Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 617 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Sumoto Brno MOTOQUAD www.foxracing.sk Indian - www.klasikmoto.sk DS auto VR46 - motosvet.sk

Anketa:

Tvoja prvá motorka bola:

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (13 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (19)  [Verzia pre tlač] Tlač

Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 14.02.2018 Autor: heugi
Čitatelia: 3725 [Mototuristika - Amerika - Cestopis]

Južná Amerika - 6.000 km po Čile, Bolívii a Argentíne.
LIVE: Všetko na jednotku! - Nedeľa 18.02.2018 San Pedro de Atacama (100km) Nedeľné ráno je pokojné. Na ôsmu ideme na raňajky a motáme sa skoro do jedenástej po terase. Máme pohodu, relatívne, Babči repasuje elektriku na GPS, kontrolujeme základné veci na motorkách a pomedzi to plánujeme deň. V okolí sa nachádzajú rôzne prírodné úkazy, vyprázdnime bagle a ideme na ľahko. Úplne iné vozenie, hlavne po...

Chile - Bolivia - Argentína 2018

Milí priatelia,
aj prostredníctvom Motoride.sk Vám budeme prinášať všetky možné informácie z našej expedície po troch štátoch Južnej Ameriky...Chile, Bolívia a Argentína. Túto cestu plánujeme prejsť ako inak, na motorkách. Matematika výletu je jednoduchá...štyria jazdci, tri krajiny, dve kolesá a jeden cieľ...zažiť dobrodružstvo.

Naživo Chile - Bolivia - Argentína 2018:

Novinky RSS

Všetko na jednotku! - 21.02.2018 04:41

Nedeľa 18.02.2018 San Pedro de Atacama (100km)

Nedeľné ráno je pokojné. Na ôsmu ideme na raňajky a motáme sa skoro do jedenástej po terase. Máme pohodu, relatívne, Babči repasuje elektriku na GPS, kontrolujeme základné veci na motorkách a pomedzi to plánujeme deň. V okolí sa nachádzajú rôzne prírodné úkazy, vyprázdnime bagle a ideme na ľahko. Úplne iné vozenie, hlavne po šotolinách.

Ako prvú atrakciu navštevujeme soľnú lagúnu. Vlastne nenavštevujeme, pretože cukrík na rampe od nás pýta 10 000 miestnych šušňov (14€) na hlavu za vstup. To nám príde trochu barbarské za 4 minúty návštevy niečoho, čo nie je až tak zaujímavé. Zvlášť, keď sa podobná lagúna nachádza asi kilometer odtiaľ a je vraj zadarmo. Po príjemnej poľnej ceste sa k nej presúvame a narazíme na malý kráter plný vody, kde sa kúpu domáci. Pekné miestečko na schladenie, nemame plavky tak len pofotíme, trochu sa pogrilujeme na slnku a ideme dalej. Pred vstupom k druhej lagúne nás čaká otvorená rampa, nikde ani nohy ktorá by drankala peniaze, len ceduľa na malom domčeku pripomína že treba platiť. Cena je 2000 šušňavých, ale keďže nie je komu, ignorujeme to a ideme k lagúne. Nevravím že to nie je pekné, ale jazierko s bielym povrchom uprostred planiny s polouschnutými rastlinkami je zaujímavé len preto, lebo ho dotvára okolitá scenéria. Žiadna fauna a flóra na pokraji života. Pofotíme a utekáme ďalej, pretože tiene sa nám strácajú pod podrážkami.

Valle de la Muerte…Údolie smrti…je naším ďaľším cieľom. Vraciame sa naspäť k San Pedru bočnými poľnými cestami, prechádzame jeho okrajom a vchádzame do údolia. Keby Tu niekto pýtal vstupné, tak rozumiem za čo. Na vstupnej bráne však nik nie je a my doň vstupujeme úzkou cestou medzi nádhernými skalnými stĺpmi. Celá sprístupnená časť údolia je dlhá možno 3 km, ale i tak ponúka nádherné tehlovočervené pohľady. Sem tam je medzi skalami malá piesková duna, na jednej z nich sa dvaja neboráci učia snowboardovať. Zastavíme sa na chvíľku a sledujeme ich úsilie. Posledných cca 500m pred koncom je cesta presypaná nafúkaným ultrajemným pieskom. Ísť pomaly je nemožné, skrútime šulce (na riaditkach), turista-neturista, treba dreť a prebíjame si cestu k vrcholu. Asi si o nás nemysleli nič dobré , ale čo nie je zakázané, je povolené.

Pomaly sa vraciame k hotelu, ale ešte sa nám žiada pojazdiť po piesku. Nachádzame si svoju pieskovú stenu, chalani jazdia, ja ich fotím. V diaľke vidieť prichádzajúcu búrku, dosť bolo jašenia a ide sa domov.

Sú asi štyri hodiny, po včerajšku ostalo nejaké vínko, tak sediac na teraske mu krútime krky. Sme hladní, dve fľaše nás akurát tak rozbabrali a mňa naštartovali pofajčievať tabačik. Ideme sa najesť, cestou späť kupujeme ďalšie lahvinky. To už pani domáca zbystrila a upozorňuje nás, že vína bolo na dnes dosť. Možno preto, že sme pili a fajčili na terase, pričom sme si neskor všimli tabuľu s prísnym zákazom požívať alkohol a fajčiť na terase :-) Centrum mesta má príjemnú atmosféru, ideme ešte na malú prechádzku hlavnou ulicou. Tá ponúka nočný život, plno agentúr živiacich sa výletmi do okolia a množstvo malých obchodíkov so suvenírmi. Babči je zas hladný, už ho voláme Kyselina, nezostáva nám nič iné, ako zasadnúť do baru na pizzu a popri tom si dať jedno pivko na spánok.

Máme za sebou príjemný deň, bez naháňania sa. Čas na oddych prišiel práve včas.

Pondelok 19.02.2018 San Pedro de Atacama - Calama (100km) Návšteva medenej bane Chuquicamata mine

Dnešný deň očakávame dve kľúčové udalosti. Prvou je, či nás pustia do bane na prehliadku a druhá, či konečne prídu moje doklady.

Ráno je nezvyčajne chladné. Do Calamy prichádzame o pol jedenástej. Cestou nám trochu prefúklo kosti. Teplota sa pohybovala od 12 do 16 stupňov. Ruky rozmrazujeme vyhrievanými rúčkami.

Hotel máme rezervovaný, po príchode sa môžeme hneď ubytovať. Rýchlo povybaľujeme základné veci a taxíkom odchádzame do agentúry, ktorá organizuje exkurzie do bane. Problém, ako som už predtým spomínal je, že vstup je možný len na základe mailovej registrácie na presný termín. Zmeškaný let nám návštevu skomplikoval, napriek tomu sme si povedali, že skúsime šťastie a postavíme sa do radu ako náhradníci. Do agentúry prichádzame s hodinovým predstihom ako prvá náhrada. Tých registrovaných prichádza stále viac a viac, čo nám berie nádej na úspech. Po hodine čakania si nás zavolajú a oznamujú, že majú voľné len 3 miesta. Roman s jeho dobrosrdečným srdcom sa obetuje, odchádza na hotel a my traja sadáme do autobusu. Mrzí nás to o to viac, keď vidíme niektorých zúčastnených, ako ich celá exkurzia nezaujíma. Roman ďakujeme a veríme, že sa ti čoskoro revanžujeme. Máme šťastie, lebo ďaľší náhradníci odchádzaju s dlhým nosom domov.

Baňa je vzdialená 13km. V autobuse musíme byť pripútaní, nafasovali sme oranžové vesty a prilby. Sprievodkiňa nám dáva inštrukcie ako keď nastúpiš do lietadla. Prvá zastávka je v mŕtvom meste v tesnej blízkosti bane. Mesto vysťahovali resp. obyvateľov premiestnili v roku 2007 ďalej kvoli prašnosti. Ostalo len prázdne mesto, ktoré sa snažia uchovať ako skanzén. Tu dostávame krátku prednážku o histórii a technologických postupoch ťažby.

Postupne sa presúvame za prísnych bezpečnostných opatrení k najzaujímavejšiemu miestu prehliadky, k samotnej tažobnej jame. V súčastnosti je to druhá najvačšia “mina” na svete z ktorej sa ťaží meď. Kráter má rozmer 5x3 kilometre a hĺbku 1,2km. 89 megavyklápačov odtiaľ nonstop vyváža suť. V priemere každé piate auto vezie náklad s obsahom medi, ostatné vyvážajú hlušinu. Obrovské bágre naberú na jeden záber 150ton hmoty, ktorou na dvakrát naložia tieto “tatrovečky”.

Aby ste mali predstavu o autách ktoré vyvážaju hmotu, tu je zopár technických info. Auto má výšku 7,6m, šírku 5,6m a dĺžku 15m. Váha vozidla 150ton, náklad 300ton. Výška pneumatiky 4m, cena jednej je 40 000 USD so životnosťou 8. mesiacov. Motor má výkon 3600 koní, jeho spotreba je 4 - 6 litrov nafty za minútu. Brzdy sa chladia olejom. Trasu z dna jamy na jej horný okraj prejdu za hodinu. Vidieť takéto monštrá v pohybe vzbudzuje rešpekt až strach. Celá prehliadka trvá tri hodiny. Vidieť niečo takéto v nás zanecháva silný zážitok.

Prichádzame na hotel, ja sa snažím trochu písať, chalani riešia Matúšove vyhrievanie rúčok. Hlad je mrcha, všetko ide bokom a vyrážame do mesta. Na poslednú chvíľu najdeme normálnu reštiku, objednávame si metrové pivo a flaxne mäsa. Záver dňa chalani trávia chlastaním vína, ja zodpovedne píšem koľko vládzem. O polnoci opadávam a dúfam, že sa fajn vyspím. O štvrtej sa budím na vrčanie motorovej píly, dávam štuple do uší, lebo Matúšove nozdry nestíhajú ťahať vzduch. Idem sa vyšťať, rozsvietim, cmukam…nič nepomáha, lebo beťár aj on má štuple…nechápem prečo. O pol piatej zomieram zlomený ako vzduchovka. Aj tak ho mám rád…veď ja mu to vrátim…

Utorok 20.02.2018 Calama - San Pedro de Atacama ( 214km ) Cieľ - El Tatio Geyser 4300mnm

Zobúdzam sa s pocitom choroby, dávam si od doktora Matúša Zinok. Dnešná “len” 200km trasa nám dáva pocit časovej pohody. Potrebujeme ešte zameniť Chilske dukáty na Bolívijske a vyraziť. Pri balení sa Matúšovi podarí odlomiť anténu na GPS, tak ju lepíme v podzemnej garáži kde práve fekálom ťahajú hotelové sračky. Misia je úspešná, anténa funguje a vyrážame do banky meniť. Proces o ktorom si myslíme, že bude trvať 15 minút sa naťahuje na hodinu a pol. V bankách nemenia pokiaľ nemáš založený účet a posielajú nás do miestnej Cambio. Z toho máme obavu, ale nie je iná možnosť. V druhej zmenárni nakoniec meníme, ale odchádzame s pocitom, že nás ošklbal. Čas je nám však vzácnejší, zrazu je pol dvanástej a my sme stále na začiatku cesty.

Konečne sa vymotávame z Calamy, po 80tich km sa asfalt mení na fajnovú šotolinku. Vodorovná krajina sa postupne mení na hornatú, zasnežené šesťtisícovky sa k nám približujú a ukazujú svoju majestátnosť. Vsupujeme do nádhernej krajiny, konečne vypráhnutá jednotvárna príroda dostáva farby, objavujú sa zvery pasúce sa na sýto zelených pláňach. Teplota klesá z 22 na 12 stupňov, vzduch je čistý ako po letnom daždi. Vrcholom je nadmorská výška 4518m. Odtiaľ klesáme šotolinkou do národného parku El Tatio Geyser, kde sú horúce pramene a gejzíry.

Vchádzajúc do parku nás kasíruje tetuška, šarmom sa silným argumentom sa nám ju podarí stiahnuť na cene. Argumentom je, že sa nebudeme kúpať v miestnej termálnej piscine. Okrem nás tam je ešte jedno auto a inak prázdno. Prechádzame od prameňa k prameňu, okolitá krajinka dotvára dokonalé pohľady. Prichádzame k piscine, bazénik s termálnou vodou nás oblbne natoľko, že na Romanov popud zhadzujeme handry a nahatí vliezame do bazéna. Kúpanie sa vo výške 4300mnm človek nezažije každý deň, užívame si každý moment s pohľadom na zasnežené okolité hory. Almázia čo vám poviem. Vymočení na Mišelina vychádzame z vody, trasúc sa od zimy a s dychovým deficitom sa obliekame. Naše stuhnuté ksichty stále častejšie nahodia úsmevy a spopkojní odchádzame. Očistené telá, duše i mysle nasadajú na motorky. Do Calamy je to ešte slabých 100km.

Oddýchnutí a už pomerne hladní, kochajúc sa krajinou odkrajujeme z dnešnej poslednej stovky. Cesta je utopená medzi bočnými vyvýšeninami z ktorých dážď zmyl na jej povrch šmykľavý piesok a prach. I tak zrazu v štýle “Pane doktore, Vy ste se zas kochal” nedobrzdím pravotočivú zátačku. Nahnúť motorku viac do zátačky by znamenalo pád a tak po ultrarýchlom zhodnotení to pustím rovno do (našťastie) mierneho protisvahu. Stíham sledovať mihajúci sa terén, vnímam roztrúsené rozbité četné sklo, nedobrzdené tri dráhy z áut. Neviem či úplne z bravúrou, ale nejako som to ustál a vraciam sa na cestu. Keď sa snažím ustáliť tep, Babči ma dorazí otázkou “A ty kam si sa vybral?”.

Apropó Babči… dnes má chalaň narodeniny, tak si ho po príchode do hostela uctíme a vyženieme ho do obchodu pre víno. Všetko najlepšie prajeme Ty sopliak starý!!!

Odhliadnúc od môjho jazdeckého zaváhania musím povedať, že pre mňa bol dnešný deň výnimočný a najkrajší z dní tohto výletu. Zázitky a príroda ktorú sme videli bola nádherná o čom svedčí aj 141 urobených fotiek.

Zajtra sa presúvame do Bolívie. Cesta bude šotolinová s veľkým výškovým rozdielom. Uvidíme ako to pôjde, spať chceme na divoko niekde vo výške pod 4000mnm. Nepredpokladám, že tam bude wifi, tak nezúfajte a prosím, zostante nám verní, my sa vám neskôr určite ozveme.

Ďakujeme za pozornosť

Zdar a Silu

Heugi & kolektív

Všetko na jednotku! - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
Všetko na jednotku! - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
Všetko na jednotku! - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
Všetko na jednotku! - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
Všetko na jednotku! - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
Všetko na jednotku! - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
Všetko na jednotku! - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
Všetko na jednotku! - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
Všetko na jednotku! - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
Všetko na jednotku! - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
Všetko na jednotku! - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
Všetko na jednotku! - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
Všetko na jednotku! - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
Všetko na jednotku! - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
Všetko na jednotku! - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
Všetko na jednotku! - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
Všetko na jednotku! - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018

San Pedro de Atacama - 18.02.2018 14:41

Sobota 17.02.2018 Antofagasta - San Pedro de Atacama (421km)

Nadväzujem na posledné riadky, písal som do pol jednej v noci, čo malo za následok spanie v únave. Napriek tomu sme sa vyspali výborne. Ráno čakáme na východ slnka, aby preschli spacáky a stany. Tábor máme pod kopcom, lúčom trvá večnosť kým sa nás dotknú. Štandardne sa vymotávame do 9:30, dnes štartujeme tesne po desiatej. Predtým dávame ľahký brífing, Matúš navrhuje tri možnosti. Snažíme sa udržať v tempe a vyberáme si možnosť z tretieho výkladu. To znamená presun 420km do mesta San Pedro de Atacama s medzizastávkou v mŕtvom meste. Táto varianta sa nám popačuje a ideme jej oproti.

Približne po 120km jazdy, odbáčame k Mŕtvemu mestu “Pedro de Valdivia” založeného v roku 1931 kvoli ťažbe čohosi, čoho sme sa nedopátrali a ktoré skončilo svoju existenciu v roku 1996. Následne všetko odstavili, vystahovali a odvtedy všetko chátra. Do oblasti vstupujeme hlavnou bránou resp. medzerou medzi bránou a budovou. Pohyb v tomto priestore je zvláštne záhadný. Uvedomujeme si históriu a snažime sa predstaviť si život a osudy ľudí, ktorí tu žili. Radové obydlia sú už zchátrané, ale taká nemocnica či kostol sú stále v zachovalom stave. Mám pocit, že v nemocničnom priestore stále cítiť pach Ajatíny, pohľad do izieb prebúdza pocity bolesti a utrpenia. Fabrika hneď vedľa mestečka je komplet hrdzavá a pôsobí desivo. Ešte sa chvíľu motkáme, ale mám pocit, že je čas odísť.

Nebudem preháňať, ak poviem, že sme sa dnes preháňali mesačnou krajinou. Nič podobné som v živote na cestách nevidel. Obrovské pláne 20, 30, 50km široké lemované ledabolo vyrastenými pahorkami. Niektoré oblé, iné zas ostré, plytké i vysoké. Cesty rovné a dlhé aj 50km. V diaľke sa mihá fatamorgána, naše rite a žiaľ aj vajcia sú už takmer na miňďar. Pravá ruka držiaca plyn na stovke bez pohybu už odumrela a keby nefúkal vietor, tak pol hodinu ani neurobíš pohyb.

Do San Pedra ideme malou obklukou cez mesto Calama kde je hotel, do ktorého majú prísť moje doklady. Na nete vidíme, že stále nedoručené, tak sa aspoň ideme vzájomne informovať s recepciou aký máme problém, aby to náhodou nehodili do koša. Všetko prebehne hladko a pánko nás ubezpečuje, že keď prídu, určite sa nestratia.

Stratil sa však Romanov šucplech (spodná ochrana motora). Cestou mu odvibrovalo úchyt, našťastie mu ostal visieť na oceľovom lanku z brzdy. Preto v Calame hľadáme miestny Hornbach a vymýšľame riešenie. Hneď vedľa hotela sú veľké potraviny, nakupujeme na večeru a raňajky a keďže sme hladní ako svine, neodoláme pečenému kuriatku s hranolkami. Od pokladne na parkovisko vyletíme ako sršňe a v nákupnom vozíku si robíme hostinu.

Asi 100km pred cieľovým mestom sa nachádza druhá najvačšia baňa na meď na svete. Kráter hlboký 1,5km je miestnou i svetovou atrakciou.Na vstup je potrebné rezervovať si termín. My sme rezerváciu mali, ale meškanie letu nám posunulo plány a zrejme sa dnu nedostaneme. Máme ešte v pláne nabehnúť tam v pondelok dúfajúc, že niekto vypadne. Uvidíme či sa pošťastí.

Teplota počas jazdy sa mení z 26 na 17 stupňov, postupne vystúpame do 3400m na náhornú plošinu odkiaľ sa už stačí spustiť do mesta. Je osem hodín, kemp v ktorom sme chceli spať je obsadený. S Matúšom obehávame ubytovania ktorých je tu neúrekom, ale všetko je beznádejne vypredané. Pani v jednom z hostelov má voľnú jednu trojku a jednu jednotku izbu. Cena 35€ na gebulu sa nám však zdá brutal prehnaná. Obiehavame ďalej, ale bez zdarného výsledku. Po takmer hodine prichádzame k chalanom s dvoma možnosťami. Alebo ísť už po tme hľadať spanie na divoko, alebo pustiť žilu. Keďže potrebujeme aj prať, aj elektoronika je na minime, aj ľahký servis motoriek treba robiť, padá voľba nakŕmiť paničku. Neskôr sa tešíme tejto voľbe, konečne sprcha, mäkká posteľ, sedíme do polnoci na teraske, niekto vínko, niekto rum. Príjemný večer, nepríjemné ráno :-)

Ráno padá rozhodnutie, že ostávame tu ešte jednu noc. V okolí je veľa pekného na pozeranie, vyprázdnime bagle a vyrážame na ľahko kochať sa do krajiny.

Príjemnú nedeľu priatelia a ďakujeme za Vašu pozornosť.

Heugi & kolektív

San Pedro de Atacama - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
San Pedro de Atacama - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
San Pedro de Atacama - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
San Pedro de Atacama - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
San Pedro de Atacama - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
San Pedro de Atacama - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
San Pedro de Atacama - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
San Pedro de Atacama - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
San Pedro de Atacama - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018

Pušť, šotolinky, hory - 17.02.2018 16:08

Streda 14.02.2018Kempovacie miesto v púšti - Laguna Santa Rosa (240km)

Tento deň bolo v pláne prejsť cca 100km krížom cez časť púšte Atacama a následne sa vyštverať po Ruta del Desierto do národného parku Nevado de Tres Cruces do výšky 4200 m.

Ráno po sprataní bivaku vyrážame okolo 9:30. Teplota už udiera tesne nad 25 stupňov čo po vojdení medzi pieskové duny znamená razom oteplenie na 35. Trasu máme naklikanú v GPS a prvých 25km ideme po vyjazdenej trase. Postupne sa však cesta stráca a začíname hľadať smer. Podľa navigácie vidíme, že sme zrejme o dunu viac vľavo. Kúsok sa vratime a snažíme sa ju obísť. Pre ilustráciu duna mala výšku asi 300m a dĺžku kilometer. Po vrátení sa na jej začiatok však zisťujeme, že smer ktorým potrebujeme ísť je neprejazdný, hľadaním cesty nabehavame ďaľších 10km a perspektíva že sa nám podarí trafiť cestu sa vytráca. Hodnotíme situáciu a vzhľadom k pokročilému času a ešte dlhej cesty do hôr padá rozhodnutie skrátiť cestu. Vymotávame sa najkratšou cestou smerom k civilizácii. Krásne sme pojazdili, ale pre tento deň stačilo. Jazdenie v piesku je veľmi špecifické. Okrem toho, že sa jazdí v teplotách nad 30 stupňov, motorka neustále pláva čo treba telom korigovať, čím je rýchlosť menšia, tým to ide ťažšie. Z miesta sa rozbieha plný kotol na dvojke, pretože jednotka zapíli koleso a stojíš.Je veľmi potrebné vedieť čítať terén, duny majú náveternú a záveternú stranu, tá záveterná može mať plynulý spád, ale aj strmý zráz, takže ak prepáliš horizont, alebo sa rozbiješ, alebo v lepšom prípade preletíš a rozbiješ sa až následne. Každé dvíhanie motorky stojí enormné úsilie a vyčerpáva človeka do dna. Napriek tomu tento terén milujeme a užívame si ho kedykoľvek sa len dá.

Na pumpe dávame obed. Obsluhuje nás síce pekná, ale neskutočne odmeraná dievčina. Buď už smrdíme, alebo jej naše ksichty nesedia. Nasýtení špagetami sa postupne presúvame do údolia. 25km po asfalte za mesto Copiapó, odtiaľ už len cca 100km šotolina a cesta vo výstavbe. Scenérie sa predvádzajú jedna pred druhou, su tak krásne, rôznorodé a farebné, že stojím snáď za každou zátačkou a fotím. Veľa ponúknutých pohľadov zapisujem len do hlavy očami, pretože spraviť fotku znamená zastaviť, zhodiť okuliare, otvoriť tankvak, vybrať foťak, odfotiť a všetko zopakovať v opačnom poradí. 

Údolie je nekonečné, jazdenie úžasné a postupne sa dostávame do najvyššieho bodu 4180m. Toto miesto označuje tabuľa národného parku, je to hrebeň masívu, odkiaľ cesta už len postupne klesá. Po kľukatých cestách sa dolina zrazu otvorila a poskytla pohľad na nádhernú lagunu. U nás to voláme plesá, akurát v tých našich nepostávajú plameniaky.  Schádzame až do výšky 3780m k jej úrovni (laguny), kde nás hneď kasíruje šuhajko na rampe za vstup do parku. Približne 300m od neho sa nachádza horská ubytovňa a keďže je už dosť neskoro, ideme sa opýtať na možnosť prenocovať. 

Chata je vraj obsadená, ale sympatický chatár s ešte sympatickejšou asi dcerou nám ponúka stanové miesta. Problém je, že tato oblasť je veľmi veterná, vietor je tam viacmenej neustále a pofukuje tak, že jeden človek sám stan nepostaví. V prvom kole berieme možnosť stanovať, ale po krátkej diskusii a rade Švajčiara, že budeme mať všetko zaprášené, nám ponúkajú trochu lepšiu možnosť. Možeme spať v chate na dlážke na karimatkach. Stále lepšie, ako v noci naháňať stan medzi plameniakmi a príjmame túto druhú možnosť. Doteraz nevieme prečo, ale zrazu vytasili tretiu možnosť…majú ešte 4 voľné postele v tej istej miestnosti kde sme mali drať dlážku a že teda môžeme spať na nich. Nechápavo na seba pozreme a samozrejme tento komfort kupujeme. 

Miesto je to magické, pred chatou obrovské jazero, v jeho pozadí sa týčia tri zasnežené hory s výškou okolo 6800m, od 5000 je sneh. Západ slnka je nenormálny, nedá sa však vychutnávať s pohárikom marhuľovice, pretože nás ľahko pobolievajú hlavy z nadmorskej výšky. Preto chňapneme k tým olivám radšej len fľašku červeného na krvinky. Ideme sa prejsť k lagune, čo je 200m z kopca. Chatárova dcerenka hodí do mňa kompliment…”nice shoes”… myslim, že to znamená “pekné oči”… poďakujem a určite sa zapýrim…jazyky mi nikdy nešli. Zadýchaní a poniektorí uzimení sa vraciame k chate. Zjavne nám výška nerobí dobre, všetci sme ako polosprostí, ťažko sa nám vyjadruje a už okolo deviatej ležíme v spacákoch.

0215 13413200 resized

Spomenutý Švajčiar nás atakoval svojou výrečnosťou už od nášho príchodu. Samotár, dva mesiace na KTM 690ke sa túla po krajine. Má defekt a prosí nás o pomoc. Jeho duša je stará, tenká a každým nafúknutím mu púšťa lepenie. Najskôr mu ponúkame našu rezervnú, ale nakoniec, aby neohrozil naše rezervy a plány, ponuku odmieta. Chatár mu medzičasom zariadil, že mu novú dušu niekto privezie, čím sa nám všetkým uľaví, pretože v našej výstroji máme len dve a ťažký terén nás ešte len čaká.

Pôvodný plán bol pokračovať okolo celého parku. Avšak na jeho opačnom konci je colnica na prechod do Argentíny a keďže nemám techničák, narobil by som zbytočné komplikácie.  Preto volíme ústup a nepokračujeme hlbšie do parku. Žiaľ daň za moju sprostosť. Sorry chalani.

Štvrtok 15.02.2018Laguna Santa Rosa - opäť stanovačka v púšti ( 240km )

Ráno krásne, ako len ráno na horskej chate môže byť. Všetko sa postupne prebúdza do nového dňa. Plameniaky si už močia nohy v lagúne, slnko opiera do okolitých svahov, tiene pohybujú krajinu. Prví turisti vychádzajú na túru, my sa už v zabehnutom režime snažíme vymotať.  Okolo pol desiatej sa lúčime s hostiteľmi a odchádzame.

Aby sme sa nevracali tou istou cestou, Švajčiarik nám dáva tip na jednu odbočku. Od chaty sa opäť vyšplháme do najvyššieho sedla a po 18km odbáčame vľavo na malú cestičku. Už od prvého pohľadu na odbočku nám srdcia jasajú, lebo pohľad do stúpajúceho údolia je prekrásny. Cesta ide pomedzi 300 až 500 metrové skalné steny, nie strmé, skôr plytké, pomedzi krásnu zeleň. Ku koncu sa priestor otvára a ponúka ďaleké výhľady. Pohybujeme sa vo výške 2800 až 3500 mnm. Môžem to tu opisovať rôznymi spôsobmi, ale niektoré veci, myšlienky či obrazy sa opísať nedajú. Treba to zažiť. Prichádzame do mesta Copiapó, kde už tretí deň po sebe robíme nákup na večeru a raňajky. Obligátne chlieb, syry, jamon, rybyčky, džús, kola, olivy a samozrejme vinko. Neviem ako dlho ešte vydržíme s týmto menu. Keďže sme vynechali cestu okolo parku s lagúnou, máme deň k dobru. Dohodli sme sa, že opäť prenocujeme na našom mieste v púšti, od mesta vzdialenom asi 80km. Vcelku unavení sa rozbiehame po ceste a naše mysle i telá chcú byť už zakempované. 

0214 22451800 resized

V jazde Roman dáva povel, aby sme zastali a navrhuje skrátiť si cestu cez púšť. V prvom momente si myslím, alebo má ľahký úpal, alebo mu úplne preplo. To čo som si skutočne pomyslel, je nepublikovateľné a viacmenej jeho návrh zamietneme. Matúš ide prvý, po odbočku k skratke je asi 5km a keď k nej prichádzame, vodca dáva smerovku. Zmenil názor a chce ísť aj on. Začínam sa obávať o zdravie chalaňov, snažím sa svoju nechuť obhájiť strachom o víno, aby sa nerozbilo. Chalani ma však prehlasovali a púšťame sa krížom. Slnko už nie je tak vysoko, terén je čitateľný a po chvíľke si uvedomujem, aký to bol super nápad. Kempovacie miesto máme zaznačené v GPS, takže stačí držať smer. Pálime ako nadržané stepné kozy, užívame si jazdu a po mojej únave a nechuti už niet ani zmienka. Máme úsmev medzi ušami a radosť na duši. Námatkovo ešte skúšame objaviť krajšie miesto na stanovanie, ale po pol hodine hľadania to vzdávame i veru ideme rovným smerom na naše miesto. 

Je šesť hodín, v pohodičke sa rozložíme. Hygiena je po štyroch dňoch dôležitá,  už aj ponožky a trencle idú ťažšie z tela dolu, tak sa každý umývame s pollitrovkou vody. Večera je rovnaká ako ostatné tri dni len ten pocit čistoty je iný. Okolo desiatej zaliezame do stanov, ja ešte pri vnímaní trojfázového chrápania zapisujem udalosti do polnoci. Zapíšem jeden deň a odpadávam od únavy….

Piatok 16.02.2018 Púštny kemp - Antofagasta ( 560km )

Ráno sa prebúdzame našťastie živí i keď sa niet na čo tešiť. Vieme, že nás čaká dlhý presun a bojíme sa nezáživnosti. Presúvame sa postupne na sever. Dnešná trasa viedla hodný kus po pobreží a následne sa striedavo s vynáraním, ponárala do vnútrozemia. Na konci dňa sa zhodujeme, že ani zďaleka to nebolo nezáživné, ale naopak výnimočné. Pobrežná krajina bola krásna, skalnatá, kľukatá a voňavá od oceánu, tá vnútrozemská zas ako jedna veľká kulisa znázorňujúca povrch Marsu. Iba že už s vybudovanou cestou, kde pohľad z horizontu na horizont častokrát meral 20km. Keď som v pondelok spomínal rovnú diaľnicu tak nie, až toto boli rovinky.

Cestou sa zastavujeme na dvoch zaujímavých miestach. Prvé je najväčšie Európsko-Južnoamerické observatórium na svete. 5km od odbočky Vás cesta privedie k uzavretému areálu nad ktorým sa na kopci hrdia štyri megaobrovské dalekohľady. Druhou zaujímavosťou je “ Ruka púšte”… dlaň trčiaca z piesku, umelecké dielo vysoké asi 8m. Taká trošku blbosť, ale celkom fotogenická :-)

0216 22211200 resized

Sme v oblasti kde nie je signál a medzi benzínkami bolo 250km. Prichádzame na prvú pumpu, tankujeme a konečne sa objavuje aj palička signálu. Zisťujeme v akom stave je techničák, status je stále “odovzdané lokálnemu prepravcovi”. Od toho záleží náš ďalší postup.Telefonujeme Martine s prosbou, aby zavolala do hotela, nám sa to nedarí. Je sedem hodín, máme za sebou viac ako 500km a plán potiahnúť až do hotela 230km sa rozpadá. Sme hladní a celkom už cítiť únavu. Martina nám kvôli hotelovému systému nedokáže povedať, či pošta prišla. Sereme na to, ideme do najbližšieho mesta nakúpiť a pokúsime sa niekde zakempovať pod kopcom. Už po tme sa tisneme niekam do neznáma čo najďalej od svetiel mesta. Nie je tu žiadna rovinka pre stany takže bude musieť postačiť aj kamenné pole frakcia od 0-4 po 64 v spáde. Zajtra Vám poviem ako sme sa vyspali. Zdar a SiluHeugi & kolektív

0216 21292400 resized
0216 22211200 resized
0217 13380400 resized
0217 13395500 resized
0215 21535900 resized
0215 17181700 resized
0215 16455100 resized
0215 15382900 resized
0215 13413200 resized
0215 00385200 resized
0214 22451800 resized
0214 16253000 resized
0214 15542200 resized

Konečne na motorkách - 14.02.2018 12:08

Pondelok 12.02.2018 Valparaíso - Motorest - severne niekde po 360km vedľa diaľnice

Prebúdzam sa s myšlienkami na dnešný deň, mám strach a viacmenej som dosraný z toho ,ako celý deň dopadne. Megaprúser, ktorý som včera spomínal bol ten, že som si len tak večer medzi rečou uvedomil, že nemám techničák od motorky. Verte mi priatelia, už dávno ma tak nezamrazilo. Enzo po získaní tejto informácie sa tváril, že to je riešitelný problém, ktorého účinok však končí, ak sa rozhodneme prekročiť hranice do Bolívie. Cez hranice bez dokladov to určite nepôjde. Hneď ráno začnem prehadzovať nočné myšlienky na činy a snažím sa zabezpečiť, aby sa techničák dostal čo najskor medzi moje ostatné potrebné doklady, ktoré mám pri sebe. Ale poďme pekne po poriadku…

Takže po takmer prebdenej noci (hlavne Ja) vstávame o 6:45. Dohodnutí sme, že o ôsmej vyrazíme na colnicu, aby náš odchod z Valparaíso bol čo najskôr. Ranné párky s jogurtovým mliekom proces urýchlujú, na colnici sme prví, Enzo prejavuje najvačšiu radosť, keď počuje buchot pečiatok na naše dokumenty. Okolo 9:30 odchádzame legislatívne odbavení z colnice na sklad, kde nedočkavo vyzeráme po ploche (kde je asi 70 motoriek) tie naše. Keďže sú najkrajšie, najdeme ich rýchlo. Asi po hodinovom procese konečne odchádzame v sedlách opäť k Enzovi baliť.

Medzičasom sa snažím zabezpečiť, ako dopraviť čo najskor zabudnutý techničák do Chile. Je nutné niekoho pustiť do domu, vysvetliť mu, že techničák je v nočnom stolíku a zabezpečiť, aby sa táto magická plastová kartička dostala do Bratislavy do 18:00 ku kuriérovi. Matúš rieši kuriéra, ja obvolávam a píšem polovičke vesmíru s prosbou okamžite sadnúť do auta a páliť s dokladom do BA. Je až neuveriteľné, keď spočítam čas, za ktorý sa toto celé podarilo zabezpečiť. 13:30 som dostal info, že sa našiel Človek, ktorý to doručí, a o 17:00 už boli doklady v BA na letisku v rukách kuriéra. Keby sa to nepodarilo, stratili by sme další deň a to už by bola katastrofa.

Touto cestou sa chcem poďakovať všetkým, ktorí sa snažili pomôcť akoukoľvek formou, predovšetkým však chlapom Maťo Sajfa Krčah a Stano Repa za ich ochotu a obetavosť. Chlapi vážim si veľmi čo ste pre mňa spravili a ostatné poriešime keď sa vrátim :-). Úprimne sa priznám, že som bol dojatý. Vážim si to a ĎAKUJEM! Doklady boli odoslané do hotela, kde by sme mali byť cez víkend, takže zatiaľ budem jazdiť na hulváta bez nich.

Po príchode k Enzovi začíname kmitať ako ujebané molekuly. Balíme, prebalujeme, optimalizujeme váhu. Z predstavy, že za hodinku vyrazíme nám je po dvoch hodinách už ťažko. Nakoniec s veľkou pompou vyrážame po treťej poobede. Snaha je prejsť aspoň 200km. Nakoniec sa nám podarí natočiť 360km a zastavujeme vedľa diaľnice v motoreste.

Cesta po diaľnici bola celkom príjemná. Krajina samý pahorok, sem tam kopček, sem tam úžľabinka. Diaľnica vypílená podľa pravítka pomedzi borovicové háje, ktoré po čase vymenili parohaté sukulenty. Jazda dynamická, viacmenej akonáhle vypáliš z pumpy, skrútiš šulec a bez toho aby si zatáčal, ideš stále rovno na ďaľšiu pumpu. Na jednej z takýchto pumpových zastávok stretávame pána asi v päťdesiatke z Argentíny na bicykli. Nadviazal kontakt, tak sa mu chválime, že sme v podstate prvý deň na tripe. On reaguje uplne pokojne a odpovedá, že to je sice úžasné, ale on je už na tripe od 15.6.2015 a prešiel 30 000km. Zvečním ho na foto a s rešpektom sa rozlúčime.

Okolo ôsmej večer prichádzame do spomenutého motorestu. Už prvý kontakt naznačuje, že to bola dobrá voľba. Cena priaznivá a personál prívetivý. Pani nás upozorňuje pri chatke, že pivo v bare síce majú, ale piť ho môžeme len tu. V reštike je zákaz. Rýchlo sa vybalíme a utekáme jesť. Keďe zákazy sú na to aby sa porušovali, prehovoríme ju aby nám dala pivo do šálok, aby nebolo vidieť obsah. S veľkým úsmevom odchádza do kuchyňe a prináša nám brutálne zamaskované pivo. Objednáme si jedlo a keďže z neznámich dôvodov ani prsty na rukách nestacili na znázornenie počtu poprcií, za chvíľku nám táto dáma (mimochodom chalani vraveli že je v legínach a bez nohavičiek) prinesie neskonzumovateľné množstvo jedla na stôl. Obžratí ako valasi okolo polnoci laháme do postele. Únavu si ani neuvedomujeme, sme štastní za dnešný skutočne bohatý deň.

Utorok 13.02.2018

Motorest vedľa diaľnice - Copiapó + 30km (púšť Atacama) - 494km

Prebúdzame sa do daždivého rána, ale keďže náš dnešný cieľ je púštna oblasť Atacama, čo je jedno z najsuchších miest na planéte, kde na niektorých miestach nepršalo aj niekoľko desaťročí, štartujeme s optimizmom.

Dnešný deň bol viacmenej o rýchlom presune. Skoro 500km po diaľnici, ktorá je rovná a nezáživná. Teplota sa pohybovala okolo 21 stupňov, posledných cca 200km nás zohrievalo na 28. Našťastie asi v polke cesty bol brutálny horský prechod, prevýšenie odhadom 70m, takže tých 8 zátačiek nám nedovolilo driemať. Okolo šiestej podvečer prichádzame do mesta Copiapó, robíme nákup na večeru a rano, lebo plán je konečne spať vonku. Asi 30 km od Copiapó odbáčame na začiatok zajtrajšej pieskovej etapy. Nachádzame krásne miesto, konečne rozkladáme stany, sledujeme západ slnka, po zotmení hodujeme. Priatelkami sú nám rôzne dobroty zapíjané červeným vínkom, pohľady na nádherné hviezdne nebo s dominantným Južným krížom a nebojácna túlavá líška. Pri zhasnutých čelovkách si vážime tieto chvíle a tešíme sa na zajtrajší deň.

Kvoli kvalite signálu to bude dnes bez fotiek. Ďakujeme za pozornosť a pozdravujeme Horám Zdar

Heugi

Nútený oddych vo Valparaiso - 12.02.2018 03:47

Nútený oddych vo Valparaiso

Sobota 11.02.2018

Let sme nezmeškali i keď sa nám podarilo vínko vypiť, rovnako ako aj všetku vodu pred kontrolou batožiny, teda až na tu jednu zabudnutu fľašku v Babčiho batohu. Skutočne s veľkou radosťou sme nastupovali konečne do lietadla.

Let bol vzhľadom k našej únave rýchly a pohodový. Jednému z nás sa podarilo prespať 11 hodín čomu nerozumiem, lebo mne išlo vyraziť močový dekel už po štyroch hodinách. Prvýkrát sme alkohol v lietadle okoštovali až tesne pred pristátim, čo svedčí o tom, že nástup do lietadla nemohol byť v stave triezvosti.

Na letisku už čakal človiečik od Enza, ktorý nás doviezol zo Santiaga do mesta Valparaiso. Tu je základňa miestneho vybavovača prepravy motoriek…vystrčená ruka poľského prepravcu. Pôvodne sme mali spať niekde v hoteli, ale keďže sme sa deň zdržali a zaplatené ubytko prepadlo, prijali sme ponuku stráviť víkend u neho a jeho nemeckej priateľky Martiny. Je to taký basecamp motorkárov, ktorí navštívili túto krajinu s cestovateľským úmyslom.

Sobota prešla ani nevieme ako. Malá prechádzka do blízkeho okolia nás celkom zmorila. Vlastne ani nie tak prechádzka, ako hladanie vývarovne. Natlacili sme pseudohamburger, zaliali ho kolou a bruchá boli plné. Cestou domov už len nákup potravín na večeru a ďalší deň. Večer popíjame vínko a snívame o tom ako naplniť túžbu sedieť konečne na motorkách. Dohadujeme s Enzom nedeľný program.

Nedeľa 12.02.2018

Raňajkujeme ako králi, Julio (Roman) pripravuje slúbenú praženicu. Okolo jedenástej odchádzame taxikom do mesta, kde sa odohráva 16.ročník cyklo downhill “Redbull Valparaiso Cerro Abajo”. Celé mesto tým žije, plné ulice, trať ako prasa. Borci sa púšťajú úzkymi uličkami strmhlav dolu mestom. Ale nie ako v Bratislave, že sa pustím z hradného kopca po Mudronke 500 metrov a skáčem si na obrubníček…tu majstri preskakovali celé ulice, autobusy, trať viedla priamo cez chodbu rodinného domu, kde hoši vylietavali z druhého poschodia do záhradky na rampu :-) Šport, ktorý robíme my je nebezpečný, ale v porovnaní s tým, čo jazdili týto zúfalci, sa riziko zabiť sa nedá porovnávať. Šialené.

Slnko pieklo ako drbnuté. Ja s Babčim podvečer vyzeráme ako krásne ugrilovaná albínka severského typu, hlava mi svieti ako červená diskogula v bordeli. Slnkom vyčerpaní a zážitkami obohatení hľadáme opäť žrádelňu. Po včerajšej skúsenosti sa snažíme nájsť niečo ľudskejšie. Bez vína sa na hotel vrátiť nedá, takže behom do Supermerkada a autobusom naspäť k Enzovi.

Stále si nahovárame, že aj napriek časovej strate 2,5 dňa stihneme všetko naplánované. Prídeme síce o dni oddychu, ale nie je vôľa vypustiť ani jednu časť tripu. Samozrejme siliť nič nebudeme, ale zabojovať bude potrebné.

Zajtra ráno ideme konečne pre motorky. Snaha bude prevziať ich čo najskôr, vrátiť sa sem, nabaliť a čím skôr vyraziť. Medzičasom vyplavilo ešte jeden megaprúser, ale o tom zatiaľ nechcem písať, lebo ma napína od nešťastia. Kocky sú už hodené a zajtra sa uvidí.

Verím, že zajtrajším dňom budeme môcť tento výlet volať motovýletom a konečne naše srdcia zaleje cestovatelská radosť.

Majme sa Zdar a Silu

Heugi

Nútený oddych vo Valparaiso - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
Nútený oddych vo Valparaiso - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
Nútený oddych vo Valparaiso - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
Nútený oddych vo Valparaiso - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
Nútený oddych vo Valparaiso - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
Nútený oddych vo Valparaiso - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
Nútený oddych vo Valparaiso - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
Nútený oddych vo Valparaiso - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
Nútený oddych vo Valparaiso - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018
Nútený oddych vo Valparaiso - Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018

Deň Nula alebo “Všetko zlé, je na niečo dobré” - 09.02.2018 19:48

Deň Nula alebo “Všetko zlé, je snáď na niečo dobré”.

Dobrodružstvo. Takto sme nazvali náš trip do Južnej Ameriky a musím povedať, že od jeho začiatku sa udalosti okolo nás krútia v tomto duchu. Ale poďme pekne po poriadku.

Štvrtok 8.2.2018 je dňom začiatku motovýletu do vysnívanej destinácie…Chile, Bolívia a Argentína. Stretávame sa vzhľadom k zlému počasiu už o štvrtej poobede u Španďa v servise a odtial nás Miloš vezie na letisko. Tam prichádzame v trojhodinovom predstrihu pred odletom. Máme pohodičku, čas neriešime, vybavíme check in, odovzdáme batožinu a v dobrej nálade sadame do prvého baru na pivko. Infotabuľa ukazuje meškanie letu 45 minút. Na prestup v Paríži máme 1,5 hodiny, resp. už iba polovicu, čo si myslíme, že je stále OK. Po krátkom čase sa meškanie predlžuje na 75 minút a to už začíname byť mierne v strehu. Našťastie sa meškanie už nepredlžuje a odlietame z viedne 21:30 namiesto 20:10.

Let Viedeň - Paríž mal trvať takmer 2 hodiny, chalanisko za volantom to skrátil približne o 10 minút. Tesne pred pristátim prišla letuška za nami s informáciou, že vedia o našom následnom lete do Santiaga a že pri východe bude na nás čakať osoba, ktorá porieši náš ďaľší pohyb. Z lietadla sa vymotávame ťažko, rýchlym krokom a s natiahnutými krkmi šlaháme von. Čaká nás malá milá dievčina od ktorej očakávame dobré správy a hlavne to, že sa s nami rozbehne k nášmu lietadlu. Žiaľ milo nám oznamuje, opak…let ste nestihli a už vobec sa nejaví, že by s nami chcela niekam utekať. Chvíľu bojujeme, pretože podľa hodiniek je ešte lietadlo na letisku, ale po chvíľke rezignujeme a snažíme sa spracovať túto nemilú skutočnosť. V tichosti, každý so sebou kráčame v jej tieni, občas sa len do prázdnej haly ozve výkrik zúfalstva v podobe nadávky.

Tento milo-nemilý posol správy nás odovzdáva na checkine daľšiemu frantíkovi, ktorý s nami rieši prebukovanie leteniek, hotel a ostatné v podstate blbosti, pretože veci ako strava či nová zubná kefka v kozmetickom balíčku, ktorým nás velkoryso obdarovali nás vobec nezaujíma. Stále spracovávame dalšiu postupnosť a dôsledky tejto straty času.

Aby toho nebolo málo, tak nás rozdelujú po dvoch do dvoch roznych hotelov, ktoré samozrejme ani nie sú pri sebe. Celé zle. Zrejme z našich vyčerpaných, nahnevaných a strhaných ksichtov pochopili, že nič horšie nám nemohli vystrojiť a po chvíli a vynaložení drobnej energie, nám oznamujú, že našli ubytovanie v jednom hoteli. Konečne dobrá správa. Neskôr nechápeme, kde bol problém, lebo okolo letiska je asi 20 hotelov s 30 000 lôžkami kde skoro nikto nebol. Nepochopitelne aj z toho pohľadu, že nám recepčný dáva každému vlastnú izbu.

Po drobných komplikáciach s nastupením na autobus, ktoré sa mi tu ani nechce rozpisovať, konečne prichádzame na hotel. Sú 2 hodiny ráno, u Babčiho na izbe žerieme všetko čo sme dostali do daru od aeroliniek a padáme do kómy s dohodou, že sa vidíme o 9.na raňajkách.

Je piatok, raňajky boli výdatné, na stole po nás ostal bordel, ako keby nakŕmili autobus polosprostých. Z hotela máme odísť do 12:00 tak ostávame v bare. Majú tu pohodlnejsie kreslá ako na letisku a skurvene drahe pivo. Čas a pohodlie je nám však prednejšie. Predstava 12tich hodín na letisku nás desí. Vonku je zima, padaju biele hovná tak myšlienku dotknúť sa Eifelovky splachujeme pivkom.

Stále si uvedomujeme prežívajúci škrt cez časový plán zvlášť, keď si myslíme, že by stačilo trošku viac snahy a vôle Air France a písal by som celkom iný príbeh.

Stratený deň nie je taký problém. Ani to, že sme mali zaplatené miesta na sedenie do Santiaga. Najvačším problémom je piatok, prichádzajúci víkend a neistota, visiaca hrozba, že nám dajú motorky až v pondelok, keďže colnica bude víkendovať. Matúš informuje prepravcu motoriek, aby nás dnes nečakali, že prídeme v sobotu a s malou dušou dúfame v príjemnú odpoveď napr." hoďte sa do kľudu, problem je vyriešený”. Okolo 16:00 príde správa, ktorá zastaví trávenie "šťavnatého" Mekáču... “ Je nám to ľúto, v sobotu colnicu nevybavíme, motorky môžete prebrať až v pondelok". Asi už máme toho všetkého dosť, lebo sa nikto z nás nepovracal ani od zúfalstva ani z toho, čo konzumoval a vlastne sme to prijali v kľude ako očakávaný fakt. Pani sa nás snaží utešiť, v nedeľu sa v Santiagu ide downhill, možno pride aj kúzelník Filip Polc a pozýva nás. Asi neodmietneme...

Predbežne dva dni v hajzli, ale musíme si povedať “nevadí”, aj toto je súčasť dobrodružstva.

Sila a vôľa nám nechýba, bojujeme ďalej. Pre istotu však Matúš s Babčim išiel kúpiť víno, také predodletové, aby čas utiekol so zlými myšlienkami. Najbližšie Vám napíšem, či pomohlo :-)

Držte palce nech nezmeškáme aj tento let a my sa Vám čoskoro ozveme.

Pekný víkend priatelia, všetci pozdravujeme

Heugi

185111 resized
185925 resized
0208 18212500 resized
182833 resized
185949 resized
0209 02395800 resized

Pred odchodom - 08.02.2018 07:32

Priatelia, takto za pár hodín uz budeme sediet v letiskovej hale, popijat startovny drink a uzivat si pocit zaciatku dobrodruzstva.
Cas na pripravu a balenie sa krati, postupne zhromazdujeme veci, vzajomne komunikujeme, aby sa na nic nezabudlo. Neverime, ze nezabudneme, takze pracujeme s pocitom...co zabudneme - nepotrebujeme.
Doladovali sme grafiku na trickach a myslim ze vysledok je uzasny. Hrda skupinka budeme :-)
Dakujeme BITTER STUDIOS aj za trpezlivost pri tvorbe loga.

Este sa v kratkosti vratim k preprave motoriek.
Spominal som, aka je klucova ich samotna preprava. Ked vsak Matus zacal komunikovat so svojim nadejnym prepravcom, cele to zamrzlo. Dotycny nekomunikoval a zial nebol schopny ani potvrdit casovy harmonogram prepravy, na ktory priamo nadväzovali vsetky ostatne postupy, napr.uz len kupa leteniek. Nastastie sa nam podarilo zohnat a oslovit ineho prepravcu.
Spolocnost Advfactory je z Polska a uz prva komunikacia s nou nas upokojila. Po prejdeni si legislativnych sraciek a serioznom ucesani ceny sme 5.12.2017 nakladali motorky. Kedze sme sa rozumne dohodli na cene, dovolime si ich uvadzat ako partnerov tripu. Rovnako Dakujeme

Nechcem zatial hodnotit spolupracu s Advfactory, lebo ved len "uniesli" motorky. Mame vsak info, ze 18.01.2018 prisli do ciela. Ostava len verit, ze to tak je a ze ked prideme do Santiaga, budu motorky cakat pripravene na cestovanie.

Ak sa nic vazne za tyzden neudeje, pripadne ma neprepadne nejaky pocit, s ktorym budem mat potrebu Vas oboznamit, ozveme sa z Viedenskeho letiska.

Zdar a Silu Priatelia

Heugi

received 2063850443633115
received 2063801456971347
received 2063801543638005
received 2063801793637980
received 2063801960304630
received 1923776297635702
IMG-20171205-WA0002
IMG-20171205-WA0003

Chile - Bolivia - Argentína 2018 - 10.01.2018 15:27

Vitajte v živom sledovaní výpravy do Južnej Ameriky. Všetko to tu vypukne 8.2.2018.

Chile - Bolivia - Argentína 2018
Chile - Bolivia - Argentína 2018

Kto?

Matúš Gerek - matus
Rišo Babčan - babci
Roman Kraupa
Jožo Heuger - heugi

Kedy?

Odlietame 8.2. 2018
Prilietame 4.3.2018

Predpokladaná dĺžka tripu: 6000km

S myšlienkou vycestovať práve do tejto "Dakarskej" oblasti sa pohrávame už niekoľko rokov. Hlavným problémom bola preprava vlastných motoriek, ktorý sa začal javiť ako vyriešený. Samozrejme v dnešnej vesmírnej dobe sa to môže zdať ako proces bezproblémový, ale opak je pravdou. Treba si uvedomiť, že motorky sa prepravujú v lodnom kontajnéri a preprava jedným smerom trvá takmer 2 mesiace. Dôležité je mať istotu v tom, aby aj po našom návrate domov niekto zodpovedný, finančne motivovaný a pravdepodobne s indiánskym rodokmeňom poslal naše motorky za nami domov.

Takže keď prišiel minulý rok začiatkom októbra mail od Matúša s nápadom zrealizovať dlhodobú túžbu menom Južná Amerika so zabezpečenou prepravou, všetkých nás nadchla. Chvíľu. Vzápätí sme ho zrušili, že nie je vhodná doba :-) (každý sme mali svoj dôvod, zjavne nepodstatný kedže ideme) a skúšali sa ho presvedčiť odložiť túto čarovnú myšlienku o rok.

Matúš nepopustil, dal silne argumenty a tak sme postupne začali makať na tom, aby začiatkom decembra mohli motorky odplávať. Nebolo to jednoduché, ale nakoniec sme sa 5.decembra 2017 s motorkami rozlúčili a popriali im štastnú plavbu.

Dnes je 25.január. Píšem tieto riadky tesne po ukončení Dakaru. Nemyslím teraz výsledky, ale kto túto najťažšiu rally súťaž sveta trochu sledoval a vnímal, prostredie či krajinu ktorou sa pretekári pohybovali, tak videl, aká nádherná a krásna cesta nás čaká.

My sa na tento výlet, úlet či dobrodružstvo veľmi tešíme.
Preto Vás chcem úctivo a pokorne poprosiť o Vašu morálnu podporu a možno o Váš záujem sledovať príbeh, ktorý budeme žiť a písať.

Držte nám prosím palce, budeme to potrebovať!

Heugi, Matúš, Roman, Rišo

Pridané: 14.02.2018 Autor: heugi pošli na vybrali.sme.sk

Súvisiace články:

Hodnotenie: (13 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (19)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku: