Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 716 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

DS auto Sumoto Brno MOTOQUAD www.foxracing.sk Indian - www.klasikmoto.sk VR46 - motosvet.sk

Anketa:

Jazdil podľa teba Marc Márquez na VC Argentíny 2018 v súlade s predpismi:

Spolu odpovedi: 268
Áno, bolo to v pohode: 47% (127)
Nie, bolo to ďaleko za: 53% (141)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (4 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (4)  [Verzia pre tlač] Tlač

Balkánska päťka

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 08.12.2014 Autor: 77speedy
Čitatelia: 6867 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Po minuloročnej dovči na motorke v krásnom severnom Taliansku som zvažoval na rok 2014 niečo hlavne lacnejšie, ale o to viac dobrodružné. Voľba padla na Balkán a čo by to bolo za balkánsku jazdu, keby tam nebolo Srbsko, Čierna Hora, Albánsko, troška Chorvátska a Bosna.

Zostava bola tá istá ako minulý rok – ja, Miro, Roman a moja ľadvinka Petra. Spoločne sme vybrali termín 1.8 – 9.8.2014. Zima bola dlhá, tak som začal čítať cestopisy z Balkánu a pozerať po miestach, ktoré by nás mohli zaujať. Trasa sa začala viac – menej ukazovať sama od seba. Parťáci mi dali plnú moc pri výbere trasy a tak som zvolil miesta, ktoré boli niečím zaujímavé a myslím, že sa mi to podarilo – chvíľami až veľmi.

1 deň: Poprad, Zvolen, Budapešť, Sombor, Begeč – 699 km

Odjazd s Petrou z Popradu som si naplánoval na 1.8. o 06.00hod. Musím sa priznať, že som mal cestovnú horúčku, veľmi som sa tešil na tento deň, spal som naozaj málo lebo myšlienkami som už bol v sedle mojej VFRy. Ešte ani budík nezazvonil a ja som bol už mimo posteľ. Raňajky, káva a rýchlo poďme na cesty. O 08.00 sme mali dohodnuté stretnutie s Mirom a Romanom na Slovnaftke vo Zvolene. Ranná cesta ubieha rýchlo, na Donovaloch nás ovieva nejakých 15 st. Vtedy sme ešte netušili, že po tak príjemnej teplote budeme priam túžiť. Na dohodnuté miesto prichádzame asi s 15 min. predstihom. Po chvíľke prichádza Roman a ako posledný, ale stále v dohodnutom čase, Miro. Jeho príchod bol pompézny. Zastavil, vypol motor, vykopol stojan, schádza z motorky, potkol sa a pád. Výbuch škodoradostného smiechu dáva ten správny šmrnc začiatku nášho výletu.

Nakoľko nechceme strácať čas, Maďarsko plánujeme len prebehnúť po diaľnici, sadáme a už nás niet. V Šahách pre istotu všetci vypíname na mobiloch dátové prenosy, aby nás doma nečakali vysoké účty a vchádzame do Hungárie. Okrem toho, že Roman pred mestečkom Baja položil na kolená platobný terminál na pumpe, presun nestojí za zmienku. GPS navigácia ma vedie po prihraničných dedinkách so Srbskom, tak prečo by som jej neveril. Dedinky Vaskút, Gara, o chvíľku bude hraničný prechod do Srbska (teda podľa GPS), krásny nový asfalt, už to príde, už sme tu – zrazu ako keby niekto sekol asfaltku, burina a konečná. Čo do riti? Kde je prechod?

 Neexistujúci hraničný prechod medzi HU a SRB
Neexistujúci hraničný prechod medzi HU a SRB

Po chvíľke prichádzajú maďarskí hraničiari a posielajú nás na správny prechod – Hrcegszántó. Hraničná kontrola prebehne rýchlo, bez problému, ani prilby nedávame z hláv. Po dlhej rovine sme konečne v prvej balkánskej krajine. Vchádzame do mesta Sombor, dávame prestávku, meníme prvé dináre a ochutnávame Srbskú zmrzlinu. Bola taká „dobrá“, že Petra ju vymenila za čerstvé rožky z miestnej pekárne. Rozkladáme mapu a premýšľame, kde by sme strávili dnešnú noc. Rozhodnutie padlo – pomôže nám teta náhoda. Cesta vedie popri Dunaji, tak snáď nájdeme nejaký ten pľac. Prišli sme do mestečka Bačka Palanka, prichádzame k Dunaju, aj sme flek našli, len sa nám nepozdávali Srbi, ktorí tam už stanovali. Pýtali sa odkiaľ sme a keď sa dozvedeli, že zo Slovenska – aaaaa Slovačka !!!, s obrovským úškrnom na tvári a divným smiechom nás odradili. Petra ostáva stáť bokom ako tichý pozorovateľ a pri pohľade na ňu viem, že s výberom tiež nesúhlasí a pokračujeme ďalej.

Už doma som premýšľal, že by sme túto cestu okorenili prevozom cez Dunaj na kompe. Prichádzame do dedinky Begeč, pociťujeme únavu, začína sa stmievať a tak už len striehneme ako sa dostať čo najbližšie k Dunaju a rozložiť stany. Teta náhoda nás priviedla k Čarde KOD BRAŠE, ktorá je hneď pri kompe. Schádzame z motoriek a s našou osobnou tlmočníčkou Petrou ideme za čašníkom, aby sme zistili či je možné niekde v okolí rozložiť stany. Pýtame sa ho či rozumie po rusky, alebo po anglicky a on nám zavrie ústa slovami „ môže i po slovensky“. Super, vybavené. Stany rozkladáme na lúke pri lesíku a ide sa na večeru do čardy. Niečo pred polnocou ľaháme do spacákov a zaspávame.

