So Zuzankou na cestách – alebo ako som šiel kočku do Álp pozrieť

Hneď na úvod by som chcel predstaviť Zuzanku. Nie, nie je to moja frajerka. Je to tá malá červená kráska s ktorou mám už „čo-to“ zažité... veď je moja prvá. Aj napriek minuloročnému ťukancu na Šírave som sa odhodlal, že ju nepredám a podniknem nejaký ten výletík. A toto je najväčší trip môjho leta.

Alpy

Rozhodnutie kam pôjdem padlo celkom rýchlo, aj napriek tomu že som strašne túžil ísť k moru, uprednostnil som cestu do kopcov. Veď keď už tam moja kočka pracuje, musím ju ísť pozrieť...
Začal som si googliť čo by sa dalo pozrieť, trasy, fotky, ubytko... všetko vyzeralo úchvatne no najviac ma oslovil Grossglockner. Vraj je to „Mekka motorkárov“ tak tam proste musím ísť. Len vystihnúť počasie a vyraziť.

1.deň (Bratislava-Sőll)

Počasie mi vyšlo úžasné. O pol 5 budíček nabaliť veci a vyraziť. Vonku lejak a celkom prudký vietor, ale hádam to prejde... Obliekam si overal, štartujem. Samozrejme nemčinu som nikdy nemal,tak sa spolieham,že dialničnú kúpim ešte na slovensku. No darmo, nemajú ju ani na poslednej benzinke pred hranicou a ranné stresy začínajú. Aspoň že mám úžasnú frajerku, ktorá mi na papierik napísala, ako si ju vypýtam. Na hranici nesmelo vchádzam do predajne a pýtam si: „Motorrad Vignette fur
zehn Tage, bitte.“ Predavač len kývne hlavou, dám mu peniaze, lepím známku a už aj pokračujem. Samozrejme keď sa ide po diaľnici, nedá sa zle odbočiť. Dokážem to len ja. Pri Viedni si veselo pokračujem a keďže stále prší, nezastavujem. Idem, idem, idem (bez navigácie) a je mi jasné že idem zle. Predomnou tabuľa. Graz o 30km... ja som mal ísť na Linz.

Nevadí, zapínam navigáciu a pokračujem. Pršať neprestáva, boj s vetrom pokračuje. Kto má 125-ku,vie o čom hovorím.
Cesta ide, naraz prvý tunel, tak druhý a potom ďalší.... Nezastavoval som sa, ale tešil som sa, lebo v nepremokoch teplúčko a suchučko... Po hodnej chvíli som míňal Salzburg. Dážď ustál a ukázalo sa slniečko. Po pravej strane je nejaká voda, zastavím,aby som sa vyzliekol, pozerám kde som. Chiemsee. Vytiahnem mobil (to je moja navigácia), baterka kaput mapka len vytlačená, hľadám pomoc. Partia motorkárov s GB značkami parkovala kúsok, tak som sa vybral k nim a lámavou anglinou som sa im snažil vysvetliť moju situáciu, no, nepomohli. Vrátil som sa k motorke a kukám, vedľa pristavený V-Strom s nemeckou značkou. Nebolo pomoci. Ruky, nohy, musíš! Nesmelo sa pýtam chlapa, či vie anglicky, odpovedá „little“ tak pokračujem, že „meine GPS ist kaputt und ich come to Scheffau am Wilden Kaiser.“ ...asi sa smejete, ale nič iné ma nenapadlo. Chvála Bohu, nemec pochopil. Ukázal mi na tablete cestu, vysvetlil mi že som v Nemecku, poďakoval som a po pamäti som išiel. Úspešne. Bolo asi pol 3, keď som dorazil do Scheffau za mojou milou. Zložil som si veci, dal som jej prilbu a išli sme sa ubytovať do penziónu v mestečku Sőll. Spokojný jak mačiatko parkujem Zuzanku do garáže, ktorú mi ochotne poskytol majiteľ penziónu a ľahám do postele. Síce namiesto 450km to bolo 660km, ale aj tak super.

2.Deň – Grossglockner vo dvojici

A je to tu, deň na ktorý som sa tak tešil. Zadok až tak nebolel tak sadám. Vlastne sadáme, lebo už sme dvaja. Krásny jasný deň, vyrážame smer St.Johan, kde sme si kúpili papaníčko a dozvedeli sme sa, že kaiserky (žemle, ktoré pozná asi každý) sú pomenované podľa pohoria Wilden Kaiser, pod ktorým sme raňajkovali (..ak to tak nie je, tak si niekto z nás vystrelil a my sme to zožrali aj s navijakom). Dopapáme, dopijeme, pokračujeme. Samozrejme verím navigácii a tá nás vedie. Začíname stúpať, čoraz viac sa mi to páči, zrazu asi 5 kilometrový tunel a za ním mýtnica. Pýtame sa tetušky či ideme dobre na Gross a ona s úsmevom hovorí, že sa musíme asi 30km vrátiť. Neostáva nič iné len otočiť to, dať si za tunelom fotku a hľadať cestu (Felbertauerntunnel). Vypínam mobil, riadim sa tabuľami a po chvíli sme pri mýtnici. Pauzička na občertvenie a ide sa na to. Platím 23eur, dostávam brožúrky, nálepky, ide sa. Alebo skôr neide sa?? Hore stúpaním sme išli tak 50, miestami 60km/h (chvíľami 20km/h) a veľmi som závidel všetkým čo mali motorky s väčším objemom. Takže naozaj všetkým, čo išli okolo. Útechou mi bol pocit, že na 125-ke a vo dvojici neliezlo veľa ľudí hore....

A už sme tam. Veľké parkovisko, zastavujeme, robíme zopár fotiek, vidíme 2 cesty. Jedna pokračuje, druhá ide na vyhliadku a keď už sme tu, prejdeme si všetko. Cesta vydlaždená kamennými kockami, na vrchu motozraz. Naozaj. Toľko motoriek pokope...nemci, rakúšania, francúzi, poliaci... a my sme tu jediný slováci. Nevadí,užívame si vysokohorskú parádu. Po chvíľke sadáme a pokračujeme. Hore, dole, samé esíčka, len keby Zuzanka mala viac koníkov...

A sme tu. Pod Grossglocknerom. Pozrieme si múzeum čo to zjeme a nemo pozeráme na obkolesujúce zasnežené vrchy. Jedným očkom kukám po motorkách a naozaj je Zuzanka najmenšia zo všetkých. S úsmevom sadáme a pomaličky vyrážame späť do penziónu. Cesta dole je o dosť záživnejšia ako hore a hlavnú úlohu preberajú brzdy (nie objem). Čakajú nás už len kolóny, ktoré v tom kraji boli na dennom poriadku, no vďaka jednej stope nám to problém nerobí. Ešte romantická večera, pivko a môžeme ísť spať.

3.deň (potulky po kraji)

Po týchto dvoch dňoch som si doprial „zaslúžený“ oddych. Nechcem tým povedať že som na Zuzanku ani nesadol, ale že som vyčistil a namazal reťaz, skontroloval olej, trochu ju umyl... poobede som si pozrel Sőll a keď Katka mala poobednu pauzu vybehli sme pozrieť Hintersteinersee. Veru,bolo tam krásne, no deň môjho odchodu sa blížil.

4.deň –cesta domov (Sőll-Bratislava-Bartošovce)

Ten pocit pozná asi každý. Aj sa tešíš domov, aj by si ešte ostal, ale v tom najlepšom treba prestať, tak som sa ráno o 9 odubytoval, naložil veci a vyrazil na cestu. Cieľom bola Bratislava. Počasíčko bolo super, ale aj tak som zvolil diaľnicu. Aspoň od Salzburgu. Tentokrát neomylne. Mal som asi 2 prestávky a v poobedných hodinách (cca okolo 15:30) som zaparkoval v Mlynskej doline. Dal dom si neskorší obed. Vtedy mi (asi) preplo. Len som pozdravil kamarátov a vydal sa na cestu domov. 430km za sebou, ďalších 500 pred sebou – bola to výzva.

Kľučkujem zapchatým obchvatom Bratislavy, zdržanie takmer žiadne (narozdiel od áut), aj tak maximálka len niečo málo nad 100...zastavujem sa až pred Nitrou, kde som skoro na suchu. Dávam plnú, pokračujem najbližšie stojím až v Ružomberku a potom pri Levoči.

Samozrejme pri Levoči je už tma,tak len volám mamke, že je všetko v poriadku, že ešte žijem... Bolo približne 22:30,keď som dorazil do Bartošoviec (okres Bardejov). Na tachometri 934kilometrov za ten deň, úsmev na perách, zadok jak doska a teplá večera na stole. Krajšie ukončený výlet som si ani nemohol priať a uvidíme,čo to bude o rok ;)