Tip na relax - Novohrad a okolie

Je to pre mňa obľúbená lokalita, lebo som v Novohrade prežil väčšiu časť svojho detstva. Preto by som odporučil off-roadovým jazdcom každého veku tento priestor s poväčšinou rozbitými asfaltkami, ktoré pamätajú kruté zimy ostatných desaťročí.

Najbližšie, teda priamo v dedinke Dolná Strehová je kaštieľ spisovateľa a básnika Imre Nadasiho, ktorý publikoval v Maďarčine na prelome 19. a 20. storočia. Ak by sa Vám zunovali termálne kúpaliská v Strehovej môžete sa tiež okúpať vo vodnej nádrži Ružiná, ktorej brehy sú skoro celé posiate ubytovacími zariadeniami rôznej kvality a možnosti večerného kultúrneho vyžitia pri spoločenských debatách a pri hudbe. Tí, ktorí majú radi prenajaté súkromné chaty alebo hotely si tiež prídu na svoje.

Ak ste za aktívnu dovolenku a fascinujú Vás ruiny a pozostatky rozumného myslenia našich predkov odporúčam neďaleko od priehrady v obci Divín navštívíť zrúcaniny rovnomenného hradu Divín, z ktorého je naozaj úchvatný výhľad na okolité roviny. Ak by to nestačilo, tak priamo pod hradným kopcom v dedinke je tiež pekne starý divínsky kaštieľ.

Od náprotivného brehu je na skok kaštieľ v Podrečanoch, kde dlhé roky bývala slovenská detská spisovateľka Hana Ponická. Tieto presuny však musíte absolvovať po miestnych komunikáciách, ktoré pripomínajú niekedy tankodrom, no aj tak si myslím, že pohľad na hradný kopec v Haliči za to stojí. Už diaľky je vidieť, že na ňom je budova so šiestimi kupolovitými vežami pripomínajúca bohatú minulosť hradu v Haliči. Ten dlho slúžil ako ubytovacie zariadenie pre mentálne postihnutých. Po zložitej ceste reštitúcií je teraz objektom prestavby na luxusný hotel. Keď som sa tam posledne vozil na, pre mňa typickej skladačke (veteránsky bicykel), objekt mal len vartáša a tak som mohol ísť na nádvorie, ktoré dávalo tušiť naozaj bohatú aristokratickú minulosť. Podobne ako v Divíne, tak aj v Haliči je v dedinke kaštieľ, ktorý vždy v dávnej minulosti slúžil ako hlavný "Soľný úrad" v Novohrade. V minulom režime bola dedinka Halič ako všetky ostatné, teda mimo hlavného prúdu turizmu a ako v každej inej obci sa časť objektu kaštieľa využívala na služby. V Haliči tam bola požiarna zbrojnica.

Dnes je v tomto objekte naozaj slušná pizzéria aj s ubytovaním. Jej hlavným maskotom je miestny rodák a mediálne známy Jožo Pročko. Tento do svojej rodnej oblasti juhu stredného Slovenska vniesol akčnosť a "Haličská Motorkáreň" sa stala motorkárskym zrazom pre motocykle a jazdcov z každého segmentu. Podobne ako ja navštevoval gymnázium v Lučenci a teda sme sa občas vídali, pretože navštevoval nižší ročník. Vždy, keď navštívim Novohrad sa ubytujem u neho. Pri mojej nedávnej návšteve pri príležitosti stretnutia gymnaziálnych abiturientov po mnohých rokoch sme s manželkou mali k dispozícii celý jeho gazdovský dvor ktorý slúžil ako penzión. Pokecali sme, nafotil som si jeho vtedy aktuálny depozit, dali sme si dobrú pizzu. Tentokrát som si to zopakovať nemohol, lebo Jožo bol v Bratislave a teda aj jeho múzeum, o ktorom nedávno hovoril v médiách bolo zatvorené. Nepodarilo sa mi spojiť ani s ostatnými veteránistami. Volal som a aj sms-koval na telefónne čislo, ktoré bolo zverejnené na pútači na nadchádzajúcu motorkáreň. Jednoducho som nemal šťastie. Mimochodom v čase hlavnej motorkárskej akcie je v Haliči snáď viac motoriek ako starousadlíkov a na šantenie je tam priestoru dosť.