2 deň: Begeč, Sremska Mitrovica, Šabac, Loznica, Bajina Bašta, Zaovinske jazero – 305 km

Budíček sme si dohodli na siedmu, aby sme zvládli dojazd do národného parku Tara. Tento deň bol naplánovaný ešte stále iba na presun. Veľmi som sa tešil na jazdu popri rieke Drina. K tej sme dorazili pri mestečku Loznica a pokračujeme po ceste č. 19, ktorá kopíruje rieku. Cesta je krásne kľukatá avšak veľmi hrboľatá. Riadne nás ponatriasalo. Počasie bolo super, chvíľami až veľmi, bolo nám strašne horúco. Žalúdky nám oznamujú, že je čas obeda a tak dávame povinnú prestávku v reštaurácii pri mestečku Ljubovia. Z úst sa nám práši ako pri piesočnej búrke na Sahare a tak si ako prvé objednávame nealko pivo. V Srbsku priam nemožné. Keď, tak jedine radler. V reštaurácii sa pýtame čašníka, aká je v Srbsku povolená tolerancia alkoholu, lebo si chceme za obedom dať Jelena (pivko). “Móóóóže, néma probléma„ odpovedá čašník. Tak si spokojne dávame k obedu štyroch dobre orosených Jelenov. Všetci poctivo jazdíme v moto oblečení aj keď teplota je už kdesi nad 30 C a tak hľadám miesto na schladenie našich prepotených orgánov. :-) Našli sme si zjazd k Drine, prezliekli sa do plaviek a už sme sa močili. Voda bola neskutočná – studená (Petra sa nám smeje, že slimáci nám zaliezli do ulít), ale je čistučká a riadne nás osviežila.

 Chladenie v Drine
Chladenie v Drine

Po príjemnom kúpaní prichádza nepríjemne prekvapenie. Moja zadná pneu sa počas jazdy po nerovnej ceste o niečo odierala a na viacerých miestach bolo vidieť kordy. Okamžite som premýšľal, kde by som mohol kúpiť novú pneu, ale keďže bola sobota, vedel som, že s kúpou novej pneu to nebude vôbec ľahké. Moja ľadvinka Petra ma nechcene opúšťa a presedá za Mira, aby sme pneu trochu odľahčili a mohli tak pokračovať do Bajina Bašta. Tam som dostal odporúčanie na jeden servis, ale majiteľ nebol doma. Tak nič, ideme ďalej.

Miro chcel vidieť Kuču na Drine, ktorá sa nachádza v tomto mestečku, tak kým ja hľadám servis zvyšok partie ide urobiť kopec fotiek slávnej Kuče. Presúvame sa k vodnej nádrži Zlatibor. Tam začalo neskutočné stúpanie do NP Tara. Čas pokročil, mali by sme začať hľadať nocľah. Došli sme až k Zaovinskému jazeru. Hneď pri jazere sme našli miesto, kde stanovali aj domorodci, tak sme sa pridali. Bolo tam krásne. Po rozložení stanov sme odľahčili motorky o zopár domácich konzerv a Roman o fľašu Becherovky. V krátkosti hovoríme, čo nás čaká ďalší deň a už sme v spacákoch.

3 deň: Zaovinské jazero, Mokra Gora, Višegrad, Goražde, Čajnice, Pljevlja – 174 km

Ráno ako maľované, dnes definitívne opustíme Srbsko a na chvíľku vojdeme na územie Bosny, ale hlavne sa chceme dostať do Čiernej Hory. Petra pokračuje ako Mirova ľadvinka – smeje sa, že do konca výletu nás prestrieda všetkých troch, aby nikto nebol ukrátený. Odchod od Zaovinského jazera vôbec nie je jednoduchý, je tam spleť cestičiek, ktoré vedú po okolí jazera. Po chvíli jazdy sa dostávame k ceduli – smer Mokra Gora. Na moje prekvapenie to bola lesná cesta – šotolina. Vymeníme si pohľady, ktoré hovoria „to dáme chlapi“ a ideme smer Mokra Gora. Asi po 5 km zastavujem, akosi sa mi to nezdalo, otáčame sa. Oproti nám išlo auto, zastavujem ho s otázkou, či skutočne táto cesta vedie do Mokrej Gory. Postarší pán odpovedá, že ideme správne, že ide tiež do Mokrej Gory, tak že môžeme ísť spolu. Zo šotolínovej cesty sa chvíľami stáva skalnatá cesta, chvíľami je to celkom slušný offík, ale napredujeme – síce pomaly, ale isto. Asi po hodine jazdy sa dostávame na vrchol hory, odkiaľ vidieť miesto, kde sme strávili noc.

 Zaovinske jazero
Zaovinske jazero

Chlapík na aute mal menší náskok no keď stretne miestneho pastiera zastavuje, my ho dobiehame a spoločne sa pýtame či ideme správne a ako ďaleko je to ešte do Mokrej Gory. Ten nás „potešil“, že nás čaká ešte 9 km offíku a potom bude asfalt. Tých 9 km bolo neskutočne dlhých. Mirovi sa pošťastilo dostať koleso do vymytého rigolu, no a keďže je naložený aj s ľadvinkou, neustojí to a podarí sa mu motorku položiť. S Romanom mu pomôžeme dostať ju odtiaľ - našťastie rigol bol taký hlboký, že zostala v celkom dobrej polohe. Keď sa zmení povrch vozovky na vytúžený asfalt, schádzam z motorky a od radosti bozkávam cestu. Konečne budem môcť použiť aj 3-ku, 4-ku. V nádržiach nám už škŕka, kontrolky na nás nervózne žmurkajú. Dúfame, že v Mokrej Gore bude nejaká pumpa.

