stádo kráv, alebo všetko dokopy.

Aj napriek tomu všetkému som sa na takýchto cestách cítil bezpečnejšie než u nás. Na cestách nevládne arogancia a keď tu niekto zbadá v speťáku rýchlejší stroj hneď sa uhne alebo signalizuje možnosť predbehnutia. No ak sme boli na úseku kde nebolo možné predchádzanie často sa stalo, že pomalšie vozidlo to odparkovalo na najbližšom možnom mieste, aby nás nebrzdilo.

Zabíjanie koní

Cítim však jednu nepríjemnú vec. V každom stáde sa nájde zopár slabších jedincov, ktorí sa nedokážu prispôsobiť zmene životného prostredia. Tekutina vyživujúca kone z vrhu Rotax 123, čerpaná z ukrajinských púmp, mi zopár kusov zabila a tie zvyšné minimálne otupila. Som v rozpakoch či to za tú cenu, približne 75 centov za liter, skutočne stojí.

Ukrajinská pohodička

Pomaly prechádzame od dediny k dedinke a vychutnávame si výhľady po okolí. Ukrajina je skutočne krásna. Na kopcoch ešte stále rastú stromy a nie hotely. Stále nás ktosi zdraví. Na Ukrajine snáď niet ani jediného dieťaťa, ktoré by nezakývalo prechádzajúcej motorke. Občas mám pocit, že nás začnú dedinčania (a hlavne dedinčanky) obhadzovať kvetmi ako nejakých vojnových hrdinov. A keby len obhadzovať (narážam na dedinčanky). Čerešničkou na torte bol odhadom tak 15 ročný chlapec na minichoppry. Prilbu tu nenosí nikto (iba motorkári zo zahraničia), tak to ma nezarazilo. Chlapec si ale veselo brázdil krajinou s cigaretkou v ústach a úsmevom na tvári. Ani on nezabudol zakývať.

All right now

Ako si tak cestujem Ukrajinou nemôžem túto pesničku od skupiny Free (aj názov skupiny má istú symboliku) dostať z hlavy. Všetko dobré sa však zrazu zmenilo. Afrika má znova sfúknutú pneumatiku. Čo je však dielom skvelej náhody je miesto, kde sa Marek rozhodol zastaviť. Veru tak, rovno pred pneuservisom. Keďže Ukrajinci asi veľa kolies z motoriek nemenia, opraty „prezúvačky“ chytá Marek a pneu si prezúva sám. Medzitým sa pri mne zastavuje mladý Ukrajinec. Že či mu nepredám motorku. Vraj na talianske stroje tu baby letia. Nevadí ani malý objem a výkon. Hlavne, že je pekná biela.

Naháňačka s mužmi zákona

S kľudom Angličana predbehujem cez plnú čiaru policajné auto. A čo ti už totálne preplo v lebeni? Aby ste ma hneď neukameňovali pustím do éteru zopár faktov. Tá plná možno bola plná, lenže bolo na nej toľko záplat, až si človek nebol istý či tam nejaká čiara je. To policajné auto síce bolo v službe, ale nemalo majáky, farba bola vekmi ošľahaná sivá, nápis polícia ani len v azbuke a bol to taký malý dymiaci šrot. Mal ale modrú špz (znova sa ukázalo známe modrá je dobrá).

Tak som ich prebehol a hneď po mne aj Marek. Marekovi som ale po chvíľke utiekol a tak som ho čakal popri ceste (to sme už prešli zopár kilákov). Keď som uvidel svetlá Afriky, pomaly som sa pustil ďalej. Honda ma predišla v pohode a to malé sivé horko ťažko. Z okna mu trčala čierno-biela palička. Hneď som vedel, že je niečo zle. Ale čo? Veď som len stál pri ceste.

Z autíčka (pardon rachotinky) na mňa vyleteli dvaja policajti. Kričali dačo o plnej. Že mi berú vodičák a po vozidlo nech si idem na najbližší úrad. Tu policajti nemôžu brať peniaze. Pokuty sa neplatia na mieste. Medzitým sa Afričan vracia späť v domnení, že sa mi čosi posralo. Kasíruju aj jeho. Pustia nás s neoficiálnou pokutou (teda im do vrecka). Obaja po 3000 hrivien, až mi oči prekrútilo. Nakoniec im ale v rukách končí 500 za oboch. S úsmevom na tvári sadajú do auta. Ešte nám aj jeden z nich hovorí, že ich dnes môžeme predbiehať aj cez tri plné.

Nakoniec sme teda obstáli dobre. 25 eur za plnú na drzovku s policajtom. U nás by som asi musel zo školy ukradnúť zdravú obličku aby som to splatil. Tak takto som si užil moju prvú pokutu.

Náhoda číslo 2

Obchádzame mesto Khust (nami zvané Xyct). Odtiaľto je Ukrajina nudná a nepríjemná. Ideme po hlavnej ceste (kvalita asfaltu tomu až tak nenapovedá) medzi nejakými mestami. Cesta je rovná a nudná, v mestách bodrel. Znova zisťujem, že v tejto krajine sa teda s ničím, ľudovo povedané, neserú. Nie je kde postaviť hlavný ťah? No a? Presmerujeme dopravu medzi obytnú časť. To sa ale kopčeky asfaltu zmenili na kopčeky kockovanej podlahy. A tu všetci spolu a svorne pomedzi ľudí z trhoviska sa preplietajú kamióny, autobusy, autá, nákladiaky...

Len tak nás napadlo zastať pri ceste. Peňazí kvôli pokute niet, musíme niečo rozmeniť v banke. Kua, ale kde nájdeme banku? Pozerám na vchod do jednej bytovky. Pexesujem azbuku z nápisu nad jednými dverami. Dik more BANKA! Tak dnes som mal asi podať loto.

Vchádzam do malej pobočky. Tri mladé slečny sa chichotajú pri kávičke. Keď ale zbadali astronauta v čiernom chichot za zmenil na údiv a po zahlásení: „Eura na hrivny?“ Údiv prešiel v nekontrolovateľný rehot.

Pomaly až k cieľu dňa

Preplietli sme sa špinavými mestami až ku geografickému stredu Európy. Asi by sme tu ani neboli zastavili nebyť hladu. Čo také je vlastne v tom strede Európy? Kamaz, turatešácky GéeSák bez kvapky blata na stroji, Maďari, stánky so suvenírmi a reštaurácia.

Usádzame sa za stôl, čašníčka nám prináša jedálny lístok i my si čítame. Nuž hladný som ako vlk, v jedálnom iba azbuka tak sa zmáham len na chabé, klobása? Netrvá dlho a do hlavy tlačíme riadne nakorenenú klobásu.

Stred nechávame stredom. Poberáme sa okolo Tisy do Rachivu. Cesta znovu pekná. Pripomína korbáč. Spolu sa tu preplieta rieka, cesta a železnica. V meste zastavujeme a zháňame magazín (obchod), kde nakúpime zásoby na večeru. Bočné kufre ale nemáme a už teraz sme naložený na doraz. Reťaz desiatich špekačiek si našla miesto vo vrecku na gatiach. Treba ďalší komentár?

Pri nakladaní sa pri nás zastavil jeden pán. Vraj ako sa číta moja motorka. Hondu pozná ale takú značku ako mám ja ešte nevidel. Suzuki, BMW, Honda, Yamaha také tu chodia často, dozvedáme sa, ale Aprilia tu je očividne prvý krát.

Stanovačka pred cieľom

V Rachive prechádzame mostom ponad Tisu. Po úzkej asfaltke nasledujem UAZ, snáď má namierené tam kam my. Tempo je, bohužiaľ, vražedne pomalé a všetko štvornohé mäsožravé ma naháňa. Podobný scenár som mal pred očami keď som si tých 10 špekačiek kládol do vrecka.

Bohdan, Breboia, Luhy a kam ďalej? Na križovatke lúštime azbuku. Hoverla doľava, po pár metroch však na stĺpe píše čosi červeným. Vyzerá to ako vjazd na súkromný pozemok. Čo už, ideme aj tak ďalej. Štrková cesta sa mení na blato a hnedé mláky. Tuším, že to bude správna cesta, to sa mi páči! O chvíľku sme už pred chatkou o ktorej som toľko čítal.

Dávame sa do reči so „správcom“. Či tu môžeme prespať a narúbať si nejaké drevo. Výrazne sa totiž ochladilo, to však netušíme čo nás ešte čaká. Správca, ako inak, milý chlapík. Ukazuje nám, kde si môžeme rozložiť stan a namiesto povolenia narúbať si drevo, sám berie sekeru do rúk (museli sme vyzerať veľmi neschopne). Tomu všetkému ale predchádzala pozvánka priamo do chaty.

Rozkladáme stan, pripravujeme ohnisko a z gumených „pavúkov“ vyrábame touratech sušiče. Debatujeme so správcom. Počasie nám praje. Údajne už dva týždne nepršalo (okolo je aj tak všetko mokré). Za vstup do parku platíme hneď. 20 hrivien za dve osoby. Poplatok za motorky nepýta. Keďže všade naokolo sú emblémy medveďa, vyzvedáme sa či nám v noci nehrozí neplánovaná návšteva mackov. Vraj nie, ale ráno nech si radšej pospíme a pod Hoverlu vyrazíme najskôr o siedmej. Skoro ráno by sme cestou hore totiž mohli nejakého macka stretnúť.

To nám na odvahe prespať v lese veľa nepridalo. Tak sa radšej púšťame do instantnej chmeľovej polievky, špekačiek a debate o tom čo nás zajtra čaká. Oheň udržiavame celú noc. Zima sa okolo piatej ráno mení na ukrutnú zimu. Marek zaspal a oheň zhasol. Ej, to boli stresy znova nahodiť ústredné kúrenie.

Viac sme už nespali. Mňa chytil hlad, Mareka volanie prírody. Pri ohníku svorne klepeme kosu až sa bojím, že nám popraská sklovina. Slniečko pomaly vychádza a rosa sa dvíha. Hneď je o čosi teplejšie. Smrdím však ako cigán a v nose ma štípe od dymu z touratech sušiča. V potoku sa aspoň ako tak umývam. Niet nad ranný šok ľadovou vodou.

Okolo siedmej prichádza správca, zatiaľ čo my sa pomaly obliekame. Chceme mu zaplatiť drevo, on však odmieta. Vraj mu stačí, že sme za to už niekoľko krát poďakovali. Nechce skutočne nič, ani len fľašu piva.

Vojenská cesta - ľahký terén

Nasledujúce kilometre nastáva vyháňanie ručičky tachometra do červeného poľa. Takmer okamžite uchádzam sedemstopedesiatke. Občas pre istotu čakám. Cesta začína ľahkým stúpaním v lese. Podklad kamene pomixované blatom = pohoda. Väčšinou sa ale striedajú krátke úseky ukončené vracákom. Zrazu je predo mnou pekne dlhá rovina. Dva 11 tisíc, tri ďalších jedenásť a štvorku už nedávam. Uprostred koľaje je obrovský kameň, brzdiť nestíham. Predok akosi preskočil, ale zadok mi solídne nakopol prdel. Pár metrov idem po prednom, medzitým sa zadné poriadne roztočilo, následne pár metrov po zadnom. Zvyšok cesty na vrchol sa krotím, no Honda aj tak zaostáva.

Pod Hoverlou je tabuľa a na nej čosi anglickým. Marek to prekladá ako: „Na vrchol iba s CBR-kou.“ A to sa sem trepeme s endurami. Cestu sem hodnotím ako taký ľahší terén. Popravde som sklamaný, čakal som čosi ťažšie. Neoplatilo sa. Ale aspoň sme stretli macka, nie veľkého, takého asi v puberte (asi sme mali spať trošku dlhšie).

Vojenská cesta - už nech je koniec

Prechádzam za zákrutu. Hm, mláka, taká väčšia. Pridávam plyn, nech preletím. Aprilka podo mnou mizne doslova celá (naozaj doslova). Našťastie jej aspoň predok vyhodilo z mláky von. Pol motorky je pod vodou. Výfuk vytvára perličkový kúpeľ a Afričan za mnou sa rehoce. Tak best adventure foto je istá. Už viem o ktorej mláke hovoril Tomáš Hajduch - Awia, že tam je voda až po zobák GéeSa. Sám som sa tam dostal a sám som sa aj vyhrabal. Konečne prežívam ten správny neopísateľný pocit. Ten pocit keď viem, že naozaj žijem.

Po úseku veľkých mlák sa dostávame až pod vrch Petros. Tu si užívame nádherný výhľad a fotíme zopár „fejsbúkoviek“. Spolu žasneme nad extrémistami, ktorých sme stretli stanovať v okolí mlák. My sme mali strach spať v doline a oni takto v pohode tu hore.

Zjazd dole bol proste extrém. Ani sme nefotili, nebolo kedy. Keď vám totiž motorka stojí takmer kolmo dole kopcom, máte veru iné starosti. Toľko krát som sa videl v kotrmelcoch, až som si na takú polohu normálne zvykol. Brzdy na doraz a šej hoj dolu po šutroch. Motorka odskakovala zo strany na stranu a do toho behali kravy. Aj by sa človek otočil, ale ako? A keby sa aj otočil ako naspäť hore? Tak toto je ta správna enduro škola. Doma by som sa otočil, no tu som musel pokračovať.

Prichádza oddych v podobe lesnej cestičky. Dlho ale netrvá. Čo vám to budem opisovať. Cesta z drevených klád, mokrá, pokrytá blatom a v jednom úseku z polovice padnutá. Tu buď ideš alebo stojíš. Nič medzi tým. Až doteraz naša výprava neutrpela ani jeden pád. Nebol by som to ale ja, keby som niekde nenatrel svoj pysk. Dodnes neviem prečo som šiel cez ten konár. Podvrtlo mi predok a padol som motorkou dolu svahom.

Cestu z dreva sme zmákli, tak si ideme zahopsať. Obrovské kamene, úzke koľaje. Afrika v jednej ostáva zaseknutá. Keby mal alu-kufre tak mu z nich ostanú iba tie pláty pri motorke. Permanentne odierame spodok. Jazda spočíva v pribrzdení pred balvanom a keď je koleso na okraji tak hrknúť plynom. Takto zoskackávame až dole. Pýtame sa miestnych turistov ako ďaleko to ešte máme. Vraj blízko už len 10 kilometrov hopsania. No diki!

Suma sumáru. Dĺžka cesty: 37km. Čas aj so zastávkami: tri a pol hodiny. Počasie: nepršalo. Toto je pre mňa ako pre jogurťáka čas na okruhu.