Vždy ma ako paleoveteránistu zaujímali všetky staré veci a v Haličiach (sú dve - Stará Halič a Halič) by som odporučil zaujímavú budovu železničnej stanice. Táto je pozostatkom miestnej normálnerozchodnej železnice medzi Lučencom a Haličou. Bola vydudovaná za Rakúsko-Uhorska z iniciatívy majiteľa prosperujúcej haličskej súkenky, ktorá je pri Soľnom úrade. Jej koľajnice som zažil ako študent, keď sme chodili na zemiakové brigády na Polichno, Ábelovú a do Prahy. To sú dedinky blízkych horách. Stará Halič sa zas môže pochváliť drevenou zvonicou, takých je na Slovensku tiež málo. Keď som tam bol naposledy, tak spolu s monumentálnym starodávnym kostolom a ubytovacími chatkami bola súčasťou nejakého pastoračného centra a rehoľné sestry komunikovali len lámanou Slovenčinou a medzi sebou hovorili tuším Španielčinou. Halič a ostatné dedinky sú neďaleko hlavného cestného ťahu medzi Zvolenom a Košicami.

V mojich postrehoch orientačným bodom je autocamping Halier pod ktorým je dedinka Tomášovce. Táto bola za čias vojnového Slovenského štátu dôležitým centrom. Slovensko bolo vtedy okýptené a hlavné kultúrne a spoločenské centrum Lučenec sa ocitlo na území vtedajšieho "Veľkého Maďarska". Ľudia z vnútrozemia, teda z blízkych údolí sa vlakom nemohli dostať smerom na Zvolen. Vlak chodil cez Lučenec. Slovenský vojnový štát teda vybudoval železničnú spojku z Tomášoviec na Veľkú Ves. Bola to vtedy strategická železnica, po ktorej už nezostalo skoro nič. Jej slávu pripomína len železničný podjazd pod už spomínanným cestným ťahom. Po tomto moste stále jazdí veľké množstvo áut. Je to tesne za križovatkou do Tomášoviec a na Veľkú Ves, ktorá je pri kempe Halier. Zmapoval som ju na skladačke, ale s ostrým endurom, či crossom sú zjazdné len niektoré úseky, ktoré využívajú poľnohospodári ako poľné cesty. Húštiny, zoschnutý porast neudržovaný od vytrhania koľajníc v 50-tych rokoch je bežná realita. Prejazd po telese celej bývalej trate je možný snáď len tankom.

Smerom, už spomínanou krajinou na Poltár a Utekáč stojí za opáčenie starodávny most v Zelenom. Dedinka "Zelené" je súčasťou mestečka Poltár. Most je zaujímavý tým, že je kamenný a postavený na mieste, kde Turci v dávnej minulosti prekračovali rieku Ipeľ pri svojich nájazdoch. Dlho bol jediným a autobusy, ak pri jeho prejazde nespomalili tak všetkým nadskočili žalúdky. Dnes je len pre peších.

Vrátim sa k Haliči. Cesta z nej do Lučenca je naozaj dobrá a je zaujímavá tým, že ju dvakrát pretínala spomínaná neexistujúca železnica. Prvé priecestie priviedlo cestu na ľavo od nej a pri zastávke Ladovo (neďaleko neho je vodná nádrž Ladovo) sa cesta ocitla na pravo od nej a to je nemenný stav až do mesta. Po rokoch, mňa osobne zaujal komplex budov na vtedajšom okraji Lučenca. Narazil som tam na pavlačové domy a ruiny prvého parného mlyna v oblasti. Neviem, či ten priestor je dnes prístupný, lebo pri mojej dávnejšej návšteve tam bývali spoluobčania snedej pleti a prví kto ma napadol boli ich psy. Spravil som foto a "ťahal" som odtiaľ až sa za skladačkou prášilo. Lučenec je tiež historické a stále okresné mesto. Má dosť sakrálnych pamiatok: ruiny synagógy, bývalý kalvínsky kostol v ktorom je múzeum a dosť zastrčených uličiek s bývalými meštiackymi vilami. Keďže som "paleo", tak som prebrázdil mesto a spomínal a porovnával zážitky z detstva s realitou.

Po celodennom úsilí som našiel "druhú" železničnú stanicu v Lučenci, ktorá patrila práve štreke do Haliče. Ak by cestovniachvivým kolegom to bolo málo a chýbal by im výhľad zo zrúcaniny na okolitú krajinu tak odporúčam ruiny Fiľakovského hradu, ktorý je tiež zaujímavý. Dostanete sa k nemu po hlavnom ťahu s kvalitným asfaltom, no s vyjazdenými koľajami po večne idúcich kamiónoch. Pohľad na okolitú krajinu je úchvatný no kazia ho ruiny kedysi prosperujúceho Kovosmaltu, kde sa vyrábali sporáky, a vidieť aj železnicu.

Najvzdialenejším bodom záujmu, ktorý je na hraniciach s Maďarskom je zrúcanina hradu Somoška. Kedysi to bol obranný hrad a je zaujímavý je tým, že je na Slovensku a dedina pod ním je v Maďarsku. Pohraničníci ho v bývalom režime okupovali, čo je vidieť aj na panoráme. Strážne veže, pletivo, ostnatý drôt......Prístup k nemu je najjednoduchší z dedinky pod ním, teda z Maďarska. Keď ale chce niekto vidieť kamenné more a kamenný vodopád, tak zo slovenskej strany absolvuje dlhšiu prechádzku lesom po turistickom chodníku. Na začiatku chodníka je veľké parkovisko s pokladňou a bufetom.

Na záver som si nechal dva v jednom. Je to zrúcanina hradu s nádvorím, na ktorom jeho majitelia postavili kaštieľ. Je to v Modrom Kameni na opačnom konci Novohradu blízo Veľkého Krtíša. Hrad zničili veľmi dávno Turci po ktorých zostali v celom okolí staré stromy jedlých gaštanov. Modrý Kameň je asi 20 km od Strehovej a cestou sa nedá nevšimnúť si vodnú nádrž v ktorej sa dá kúpať. My sme sa cestou zastavili aj v Krtíši na kofolu v baníckej krčme. Na jej verande bol krátky banský vláčik v ktorého vagónoch sa tiež dalo sedieť. Na hradný kopec sa dá dostať cestou, ktorá k nemu odbočuje až za ceduľou Modrý Kameň, tuším. Kedysi sa tam dalo dostať aj cez staré podhradie s učupenými domčekmi a mačacími hlavami na cestách. Dá sa to vychutnať pri jazde dolu od hradu.

V tomto objekte je tiež múzeum s dosť netypickými exponátmi. Nájdete tam pôvodnú kaplnku, ktorá funguje aj na sobášenie, nájdete tam kompletne zariadené zubárske laboratóriá a ambulancie z blízkej aj dávnej minulosti, nájdete tam vláčiky, angličáky a to pod hlavičkou múzea bábik, hračiek a bábkarského divadla. Z prírodnej terasy je tiež neopakovateľný výhľad nielen na najbližšie údolie, ale vidieť aj dedinky už v Maďarsku.

Vrele odporúčam body záujmu na celom Novohrade, no absolvovať ich jedným vrzom to nie je to pravé orechové. Pre naozaj kvalitný zážitok nielen z pamiatok, ale aj z absolvovania niektorých naozaj technických a miestami tankdromových úsekov miestnej cestnej siete je dobre dopriať si výlet do Novohradu na viac dní a spojiť to aj s ovlažením sa v prírodných ako aj termálnych kúpaliskách či wellness v hoteli Aquatermal***.