Cestou prechádzame popri Drevengrade. Platíme vstupné, dá sa aj za eurodukáty, dokonca aj celkom OK kurz nám dali. Po hodinovej exkurzii a občerstvení pokračujeme ďalej.

Teraz je našou prioritou pumpa, kontrolky nervózne blikajú, svietia. Roman, ktorý má najmenšiu nádrž sa vyjadril, že jeho motorka už ide iba na výpary. Prichádzame na hraničný prechod Vardište. Miro sa ide opýtať hraničiarov, kde je najbližšia pumpa, načo dostáva odpoveď, že vo Višegrade. Myslím, že všetci sme zostali celkom nervózni, keďže do Višegradu to bolo ešte cca 20 km. Povzbudením bolo, že cesta je stále dolu kopcom. Došli sme do Višegradu, hľadáme prvú možnú pumpu. Ja s Mirom som mal v nádrži ešte cca 2 litre, no Roman niečo menej ako liter. Tomu sa povie ísť na doraz alebo na výpary?
Vo Višegrade ma najviac zaujíma, či tam nezoženiem pneu. Videl som otvoreného jedného vulkanizera, tak som sa rozhodol, že sa ho pôjdem opýtať. Cestou k nemu som prichádzal na svetelnú križovatku, pomaly prednou dobrzďujem na červenej, keď vtom predné koleso ide do šmyku. Mal som čo robiť, aby som VFR-ru nepoložil. Neviem čo tam bolo vyliaté (nebolo nič vidieť), ale keď som sa nohami postavil na asfalt, šmýkal som sa ako keby tam bol olej. Riadne mi stiahlo zadnicu a vo Višegrade som už jazdil veeeeľmi opatrne. Vulkanizér mi povedal, že nakoľko je nedeľa, určite pneu nezoženiem a keď, tak až v Sarajeve a aj to až v pondelok. Keďže máme v pláne dnes dôjsť do Čiernej Hory, skúsim to v Pljevlji.

Cesta z Višegradu do Goražde je krásna. Tá je popri rieke Drina, tunel strieda tunel a tie scenérie ....waw. V Goražde odbočujeme na Čajnice, na vedľajšie cestičky. Krásne zákrutové, asfalt celkom OK. V Čajniciach sa obloha zaťahuje a počuť hromy. Petra má v očiach všetko len nie pohodu. Bojí sa búrky v horách, dúfame že nás to obíde. Zastavujeme a miestny chlapík nám ukazuje, že búrka nás neminie. Po pár kilometroch začína pršať, zastavujeme, aby sme na seba natiahli nepremoky. Vtedy už celkom slušne pršalo. Petra má odhodlanie na všetko len nie pokračovať ďalej. Presvedčíme ju, že sa nemáme kam schovať a tak musíme pokračovať ďalej. Pokračujeme cca 5 km a dostávame sa na hraničný prechod do Čiernej Hory. To už je naozaj riadna búrka, leje ako z krhle. Páni hraničiari robili svoju robotu naozaj dôsledne. Tam sme sa zdržali najdlhšie, cca 20 min. (čo vyhovovalo Petre, ktorá sa modlila, aby zatiaľ prestalo pršať) a to sme tam boli sami. Aj sme s nimi trošku pokecali o platových pomeroch u nás a u nich. Popriali nám šťastnú cestu a už sme sa hnali do riadneho lejaka (Petrine modlitby neboli vypočuté). Miestami sa cesta strácala pod stekajúcimi prúdmi vody z kopcov. Nebolo mi všetko jedno keďže ešte stále som išiel na poškodenej zadnej pneu a nebol som si istý ako bude držať na ceste zaplavenej vodou. Prestáva pršať a tak na chvíľku zastavujeme. Miro si sťahuje z rúk premočené moto rukavice značky Harley Davidson. Skoro sme umreli od smiechu. Ruky mal kompletne čierne.

 Mirové ruky zo značkových rukavíc .-)
Mirové ruky zo značkových rukavíc .-)

Keďže sme boli celkom slušne premočení, Petra navrhuje hľadať ubytko v penzióne, aby sme do rána vysušili veci. Nikto neprotestuje, myslím, že na dnes mali všetci dosť. Popri ceste v Pljevlji vidíme veľký pútač na hotel Gold. Idem tým smerom. Prichádzame k hotelu, vidíme, že má 4 hviezdičky v znaku, tak sa dohadujeme či má vôbec zmysel sa pýtať na izbu lebo predpokladáme, že to bude riadna pálka do rozpočtu. V hotely bola aj informačná kancelária tak Petra ako jediná jazykovo zdatná sa ide opýtať na nejaké ubytko. Čo čert nechcel (či chcel?) pred hotelom stála pani, o ktorej sme si mysleli, že pracuje v info. Prihovára sa Petre a ponúka jej ubytovanie. Petra jej hovorí, že hľadáme niečo ako penzión, že hotel je určite drahý. Pani ju presviedča, že nebude, že nám urobí cenu – vykľula sa z nej majiteľka hotela. To už sa do debaty zapájame aj my traja a majiteľka nám ponúka 3 izby a to za dvacku na hlavu aj s raňajkami. To nás už nemusela dlho presviedčať, ale máme podmienku. Motorky tiež musia byť v suchu. Majiteľka uvoľňuje svoju garáž, jej audina ide von a naše motorečky idú do sucha a bezpečia. Môžem vrele odporúčať - izby super, kuchyňa tiež, personál ústretový. Majiteľky som sa pýtal na možnosť zakúpenia pneu na motorku pričom mi odpovedá, že na druhý deň ráno to poriešime. Po zložení sa v izbách rozkladáme mokré veci a po príjemnej horúcej sprche ideme na večeru. Pizza len za 3 evri, tak snáď nebudeme jesť konzervy. Prichádza majiteľka, pýta sa, ako sa nám páči ubytko a že čo si dáme. Hovoríme, že si dáme pizzu – tá nás tak zďžubala, že či prídeme zo Slovenska do Čiernej Hory pizzu jesť? Okamžite dala pokyn do kuchyne, aby nám pripravili tradičné čiernohorské jedlá, usádza nás v reštaurácii a po chvíľke máme na stole veľkú tácku s mäsovými dobrotami, syrom, zeleninou. Doobjednávame chladené, konečne čapované pivo. Smejeme sa nad tým, že nemáme dohodnutú cenu a že ktovie koľko nám zaúčtuje. Bolo to skvelé, čomu nasvedčovala prázdna tácka. Síce táto večera stála 30 evri, ale stálo to za to. S plnými bruchami sa uberáme k vytúženému odpočinku pekne v suchu.

4 deň: Pljevlja, Žabliak, Durmitor, Plužine, Nikšič, Podgorica, Ulcinj – 359 km

Ráno o 9-tej už stepujem pri recepcii a tak ako sme sa dohodli, otec majiteľky ma nakladá do svojho auta a ideme k predajcovi pneu. Po príchode do obchodu mi oznamuje, že nemá žiadnu motopneu, ale hneď vzápätí berie do rúk telefón a už telefonuje do firmy Castellana. Tam mu oznamujú, že na sklade majú poslednú Pirellku. Vraciame sa teda k hotelu, balíme a odchádzame. Pokračujeme smerom na Žabliak. Cestou sa však zastavujeme na moste cez Taru. S Mirom sa dohadujem, že si dáme Zip line na 350 m. lane. Bol to skvelý adrenalín.

 Zip line ponad Taru
Zip line ponad Taru

Počasie bolo skvelé, tak pokračujeme na Durmitor. Na fotkách to nevyzerá až tak krásne, ako to tam je v skutočnosti – úzka cesta, kľukatá pomedzi prekrásne scenérie. Pokračujeme k Pivskému jazeru. Robíme zopár fotiek a už opäť sadáme do sediel a ťaháme smer Nikšič. Tajne dúfam, že tam nájdem nejaký obchod, ktorý bude mať na sklade zadnú pneu. Po príchode do Nikšiču stretávame mladý párik zo Slovenska, ktorí sa vybrali k moru do mestečka Ulcinj – vlastne aj my tam máme namierené, len tá guma je pre mňa teraz priorita. Prichádzame k veľkému pneuservisu, kde na otázku, či majú na sklade motopneu dostávam zamietavú odpoveď. Opäť ochotný majiteľ volá firmu Castellana v Podgorici, opäť potvrdenie do telefónu, že v Podgorici majú skladom Pirellku. Keďže je už popoludnie a blíži sa zatváracia hodina, ja upaľujem do Podgorice, aby som stihol predajňu ešte otvorenú a ostatní môžu ísť pohodovým tempom za mnou. Tak sme aj spravili, po vysvetlení majiteľom pneuservisu ako nájdem Castellanu sa ženiem do Podgorice. 54 km. nie je až tak veľa, tak nestrácam čas. Firmu Castellana som našiel okamžite, otvorené, vchádzam do vnútra s pocitom istoty, že tu sa môj problém porieši. Pýtam zadnú gumu – odpoveď – nema. Kua, vtedy som už bol riadne nasratý – dva krát potvrdí, že má gumu a keď tam dorazím – guma nema. Pýtam sa ho riadne napálený, že kde v riti v Podgorici zoženiem gumu, na čo mi odpovedá, aby som skúsil firmu Vujačič. Vysvetľuje mi, že je to pri letisku, vyberám mapu, aby som aspoň trošku vedel, kde sa to nachádza a už vyrážam smer letisko. Vtedy prichádzaju aj moji súputnici, len im ukazujem, aby ma nasledovali. Onedlho nachádzame firmu Vujačič (bol to však servis pre nákladne vozidla) mali otvorené do 17-tej a my sme tam došli o 17.02 a už tam nikoho nebolo. Teraz už riadne vytočený premýšľam, ako to celé poriešim, keď vtom príde dodávka a muž v strednom veku spustí na nás po anglicky. Petra mu vysvetľuje náš problém, načo nám oznamuje, že pre osobné auta má firma Vujačič servis trochu ďalej a je otvorený do 18-tej. Petra sadá k nemu do auta, ja na motorku, chlapci zostávajú a dávajú si olovrant. Po príchode do firmy tam na mňa čakal posledný kus – Michelin Pilot 3 – 185.-€ + 10 € za výmenu. Zamestnanec maximálne ústretový vysvetľuje, že v Montenegre sa už v tomto čase moto gumy nenakupujú a len vypredávajú zásoby. Dokonca že Continentali berú zo Slovenska. Chlapík, ktorý priviezol Petru chce odísť, no ona ho zastavuje s tým, že ju musí zaviesť naspäť na miesto kde ostali Mirec a Roman lebo nemá bundu a ani prilbu, aby sa vrátila so mnou. Ochotne ju berie do auta a vezie späť. Ja si medzitým sadám do príjemnej kaviarničky a čakám, kedy bude moto prezutá. Po cca pol hodke je moto pripravená, prichádzajú parťáci, dajú si malé občerstvenie (Kokta – niečo ako naša kofola, ale chutí super) a pokračujeme popri Skadarskému jazeru cez Petrovač do Ulcinju. Petra zase presedlala ako ľadvinka naspäť na moju motorku. Cestou sme sa dostali do zápchy, kolóna bola naozaj veľká, keď tu zrazu popri nás doslova preletí chlapík na skútriku. Zastavil v protismere a ukazuje nám, že tu sa takto jazdí, že máme ísť do predu. On však nemal takú širokú motorku ako tie naše, mali by sme problém sa preplietať pomedzi auta. Začal sa predvádzať, krútil sa na ceste. Keďže sme nereagovali, odišiel preč.

Hľadali sme nejaký kemp. Už za tmy prichádzame k prvému, ale nemajú nič voľné. Recepčný nás posiela do kempu Tropicana. Poplatok za osobu je 6.-€. Neváhame, berieme a rozkladáme stany. Nedá nám neokúpať sa v mori, zbaviť sa celodenného smradu a potu. Dáme si pivko a unavení ľaháme.

5. deň Ulcinj – 22 km

Keďže sme už potrebovali deň ničnerobenia, dohodneme sa, že tento deň si dáme veget a budeme si močiť rite. Tento deň odpočinku mal blahodárne účinky. Bolo to príjemne spestrenie tohto výletu. Popoludní si dávame jazdu do mestečka – len tak na ľahko v kraťasoch a tričkách.

 Ulcjin
Ulcjin

6. deň: Ulcinj, Shkoder, Vermosh, Andrijevica 183 km

Keby som v to ráno vedel, čo nás čaká, asi by som ani zo spacáku nevyšiel. Dnes sa však na to pozerám ináč, ako vtedy, ale pekne po poriadku. Ešte doma pri plánovaní trasy som vybral trasu po Albánsku v úseku Shkoder – Vermosh – na mape to vyzeralo na celkom peknú cestu, nič nenaznačovalo to, čo sme mali prežiť. Veď je označená ako cesta číslo SH 20. Ráno prichádzame na hraničný prechod Sukobin. Bola tam riadna kolóna. Miro sa rozhodol ju celú obísť, ja s Petrou a Romanom čakáme. Po asi 15 minútach nás to omrzelo, Miro sa nevracia, asi prešiel. Tak ho nasledujeme. Prichádzame k prechodu kde nám nejaký muž ukazuje, aby sme šli úplne do predu, že motorky môžu. Hraničiar nás posiela do priestoru, kde vybavujú peších. Len tak - tak som sa zmestil medzi múr a búdku. Skoro som tam zrámoval jednu dievčinu s kufrom. Romanov pas úplne zložil ich systém, museli reštartovať PC. Roman má zvláštnu energiu, už v Maďarsku jeho platobná karta zrušila platobný terminál :-).

Prechádzame hraničný prechod a vchádzame do mesta Shkoder. To, čo som tam zažil.....na kruháčoch žiadne predpisy, všetci sa všade pchajú, zápcha ako sviňa, v protismere ľudia na skútrikoch sa štrikujú pomedzi auta. Toto som ešte nevidel. Čerešnička na torte však bola pani, asi 60 ročná, ktorá v kruháči tlačila bicykel, v druhej ruke dáždnik a šla opačným smerom v kruháči. Toto ma dostalo, smial som sa ešte veľmi dlho. Keďže premávka typu – vopchaj sa – oni ťa pustia - sa mi veľmi nepáčila, snažil som sa čím skôr dostať preč z tohto mesta. Keby som tu mal písať všetko, čo som tam videl v cestnej premávke, bolo by to veeeeľmi dlhé. Pokračujeme na sever, cesty sú nové, super. Väčšinou sú prázdne. Prichádzame do dedinky Hani i Hotit na miestnu pumpu. Pýtame sa na cestu do Vermoshu a na jej kvalitu. Obsluha nám vraví, že po dedinku Rapsh je to asfaltové a ďalej je utlačený makadam. To nám neprekáža, to je v pohode. Už vtedy sme si všimli pofidérne pohľady na svetlú výšku mojej a Mirovej motorky a ubezpečovali nás, že prejdeme. Hm. Prešli sme, ale... Spočiatku cesta ako cukrík – nádhera – výhľady. Za dedinkou Rapsh nás čakal sľúbený makadam, pekne ujazdený. To bolo OK. Dookola omieľame aké to je super, aké úžasné. Od dedinky Tamare sa však cesta začala riadne zhoršovať. Bola skalnatá, poväčšine celkom hrboľatá. Miestami to vyzerá, ako keby sme šli po kameňolome. Stretávame tu partiu slovenských motorkárov, ktorí idú opačným smerom. Ich tváre boli prekvapené keď videli, čo ide oproti nim – Honda VFR 800 a keď sa vyrútil ešte Miro na Yamahe XVS 1300, asi na chvíľu stratili reč. Oni ťažké endura Tenerky a my.. Bol to taký celkom slušný offik aj pre GS-sa. A to stále bolo nič, čo malo prísť. Petra často schádza z motorka a ide pešo, aby som nechytil spodok motorky o veľké kamene. V jednom úseku ju berie Roman k sebe, predsa len mal enduro. Miro šiel ako posledný. Nakoľko ja s VFR-kou som bol dosť pomalý, Roman ma poslal dopredu a on s Petrou čakal na Mira. Dosť dlho nešiel, už sme mali tušáka, že to niekde položil. Neskôr sme sa dozvedeli, že mal pád – nič strašné, ale nakoľko nevládal dvihnúť motorku, čakal na nejakú pomoc, ktorá prišla v podobe oproti idúceho auta. Ja som medzi tým prišiel až do dediny Selce, kde som chcel počkať na ostatných. Prišla celkom slušná búrka spojená s bleskami. Obliekol som sa do nepremoku a sadol si na kameň. Zvoní mi telefón, Petra sa ma pýta, že kde som, že ma nevidia. Dostali sa na rázcestie a neboli si istý, ktorým smerom majú ísť. Opisujem jej cestu, po ktorej som šiel. Mirec zase položil motorku. Je tam sám s Petrou a nevidí to ružovo čo sa dvíhania motorky týka. Adrenalín a strach u nej robia svoje a tak úspešne dvíhajú motorku sami dvaja. Medzitým sa riadne rozpršalo. Ja čakám ešte stále usadený na kameni a moji parťáci sa schovali na stavbe akéhosi domu. Keďže Petra má strach z bleskov a navyše vysoko v horách medzi skalami, má plné zuby toho, že musí ísť viac peši ako na motorke, tak pýta jedného z chlapov na stavbe, aby ju zaviezol ku mne, že som v najbližšej dedine. Asi o 20 minút ide ku mne starý Mercedes, zastavuje, vodič sťahuje okienko a vedľa neho....sedí Petra. Vysvetľuje mi čo sa stalo a prečo je s ním. Navrhujeme mu, aby Petru odviezol na začiatok asfaltky (čo podľa slov Puciho – to je jeho meno, bolo vo vzdialenosti 27 km). Nie veľmi sa mu to pozdáva a tak mu núkame 10 €, odmieta, že to je málo, chce 30. To odmietame my, tak sa dohadujeme na dvacke. Štartuje Mercedes a už ho niet. Vtedy mi prebehlo hlavou – Petra sedí pri neznámom mužovi – Albáncovi, niekde pánu Bohu za chrbtom, kde ju odprace ani neviem kam a čo všetko sa môže stať. Snažil som sa ho držať, ale nedalo sa. Robil som, čo sa len dalo, no šmykľavé skaly boli nebezpečné. Miro s Romanom pokračovali spolu za mnou. S myšlienkami v hlave som robil všetko čo sa dalo, aby som bol čo najskôr pri Petre. Petra mi potom vravela, ako sa Puci chválil, že on je albánsky Schumacher, ako vchádzal do zákrut, že pri pohľade na zrázy vedľa cesty boli chvíle, kedy ľutovala, že sadla k tomuto Schumacherovi ala Puci. Puciho auto som našiel odparkované v Perdelci pred miestnou krčmičkou. Petrine oči sa zablýskali, keď ma videla, že som prišiel. V krčme okrem krčmárky boli len muži. Dávam si tam čiernu kávu a kým ju dopijem, prichádza aj Miro s Romanom. Chvíľka pauzy a už chceme konečne na asfaltku. Puci nám oznamuje, že ešte 7 km a sme na asfalte. Schádzame neustále dolu kopcom a prichádzame konečne na krásny čierny asfalt. Puci Petru odviezol až na hraničný prechod, dáva jej telefónne číslo v prípade, že by sme sa tam niekedy vrátili a lúči sa s nami. Myslím, že toto dobrodružstvo bolo vrcholom tohto tripu. Keby mali naše motorky (teda moja a Mirova) ruky, tak by nás vyfackali a riadne. Prekračujeme hranicu do Čiernej Hory a po dlhých hodinách preradzujem aj do 3,4,5,6-ky.

Celkom slušne zablatení, mokrí sa dostávame do mestečka Andrijevica, kde v hoteli Komovi sa ubytujeme za dvacku na hlavu s raňajkami. Motorky parkujeme vo dvore pod prístreškom a horúca sprcha nám robí dobre. Večera v neďalekej reštaurácii a debata o prežitom dni. Zhodnotenie znelo – viac než ťažký deň.

7. deň. Andrijevica, Mateševo, Bolesestra, Podgorica, Cetinje, Kotor, Kostanjica – 204 km

Ráno začíname raňajkami v hoteli a debatou o plánoch na dnešný deň. Nevieme, čo dnešok prinesie, ale Mirov vrchol má prísť práve dnes – fotka pri ceduli Kokoti. Vydávame sa okreskami smerom na Podgoricu, našli sme riadne kľukatice. Po včerajšku si to veľmi vychutnávame. V jednej časti cesty medzi dedinkami Vjetarnik a Pelev Brieg nenájdete kúsok rovného asfaltu, cesta je tu tak pokrútená, zákruta strieda zákrutu. Nádherná scenéria nás privítala pri pohľade do kaňonu, v ktorom tečie Mala Rijeka a výhľad skrášľuje úžasný železničný most ponad kaňon.

Od kamaráta som vedel, že za Podgoricou pri hlavnom ťahu na Cetinje nájdem Mirovú tabuľu KOKOTI, tak sa k nej ponáhľame. Nájsť ju nebol problém, len škoda, že tabuľa po ľavej strane bola zastriekaná sprejom, museli sme teda prejsť cez celkom dosť frekventovanú cestu na druhú stranu a tak Miro konečne dosiahol vrchol tohto tripu.

 Mirov vrchol tripu
Mirov vrchol tripu

Nasleduje celkom svižný presun do mestečka Cetinje, vystúpime zo severnej strany do NP Lovcen a už sa tešíme na Boku Kotorsku. Privítal nás krásny pohľad z výšky do prístavu Kotor. Cestou do Kotora sa zastavujeme v reštaurácii, ktorá je hneď vedľa cesty. Okrem toho, že to bol jednoznačne najdrahší obed, obsluha bola celkom dosť arogantná. Roman chcel k svojmu mäsu hranolky, tak ho čašník (asi to bol zároveň aj majiteľ) poslal do Kotoru do Mc Donaldu, že tam dostane hranolky, ale on mu ich nespraví.

Kotor – príjemné mestečko s klasickými úzkymi uličkami plnými turistov. Čo som zachytil, bolo, že som tam často počul ruštinu. S Petrou sadáme k malému pivku a nasávame atmosféru mesta. Parkovanie motoriek v Kotore je super. Nikto nerieši, že motorky turisti nechajú odstavené na promenáde, je ale dostatočne široká a nikomu nezavadzajú. Zvažujeme, že už by bolo celkom OK niekde nájsť pľac, kde zložíme kosti. Miro pred odchodom odomyká reťaz z predného kolesa svojej Yamahy, reťaz odkladá a kladku (asi kilovú) necháva na kufri. To som však vtedy nevedel. Pokračujeme po Kotore, keď tu zrazu niečo letí z Mirovej motorky do protismeru. Našťastie nič nešlo oproti, rýchlosť tiež nebola nejaká vysoká a keď okolo toho idem, zisťujem že to je Mirova kladka :-). Roman zastavuje a berie ju. Celé to dobre dopadlo, samozrejme že si Mira chvíľku doberáme, že zasa niečo niekde nechal. V dedinke Kostanjica nachádzame vedľa hlavnej cesty zašitý kemp. Za dve osoby, motorku a stan platíme 10 evri. Nakoľko nemáme poživatiny, hlavne pivo, ešte odbiehame do obchodu a nakúpime malé zásoby. Hneď po návrate do kempu som do seba vylial 4 pivá, tak bolo horúco. Po zotmení sa s Romanom ideme okúpať hore-dole bez. Voda v mori by bola príjemná keby tam nevtekal nejaký potôčik sladkej vody, ktorý bol riadne studený. Po kúpaní som išiel do sprchy kde tiekla iba studená voda a dokonca aj tá sa mi zdala teplá po tom kúpaní sa v mori. Okúpaní, najedení a unavení ľaháme do spacákov - ďalší deň za nami.

8 deň: Konstanjica, Karasoviči, Tvrdava Srd, Neum, Čapljina, Kravice, Mostar, Ostrožac – 271 km

Ráno ako stále – zbaliť stany, nabaliť motorky a ide sa. Toto ráno bolo mimoriadne teplé, už ráno o 8-mej sa potíme, leje sa z nás. Odmietam dnes jazdiť v bunde, je nám príšerne horúco. Smerujeme na hraničný prechod Karasoviči, prechádzame do Chorvátska. Cesta ubieha výborne, dokonca ani na hraniciach nečakáme nejak extra dlho. Nechceli sme sa motať v Dubrovníku, tak sme vyšli na Tvrdavu srd, ktorá je nad Dubrovníkom. Cesta je tam naozaj úzka, auta často zastavujú aby sa mohli vyhnúť oprotiidúcim autám. Z hora sú krásne výhľady, počasie nám naozaj prialo. Keďže máme celkom dosť km pred sebou, pokračujeme ďalej. S Romanom schádzame úplne pomaličky naspäť dole po úzkej ceste, pred nami je van označený ako taxi čo na Srd vozí turistov. Nesnažím sa ho predbehnúť, cesta je úzka, tak sa vlečiem za ním, Roman je za mnou. Van po chvíli zastavuje na krajnici, púšťa oprotiidúce autá, ja zastavujem za ním asi 1-1,5m. Pozerám sa okolo seba, keď zrazu zbadám rozsvietené cúvacie svetlá na vane, ktorý do mňa naráža – do predného kolesa. Nestihol som absolútne nič, ani len zatrúbiť. Padá motorka, padám aj ja s Petrou, motorka je na pravoboku. Petra sa nevie postaviť. Pomáham jej vstať – má vyskočené koleno. Lomcuje mnou strach o Petru a zároveň hnev – načo ten k...t cúval, keď mal vedľa seba more miesta? Veď zastavil v križovatke tvaru T. Vodič vanu vystupuje a ospravedlňuje sa, že ma nevidel a tak ďalej. Prihovára sa Petre či netreba volať sanitku. Skúša rozchodiť koleno a odmieta lekára, že je to OK, čo som jej veľmi neveril, ale tak – to je ona. Frekvencia slovíčka, ktorý v chorváčštine znamená kohút bola v mojom podaní veľmi častá. Obzerám škody na motorke – predný blatník, pravé spätné, keď som padal, kolenom som odkopol plexi. Volám asistenčnú službu mojej poisťovne, kde mi pani oznamuje, že keď nie je škoda vyššia ako 4.000.-€, nedošlo k ujme na zdraví alebo poškodeniu všeobecne – prospešného zariadenia, polícia nemusí byť prítomná, stačí spracovať hlásenie o nehode a to je všetko. Keď som sa pred vodičom vanu zmienil, že chcem aby prišla polícia, začal špekulovať, že to ja som nedobrzdil, že som stál za nim blízko, že som povinný za nim zastaviť tri dĺžky motorky a podobné hovadiny. Taký som bol vytočený a tak som sa popri tom potil, že Petra musela za mňa vypisovať tlačivo. Našťastie motorka bola pojazdná, tak po nejakej trištvrť hodinke pokračujeme.

Čím skôr chcem vypadnúť z Chorvátska. Už nech sme preč z tej prímorskej magistrály. Už nech ideme do vnútrozemia Bosny. Prekračujeme hranicu a točíme to smer Hutovo, cesty sú tam neskutočne úzke, keď sa stretnú dve auta, obe musia zíjsť jednou stranou na makadamovú krajnicu. Vo Višiči dávame obed vo fastfoode. Roman konečne dostáva hranolky, ktoré si s výrazom gurmána vychutnáva.

Ďalšou zastávkou budú Kravice a ich krásne vodopády. Nájsť vodopády nie je žiaden problém, je to dobre označené. Parkovčik nám dovolil s motorkami zísť až k vodopádom. Je to tam naozaj krásne, keby že nás netlačil čas a mohli by sme zostať o deň dlhšie, určite by sme to tam zakempovali a vyčvachtali sa tam. Nedalo sa však, tak po fotení opäť sadáme na motorky a už to mastíme do Mostaru.

V Mostare chceme vidieť hlavne Starý Most. Nájsť ho nebol problém, opäť výborne značenie. Prichádzame k značke „ Zákaz vjazdu“ keď tu sa objavil mladý chalan, ktorý nám ukazuje, že aby sme ho nasledovali, že môžeme zaparkovať u neho. Parkujeme u neho na dvore, platíme euro parkovné, núka nám aj ubytko, ale nakoľko chceme pokračovať ďalej, slušne odmietame. Preplietame sa po úzkych uličkách Mostaru a prichádzame k Starému mostu. Ľudí je tu obrovské množstvo. Kupujeme nejaké spomienkové predmety a už hľadáme nejakú príjemnú kaviarničku, kde si chceme dať pivko. Pri Jelenovi rozoberáme možnosti, či zostaneme niekde v blízkosti Mostaru, alebo či skúsime šťastie severnejšie. Voľba padla na druhú variantu a odchádzame smer Jablanica. Cesta sa vinie popri rieke Neretva. Prichádzame do dedinky Ostrožac, kde nachádzame súkromný kemp na dvore rodinného domu hneď pri Jablaničko jezero. Vybaľujeme stany, domáci nám oznamuje, že v jeho bare podáva veľké pivko za ojro. Konečne veľké pivo. Už sme si akosi zvykli, že na balkáne v kempoch je len jedna sprcha s ohriatou vodou slnečným žiarením, že záchody sú turecké. Ale nevadí, ďalší pekný deň (až na nehodu) je za nami. Dávame po 2 pivá a akosi nás to zmohlo.

9 deň: Ostrožac, Ilidža, Tuzla, Orašje, Vinkovici, Osijek, Mohács, Budapešť – 578 km

Ráno asi ako každé iné počas tohto tripu – slnečno a celkom horúco už od skorých hodín. Dnešný deň máme naplánovane len vrelo Bosne a potom sa čo najviac priblížiť k domovu. Ešte pred obedom prichádzame na miesto, kde vyviera rieka Bosna. Je tam krásne, je z toho spravený parčík a táto rieka vyviera na viacerých miestach čo vyzerá ako množstvo jazierok na malom mieste.

 vrelo Bosna
vrelo Bosna

Po návšteve tohto miesta už začína presun smerom k domovu. Cesta však je situovaná do veľmi pekného prostredia. Na niektorých miestach vidieť stopy po ničivých povodniach, hlavne v povodí malých potokov. Muselo to byť husté, kríky popri potokoch sú zdobené smetím, ktoré sa zachytilo na konárikoch. Pri Tuzle dávame obed a už smerujeme na hraničný prechod Orašje, kde míňame posledné Bosnianské marky za benzín a chladené nápoje. Bez problému prechádzame do Chorvátska, rýchlosť mimo obcí sa z 80 zvyšuje na 90 km/h. V Osijeku už máme dosť, rite potrebujú trochu odpočinku. Už len pár km a budeme brázdiť maďarské diaľnice. Pohodové prekročenie hraníc, bez čakania a stresu. Nudná diaľnica M6 nás privádza do Budapešti už za tmy. Nasleduje dilema – pokračujeme, alebo prespíme v Budapešti a domov dôjdeme v nedeľu? Petra je zásadne proti tomu, aby sme ťahali domov do Popradu, máme za sebou celkom dosť km a nie je sa kde ponáhľať. Miro s Romanom cítia už blízkosť domova, do BB a DT to nemajú z Budapešti ďaleko, tak sa rozhodnú pokračovať. Lúčime sa a s Petrou hľadáme nejaký hotel, kde by sme prespali. Nachádzame hotel Ventura – klasická socialistická stavba, mal som pocit, že dvere na izbách sú plechové, ale hotel je skoro v centre Budapešti. Cena 50 € za izbu s raňajkami. Berieme, lebo už sa nám nechce tárať po Budapeští, chceme sa konečne osprchovať a ľahnúť. Izba bola.....no dajme tomu že stan máme komfortnejšie zariadený. 4 postele na ktorej spali ešte asi robotníci, ktorí ten hotel stavali, sprcha a wc-ko tiež z 80-tých rokov minulého storočia. Ale konečne nie turecké. Sprcha a konečne posteľ. Kulisu dopĺňa škripot kolies električky.

10 deň Budapešť, Šahy, Poprad – 312 km

Ráno je rýchle, nebolo treba skladať stan. Keď sme prišli na raňajky do hotelovej jedálne, boli tam ázijskí turisti – poviem vám, kobylky sú oproti nim nič. Len čo obsluha vyložila nejaké mysy, okamžite bolo všetko preč. Dali sme si ľahké raňajky a už smerujeme von z Budapešti. Cesta je super, uteká príjemne, dokonca som si pustil do prilby aj hudbu. Konečne Slovensko. Zastavujeme sa ešte na Donovaloch na kávu a o 12.50 h. vypínam motor doma na dvore.

Záver:

6 krajín, najazdené 3107 km, spotrebovaných 170 litr. PHM v hodnote 202.-€, priemerná spotreba 5,5 l/100 km., ubytovanie 164.-€, strava 156.-€, poplatky 14,30.-€, nejaké darčeky, spolu za dve osoby 545.-€

Pridané: 08.12.2014 Autor: 77speedy pošli na vybrali.sme.sk

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (4 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (4)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku: