40+ pod taktovkou Magumy - Zimný Mažolafest Krušovce

"Gilbert, máš na sobotu 4. Januára 2014 čas? Ak nemáš, tak si ho nájdi a prídi na zabíjačku do Krušoviec. No, aby si bol v obraze pozri si fotky v pošte na Motor-ide". Nemal som ešte rozpis služieb na január, tak som nevedel, či mi to vlastne výjde. Tesne pred Silvestrom som ho mal k dispozícii a vyšlo to na "knap". Piatok "24-ka", sobota zabíjačka, nedeľa "24-ka". Zabezpečil som si odvoz, no to padlo. Netrúfal som si sám šoférovať a aj tak som len "nedeľný dedko v klobúku vlečúci sa 40-kou do kostola". Maguma mi pomohol a zviezol som sa s Lubošom (Luboš-káva). Doposiaľ som nenavštívil podobné podujatie, tak som v debate počas jazdy zisťoval čo a ako.

V Krušovciach sme zaparkovali pri kultúrnom dome, ktorý stojí neďaleko miestneho kaštieľa, ktorý ma zaujal. Po vstupe do sály ma privítala aj jeho maľba (spomínaného kaštieľa) na stene, kde stálo pódium. Tam po formálnom predstavení sa, začal sa stále nekončiaci kolotoč debát na nanajvýš aktuálnu tému "motocykle". Osobne ma privítal sám Maguma na podujatí "Krušovcetreffen 2014".

Preberali sme zážitky z mladosti, skúsenosti z jazdenia na čomkoľvek, čo malo dve, či tri kolesá. Najaktuálnejšie aj tak boli debaty o Pionieroch, ich úpravách a o aktuálnych, ktoré si poväčšine 40 pluskári zabezpečili na nadchádzajúcu sezónu za účelom pretekania v teréne. Účastníci prakticky z celého bývalého Československa sa počas sezóny stretávajú na motozrazoch a vždy v ostatných rokoch bilancujú na prelome rokov uplynulú sezónu práve v Krušovciach. Bolo počuť Češtinu a Slovenčinu z rôznych oblastí našej domoviny. Medzi debatami si vždy niekto odskočil k pultu na zabíjačkové špeciality, no ani vtedy sa konverzácia neodvíjala od ničoho iného len a len od motocyklov. Výprava pod hlavičkou "Geriatria tour" príjemne prekvapila kultútnou vložkou so scénickým stvárnením života celkom prvých cestovateľov a síce slovenských drotárov z Horných Uhier, ktorí sa vtedy presúvali pešo, lebo myšlienka "motocykla" ešte neexistovala. Títo dvaja protagonisti so svojským pohľadom na život v minulosti zožali naozaj úspech.

Po skončení ich programu sa väčšina divákov šla osviežiť, no netrvalo dlho a poplach v sále spravilo zopár maníkov, ktorí prišli predstaviť svoj stroj, ktorý by som zaradil do skupiny recesistických exponátov rebelujúcich umelcov. Bohužiaľ som v konečnom dôsledku nepochopil proti čomu týmto exponátom rebelovali. V prípade, že by táto krásavica spĺňala aspoň aké také požiadavky doby s nadsázkou by som toto dielo nazval "motocykel krysa", no netrúfol som si. Pohonnou jednotkou bol dvojvýfukový vzduchom chladený jednovalec Jawa pravdepodobne z kývačky. Kývačkovému trendu zodpovedala aj letmo uložená nádrž s pokusom o "chopper estetické stvárnenie". Rám bol v kolíske motora síce originálny, ale zadná kyvka bola odstránená a nahradená nosníkom s pevne ukotveným zadným kolesom z nejakého malého osobného auta. Predná vidlica bola sama o sebe unikátom, pretože jej nosné prvky boli z tvrdého pravdepodobne bukového dreva vystužené z obidvoch strán kovovou čipkou. Pravdepodobný pôvod týchto konštrukčných prvkov môžeme hľadať v poľnohospodárskom náradí; minulých storočí. Konštrukcia kopírovala paralerogramovú vidlicu s jednou tliacou strunou. Predné koleso bolo z horského bicykla o priemere 26 palcov. Prednú brzdu konštruktéri použili zo starodávneho bicykla Favorit. Zaujímavosťou bolo jej ovládanie a to nožnou brzdovou páčkou na stupačkách. Stupačky, to bolo vlastne porisko z nejakej lopaty, ktorej druhý diel slúžil ako sedadlo. Rúčka z onej lopaty slúžila zároveň aj ako pohotovostný stojan. Riadidlá boli motocyklové len s troma ovládacími prvkami a síce páčkou spojky, akceleračnou rukoväťou a tlačítkom na zastavenie chodu motora. Sedadlo som spomínal, to
bolo z plechovej lopaty. Za zmienku stojí ešte zadná brzda. Tvorila ju páka po pravej jazdcovej ruke tiež z dreveného poriska. Jej ovládanie bolo opäť podobné ako na konských povozoch. Jazdec zatiahol páku a zadné koleso zablokoval. Pri pribrzďovaní mechanizmus fungoval ako pásová brzda, teda kovová platnička trela o dezén zadnej pneumatiky. Dosť ma zaujal aj akumulátor, pretože bol voľne položený na riadidlách, respektíve na prednej vidlici. Exponát sa stal hneď stredobodom pozornosti všetkých účastníkov blesky mobilov, či tabletov a fotoaparátov pracovali nepretržite snáď aj hodinu. O tento rozruch sa postarali chalani z klubu "Smradi".

Tým, že tento stroj odparkovali pri vchode vôbec neskončili. Po zotmení spustili riaden rámus tým, že ho naštartovali. Z výfukov šľahali riadne plamene a zvuková kulisa prehlušila aj hudobnú aparatúru vo vnútri.

Najzaujímavejším bodom programu bol Marek so svojou prezentáciou zážitkov z cesty po Južnej Amerike. Tento neúnavný cestovateľ prebrázdil "Na Pionieri" aj také exotické destinácie do ktorých sa bežný človek za svojho života sotva dostane. Jeho zážitky z ciest po Európe a Ázii mali fanúšikovia možnosť čítať a vidieť nielen v regionálnych novinách, televíziách, ale aj v periodikách vychádzajúcich nielen na Slovensku, Česku, ale aj v zahraničí. Mimo televíznych šotov z výprav aj internetové stránky venujúce sa histórii a motorizmu prezentovali jeho zážitky ako aj zážitky ostatných členov výprav s výborným dokumentačným materiálom. Udialo sa to aj na načítanejšom slovenskom motorkárskom serveri "Motor-ide Slovensko (Motoride.sk)".

Priblížim aspoň zopár perličiek z tejto diaľkovej cesty. Internet je zvláštny fenomén, zväčša pripojených rozdeľuje do skupín a v rámci svojej skupiny pripojení komunikujú, no spája aj ľudí, ktorí sa vôbec nepoznajú, ale majú spoločné záujmy. Takto sa našli aj dobrodružní cestovatelia brázdiaci zemeguľu a po vzore nezabudnuteľných propagátorov bývalého Československa sa vybrali okolo sveta. Ako No1. vždy boli u mňa páni Hanzelka a Zigmund, ktorí propagovali v povojnovom období produkty československého priemyslu, aj keď ich nakoniec vládnuca KSČ chcela vymazať z histórie ako takej. Internet spojil českých cestovateľov na východonemeckých Trabantoch s poľskými na poľskom Fiate 126p a Mareka na slovenskom Pionieri. Rozhodli sa, že na svojich približovadlách, na ktoré sa všetci vo vyspelom kapitalizme pozerali vždy s úsmevom, prebrázdia južný kontinent za veľkou mlákou. Automobitisti mali za sebou expedíciu v Afrike a Marek s kamarátmi výpravu v Ázii. Trabanty boli dva, Maluch jeden a Pionier tiež jeden. Nezmar z Považia mal byť upravený tak, aby mohol držať krok s autami. Žiaľ nie celkom sa tak stalo. Po vlastnej osi Marek prišiel na prvé spoločné stretnutie, no aj napriek zvýšenému výkonu motora, tento trabantistov popreháňať nedokázal. Účastníci expedície po spoločnej debate dospeli k názoru, že bude lepšie zmeniť kubatúru na sprievodnom motocykli. Pionier zostal v Čechách a za veľkú mláku šla v českých zemiach nadobudnutá veteránska Jawa 250, ktorú všetci spoločnými silami zrepasovali a pripravili na diaľkovú cestu za oceán.

Cez veľkú mláku dobrodruhovia leteli lietadlom a vozidlá cestovali loďou v kontajneroch. Mali ich nalodiť začiatkom septembra 2012. Po plavbe pristali v Georgetowne na pobreží Južnej Ameriky. Tento prístav ja hlavným mestom štátu Guana. Loď tam dorazila až začiatkom októbra. Kým autá a motorky vyložili z kontajnerov prešli skoro dva týždne. Vydali sa teda smerom na Brazíliu. Prašnými cestami dobrodruhovia prekonávali asi 550 kilometrovú trasu cez amazonské pralesy až do mestečka Lethem. Prales sa zmenil na savanu takže až do mesta Boa Vista v Brazílii to bola countrycrossová vložka. Odtiaľ plánovaných 700 kilometrov bolo po asfaltke v divočine smerom na mesto Manaus. Neskoršie prešli rovník a 150 kilometrov po afaltke dorazili do Manaus. Ďalších 700 kilometrov pustou savanou do Portho Vehlo bolo opäť v znamení off.road.

BR 319 je pomenovanie údajnej legendárnej cesty, ktorú budovali v 70-tych rokoch XX. storočia naprieč Amazóniou, no nikdy ju nedokončili a mala by byť asi 700 kilometrov dlhá. Jej prvé kilometre sa javili ako dvojprúdová medzimestská asfaltka, no po nejakých 150 kilometroch sa kvalita zhoršovala až z nej zostal len úzky pás zdevastovaného asfaltu, ktorý postupne ale isto sa strácal v pralese. Obrovské drevené mosty, jediné stavby pripomínajúce civilizáciu boli dostatočne práchnivé a nebezpečné. Nakoniec obrovské výmole v kombinácii s dažďom z tejto "transamazonskej bohom zabudnutej diaľnice" spravili "tankodrom" ako na sibírskych planinách. Nakoniec sa predsa výprava dostala do civilizácie a v Portho Vhelo odstraňovali poruchy na približovadlách.

Odtiaľ šli smerom do Peru do mesta Cucsona na hranici amazonskej nížiny a pohorím Andy. Mali už za sebou "prekročenie" rieky Amazonka a čakala ich ďalšia rieka Rio Madeira a za ňou sa štverali do Ánd. Cestu absolvovali cez daždivé počasie až k brazílsko-peruánskym hraniciam ku koncu po kvalitnej ceste. Až potom začali stúpať od 500 až po 4725 metrov nad morom. V tejto výške je riedky vzduch a výkon motorov klesol na polovicu a samozrejme také prevýšenie bez akomodácie oraganizmu spôsobovalo cestovateľom zdravotné problémy a aj ich výkonnosť klesla na polovicu. Tam najhoršie dopadol Marek, ktorý si vykĺbil rameno pri loptovej hre s deťmi. Nakoniec spoločnými silami s kolegami ho dostal naspäť. V týchto výškach sa cez priesmyk vo výške 4300 metrov nad morom po ozajstných "horských" cestách výprava dostala na železničnú stanicu Hydro odkiaľ sa sa dostať vyššie k Machu Picchu. Ďalej navštívili iný div sveta, síce Nazca Lines čo je náhorná plošina s obrovskými hieroglifickými nápismi.

Po zídení z hôr šli až k moru. Prejazdom pláže si chceli skrátiť cestu, no zastihol ich príliv a všetci sa museli vykopávať. Z tohoto najnižšieho bodu sa znovu štverali nahor do výšky 4868 metrov nad morom pozrieť si Colca Canyon. Nasledovalo jazero Titicaca vo výške 3800 metrov nad morom a potom cesta do Bolívie. Prvé bolo najvyššie veľké mesto, dokonca hlavné La Paz v ktorom bolo treba poopravovať autá a aj Jawu. Cez Bolíviu šli po asfaltke a samozrejme aj po ceste poľnej do Uzuni s azimutom do Chile. Táto cesta sa stala nezabudnuteľná znovu kvôli Marekovmu znova vykĺbenému ramenu. Podobne ako u nás hľadali pomoc v zdravotníckom zariadení a to bola tortúra. Navštívili tri miesta a boli znovu na začiatku až kým rameno samé neskočilo späť. Marek sedel v aute a Jawu sedlal Poliak Radek. V Uyuni pobudli pri cintoríne parných lokomotív. Povozili sa na veľkej soľnej planine Salar de Uyuni. Dokonca jej soľná plocha je porovnateľná s vyschnutým soľným jazerom v USA. Soľ je kam až oko dovidí. Skrátenie cesty cez tú to planinu sa ukázalo neperspektívne, pretože plocha nebola celá suchá.

Prejazd cez Chile bol síce tiež po všelijakých cestách, ale bolo vidieť, že Chile nie je tak chudobná ako Bolívia. Zástavka v Calame ukázala majestátnosť najväčšej povrchovej bane na medenú rudu. Potom cesta pokračovala panamerickou diaľnicou cez hlavné mesto Santiago a smerom k Ohňovej Zemi. V Santiagu si Poliak Radek musel vybaviť nový pas, pretože predošlé dva stratil. Marek si kúpil bandáž na rameno a šli ďalej do Usuhai. Pretože dosť pršalo Marek premokol aj cez nepremokavé prádlo a teda všeobené sušenie bolo v meste Valpariso. Tam Marek zistil, že rozeta na zadnom kolese je vymletá, tak potreboval novú. Po kompromise medzi originálnou vymletou a novou z Yamahy za pomoci sústružníka a zvarača mohol ísť ďalej. Po nudnej ceste po panamerickej diaľnici sa výprava rozhodla pre adrenalínový výlet k činnej sopke, ktorá mala každú chvíľu vybuchnúť. No asi 30 kilometrov pred ňou pre nepriazeň počasia a veľmi nepriechodný terén sa výprava vratila späť k diaľnici. Na jej konci sa loďou výletníci dostali do mestečka Chaiten. Za týmto tiež sopkou zničenom meste (v roku 2008) už presun k Ohňovej zemi prebiehal po nespevnenej 700 kilometrov dlhej ceste "Carretera Austral".

Počas tohto presunu sa dostalo na únavu materiálu a vyžadovalo si to opravy poväčšine na kolene za pomoci domorodcov, ktorých ale bolo popri ceste ako šafránu. Nakoniec ale krása jazera Buenos Aires, kam dobrodruhovia zavítali bola odmenou za nepriazeň osudu počas cesty. Doplnenie zásob sa udialo v mestečku Bahia Murta a na hraniciach medzi Chile a Argentínou v hraničnom mestečku Chile Chico. V Argentíne ich ale zastihla nočná fujavica, ktorá pováľala ich stany a teda čo najskôr išli ďalej. No aj tak vetru neutiekli bočný vietor spôsobil, že Marek aby ho neodfúklo jazdil naklopený do strany ako motocykle v zákrutách na GP cestných motocyklov. Po ustatí vetra prišli do El Calafate a ďalej pokračovali na Perito Moreno. Po prejazde malým úsekom Argentíny sa výprava smerujúca k najjužnejšiemu cípu kontinentu dostala opäť do Chile a potom šli loďou do mesta Porverin a znova do Argentíny. Cesta na najjužnejší cíp kontinentu mala byť v globále už len 300 km za mestečkom Ushuaia. No realita bola iná najjužnejšie miesto, kam sa človek dostane autom je dedinka Moat.

Nakoniec výprava zaparkovala až za spomínanou dedinkou pri najjužnejšej radarovej stanici za ktorou bol už len útes. Všetci to náležite oslávili aj s obsluhou onej stanice. Dva Trabanty Combi, jeden Fiat Mamluch a kývačka Jawa prešli teda celý juhoamerický kontinent. Vychádza mi z toho jedno, nemusíte byť vyzbrojený najnovšou High-tech, aby ste si zbehli na kávičku do Ohňovej Zeme za veľkou mlákou. Stačí mať odhodlanie a aby sa nepovedalo tak aj nejaké približovadlo, najlepšie a aj najtrvácnejšie sú Trabanty, Mamluchy a nesmrteľná kývačka. Aby si posmeškári nemysleli, že tým to haslo, tak výprava po vlastnej osi šla ďaľších 3000 km do Buenos Aires, kde sa autá a motorka mali nalodiť.

Podrobnejšie zážitky z tejto výpravy nájdete na inom mieste na Motor-ide Slovensko. Žiaľ Marek pre svoju vyťaženosť mi neposlal viac perličiek, tak som čerpal z internetu. Záverom ešte zhodnotím Mažolafest 40+. Členmi klubov cestovateľov na motocykloch nemusia byť len vodiči veľkých turistických cestných, či terénnych motocyklov svetových značiek, ale aj ľudia v zrelšom veku a na veteránoch.