Naživo: Chile - Bolivia - Argentína 2018

Novinky RSS

15. Motoride stretko sa blíži - registrácia uzavretá, kapacita plná - 15.08.2018 14:44

Tešíme sa na vás, tu je niekoľko posledných no dôležitých informácií:

Už v piatok podvečer sa stretneme v *Kamenci pod Vtáčnikom *na *15. ročníku Motoride stretka*, dovolím si pár posledných info:

V mieste vás dnes očakávame niekedy poobede. Predpokladám, že tam dorazíme cca 12-13hod a postupne to tam pripravíme. Prihlásených je takmer 90 ľudí a zo skúsenosti viem že prídu aj neregistrovaný. Počasie by malo byť OK.

*Tri dôležité veci:* 1.* Prístup na chatu *- V článku na konci je mapka <[clanok 8445>] miesta konania. Ak si ju priblížiš bližšie zbadáš na nej trasu prístupu ku chate. Na konci obce sú už aj šípky - je lepšie ísť pomerne kvalitnou asfaltkou (mierne vľavo na konci obce) ku kameňolomu a cca 200m pred kameňolomom sa odbočuje z cesty vpravo na rozbitú lesnú cestu. Vyznačíme to šípkami. 2. *Tombola *- Nezabudni doniesť nejakú maličkosť - cenu do tomboly - tak ako vždy nejde o extra cenné veci ale veci vtipné, suveníry z ciest, moto veci ktoré máte navyše, domáce lahôdky tekuté aj mäsové a podobne :-) 3. *Nezabudni na príchod s plnou nádržou* - ak sa chceš zúčastniť spoločného výjazdu. Na trase nemáme naplánované ráno tankovanie.

Ku kempovaniu: Predpokladáme že na terase sa bude večer sedieť a bude tam aj trochu zábava. Ak preferuješ trochu tichšiu noc tak si postav stan na opačnom konci.

Info: Pozvánka: 15. stretnutie motorideákov - Motoride Tour 2018, 17. - 19. 8. 2018, Kamenec pod Vtáčnikom

Tešíme sa na vás!

Transport motoriek, záverečná bodka. - 10.05.2018 23:13

Prave mi napísal Matúš "Nenapises nieco vtipne na stranku, ze uz mame masiny?" Skusim reku.

Včerajší deň, dovolím si povedať, úspešne ukončil náš americký sen. Sme od 4.marca doma, náš príbeh však nemal do včera pevný a zdarný koniec. Poslednou bodkou bol transport motoriek do Európy a následne k nám domov. V stredu 9.mája konečne docestovali aj motorky. Síce 2 týždne po termíne, ale prišli. Ešte šťastie, že preteky v Piliščieve minulý víkend boli zrušené. Inak by som musel krúžiť uplne v inej kategórii. Motorky prišli viacmenej v poriadku. Drobné poškodenia, ako zlomený plast, či stratené tesnenie na veku nádrže (zrejme pri colnej kontrole nádrží kvôli množstvu benzínu, alebo drogám) veľmi neriešime. Napriek tomu je prepravca ochotný škodu uhradiť. Správny prístup spoločnosti, ktorej sme prejavili dôveru.

Aj touto cestou by som chcel poďakovať firme Advfactory Poland za dobrú prácu. Jasné, že boli aj drobné "odchýlky", ale keď si uvedomíme, že celý tento trip bol založený a rozbehnutý na základe schopnosti a možností firmy prepraviť obojsmerne motorky, prebehlo to výborne a Advfactory môžeme len odporučiť. Apropo do 15.mája majú akciu na prepravu do Valparaísa a späť za 1500,-€ (pôvodna cena je 1800,-€)

Príbeh skončil. Čo ďalej? Nevieme. Našu komunikačnú grupu medzi sebou sme premenovali na "Grupa Južná Afrika". Je to len náhoda? Alebo je to miesto kam sa vyberieme? Život ukáže. Sme mladí a svet je veľký. Sny sa snívajú, tie pekné je fajn reálne prežiť.

Ďakujeme Vám za pozornosť.

Matúš, Babči, Roman a Heugi

P.S.: 1.7.2018 odchádzam s inou partiou na takmer dvojmesačnú expedíciu krížom celým Ruskom cez ďaleký Magadan až do Vladivostoku. Ak Awia dovolí a vytvorí live priestor, veľmi rád sa tu opäť s Vami stretnem v ďalšom dobrodružnom príbehu...

Heugi

Fotovideo na takú rýchlu spomienku - 07.04.2018 14:23

Príloha je dostupná do 7. 5. 2018 …zaspomínajme si aj takouto formou…

Kliknite pre stiahnutie - Chile, Bolívia, Argentína na moto 2018.mp4 1,18 GB

Záverečná časť našej cesty - VIDEO Argentína - 03.04.2018 09:14

Video: Chile - Bolívia - Argentína: 3.časť

Druhá časť našej cesty - Bolívia - 28.03.2018 18:45

Video: Chile - Bolivia - Argentina: 2.časť

Kompletná fotogaléria - 24.03.2018 23:37

Milí priatelia,

Konečne sa mi podarilo spracovať fotografie. Verím, že sa Vám budú páčiť a aspoň trochu nahliadnete do obrazu dobrodružstva, ktorý sme prežili a užili si ho. Prajem príjemné sledovanie.

Tu je link Chile, Bolívia, Argentína Moto 2018

Heugi

Video - 1.časť - 21.03.2018 10:10

Ahojte,

hoci to tak môže vyzerať, nezaháľame. Heugi s Rišom triedia fotky, ja som sa zatiaľ pustil do videa.

Video: Chile - Bolivia - Argentina: 1.časť

-- Matúš

12.03.2018 19:51

...aby som Vás udržal trochu v napätí, ponúkam pár obrázkov...

Galéria fotografii - 08.03.2018 09:50

Intenzivne pracujem na spracovaní 1900 fotografii do pozerateľnej formy. Chvíľu strpenia prosím...

Sme na konci príbehu - 06.03.2018 09:37

PIATOK 02.03.2018 VALPARAÍSO - Colný sklad (28km)

Šťastné ráno s praženicou. Netreba skoro vstávať, o pol desiatej ideme na umývarku umyť naše princezničky a okolo jednej odchádzame na colnicu. Tam všetko prebehne hladko, poodpájame batérie. Všetci dobre vieme, ako sa ženy nerady vážia. Nič sa nedá robiť, regula je regula a šup s tými našimi milenkami na váhu. Rozdiel medzi najľahšou a najťažšou je len 10kg, ale celkovo sa stále trochu pohrávame s obezitou. 181,5 kg pri najťažšej, bez benzínu a len s pár drobnosťami je celkom dosť.

Po návrate k Enzovi dopíjame zbytok vína čo máme. Rozhodujeme sa ísť do mesta na večeru a dať si trochu alkoholu. Enzova žena Martina nám dáva niekoľko tipov, odporúča jeden drink a zároveň nás pred ním varuje. Chlapi jeden a dosť, “very strong”. Noc je mladá, ideme do toho!

Do mesta je to asi 20 minút pešo. Máme chuť na pivo, tak to hneď zapichneme v nádhernej starej námorníckej krčme z roku 1908. Priestor doslova dýcha starými príbehmi moreplavcov, stretnutiami i rozchodmi, chlastom i prostitútkami (kurvami sa mi tam hodí viac, ale nechcem byť zas až taký hulvát). Naše tváre sú už poznačené spokojnosťou a úľavou. Jednak z toho, že sme všetko zvládli a druhak z kombinácie vino, pivo.

Náhlime sa do odporáčanej reštiky s čarovným drinkom. Cestou tam, ešte nakúpime na námestí na trhu trošku magnetiek ako také buzny a ideme koštovať ten zázrak. Zbadáme ho na reklamnom áčku, kriedou napísaný na prvom mieste. 6900 pesos (9,50€) za kus???? Si sa s koňom zrazil? To je za litrovku? To musí byť legendárny nápoj! Nedbáme a objednávame. Garsón prinesie asi deci sladko-kyselkavého miešaného nápoja s vyšľahaným bielkom na vrchu. Veď nevravím, nechutí zle, aj osviežujúci je. Spláchnem ho “jak sklenici vody”. Odhadujem to tak na 40 voltov…pche, moja zlatá, ty nevieš čo my tu pijeme na Liptove a netušíš čo je “very strong”… Tyger toč! Davaj do druhej nohy…možeme si to dovoliť, začala “šťastná hodina”…dva nápoje za cenu jedného.

Večeru si objednávame tiež zaujímavým spôsobom. Niekedy bola skutočne náročná komunikácia v španielčine. Čiašnik nevie po americky tak si vetou “nie polo (kura) ale múúúúúúú” objednávame hovädzinu. Myslím, že ešte teraz sa smeje ten chlap a rozpráva tento príbeh každému španielsky hovoriacemu hosťovi. Príjemná a veselá večera to bola.

Tretí si už nedávame. Začíname mať celkom slušnú hladinku. Už musíme len niekde cestou domov zaškúliť do bankomatu, veriť že je výherný a vybrať potrebné množstvo dukátov na vyplatenie ubytovania a zajtrajšieho taxi na letisko. Miestnym public busom sa necháme odviezť k Supermerkadu, z ktorého si odnášame ďaľšie fľaštičky vínka na totálne zošrotovanie sa. Záverečná fáza tohto večera sa odohráva u Enza na terase. Ani toho vína nebolo dosť a vychlastali sme aj tú sedmičku vodky, ktorú dostal náš hostiteľ od poliakov. Ďalej by som už nechcel ísť do detailov, len si pamätám, ako sme si zakazali fajčiť toho páva čo sa tam zrazu objavil, lebo zajtra by nás tie colné drogové psy na letisku rozkúsali na šalát. Krásny galavečierok, ako sa na rozlúčku a ukončenie dobrodružstva patrí. V tomto momente by som chcel pomaly ukončiť moje rozprávanie tohto čarovného príbehu. Príbehu, ktorý bol najskôr niekoľkoročným snom, ktorý sa na jeseň minulého roku začal plniť a pred troma týždňami sme ho začali žiť.

Keď prišiel v októbri Matúš s myšlienkou ísť do toho, zdalo sa nám to rýchle a nezrealizovateľné. Urobil však obrovský kus práce aby sa to podarilo. Vynaložil najviac energie a úsilia nielen v príprave, ale aj počas cesty. Snažili sme sa mu samozrejme pomáhať každý ako vedel, ale bez neho by tento príbeh nebol ani prežitý, ani napísaný. Matúš, celá Tvoja posádka Ti ďakuje za všetko.

Toto dobrodružstvo bolo napínavé udalosťami od jeho začiatku až do posledného dňa. Prešli sme 6180 km za 18 dní bez jediného dňa oddychu! Zmeškaný let nás stál potrebné tri dni, napriek tomu sme to všetko zvládli. Videli sme veľmi veľa krásnej prírody, život ľudí v troch krajinách, jazdili terény o akých sa nám ani nesnívalo. Byť s motorkou vo výške 4915mnm je zážitok a to miesto mám zafixované na celý život. Boli chvíle, boli situácie, ale aj celé dni, keď dno každého z nás preverilo silu psychickej, alebo fyzickej stránky. Je fajn prežiť takýto výlet s ľuďmi, ktorí si popri vzájomnej pomoci občas vedia aj vykričať veci, ale nič to nezmení na ich priateľstve. Pretože to ich priateľstvo má vačšiu hodnotu, ako všetky problémy sveta.

Boli sme dlho a ďaleko od svojích blízkych, ktorých milujeme. Na “chvíľu” sme od Vás odišli, ale verte, že veľmi veľa chvíľ a myšlienok počas odlúčenia patrilo práve Vám. Naše odchody vzájomne bolia, ale milujeme tento šport, ktorý napĺňa naše detinské i chlapské duše tým, čo je následne potrebné pre bežný spoločný život. Ďakujeme Vám, že nám toto všetko umožňujete.

Je potrebné poďakovať aj ľuďom či organizáciám, ktoré sa spolupodielali každá iným spôsobom na zrealizovaní tejto cesty: ADVFACTORY - za prepravu motoriek Yamaha Rača - Andrejovi Paulikovi za jeho pomoc a ochotu KTM Bratislava - Robovi Szászovi za technickú pomoc a podporu Autoservis Motospol s.r.o. - Rišovi Špánikovi za pomoc najrôznejšieho charakteru Hotel REMY Bratislava spoločnosť C.R.A. spol s r.o. Bratislava spoločnosť VERTICAL INDUSTRIAL, a.s. Bratislava

Nakoniec, ale o nič menej chceme poďakovať Vám všetkým, ktorí ste prežívali náš výlet do Chile, Bolívie a Argentíny s nami cez tieto riadky. Snažil som sa verne opísať udalosti, naše zážitky, pocity. Neskromne musím povedať, že písanie bolo vždy na úkor môjho spánku a potrebného oddychu. Napriek tomu som sa vždy na písanie tešil. Vaše reakcie boli zakaždým veľmi príjemné a posúvali ma pokračovať v písaní. Boli ste boli mojim “písacím” motorom, ktorý ma hnal zaznamenať takto podrobne udalosti. Veľmi sa ťeším, ako si týchto 31 strán prečítam s odstupom času a vrátim sa aspoň čiastočne do príbehu. Patrí Vám veľká vďaka priatelia za Vašu pozornosť. Vážime si Vás a Ďakujeme Vám.

No a aby sme sa tu nedorevali na záver, spomeniem ešte jeden príbeh, ktorý sa udial na letisku, hodinu opred odletom lietadla smerom domov. Všetci v dobrej nálade, tešiac sa konečne domov, prechádzame colnou a pasovou kontrolou pred nástupom do lietadla. V tridsiatich búdkach, tridsať colníkov a colníčiek kontroluje pas a tzv PDI, čo je zdrap papiera, veľký ako účtenka z kasy za krabičku Durexov. Tento papierik dostaneš vždy pri vstupe do krajiny. Je potrebné uchovať ho ako zdravé oko, ak máš jedno sklenené. Inak nastáva problem. A čo myslíte? Uchovali sme? Jasne že uchovali, nie sme predsa debilní. Problem bol uplne inde. Keď sme v rámci cestovania opúšťali Chile, lístok sme odovzdali na hranici. Keď sme sa vracali z Argentíny a vstupovali znovu do Chile, vystavili nám opäť takýto PDI doklad. Rozdiel však bol v tom, že na tom druhom vstupe do Chile už bola krížom cez celý papierik drbnutá pečiatka hovoriaca o spôsobe vstupu do krajiny. V našom prípade tam bolo, že sme vstúpili na motorkách. Ako je možné, že chcete opustiť našu krásnu zem na lietadle vzduchom, keď ste do nej vošli na motorke? Kde sú motorky teraz? Začínala sa odohrávať najviac absurdná scénka na letisku.

Romana a Riša nedôsledná kontrola púšťa “von z krajiny”, Matúša a mňa ani náhodou. Tí naši kontrolóri sú dôslední a posielajú nás o poschodie nižšie na colnicu. Uprosíme toho Matúšovho, aby nám ukázal kde to je a dobre robíme, pretože tie jedny dvere pod schodami by sme nikdy nenašli. Rýchlosť chôdze sprevádzača je však tak ukrutne pomalá, že som mal chuť ho kopať do riti každým krokom. Chvíľu čakáme, otvoria sa dvere a pán si vypočuje náš problém. On v tom problém nevidí, len je potrebné, aby nám našu verziu potvrdil niekto s chilským občianstvom. Vysvetlujeme mu, že takýto človek žije na tejto planéte, ale je 120km od letiska a my máme 45minút do “boarding time”. Prízvukuje, že bez tohto jedinca nám nemôže pomôcť a má tu byť s nami, keďže nemáme žiadny papier z colnice o tom, že motorky poputujú naspäť do Európy. Voláme Enzovi, vysvetlujeme, a snažíme sa pánovi strčiť telefón pod ucho s Enzom na druhej strane.

Najskôr sa bráni, ale naše viditeľne pribúdajúce šediny ho odmäkčia. Po 10 minútovom napínavom rozhovore nás chlap berie do nejakej miestnosti krížom cez pol letiska. Najskor si myslíme že na rektálnu kontrolu, potom vysvitne, že hľadáme nejakú jeho nadriadenú. Tá si išla asi v rámci obeda odfrknúť, lebo sme ju nenašli. Vraciame sa naspäť do jeho kancelárie, ktorú užíva s ďaľším kolegom. Tomu vysvetluje našu trampotu, ten zdvihne na nás zrak, chytí pero, hodí na naše účtenky podpis a vybavené. Následne druhým podpisom a pečiatkou ju potvrdí aj náš záchranca, ktorý si neodpustí vetu o tom, ako porušil všetky možné i nemožné predpisy. Cítime sa dojatí, veľmi mu ďakujeme a behom sa vraciame k okienkam na pasové. V diaľke už vidíme stuhnutých chalanov “za čiarou” netušiacich čo sa deje. Kontrola nás púšťa a my, ešte trasúci sa od nervov reportujeme chalanom situáciu. Máme čas akurát sa presunúť ku gejtu a psychicky vyčerpaní sadnúť do lietadla. A kde bol vlastne problém? Keď sme v piatok odovzdávali motorky, z piatich colníkov tam boli len dvaja a tí nestíhali potvrdzovať všetky papiere. Takže nepotvrdili ani tie naše, ktoré sme mali mať pri sebe práve pre to, aby nenastal takýto problém. Enzo sa spoliehal, že to nejako prežijeme, ale skoro sme neprežili. Veľmi sa nám ospravedlňoval, ale keby nás nepustili, tak mu dáme preplatiť dve letenky. Verte, že na záver dobrodružstva to bola veľmi kyslá čerešnička.

HASTA LUEGO AMIGOS

PS: Výsledkom myslenia nemá byť pocit, ale čin. Preto nielen snívajte svoje sny, ale napĺňajte ich a prežívajte. Stojí to za to priatelia!

Jazda popod Andy a návrat do Chile - 04.03.2018 11:33

STREDA 28.02.2018 CHEPES - USPALLATA (448km)

Zas raňajky! Pri večeri sa zvedavo pýtame čo bude na raňajky. Vymenujeme niekoľko požiadaviek, “off course” znie odpoveď. Ráno?… dostávame každý tri buchty: slanú, sladkú a pagáčoidnú + šálka čaju :-) pome preč, tu nás ojebabrali.

Do cieľa mnoho km, naháňačka pokračuje, na zadkoch sa už objavujú prvé dekubity. Nedbáme ani na značky. Ísť na 30ke 110 je už moc. Okolo obeda zastavujeme pri ceste u miestneho predavača melónov. Na šupu zožereme jeden sladučký žltý a kúpime, ako inak, dve flaštičky lokálneho vínka + červený a žltý melón na večer.

Cestou nie je žiadna možnosť stravovania, obedujeme až o štvrtej opäť na pumpe. Zaujme nás grillpub s hamburgermi. Tešili sme sa, že posledný deň v Argentíne dáme steak, ale hlad nás už nepustí a sadáme k stolu. Hľadajúc záchody objavím hneď vedľa prázdnu reštauráciu, vyzerá výborne. Po vyprázdnení sa, volám chalanov, poďme vedľa na steak. S úsmevmi v sekunde zdrapnú veci a ideme. Reštika je to v skutku luxusná, Matúš zareaguje “Heugi, neviem či toto už nie je trochu moc na nás” :-) Verím, že podobne reagovala aj obsluha, keď sa im dnu vovalia štyri špinavé a zaprášené paskudy. Svojimi už nie dobre vyzerajúcimi zaprášenými bundami, batohmi a prilbami zasviníme ďaľší jeden stôl.

Jedálne lístky sú interaktívne tablety s obrázkami, ceny sú porovnateľné s doterajším priemerom, zamastené tablety a tečúce sliny prezrádzajú náš hlad. Ako inak, objednávame steaky, šalát a malé pivko k tomu. To aby sa mastnota rozpustila. Cukrík nám prinesie také flaxne mäsa, že sa nevieme dožrať. Riadny 400 gramový, krvavo prepečený, jemný, šťavnatý, neskutočne lahodný brontosaurus na tanieri. Čo vám budem povedať…jeden z najlepších steakov, aký som kedy jedol.

Ostáva nám zhruba 100km do dnešného cieľa. Krajina sa postupne mení a dvíha z rovín do štítov, priblížili sme sa k Andám. Pohľad na okolité hory je povzbudzujúci a preberá nás z tráviaceho útlmu a stereotypnej jazdy. V diaľke vidieť búrku, zmoknúť je to posledné po čom túžime. Zaujme nás horský hotel v drevenom štýle, ponúka optimálne podmienky a tak poslednýkrát na tejto ceste rozkladáme batožinu. Hneď na recepcii si dávame decovú whisky. Tešíme sa na príjemný večer, sedenie v altánku spríjemňuje pocit, že do úplného cieľa ostáva 330km a to by sme mali zajtra zvládnuť aj s jebačkou na colnici. Pardón za výraz. Vínko, melóny, syr, olivy, jamón. Spomíname, plánujeme, vedieme múdre dialógy, šúlaná cigaretka ma dáva do absolútnej pohody, myslíme na svojich blízkych. Chalani idú spať, ja ešte píšem do jednej, sediac na pni pri ohnisku. Zaspávam s prianím, aby zajtra všetko dobre dopadlo a šťastne sme dorazili do Valparaízo.

Heugi & kolektív

————————————————————————————————

ŠTVRTOK 01.03.2018 USPALLATA - VALPARAÍSO (321km)

Spalo sa nám vynikajúco. Ako to na horských chatách chodí, funguje samoobsluha. Nám ostalo zo včera zopár surovín a hlavne, domáca pani nám dáva vajíčka. Praženička aj keď len z ôsmich príjemne osvieži naše chute.

Vyrážame s pocitom pohody, konečne nemusíme až tak tlačiť na pílu. 320km v navigácii nás robí veselými. Predstava, že večer si dáme pivko u Enza je vábna. Už včera sa ukazovali nádherné scenérie, ale to čo sa predvádzalo dnes tu ešte nebolo. Všetko čo sme doposiaľ videli bolo krásne, nádherné. Vysoké hory sú však iné. Sú majestátne, pyšné, hrdo sa naťahujú k oblakom, aby ukázali svoju silu a veľkosť. Ťaháme sa údolím okolo najvyššej hory Južnej Ameriky Aconcagua vysokej 6960mnm. Neviem to opísať slovami a počasie už lepšie ani nemôže byť. Krásna bodka za celým dobrodružstvom.

V nádeji, že sa dá ísť motorkou ešte bližšie pod horu, vstupujeme do národného parku vo výške 2875mnm. Na informáciách sa dozvedáme od dvoch šumných horaliek, že na moto to ďalej nepôjde. Ak chlapci chcete vidieť horu z bližšia, musíte 3/4 hodinku šľapať pešo. Nechceme. Pofotíme z fotomiesta kúsok od horaliek a pokračujeme.

Masív sa dá na Chilskú stranu prejsť alebo tunelom skoro 7km dlhým, alebo po šotolinovej serpentínami zamotanej ceste. Pri pohľade na štverajúce sa malé mikrobusy je jasné, že to vybrnkáme. “Vstupnú bránu” tvorí pekná kamenno-drevená stavba s portálovým vjazdom. Na jej poschodí je reštaurácia. Krásne odtiaľ rozvoniava, je čas najesť sa. Prídeme k pultu plnému božského žrádla, gazdiná drží tanier a čaká na povely. Len prstom ukazujeme ako debili, ešte toto, ešte z hovädzinky trošku, davaj sem kariryžu, jedno mleté mäsko, švábočky tak za konský nechtík a ujeb mi tam aj z tych fazuliek. Dobréééé, ešte, ešte kúsoček, originál, gracias. K tomu už len kilko miešaného šalátiku a ideme papať. Dnes je úžasný deň!

Fuj kurva, ale som sa nadegviu, ako valach Mišo z horňieho salaša. Napučení vyliezame na motorky a užívame zrejme poslednú šotolinku tejto dovolenky. Cesta vedia až do výšky 3832mnm, fučíme od nažratia aj nedostatku kyslíka. Na hrebeni je tak za futbalove ihrisko turistov, ale výhľad je neskutočne krásny. Chíľočku sedím, rozjímam a nasávam všetku tú nádheru. Spravíme niekoľko fotiek a vrháme sa dolu druhou stranou, ktorá je ešte kľukatejšia. Neborák oproti na hardtailovom bicykli šľape oproti nám do kopca, nevieme či ho obdivovať, či ľutovať.

Myslím, že okolo druhej - tretej prichádzame na Argentínsko-Chilské hranice. Ešte toto dnes zvládnuť a už iba 250km do Valparaíso. Prečo sa vždy musí nájsť medzi normálnymi ľuďmi vždy jeden oberkaokaote, ktorý má ešte aj právomoc??? Prečo si tento vypatlanec dvojbunkový neuvedomí, že sme tu možno raz za život a nemožem tušiť, aká je postupnosť pochodu medzi okienkami. Áno, nevieme španielsky, ale ten čurák by sa tiež neučil slovenčinu, keby išiel do Tatier. Niečo išlo hladko, niečo ťažšie. Pobehujeme ako zajace, vypisujeme papier na papier. Aspoň že sa to hýbe. Konečne nás posielajú von na kontrolu motoriek. Prídeme k prístrešku, kde hudba vreští ako v Boccaccio klube pred dvadsiatimi rokmi. Tancujúca colníčka kontroluje batožiny. Keď jej otváram podkovu, hneď chytí igelitku s tabakom. Čo to je? Pýta sa. Tabak. Aha, šomrajúc odpovie. Vanilla tabako, ahaaa…premium tabako, ahaaa…hmmm…Vonia ho a už vidím, ako jeden balíček pojde do jej vrecka. Je to skromné dievča od prirodzenia, usmeje sa, zrejme vidí, že sme jak živé bludiská a púšťa nás. Šťastní sa ideme hneď za hranicou došťať od radosti. Necháme tam svoju pachovú stopu a už len doraziť k Enzovi.

Zostávajúcich 250km nám ubieha, ale mam pocit, že už sa nám veľmi nechce. Musíme obísť ozrutné Santiago a potom už len po diaľnici mastiť do cieľa. Ešte sa zastavujeme v potravinách na nákup a okolo siedmej večer prichádzame do nášho basecampu. Enzo hneď nalieva polsku vodku. Vybaľujeme, prebaľujeme a pripravujeme si veci na zajtrajšie odovzdanie motoriek na colnici. Večera a celkové napätie nás odrovná už okolo jedenástej. Ja chvíľu ešte píšem, ale keď sa po chvíli zobudím v kresle, balím a skáčem do postele. Dnešný deň stál za to, ale úplné uvoľnenie príde, až keď zdarne odovzdáme motorky.

Držte palce

Heugi & kolektív

Čas presunu - 03.03.2018 04:16

UTOROK 27.02.2018 MONTEROS - CHEPES (568km)

Ráno ako hociktoré predtým a predsa iné. Pocitovo iné. V hlavách behá predpoklad, že dnes už snáď dáme denný limit bez blúdenia či zachádzky. V kempe je množstvo stromov, čo bráni vyschnutiu našich stanov. Balíme ich napriek tomu a vyrážame. Obloha je na každú stranu zatiahnutá, váhame či obliecť nepremoky, lebo v diaľke vidieť, ako z ťažkých mrakov visia dažďové závoje. Teplota vzduchu je tak akurát a nechce sa nám zdržovať obliekaním. Dobre robíme, lebo cesta meandruje tak nejak pomedzi kvapky. Vždy keď sa priblížime k dažďu, poteší nás odbočka pod jasnú oblohu.

Dnešná jazda nebola ničím výnimočná. Jasné, cez deň zažijeme veľa zaujímavého, ale celá jazda je poznačená zhonom. Našťastie ani krajina nie je ničím prehnane lákavá, nezastavujeme, nefotíme, len krájame kilometre. Jediné šťastie, že treba tankovať, inak by sme šľahali ako mátohy sústredené na cestu.

Až teraz pri čítaní svojich poznámok si uvedomujem, že včera som Vás dezinformoval. Celá stať o tom, ako sme jedli na pumpe vrátane podarovanej kávy, patrí do tohto dňa. Mne sa ešte podarilo rozveseliť všetkých v miestnosti, načahujúc sa po chlebíku vstanem zo stoličky na ktorej mam prevesenú bundu. Sadanie si naspäť nemá konca, až keď ležím na zemi ako Roháč na chrbte s rukami, nohami nad sebou, Matúš dvihne zrak na mňa a stroho skonštatuje “spadla ti stolička”.

Po množstve ubehnutých kilometroch prichádzame do mesta Chepes. Sú tu iba dve možnosti na ubytovanie. Prvá je obsadená a presúvame sa na druhý koniec mesta s nádejou, že uspejeme v druhom. S dievčinou na recepcii si verbálne nerozumieme, čakáme na jej šéfku hovoriacu anglicky. Čas letí jak prasa, napätie, či budeme mať kde skloniť hlavy stúpa každou minútou. Prichádza milá pani, vychádza nám maximálne v ústrety a my sa môžeme konečne po dlhom dni zložiť. Motorky zatiahneme pod okná izieb, rozťahujeme šnúry na sušenie, vybalujeme stany na preschnutie. Vyzerá to tam ako v Letanovskom Mlyne.

Roman opravuje šucplech, jazdí ako blázon, s prehľadom trhá šŕoby ako na páse. Mne drží ŠPZ len na jednom šróbe. Stratiť ju by značne skomplikovalo situáciu tak opravujem aj ja.

Reštaurácia je v pohotovosti, o pol desiatej dostávame plné taniere jedlo, z bohatej vinotéky si vyberáme vínka. Roman pustil žilu, vraj ešte “meninové” nebolo, nedbáme, aspoň máme dôvod vypiť.

Po príchode na izbu dostaneme šupu do ksichtu. FUJ, čižmy musia ísť von, inak pokapeme…

PS: popri naháňačke s časom nestíham ani fotiť tak vizuálna propagácia je strohá…pohľady však ostávajú v naších očiach.

Heugi & kolektív

Naháňačka s časom - 01.03.2018 12:47

Nedeľa 25.02.2018 CUSI-CUSI - CALDERA (498km mínus 80km)

Po ťažkej noci, keď som sa bál pokrčiť nohy kvoli kŕčom, prebúdzame sa do upršaného dňa. Vstávame skoro, tešíme sa na raňajky. Pán domáci, volajme ho Škulipedro, kde jeho jedno oko pozerá na Ohňovú zem, to druhé sleduje pavúka na strope, nám pripravuje hotovú hostinu. Každému šáločka čaju a rozkrájaný jeden bochník posúchu veľkosti oklamaného langoša. Našťastie zostali 2 paštiky z večere tak “hodujeme”.

Veci nám vôbec neuschli, CéGéčka ( rozumej ceplé gace) obliekame mokré, chvíľu chladia, ale keďže v izbe je 15 stupňov, telo ich za chvíľu vysuší. Z čižiem viacmenej len odkvapkala voda, preto obúvame nepremokavé ponožky a vyrážame do mierneho dažďa.

Vonku je 10 stupňov, všetko vrátane nás chladí jak hovado. Dohoda z večernej porady znie, v najbližšom možnom mieste opúštame Ruta 40 kvoli nedostatku času a napájame sa na rýchly asfalt. Týmto bodom je dedinka vzdialená 40km od Cusi-Cusi. Neviem čo sa udialo v našich hlavách keď sme zastali na rázcestí, ale zrazu sme sa rozhodli pokračovať po šotoline ďalej. Zrejme zavážili fakty a chvíľkové pocity, postupne sa otepľovalo, jazda bola rýchla a krásna, priemerka 60km/hod. To dáme. A čo myslíte? Dali sme? No nedali! Zlé rozhodnutie, ktoré nás stojí 2 hodiny a 80km stratu. Naša spanilá jazda končí po 40 km v momente, keď Romano v brode opäť zatopí filter. Po krátkej operatívke padá rozhodnutie vrátiť sa znovu na rázcestie a šľahať do prdele. Veľmi sme zvažovali pokračovať, veľmi chceme ísť šotolinkou a máme aj odhodlanie brodiť sa. Čo nemáme je čas. Do Valparaíso je 2200km a po prepočtoch nám chýbajú dva stresové, možno tri pohodové dni. Pozeráme do mapy, brodov je ešte neúrekom a jednoducho tentokrát toto nie je naša cesta.Je to škoda, lebo jazda je prekrásna, ale nedá sa. Možno nabudúce.

Zrazu je jedna hodina poobede a my máme za sebou 100km! Dávame smer mesto Abra Pampa, ( pracovný názov Abraka Dabra) síce 100km šotolina, ale odtiaľ bude asfalt. Cesta bola fajn, krajina nádherná a pocit, že sa čoskoro dostaneme von z časovej klietky nás hnal dopredu. V Abre každý zdusíme polovicu kuraťa a režeme.

Okolo šiestej sa cesta začala šplhať do hôr, postupne sa zužuje do šírky 1,5 auta a ťahá sa 40km vrstevnicou úžasnými serpentínami. Užívame každú zátačku, konečne trochu zábavy popri celodennej naháňačke. Zbrzdí nás mrholenie a mokrá cesta. Treba však dávať pozor, okolo sa pasie dobytok a na ceste občas prekvapí rozmočené a šmykľavé kravské oné…hovno. Kilometrov naválaných na hovado, únava a hlad krútia plynom do naplánovaného kempu. Prichádzame do turistickej oblasti, na informáciách nám neschopný informátor dáva kompletné dezinformácie.

V oblasti sú 2 kempy, ideme pozrieť prvý. Stále máme mokré veci, tak dúfame, že bude voľná búda. Majiteľ nám ukazuje možnosti. V plesnivej chatke majú postele šírku 60cm a matrac 100cm. Smutní odchádzame na obhliadku druhého.

Vsuvka…pred kempom preteká cez cestu malý potôčik. Nie popod mostík, ale len tak ledabolo po povrchu. Idem prvý, prechádzam ho v nulovej rýchlosti. Na klzkých skalách mi strhne predok a v milisekunde mrdnem celý do vody. Už ani nenadávam, smejeme sa a chalani ako na detských odrážadlách idú za mnou.

Vonku je tma, blúdením hľadáme našu záchranu, všetkého máme plné zuby. Silným pátraním nájdeme kemp 2. Vyzerá, že tak 4 sezóny už nefunguje. Skúšame hľadať inde, ale bezúspešne. Vraciame sa do kempu č.1. Nepoznáme dôvod, ale pánko nás už nechce ubytovať. Nevieme či vyplavilo jeho ješitnosť, alebo sa bojí o naše životy. Je však ochotný a pomáha nám nájsť ubytovanie. Nakoniec zakotvíme o pol desiatej vo vedlajšom treťom kempe. Narýchlo upracú jednu z chát a my konečne môžeme rozvešať smradľavé a mokré veci. Stihli sme nakúpiť salámku, olivky a syr…uhasíme hlad a ľaháme do postelí.

Dnes sme prešli veľa kilometrov, stále nás však desí vzdialenosť do cieľa. Deň to bol náročný, áno, posunuli sme sa o kus bližšie, ale mrzí nás dnešné zlé rozhodnutie. Na druhej strane sme aspoň vyskúšali. Dúfame, že zajtra odkrojíme značný kus zo zostávajúcej vzdialenosti a trochu upokojíme naše duše.

PONDELOK 26.02.2018 CALDERA - MONTEROS (490km mínus 80km)

Prežívame rýchle ráno, nechce sa nám vyrážať do dažďa, ale musíme. Čo nás okrem iného, skôr spomenutého ešte ženie dopredu a stojí za zmienku je katastrofálny stav sociálnych zariadení. Nie, to nemá nič so sociálnosťou. To sú proste hajzle horšie ako v Maroku. Tam aspoň vieš, že ťa za dverami čaká diera a stupačky. Tu nevieš či si sadnúť, či stáť pri tom, alebo je jednoduchšie vyložiť sa pred dverami. Hnus velebnosti!

Z výšky 3200mnm a ľahkého mrholenia sa dostávame klesaním cez zelené pahorkatiny do údolia. Napájame sa na “Ruta de Vina”, okolie cesty skrášlujú krásne upravené vinice. Zastavujeme pri ceste, kde jedno z miestnych vinárstiev ponúka domáce produkty. Koštujeme v malých dúškoch ponúkaný tovar a kupujeme fľaštičku bieleho a červeného na večernú pohodu. Okolitá krajina je veľmi rôznorodá. Chvíľu pripomína Toskánsko, chvíľu si v Sierra Nevade, o kus ďalej sa cítiš ako v Mexiku. Naša rýchlosť je výborná aj napriek tomu, že opäť ideme po Ruta 40, ktorá ale už v tejto časti je celá asfaltová a aj na mape ja zaznačená ako riadna cesta prvej triedy. O to viac sme prekvapení, keď prídeme k rozvodnenej rieke bez mosta. Ide nás rozhodiť od zlosti, lebo mapa hovorí jasne o kvalitnej prejazdnej ceste. Rieka je neprejazdná a nezostáva nám nič iné, len sa zas vrátiť 40km a pokračovať uplne inou trasou. Nový naplánovaný smer je síce rýchly s nekonečnými rovinami, ale aj o cca 300km dlhší. Namrzení sa otáčame a rýchlosťou ako na okruhu krútime ďaľšie jalové kilometre.

Treba aj zjesť čosi, preto zastavujeme na pumpe, ktorej súčasťou je reštaurácia. Ponúkajú steaky ktorým neodoláme. Konečne dobré jedlo!!! Pani v rokoch, asi majiteľka sa nám venuje, chválime jedlo, objednávame kávu, ku ktorej by aj koláčik bodol. Staff nosí na stôl samé dobroty a my len krochkáme blahom. Babči barista dostáva na záver kilo kávy ako pozornosť podniku. Už len nalepím našu cestovateľskú nálepku na výklad hneď vedľa otváracích hodín a odchádzame.

“Nová” cesta musí spočiatku prekonať horský masív vo výške 3200mnm. Asfaltka je rýchla s peknými zátačkami a umožňuje divokú jazdu. Hnev sa postupne mení na zábavu, predbiehame a klopíme na zjazdených štuploch čo to pustí. Hráme naháňačku s časom, vieme, že treba odjazdiť dennú normu. Okolo siedmej večer prichádzame do mesta Monteros. Nemá význam pokračovať, je najvyšší čas hľadať ubytko. Za mestom objavujeme kemp, kde nás privíta milá dievčina s otcom. Pozeráme miesto na stany a dohadujeme cenu. Tlapneme si, nemáme ale nakúpené, otočka naspäť do mesta kúpiť niečo pod zub.

Pred obchodom ostávam strážiť motorky, nechce sa mi už ani pohnúť a už vobec nie behať medzi regálmi. Chyba. Mal som ísť radšej na nákup, lebo hneď po zaparkovaní pribehli štyri deti, chlapčiská z ulice a spustili milion otázok. Nie nebezpeční, ani žiadni zlodeji, len štyri motorky rozbúchali ich srdcia a nabudili zvedavosť. Ich potreba všetkého sa dotknúť ma privádzala do zúfalstva. Upokojil som ich až ukazovaním fotiek z telefónu. Sparný večer s teplotou 28 stupňov a moja snaha ich ukľudniť počas nekonečnej 3/4 hodiny čakania ma zarosili ako pivo z chladničky. Príchod chalanov s nákupom je spasením.

Už po tme staviame stany, miesto pri rieke garantuje prítomnosť komárov. Prvýkrát počas tejto dovolenky ležíme na tráve a nie skalách či piesku. Pod prístreškom rozkladáme všetky svoje veci na dosušenie, večeriame a koštujeme vínka od hrdého vinára. Biele je mútne ako prasa a zlomené ako barla v Piešťanských kúpeloch. Sľubovanú večernú pohodu zachraňuje fľaša červeného.

Máme príjemný teplý večer. Aj napriek zdržaniu sme všetko zvládli. Pevne veríme, že zajtra nás už nestretne nič, čo spôsobí akékoľvek zdržanie. Tieto posledné dni sú plné stresu a potrebujeme získať trochu istoty.

Zdar a Silu Heugi & kolektív

Vstup do Argentíny - 27.02.2018 13:46

Sobota 24.02.2018 Villazón - Cusi-Cusi (144km)

Hotel s názvom Ideál ponúka jednoduché ubytovanie, v cene sú raňajky. Tie servírujú vo veľkej jedálni, strava biedna a prostredie ešte biednejšie. Cítime sa ako v 1984 v hoteli Esperanto v Račkovej doline. Zjeme čo nám naložia, pobalíme a vyrážame. Dnešným dňom odchádzame z Bolívie do Argentíny.

Colný prechod resp. už vstup do Argentíny je odtiaľ asi 2 km, vidieť ho z diaľky, pretože je tam asi tri miliardy ľudí v dvanástich frontách. Tlačíme sa dopredu, odstavujeme motorky a ideme sa pýtať na postup. Ako to v štátnych službách už býva, vždy je jeden dobrý a jeden zlý príslušník. Natrafíme samozrejme na toho zlého, ktorý v španielčine niečo odvrkne. Potom prichádza ten dobrý, ktorý nás usmerňuje. V tom si uvedomujeme, že nemáme výstupné razítko z Bolívie a nastúpia obavy, či nás nepošlú naspäť. Prechádzame postupne od okienka k okienku, od dverí k dverám a až po prvej uderenej pečiatke sa ukludníme. Dúfame, že nás nedajú vybaliť. Zbytočne. Opäť zasahuje zlý ch-ujo, káže zhodiť všetko z motoriek a pustiť cez skener. Našťastie to je už posledný proces po ktorom nás púšťajú tesne pred dvanástou do Argentíny.
Presunieme sa do najbližšej dediny, kde vyberieme peniaze v miestnej mene. Keďže je pokročilý čas, dohodneme sa, že potiahneme nejakú stovku a potom sa najeme. Vstupujeme na slávnu Rute 40, tiahnúcou sa cez 5000km kontinentom. Nádherná šotolina, široká tak na tri autá dáva znať, že nás čaká krásna jazda. Krajina je podstatne zelenšia ako tá Bolívijská, pomedzi Lamy sa konečne ukazujú aj pasúce sa argentínske steaky. Krajina neustále mení svoj charakter, asi po hodine vchádzame do spektakulárneho úzkeho červeného kaňonu, ktorého dnom preteká rieka. Jazdíme polosuchým riečiskom plným malých brodov, vychádzame z neho postupne von, nadšení jeho krásou užívame nie len okom ale i jazdecky.

Po 100km prechádzame cez malú dedinku za ktorou nás prekvapuje obrovské riečište široke asi 300m. Nie je plné vody, ale tok tvorí niekoľko malých riečok. Naša cesta samozrejme prechádza krížom nevedno kadiaľ. Nasledujeme nejaké stopy z auta, ktoré končia niekde v prvej tretine šírky rieky. Tam stretávame miestneho neboráka na malej motorke, ktorý si naboso prestupava rieku a hľadá najlepšie miesto na prechod. Keď sa ho Matúš spýta na najvhodnejšiu cestu, len stroho niečo odvrkne a ďalej sa venuje svojej činnosti. Pustíme sa hľadať svoju naj cestu na opačný breh rieky s vidinou napojiť sa na predchádzajúcu chrumkavú rutu. Po hodine sa nám podarí prebrodiť na druhú stranu a cez priľahlé zorané polia napojiť na cestu. Tomuto všetkému však predchádza prvé ľahké zaliatie Romanovho vzduchového filtra. Našťastie nič vážne. Vyžmýchame filter a môžeme pokračovať. Ostatné “malichernosti” vzhľadom k ďaľším udalostiam ani nie je nutné spomínať…dobre, dobre tak ma museli chalani dvakrát ťahať zapílenéhpo z bahna, no a čo! Beriem to ako daň za robotu prieskumníka.

Uvedomujeme si však vážnosť situácie, pretože na daľších 30km je potrebné 7x brodiť, čo už samo o sebe zaberie veľa času, nehovoriac o prípadnom technickom probléme či nebodaj utopení motorky. Podmienku neutopiť motorku dávame na prvé miesto a pokračujeme v ceste.

Krátkou jazdou prichádzame k brodu. Prechod ním nie je celkom jasný. Keďže prvý brod som skúmal ja, tento druhý sa rozhoduje preskúmať Babči. Prechádza len tak-tak, v strede brodu ho prúd strháva doľava, ale stihne z neho vybrúsiť. Púšťam sa za ním v trochu plytšom uhle voči vode o kúsok nižšie. Dostanem sa do polovice, kde je voda zrazu najhlbšia a tok najsilnejší, prepadávam sa, prúd ma strhne do svojho smeru, nestihnem ani pridať plyn, motorku zaleje po filter voda a je koniec. Game over.

Ani neviem, ako sa mi z nej podarí zliezť nabok, držiac ju aby nespadla celá pod vodu. Držím ju s odhodlaním nepustiť aj keby mi malo ruky odjebať, stojím po pás vo vode so zatopenými orechmi a prúd je tak silný, že nedokážem urobiť ani pohyb. Stojím a čakám kým ku mne priplávajú chalani a v hlave mám zvláštny pocit. Neviem odhadnúť koľko trvá kým prídu, ale pre mňa sú to chvíle nekonečné. Ani nemám snahu pohnúť s motorkou, pretože mám problém stáť vobec na nohách. Mať o pár kg menej, tak ma odplaví. Prichádza pocit bezmocnosti, ľútosti a strachu. Prvé uvedomenie si, že je megaveľký problém, technický aj časový, ten materiálny sa ma len tak zľahka, ale bolestivo dotkne, keď vidím ako divoká hladina mútnej vody laškuje s tankvakom plným fototechniky. Úprimne bez hanby poviem, že mám pred vodou nie rešpekt ale strach, čo vygradovalo celú situáciu i pocity do stratosféry. Myslím, že keby je hladina o kúsok vyššia, tak motorku hľadáme na dne. V polozablokovanej mysli vnímam hlasy, chalani sú pri mne a snažíme sa dostať motorku na breh. Ku podivu sa nám to darí, v maximálnom adrenalíne a vypätí síl ju dostávame na breh. Stále sme vo výške okolo 3800mnm, tak chvíľu trvá kým to rozdýchame. Neviem či slovo “zúfalstvo” dostatočne vystihuje situáciu.

Problém je na svete, poďme ho riešiť. Dve motorky pred brodom, dve za brodom. Náradie samozrejme na opačnom brehu. Roman sa zahrá na vodníka a prinesie všetok vercajch čo máme. Je jasné, že do valca nasalo vodu, v lepšom prípade ju stačí vyliať, v horšom budeme menit komplet olej ktorý nemáme. Motorku dvíhame na zadné koleso “do sviečky” , z výfuku sa vyvalí hektoliter, v zúfalstve a v nádeji stlacím štartér, ale samozrejme piestom ani nepohne. Je jasné, že ideme rozoberať. Zhadzujem batožinu, uvoľňujem bočné nádrže, aby som dokázal demontovať airbox. Keď sa to podarí, vylejem z neho liter humusu. Pohľad do karburátora plného vody hovorí jasnou rečou…”Houston, máme problém”. Chalani mi verne asistujú, je jasné, že svieška musí ísť von, aby sme z valca dostali všetku vodu preč. Keď zistíme, že sviečkový kľúč máme len na modely do roku 2013 a potrebujeme na 2015ku, prichádza ešte väčšií pocit zúfalstva, beznádeje a hnevu. Matúš pohne rozumom a skúšame pri postavenej motorke so zaradenou asi trojkou spätný chod. Vyzerá že niečo “povolilo”, voda z valca zbadá denné svetlo a rynie sa von. Keď zapneme zapalovanie, nasaje čerpadlo a otvorí klapku v karbesi čo vypustí daľší objem nemalého množstva tej zasratej červenej vody. Prichádza čas, keď treba skúsiť štartovať. Prvýkrát ani piestom nepohne, s pocitom “sme v prdeli” celý proces opakujeme. Takto postupne bez dychu vypumpujeme všetku vodu a skúšame štartovať. Máme prvý úspech, motor točí, točí, motor chytá, motor vrčí…neopísateľná radosť. Olej bez emulzie zdvojnásobí radosť.

Ja všetko montujem nazad, chalani ako chodili pre náradie na druhý breh, našli lepšiu cestu cez brod. Po dvoch hodinách sa pohýňame ďalej, neviem ako ostatní, ale ja som osobne psychycky aj fyzicky značne vyčerpaný a to sme len na začiatku neznámej cesty.

Odhodlaní, ale aj mierne ustráchaní prichádzame k tretiemu brodu. Všetci sme po vajcia mokrí, v každej čižme liter vody tak skúmanie rieky jej prestúpavaním nám nerobí problém. Beháme krížom-krážom hľadajúc najplytšiu a najstabilnejšiu líniu. Viacmenej bez problémov prechádzame. V tom prichádza oproti partia dvanástich borcov na ťažkých GSách, 990kách, 1190kách aj 1290kách. Pýtame sa ich na cestu, vraj toto je prvý vačší brod. Táto informácia nás upokojuje a pálime preč.

Blíži sa koniec dňa, prešli sme cca 140km čo je katastrofa, mokrí, unavení, od raňajok nič v papuliach, odbáčame do malej dedinky v nádeji na úspech ubytovať sa. Máme šťastie, hostel ako lusk, malý domček, tri izby, jedáleň, kuchynka. Vyzliekame všetok ten mokrý hnoj, rozkladáme sa po celom dome, naše pachy prebíjajú pachy domu. Gazdu vyplatíme a necháva nás tam samých. Trochu sa skulturnime a utekáme do najbližšej a samojedinej reštaurácie. Pani nás vypoklonkuje, že nič nemá a nevarí, neuvedomujúc si, že od hľadu sa aj zabíja. Zachraňuje nás malý špinavý obchodík a naše klasické menu. Chlieb, paštika, rybyčky a kola. Samozrejme všetko dupla, lebo aj na raňajky.

Pri večery rozoberáme situáciu, veľmi nás tlačí čas a vzdialenosť, dnešným tempom sa nedostaneme nikam. Rozhodujeme sa opustiť slávnu Ruta 40, teda jej šotolinovú časť a najkratšou cestou sa presunúť na rýchle asfaltky. Rozobratí na molekuly padáme do molitánových matracov. Asi som fakt vyčerpaný, lebo prvýkrát v živote dostávam kŕče do stehna, ale také, že idem zdochnúť…už nech je nový deň, lebo tento nebol dobrý…snáď bude zajtra lepšie…

Zdar a Silu

Heugi & kolektív

Krásna Bolívia - 24.02.2018 04:11

Štvrtok 22.02.2018 Bivak na Altiplano de Bolivia - Uyuni (275km)

O ôsmej vyliezame zo stanov. Skôr nemá význam, lebo všetko je namrznuté a bez slnka nie je život. Ani neraňajkujeme. Nechutí nám a viacmenej ani nemáme čo. Zostávajúcich cez 200km by malo byť rýchlejších ako včera, tak sa púšťame okolo pol 11 na cesty. Už len sporadicky zastavujem a fotim, lebo všetko sa zachytiť nedá. Z jazier trčia plameniaky, Lamy ak sa nemotajú po cestách, tak sa pasú na vyprahnutých pláňach s trčiacimi trsmi nejakej trávy. Zchádzame z hôr stále po desivej ceste do prvej dediny s túžbou dať si čaj. V malom obchodíku nám domáci pánko čaj nespraví, ale odporúča najbližšie mesto San Cristóbal. Na rozlúčku nám ponúka plnú igelitku koky. S úsmevom odmietame a mastíme ďalej.

V Bolívii je problém s benzínom. Pumpy sú veľmi sporadicky a aj tie ponúkajú palivo cudzincom za inú cenu ako domácim. Hneď nás pumpár upozorňuje, že cena za liter nie je 2,60 ale 3,70. Spočítame to málo peňazí čo máme, počty nepustia, tak tankujeme. Po hromadnom natankovaní do všetkých motoriek chlap zahlási 450,- a my nechápeme, veď na stojane je 280,-…stojan neprepočítava. Šuhajko nám veľkodušne dáva zľavu na 400,- a ja mu ukazujem, že máme len 300,-. Pousmeje sa, mávne rukou a že to je OK. Spokojní pokračujeme v ceste.

Okolo pol štvrtej prichádzame do Uyuni. Vyberáme dukáty a hľadáme hotel. V pláne máme ešte pozrieť Salara de Uyuni, obrovské soľné jazero, kde chlapcom na Dakare odchádzala komplet elektrika a vrakovisko starých parných rušňov.

Hotel dohadujeme rýchlo, pozhadzujeme batožinu a ideme sa v prvom rade najesť. Hladní jak vlčáci sadáme do reštiky, objednávame Lamacinu a energetické čaje. Príjemne nadegvení odchádzame k jazeru čo je 13km. Už z diaľky vidieť krásnu bielu plochu (žiaľ fatamorgána), odbočka vľavo a po piatich km sme tam. Kukáme ako telce, sklamaní z toho čo vidíme. Zrejeme výdatné dažde zaplavili plochu a hladina má tak 30cm. Veľká to škoda, lebo sme sa tešili ako skromne pobeháme po bielej ploche. Takýchto miest nie je veľa na svete. Namiesto toho tam brázdia toyoty s turistami. Smutní sa necháme spolu odfotiť a ideme preč.

Pre dnes ostáva už len návšteva asi najväčšieho vrakoviska lokomotív vo vesmíre. Chvíľu hľadáme cestu, ale napokon triafame. Ja mám zrejme slabý úpal a veľmi si to neužívam, ale pohľad na vrakovisko je zaujímavý. Staré krásne parné rušne zoradené za sebou, niektoré ešte na koľajniciach, ponúkajú pohľad do histórie a ľudského kumštu. U nás by to už spoluobčania rozpalili a odviezli do šrotu, tu sa človek môže v predstavách skutočne vrátiť do dávnych čias osídlovania a budovania železníc krížom celým kontinentom. Celých 400km po planine zo San Pedro de Atacama do Uyuni bolo nádherných a náročných zároveň. Motorky aj my sme dostali zabrať, ale stálo to za to.

Piatok 23.02.2018 Uyuni - Villazon (354km)

Včera prišlo uvedomenie si, koľko máme času a kilometrov do konca dobrodružstva tak, aby sme stihli odletieť domov. V priemere 400km denne vzbudzuje rešpekt, zvlášť, ak istá časť sú šotoliny. Preto sa rozhodujeme raňajkovať už od pol osmej, aby sme nestrácali čas.

Ráno odhodlane nabehneme na raňajky, pani v jedálni zrazu v strese. Jedlo nepripravené a my už len tak-tak v sebe držíme “sklamanie”. V tom nejaký rozospatý menežérik hotela pribehne ťukajúc si na hodinky a vtedy si uvedomujeme súvislosti. V Bolívii je ešte navyše +1 hodina posun. A tak sa mi nechcelo vstávať…šup ešte na polhodinku na bidlo.

Vychutnávajúc si túto darovanú polhodinu nám radosť pokazí klepkanie dažďa. Vieme aký terén nás čaká a začíname prehodnocovať, či neísť radšej asfaltom, pretože nomôžeme si dovoliť stratiť už ani pol dňa. Dohodneme sa, že rozhodnutie padne na odbočke z asfaltky. Tá je 80km od Uyuni, ľahko na nej poprchá a terén je mierne rozmočený. V pozadí, naším smerom visí značná oblačnosť s viditeľným dažďom. Napriek tomu sa rozhodujeme ísť do toho a zabojovať. Matúš nás ubezpečuje, že pôjdeme 150km krásnou krajinou a nerisknúť to by bola škoda. Už po prvých kilometroch sa tešíme tomuto rozhodnutiu, pretože terén aj okolie sú úžasné. Po chvílke výjdeme spod dažďového mraku a už si to len užívame. Plávame rozmanitým terénom vo výške priemer 4500mnm, všade sa pasú stáda Lám, cesta lemuje vyschnuté koryto obrovského riečiska. Občas trasu obohatí malý brod, občas nás v zátačke prekvapí jej prepadnutý okraj.

Veľa fotíme, zastavujeme, ale všetko sa snažíme držať v tempe. Asi 50km pred koncom tejto parády, keď sa tešíme ako dobre nám cesta ubieha, na jednej z fotozastávok nenaštartujem motorku. Je predpoklad, že problém je elektrického charakteru, lebo vypínač, ktorý mám namiesto spínačky, raz ide, raz nejde. Prístup k nemu je ako prístup k peniazom, najskôr treba odstrojiť motorku od batožiny, dať dolu sedlo a pátrať po chybe. Vyzerá, že budú musieť ísť dolu aj bočné nádrže, čo pri blížiacom sa mraku pridáva na nervozite. Našťastie ich stačí čiastočne povoliť a cesta k vypínaču je otvorená. Pátrame, skúšame v snahe niečo nezoskratovať, po chvíli je už jasná závada potvrdzujúca pokazený spínač. Poprepájam všetko ako má byť, skúška spojenia, motorka naštartuje. Prepájací drôt, ktorý použijem má zlý kontakt, trochu nás ešte hodí do stresu, ale nedám mu šancu nasrať ma, ešte raz všetko skontrolujem a motorka funguje. Sme šťastní, lebo zostať na tom mieste s pokazenou motorkou je nepredstaviteľné.

Strácame asi trištvrte hodinu, čo nás núti pokračovať chvíľami na hranici bezpečnosti. Krajina okolo je však tak nádherná, že je problém skombinovať jazdu so sledovaním okolia. Prichádzame do malej dedinky s malým obchodíkom. Koštujeme miestny energeťák, pofotíme život na dedine a pokračujeme do cieľového mesta Vallenar. Tam prichádzame šťastní, že sme sa nenechali odradiť počasím a že sme videli skutočne kus krásneho Bolívíjskeho sveta. Hlad nás zavedie do rodinnej reštaurácie, kde pri jedle príjmeme rozhodnutie dať ešte 100km až takmer k Argentínskym hraniciam do mesta Villazón. Babči ako hlavný barista zbadá, že majú riadny kávostroj, konečne výborná káva nás nakopne pokračovať aj napriek blížiacej sa búrke.

Cesta je kľukatá, živá a veľmi príjemná. Pri jednom zastavení vedľa cesty, Babči smutne skonštatuje “zadný tlmič mám v piči a vyhadzuje ma zo zátačky”. Skúšame pérovať, naozaj to vydáva divné zvuky a chod je sekavý. Ľahnem pod motorku a vidím odkrútenú šróbu na prepákovaní. Chvala Bohu že len toto, dotiahnem ju a opäť môžeme pokračovať, dúfajúc, že dnes už sa nič výnimočné neudeje. Odmenou za dnešný úspešný deň nám je nádherná sýta dúha.

Do Villazónu už prídeme v kľude a radosti. Motorky nás dnes trochu potrápili, ale denný plán sme splnili nad očakávanie. Hotel pri ceste ožije našou návštevou. Roman má dnes meniny, blahoželáme mu ho tam a zapíjame to vínkom.

Zajtra sa pokúsime vstúpiť do Argentíny.

Pekný víkend priatelia

Heugi & kolektív

Vstup do Bolívie - 23.02.2018 02:59

Streda 21.02.2018 San Pedro de Atacama - bivak na Altiplano de Bolivia niekde v 4200mnm smerom do Uyuni ( 218km )

Dnešným dňom sa presúvame do Bolívie. Ranný štart máme výborný. Skoré raňajky nám umožnili byť už o deviatej na pumpe, odtiaľ bol už iba kúsok na colný úrad, ktorý vydáva výstupné razítka z krajiny. Tie vybavíme do polhodiny a vyrážame smer Bolívia. Na hranice je to asi 80km. Hranica ako taká tam ani nie je. Na Chilskej strane je to jedna búdka s dvoma colníkmi. Búdku spoznáš podľa nekonečného radu ľudí, ktorí buď vstupujú, alebo vystupuju, čakajúcich na pečiatku. Ide to celkom rýchlo, za hodinku odtiaľ odchádzame. Bolívijsky prechod je trochu konštrukčne vačší, ale obhospodaruje všetko jeden oficiér. Najprv skontroluje naše motorky, následne vybavuje všetkých ostatných, ktorí prišli po nás. Očakávame, že jeho stratégiou je počkať kým všetci odídu a následne nás ošklbať. Zavolá si nás do kancelárie, vypisuje papiere a porúča sa. Choďte v mene Božom. Krivdili sme mu, sorry, o to vačšia je naša radosť, že konečne vstupujeme do Bolívie.

V dnešnom pláne máme cieľ mesto Uyuni vzdialenom cez 400km. Tento cieľ je však veľmi optimistický a už od začiatku nám je jasné, že ho nedáme. Prvým dôvodom je moje neustále fotenie na každú stranu čo zdržuje, tým hlavným je však stav cesty. Vedeli sme, že od hraníc bude už iba šotolina, ale toto nečakal nik z nás. Cesta je rozbitá a nebezpečná, túto spojnicu medzi Chile a Bolíviou navštevuje veľmi veľa turistov, ktorých rozvážajú na terénnych autách, miestni šoféri majú potrebu ukazovať svoju zručnosť, takže ich jazda je dynamická a bezohľadná. Stále prach, jamy ako pasce na mamuty, tvrdé koľaje fungujúce ako koľajnica ťa zahodia do škarpy ako handru a rolety? Aké len chceš…roleta piesková, roleta štrková, roleta hlinená…vyber si. Na striedačku celých 400km spojnice. Motorky dostávajú svoju najväščiu šancu v živote vydržať a nerozsypať sa.

Nemá význam opisovať okolitú prírodu, pretože sa to opäť nedá. Za slovo “nádherná” by sa tie hory mohli uraziť a to nechceme. Z fotiek posúďte sami. Zo začiatku stále stúpame až do 4915mnm, teplomer ukazuje 10 stupňov, ale zimu si neuvedomujeme. Sme ohromení scenériami a nadmorskou výškou. Cesta postupne klesá do 4300 a to je naša “letová” hladina celý deň. Okolo druhej zastavujeme pri horskej chate. Dávame obed a prvýkrát koštujeme čaj z koky. S rozbúchanými srdciami pokračujeme ďalej. Náš dnešný cieľ sme zredukovali na polovicu. Čas neúprosne beží, okolo piatej si povieme, že skúsime ťahať ešte dve hodinky a zakempujeme. Po krátkej jazde Matúš zastavuje s defektom na prednom kolese. Prebehne nám myslami, že dnes sme dojazdili, ale po zhodnotení situácie sa púšťame do opravy. Spoločnými silami sme za pol hodinku hotoví a pokračujeme ďalej. Iba jedno hovado nám prefrčalo okolo hláv, zaprášilo nás a pokračovalo svojim smerom.

Po chvíľke prichádzame k nádhernému jazeru s hotelom a necháme svoje hlavy pomútiť príjemnou predstavou spania v posteli a teplou sprchou. Keď nám gazda zajebe 350,- dolárov, usmejeme sa a pokračujeme v jazde hľadajúc svoje miestečko na stany. Netrvá dlho, zosadáme z motoriek a za výdatného vetra rozkladáme stany dúfajúc, že po západe slnka sa vietor utíši. Ja sa ešte odoberiem pred večerou posedieť si sám so sebou a myšlienkami, beriem foťák a sledujem, ako zapadajúce slnko farbí okolité končiare a pastviny. Kúzelné chvíľe. Okolo deviatej vietor slabne, ale to už sme dávno zalezení v spacákoch so zamrznutými soplami. Sme v 4200mnm, je zima a každý dúfame, že nebudeme musieť ísť cez noc síkať. Do rána klesne teplota na mínus 3. Ja som žiaľ musel, nespalo sa mi dobre, ráno som rozdrbaný a pomáhajú mi prežiť len ranné lúče. Chcelo by to koku.

Je už štvrtok večer, viac dnes nevládzem písať, idem spať…

Majme sa Heugi & kol

22.02.2018 23:33

Všetko na jednotku! - 21.02.2018 04:41

Nedeľa 18.02.2018 San Pedro de Atacama (100km)

Nedeľné ráno je pokojné. Na ôsmu ideme na raňajky a motáme sa skoro do jedenástej po terase. Máme pohodu, relatívne, Babči repasuje elektriku na GPS, kontrolujeme základné veci na motorkách a pomedzi to plánujeme deň. V okolí sa nachádzajú rôzne prírodné úkazy, vyprázdnime bagle a ideme na ľahko. Úplne iné vozenie, hlavne po šotolinách.

Ako prvú atrakciu navštevujeme soľnú lagúnu. Vlastne nenavštevujeme, pretože cukrík na rampe od nás pýta 10 000 miestnych šušňov (14€) na hlavu za vstup. To nám príde trochu barbarské za 4 minúty návštevy niečoho, čo nie je až tak zaujímavé. Zvlášť, keď sa podobná lagúna nachádza asi kilometer odtiaľ a je vraj zadarmo. Po príjemnej poľnej ceste sa k nej presúvame a narazíme na malý kráter plný vody, kde sa kúpu domáci. Pekné miestečko na schladenie, nemame plavky tak len pofotíme, trochu sa pogrilujeme na slnku a ideme dalej. Pred vstupom k druhej lagúne nás čaká otvorená rampa, nikde ani nohy ktorá by drankala peniaze, len ceduľa na malom domčeku pripomína že treba platiť. Cena je 2000 šušňavých, ale keďže nie je komu, ignorujeme to a ideme k lagúne. Nevravím že to nie je pekné, ale jazierko s bielym povrchom uprostred planiny s polouschnutými rastlinkami je zaujímavé len preto, lebo ho dotvára okolitá scenéria. Žiadna fauna a flóra na pokraji života. Pofotíme a utekáme ďalej, pretože tiene sa nám strácajú pod podrážkami.

Valle de la Muerte…Údolie smrti…je naším ďaľším cieľom. Vraciame sa naspäť k San Pedru bočnými poľnými cestami, prechádzame jeho okrajom a vchádzame do údolia. Keby Tu niekto pýtal vstupné, tak rozumiem za čo. Na vstupnej bráne však nik nie je a my doň vstupujeme úzkou cestou medzi nádhernými skalnými stĺpmi. Celá sprístupnená časť údolia je dlhá možno 3 km, ale i tak ponúka nádherné tehlovočervené pohľady. Sem tam je medzi skalami malá piesková duna, na jednej z nich sa dvaja neboráci učia snowboardovať. Zastavíme sa na chvíľku a sledujeme ich úsilie. Posledných cca 500m pred koncom je cesta presypaná nafúkaným ultrajemným pieskom. Ísť pomaly je nemožné, skrútime šulce (na riaditkach), turista-neturista, treba dreť a prebíjame si cestu k vrcholu. Asi si o nás nemysleli nič dobré , ale čo nie je zakázané, je povolené.

Pomaly sa vraciame k hotelu, ale ešte sa nám žiada pojazdiť po piesku. Nachádzame si svoju pieskovú stenu, chalani jazdia, ja ich fotím. V diaľke vidieť prichádzajúcu búrku, dosť bolo jašenia a ide sa domov.

Sú asi štyri hodiny, po včerajšku ostalo nejaké vínko, tak sediac na teraske mu krútime krky. Sme hladní, dve fľaše nás akurát tak rozbabrali a mňa naštartovali pofajčievať tabačik. Ideme sa najesť, cestou späť kupujeme ďalšie lahvinky. To už pani domáca zbystrila a upozorňuje nás, že vína bolo na dnes dosť. Možno preto, že sme pili a fajčili na terase, pričom sme si neskor všimli tabuľu s prísnym zákazom požívať alkohol a fajčiť na terase :-) Centrum mesta má príjemnú atmosféru, ideme ešte na malú prechádzku hlavnou ulicou. Tá ponúka nočný život, plno agentúr živiacich sa výletmi do okolia a množstvo malých obchodíkov so suvenírmi. Babči je zas hladný, už ho voláme Kyselina, nezostáva nám nič iné, ako zasadnúť do baru na pizzu a popri tom si dať jedno pivko na spánok.

Máme za sebou príjemný deň, bez naháňania sa. Čas na oddych prišiel práve včas.

Pondelok 19.02.2018 San Pedro de Atacama - Calama (100km) Návšteva medenej bane Chuquicamata mine

Dnešný deň očakávame dve kľúčové udalosti. Prvou je, či nás pustia do bane na prehliadku a druhá, či konečne prídu moje doklady.

Ráno je nezvyčajne chladné. Do Calamy prichádzame o pol jedenástej. Cestou nám trochu prefúklo kosti. Teplota sa pohybovala od 12 do 16 stupňov. Ruky rozmrazujeme vyhrievanými rúčkami.

Hotel máme rezervovaný, po príchode sa môžeme hneď ubytovať. Rýchlo povybaľujeme základné veci a taxíkom odchádzame do agentúry, ktorá organizuje exkurzie do bane. Problém, ako som už predtým spomínal je, že vstup je možný len na základe mailovej registrácie na presný termín. Zmeškaný let nám návštevu skomplikoval, napriek tomu sme si povedali, že skúsime šťastie a postavíme sa do radu ako náhradníci. Do agentúry prichádzame s hodinovým predstihom ako prvá náhrada. Tých registrovaných prichádza stále viac a viac, čo nám berie nádej na úspech. Po hodine čakania si nás zavolajú a oznamujú, že majú voľné len 3 miesta. Roman s jeho dobrosrdečným srdcom sa obetuje, odchádza na hotel a my traja sadáme do autobusu. Mrzí nás to o to viac, keď vidíme niektorých zúčastnených, ako ich celá exkurzia nezaujíma. Roman ďakujeme a veríme, že sa ti čoskoro revanžujeme. Máme šťastie, lebo ďaľší náhradníci odchádzaju s dlhým nosom domov.

Baňa je vzdialená 13km. V autobuse musíme byť pripútaní, nafasovali sme oranžové vesty a prilby. Sprievodkiňa nám dáva inštrukcie ako keď nastúpiš do lietadla. Prvá zastávka je v mŕtvom meste v tesnej blízkosti bane. Mesto vysťahovali resp. obyvateľov premiestnili v roku 2007 ďalej kvoli prašnosti. Ostalo len prázdne mesto, ktoré sa snažia uchovať ako skanzén. Tu dostávame krátku prednážku o histórii a technologických postupoch ťažby.

Postupne sa presúvame za prísnych bezpečnostných opatrení k najzaujímavejšiemu miestu prehliadky, k samotnej tažobnej jame. V súčastnosti je to druhá najvačšia “mina” na svete z ktorej sa ťaží meď. Kráter má rozmer 5x3 kilometre a hĺbku 1,2km. 89 megavyklápačov odtiaľ nonstop vyváža suť. V priemere každé piate auto vezie náklad s obsahom medi, ostatné vyvážajú hlušinu. Obrovské bágre naberú na jeden záber 150ton hmoty, ktorou na dvakrát naložia tieto “tatrovečky”.

Aby ste mali predstavu o autách ktoré vyvážaju hmotu, tu je zopár technických info. Auto má výšku 7,6m, šírku 5,6m a dĺžku 15m. Váha vozidla 150ton, náklad 300ton. Výška pneumatiky 4m, cena jednej je 40 000 USD so životnosťou 8. mesiacov. Motor má výkon 3600 koní, jeho spotreba je 4 - 6 litrov nafty za minútu. Brzdy sa chladia olejom. Trasu z dna jamy na jej horný okraj prejdu za hodinu. Vidieť takéto monštrá v pohybe vzbudzuje rešpekt až strach. Celá prehliadka trvá tri hodiny. Vidieť niečo takéto v nás zanecháva silný zážitok.

Prichádzame na hotel, ja sa snažím trochu písať, chalani riešia Matúšove vyhrievanie rúčok. Hlad je mrcha, všetko ide bokom a vyrážame do mesta. Na poslednú chvíľu najdeme normálnu reštiku, objednávame si metrové pivo a flaxne mäsa. Záver dňa chalani trávia chlastaním vína, ja zodpovedne píšem koľko vládzem. O polnoci opadávam a dúfam, že sa fajn vyspím. O štvrtej sa budím na vrčanie motorovej píly, dávam štuple do uší, lebo Matúšove nozdry nestíhajú ťahať vzduch. Idem sa vyšťať, rozsvietim, cmukam…nič nepomáha, lebo beťár aj on má štuple…nechápem prečo. O pol piatej zomieram zlomený ako vzduchovka. Aj tak ho mám rád…veď ja mu to vrátim…

Utorok 20.02.2018 Calama - San Pedro de Atacama ( 214km ) Cieľ - El Tatio Geyser 4300mnm

Zobúdzam sa s pocitom choroby, dávam si od doktora Matúša Zinok. Dnešná “len” 200km trasa nám dáva pocit časovej pohody. Potrebujeme ešte zameniť Chilske dukáty na Bolívijske a vyraziť. Pri balení sa Matúšovi podarí odlomiť anténu na GPS, tak ju lepíme v podzemnej garáži kde práve fekálom ťahajú hotelové sračky. Misia je úspešná, anténa funguje a vyrážame do banky meniť. Proces o ktorom si myslíme, že bude trvať 15 minút sa naťahuje na hodinu a pol. V bankách nemenia pokiaľ nemáš založený účet a posielajú nás do miestnej Cambio. Z toho máme obavu, ale nie je iná možnosť. V druhej zmenárni nakoniec meníme, ale odchádzame s pocitom, že nás ošklbal. Čas je nám však vzácnejší, zrazu je pol dvanástej a my sme stále na začiatku cesty.

Konečne sa vymotávame z Calamy, po 80tich km sa asfalt mení na fajnovú šotolinku. Vodorovná krajina sa postupne mení na hornatú, zasnežené šesťtisícovky sa k nám približujú a ukazujú svoju majestátnosť. Vsupujeme do nádhernej krajiny, konečne vypráhnutá jednotvárna príroda dostáva farby, objavujú sa zvery pasúce sa na sýto zelených pláňach. Teplota klesá z 22 na 12 stupňov, vzduch je čistý ako po letnom daždi. Vrcholom je nadmorská výška 4518m. Odtiaľ klesáme šotolinkou do národného parku El Tatio Geyser, kde sú horúce pramene a gejzíry.

Vchádzajúc do parku nás kasíruje tetuška, šarmom sa silným argumentom sa nám ju podarí stiahnuť na cene. Argumentom je, že sa nebudeme kúpať v miestnej termálnej piscine. Okrem nás tam je ešte jedno auto a inak prázdno. Prechádzame od prameňa k prameňu, okolitá krajinka dotvára dokonalé pohľady. Prichádzame k piscine, bazénik s termálnou vodou nás oblbne natoľko, že na Romanov popud zhadzujeme handry a nahatí vliezame do bazéna. Kúpanie sa vo výške 4300mnm človek nezažije každý deň, užívame si každý moment s pohľadom na zasnežené okolité hory. Almázia čo vám poviem. Vymočení na Mišelina vychádzame z vody, trasúc sa od zimy a s dychovým deficitom sa obliekame. Naše stuhnuté ksichty stále častejšie nahodia úsmevy a spopkojní odchádzame. Očistené telá, duše i mysle nasadajú na motorky. Do Calamy je to ešte slabých 100km.

Oddýchnutí a už pomerne hladní, kochajúc sa krajinou odkrajujeme z dnešnej poslednej stovky. Cesta je utopená medzi bočnými vyvýšeninami z ktorých dážď zmyl na jej povrch šmykľavý piesok a prach. I tak zrazu v štýle “Pane doktore, Vy ste se zas kochal” nedobrzdím pravotočivú zátačku. Nahnúť motorku viac do zátačky by znamenalo pád a tak po ultrarýchlom zhodnotení to pustím rovno do (našťastie) mierneho protisvahu. Stíham sledovať mihajúci sa terén, vnímam roztrúsené rozbité četné sklo, nedobrzdené tri dráhy z áut. Neviem či úplne z bravúrou, ale nejako som to ustál a vraciam sa na cestu. Keď sa snažím ustáliť tep, Babči ma dorazí otázkou “A ty kam si sa vybral?”.

Apropó Babči… dnes má chalaň narodeniny, tak si ho po príchode do hostela uctíme a vyženieme ho do obchodu pre víno. Všetko najlepšie prajeme Ty sopliak starý!!!

Odhliadnúc od môjho jazdeckého zaváhania musím povedať, že pre mňa bol dnešný deň výnimočný a najkrajší z dní tohto výletu. Zázitky a príroda ktorú sme videli bola nádherná o čom svedčí aj 141 urobených fotiek.

Zajtra sa presúvame do Bolívie. Cesta bude šotolinová s veľkým výškovým rozdielom. Uvidíme ako to pôjde, spať chceme na divoko niekde vo výške pod 4000mnm. Nepredpokladám, že tam bude wifi, tak nezúfajte a prosím, zostante nám verní, my sa vám neskôr určite ozveme.

Ďakujeme za pozornosť

Zdar a Silu

Heugi & kolektív

San Pedro de Atacama - 18.02.2018 14:41

Sobota 17.02.2018 Antofagasta - San Pedro de Atacama (421km)

Nadväzujem na posledné riadky, písal som do pol jednej v noci, čo malo za následok spanie v únave. Napriek tomu sme sa vyspali výborne. Ráno čakáme na východ slnka, aby preschli spacáky a stany. Tábor máme pod kopcom, lúčom trvá večnosť kým sa nás dotknú. Štandardne sa vymotávame do 9:30, dnes štartujeme tesne po desiatej. Predtým dávame ľahký brífing, Matúš navrhuje tri možnosti. Snažíme sa udržať v tempe a vyberáme si možnosť z tretieho výkladu. To znamená presun 420km do mesta San Pedro de Atacama s medzizastávkou v mŕtvom meste. Táto varianta sa nám popačuje a ideme jej oproti.

Približne po 120km jazdy, odbáčame k Mŕtvemu mestu “Pedro de Valdivia” založeného v roku 1931 kvoli ťažbe čohosi, čoho sme sa nedopátrali a ktoré skončilo svoju existenciu v roku 1996. Následne všetko odstavili, vystahovali a odvtedy všetko chátra. Do oblasti vstupujeme hlavnou bránou resp. medzerou medzi bránou a budovou. Pohyb v tomto priestore je zvláštne záhadný. Uvedomujeme si históriu a snažime sa predstaviť si život a osudy ľudí, ktorí tu žili. Radové obydlia sú už zchátrané, ale taká nemocnica či kostol sú stále v zachovalom stave. Mám pocit, že v nemocničnom priestore stále cítiť pach Ajatíny, pohľad do izieb prebúdza pocity bolesti a utrpenia. Fabrika hneď vedľa mestečka je komplet hrdzavá a pôsobí desivo. Ešte sa chvíľu motkáme, ale mám pocit, že je čas odísť.

Nebudem preháňať, ak poviem, že sme sa dnes preháňali mesačnou krajinou. Nič podobné som v živote na cestách nevidel. Obrovské pláne 20, 30, 50km široké lemované ledabolo vyrastenými pahorkami. Niektoré oblé, iné zas ostré, plytké i vysoké. Cesty rovné a dlhé aj 50km. V diaľke sa mihá fatamorgána, naše rite a žiaľ aj vajcia sú už takmer na miňďar. Pravá ruka držiaca plyn na stovke bez pohybu už odumrela a keby nefúkal vietor, tak pol hodinu ani neurobíš pohyb.

Do San Pedra ideme malou obklukou cez mesto Calama kde je hotel, do ktorého majú prísť moje doklady. Na nete vidíme, že stále nedoručené, tak sa aspoň ideme vzájomne informovať s recepciou aký máme problém, aby to náhodou nehodili do koša. Všetko prebehne hladko a pánko nás ubezpečuje, že keď prídu, určite sa nestratia.

Stratil sa však Romanov šucplech (spodná ochrana motora). Cestou mu odvibrovalo úchyt, našťastie mu ostal visieť na oceľovom lanku z brzdy. Preto v Calame hľadáme miestny Hornbach a vymýšľame riešenie. Hneď vedľa hotela sú veľké potraviny, nakupujeme na večeru a raňajky a keďže sme hladní ako svine, neodoláme pečenému kuriatku s hranolkami. Od pokladne na parkovisko vyletíme ako sršňe a v nákupnom vozíku si robíme hostinu.

Asi 100km pred cieľovým mestom sa nachádza druhá najvačšia baňa na meď na svete. Kráter hlboký 1,5km je miestnou i svetovou atrakciou.Na vstup je potrebné rezervovať si termín. My sme rezerváciu mali, ale meškanie letu nám posunulo plány a zrejme sa dnu nedostaneme. Máme ešte v pláne nabehnúť tam v pondelok dúfajúc, že niekto vypadne. Uvidíme či sa pošťastí.

Teplota počas jazdy sa mení z 26 na 17 stupňov, postupne vystúpame do 3400m na náhornú plošinu odkiaľ sa už stačí spustiť do mesta. Je osem hodín, kemp v ktorom sme chceli spať je obsadený. S Matúšom obehávame ubytovania ktorých je tu neúrekom, ale všetko je beznádejne vypredané. Pani v jednom z hostelov má voľnú jednu trojku a jednu jednotku izbu. Cena 35€ na gebulu sa nám však zdá brutal prehnaná. Obiehavame ďalej, ale bez zdarného výsledku. Po takmer hodine prichádzame k chalanom s dvoma možnosťami. Alebo ísť už po tme hľadať spanie na divoko, alebo pustiť žilu. Keďže potrebujeme aj prať, aj elektoronika je na minime, aj ľahký servis motoriek treba robiť, padá voľba nakŕmiť paničku. Neskôr sa tešíme tejto voľbe, konečne sprcha, mäkká posteľ, sedíme do polnoci na teraske, niekto vínko, niekto rum. Príjemný večer, nepríjemné ráno :-)

Ráno padá rozhodnutie, že ostávame tu ešte jednu noc. V okolí je veľa pekného na pozeranie, vyprázdnime bagle a vyrážame na ľahko kochať sa do krajiny.

Príjemnú nedeľu priatelia a ďakujeme za Vašu pozornosť.

Heugi & kolektív

Pušť, šotolinky, hory - 17.02.2018 16:08

Streda 14.02.2018Kempovacie miesto v púšti - Laguna Santa Rosa (240km)

Tento deň bolo v pláne prejsť cca 100km krížom cez časť púšte Atacama a následne sa vyštverať po Ruta del Desierto do národného parku Nevado de Tres Cruces do výšky 4200 m.

Ráno po sprataní bivaku vyrážame okolo 9:30. Teplota už udiera tesne nad 25 stupňov čo po vojdení medzi pieskové duny znamená razom oteplenie na 35. Trasu máme naklikanú v GPS a prvých 25km ideme po vyjazdenej trase. Postupne sa však cesta stráca a začíname hľadať smer. Podľa navigácie vidíme, že sme zrejme o dunu viac vľavo. Kúsok sa vratime a snažíme sa ju obísť. Pre ilustráciu duna mala výšku asi 300m a dĺžku kilometer. Po vrátení sa na jej začiatok však zisťujeme, že smer ktorým potrebujeme ísť je neprejazdný, hľadaním cesty nabehavame ďaľších 10km a perspektíva že sa nám podarí trafiť cestu sa vytráca. Hodnotíme situáciu a vzhľadom k pokročilému času a ešte dlhej cesty do hôr padá rozhodnutie skrátiť cestu. Vymotávame sa najkratšou cestou smerom k civilizácii. Krásne sme pojazdili, ale pre tento deň stačilo. Jazdenie v piesku je veľmi špecifické. Okrem toho, že sa jazdí v teplotách nad 30 stupňov, motorka neustále pláva čo treba telom korigovať, čím je rýchlosť menšia, tým to ide ťažšie. Z miesta sa rozbieha plný kotol na dvojke, pretože jednotka zapíli koleso a stojíš.Je veľmi potrebné vedieť čítať terén, duny majú náveternú a záveternú stranu, tá záveterná može mať plynulý spád, ale aj strmý zráz, takže ak prepáliš horizont, alebo sa rozbiješ, alebo v lepšom prípade preletíš a rozbiješ sa až následne. Každé dvíhanie motorky stojí enormné úsilie a vyčerpáva človeka do dna. Napriek tomu tento terén milujeme a užívame si ho kedykoľvek sa len dá.

Na pumpe dávame obed. Obsluhuje nás síce pekná, ale neskutočne odmeraná dievčina. Buď už smrdíme, alebo jej naše ksichty nesedia. Nasýtení špagetami sa postupne presúvame do údolia. 25km po asfalte za mesto Copiapó, odtiaľ už len cca 100km šotolina a cesta vo výstavbe. Scenérie sa predvádzajú jedna pred druhou, su tak krásne, rôznorodé a farebné, že stojím snáď za každou zátačkou a fotím. Veľa ponúknutých pohľadov zapisujem len do hlavy očami, pretože spraviť fotku znamená zastaviť, zhodiť okuliare, otvoriť tankvak, vybrať foťak, odfotiť a všetko zopakovať v opačnom poradí. 

Údolie je nekonečné, jazdenie úžasné a postupne sa dostávame do najvyššieho bodu 4180m. Toto miesto označuje tabuľa národného parku, je to hrebeň masívu, odkiaľ cesta už len postupne klesá. Po kľukatých cestách sa dolina zrazu otvorila a poskytla pohľad na nádhernú lagunu. U nás to voláme plesá, akurát v tých našich nepostávajú plameniaky.  Schádzame až do výšky 3780m k jej úrovni (laguny), kde nás hneď kasíruje šuhajko na rampe za vstup do parku. Približne 300m od neho sa nachádza horská ubytovňa a keďže je už dosť neskoro, ideme sa opýtať na možnosť prenocovať. 

Chata je vraj obsadená, ale sympatický chatár s ešte sympatickejšou asi dcerou nám ponúka stanové miesta. Problém je, že tato oblasť je veľmi veterná, vietor je tam viacmenej neustále a pofukuje tak, že jeden človek sám stan nepostaví. V prvom kole berieme možnosť stanovať, ale po krátkej diskusii a rade Švajčiara, že budeme mať všetko zaprášené, nám ponúkajú trochu lepšiu možnosť. Možeme spať v chate na dlážke na karimatkach. Stále lepšie, ako v noci naháňať stan medzi plameniakmi a príjmame túto druhú možnosť. Doteraz nevieme prečo, ale zrazu vytasili tretiu možnosť…majú ešte 4 voľné postele v tej istej miestnosti kde sme mali drať dlážku a že teda môžeme spať na nich. Nechápavo na seba pozreme a samozrejme tento komfort kupujeme. 

Miesto je to magické, pred chatou obrovské jazero, v jeho pozadí sa týčia tri zasnežené hory s výškou okolo 6800m, od 5000 je sneh. Západ slnka je nenormálny, nedá sa však vychutnávať s pohárikom marhuľovice, pretože nás ľahko pobolievajú hlavy z nadmorskej výšky. Preto chňapneme k tým olivám radšej len fľašku červeného na krvinky. Ideme sa prejsť k lagune, čo je 200m z kopca. Chatárova dcerenka hodí do mňa kompliment…”nice shoes”… myslim, že to znamená “pekné oči”… poďakujem a určite sa zapýrim…jazyky mi nikdy nešli. Zadýchaní a poniektorí uzimení sa vraciame k chate. Zjavne nám výška nerobí dobre, všetci sme ako polosprostí, ťažko sa nám vyjadruje a už okolo deviatej ležíme v spacákoch.

Spomenutý Švajčiar nás atakoval svojou výrečnosťou už od nášho príchodu. Samotár, dva mesiace na KTM 690ke sa túla po krajine. Má defekt a prosí nás o pomoc. Jeho duša je stará, tenká a každým nafúknutím mu púšťa lepenie. Najskôr mu ponúkame našu rezervnú, ale nakoniec, aby neohrozil naše rezervy a plány, ponuku odmieta. Chatár mu medzičasom zariadil, že mu novú dušu niekto privezie, čím sa nám všetkým uľaví, pretože v našej výstroji máme len dve a ťažký terén nás ešte len čaká.

Pôvodný plán bol pokračovať okolo celého parku. Avšak na jeho opačnom konci je colnica na prechod do Argentíny a keďže nemám techničák, narobil by som zbytočné komplikácie.  Preto volíme ústup a nepokračujeme hlbšie do parku. Žiaľ daň za moju sprostosť. Sorry chalani.

Štvrtok 15.02.2018Laguna Santa Rosa - opäť stanovačka v púšti ( 240km )

Ráno krásne, ako len ráno na horskej chate môže byť. Všetko sa postupne prebúdza do nového dňa. Plameniaky si už močia nohy v lagúne, slnko opiera do okolitých svahov, tiene pohybujú krajinu. Prví turisti vychádzajú na túru, my sa už v zabehnutom režime snažíme vymotať.  Okolo pol desiatej sa lúčime s hostiteľmi a odchádzame.

Aby sme sa nevracali tou istou cestou, Švajčiarik nám dáva tip na jednu odbočku. Od chaty sa opäť vyšplháme do najvyššieho sedla a po 18km odbáčame vľavo na malú cestičku. Už od prvého pohľadu na odbočku nám srdcia jasajú, lebo pohľad do stúpajúceho údolia je prekrásny. Cesta ide pomedzi 300 až 500 metrové skalné steny, nie strmé, skôr plytké, pomedzi krásnu zeleň. Ku koncu sa priestor otvára a ponúka ďaleké výhľady. Pohybujeme sa vo výške 2800 až 3500 mnm. Môžem to tu opisovať rôznymi spôsobmi, ale niektoré veci, myšlienky či obrazy sa opísať nedajú. Treba to zažiť. Prichádzame do mesta Copiapó, kde už tretí deň po sebe robíme nákup na večeru a raňajky. Obligátne chlieb, syry, jamon, rybyčky, džús, kola, olivy a samozrejme vinko. Neviem ako dlho ešte vydržíme s týmto menu. Keďže sme vynechali cestu okolo parku s lagúnou, máme deň k dobru. Dohodli sme sa, že opäť prenocujeme na našom mieste v púšti, od mesta vzdialenom asi 80km. Vcelku unavení sa rozbiehame po ceste a naše mysle i telá chcú byť už zakempované. 

V jazde Roman dáva povel, aby sme zastali a navrhuje skrátiť si cestu cez púšť. V prvom momente si myslím, alebo má ľahký úpal, alebo mu úplne preplo. To čo som si skutočne pomyslel, je nepublikovateľné a viacmenej jeho návrh zamietneme. Matúš ide prvý, po odbočku k skratke je asi 5km a keď k nej prichádzame, vodca dáva smerovku. Zmenil názor a chce ísť aj on. Začínam sa obávať o zdravie chalaňov, snažím sa svoju nechuť obhájiť strachom o víno, aby sa nerozbilo. Chalani ma však prehlasovali a púšťame sa krížom. Slnko už nie je tak vysoko, terén je čitateľný a po chvíľke si uvedomujem, aký to bol super nápad. Kempovacie miesto máme zaznačené v GPS, takže stačí držať smer. Pálime ako nadržané stepné kozy, užívame si jazdu a po mojej únave a nechuti už niet ani zmienka. Máme úsmev medzi ušami a radosť na duši. Námatkovo ešte skúšame objaviť krajšie miesto na stanovanie, ale po pol hodine hľadania to vzdávame i veru ideme rovným smerom na naše miesto. 

Je šesť hodín, v pohodičke sa rozložíme. Hygiena je po štyroch dňoch dôležitá,  už aj ponožky a trencle idú ťažšie z tela dolu, tak sa každý umývame s pollitrovkou vody. Večera je rovnaká ako ostatné tri dni len ten pocit čistoty je iný. Okolo desiatej zaliezame do stanov, ja ešte pri vnímaní trojfázového chrápania zapisujem udalosti do polnoci. Zapíšem jeden deň a odpadávam od únavy….

Piatok 16.02.2018 Púštny kemp - Antofagasta ( 560km )

Ráno sa prebúdzame našťastie živí i keď sa niet na čo tešiť. Vieme, že nás čaká dlhý presun a bojíme sa nezáživnosti. Presúvame sa postupne na sever. Dnešná trasa viedla hodný kus po pobreží a následne sa striedavo s vynáraním, ponárala do vnútrozemia. Na konci dňa sa zhodujeme, že ani zďaleka to nebolo nezáživné, ale naopak výnimočné. Pobrežná krajina bola krásna, skalnatá, kľukatá a voňavá od oceánu, tá vnútrozemská zas ako jedna veľká kulisa znázorňujúca povrch Marsu. Iba že už s vybudovanou cestou, kde pohľad z horizontu na horizont častokrát meral 20km. Keď som v pondelok spomínal rovnú diaľnicu tak nie, až toto boli rovinky.

Cestou sa zastavujeme na dvoch zaujímavých miestach. Prvé je najväčšie Európsko-Južnoamerické observatórium na svete. 5km od odbočky Vás cesta privedie k uzavretému areálu nad ktorým sa na kopci hrdia štyri megaobrovské dalekohľady. Druhou zaujímavosťou je “ Ruka púšte”… dlaň trčiaca z piesku, umelecké dielo vysoké asi 8m. Taká trošku blbosť, ale celkom fotogenická :-)

Sme v oblasti kde nie je signál a medzi benzínkami bolo 250km. Prichádzame na prvú pumpu, tankujeme a konečne sa objavuje aj palička signálu. Zisťujeme v akom stave je techničák, status je stále “odovzdané lokálnemu prepravcovi”. Od toho záleží náš ďalší postup.Telefonujeme Martine s prosbou, aby zavolala do hotela, nám sa to nedarí. Je sedem hodín, máme za sebou viac ako 500km a plán potiahnúť až do hotela 230km sa rozpadá. Sme hladní a celkom už cítiť únavu. Martina nám kvôli hotelovému systému nedokáže povedať, či pošta prišla. Sereme na to, ideme do najbližšieho mesta nakúpiť a pokúsime sa niekde zakempovať pod kopcom. Už po tme sa tisneme niekam do neznáma čo najďalej od svetiel mesta. Nie je tu žiadna rovinka pre stany takže bude musieť postačiť aj kamenné pole frakcia od 0-4 po 64 v spáde. Zajtra Vám poviem ako sme sa vyspali. Zdar a SiluHeugi & kolektív

Konečne na motorkách - 14.02.2018 12:08

Pondelok 12.02.2018 Valparaíso - Motorest - severne niekde po 360km vedľa diaľnice

Prebúdzam sa s myšlienkami na dnešný deň, mám strach a viacmenej som dosraný z toho ,ako celý deň dopadne. Megaprúser, ktorý som včera spomínal bol ten, že som si len tak večer medzi rečou uvedomil, že nemám techničák od motorky. Verte mi priatelia, už dávno ma tak nezamrazilo. Enzo po získaní tejto informácie sa tváril, že to je riešitelný problém, ktorého účinok však končí, ak sa rozhodneme prekročiť hranice do Bolívie. Cez hranice bez dokladov to určite nepôjde. Hneď ráno začnem prehadzovať nočné myšlienky na činy a snažím sa zabezpečiť, aby sa techničák dostal čo najskor medzi moje ostatné potrebné doklady, ktoré mám pri sebe. Ale poďme pekne po poriadku…

Takže po takmer prebdenej noci (hlavne Ja) vstávame o 6:45. Dohodnutí sme, že o ôsmej vyrazíme na colnicu, aby náš odchod z Valparaíso bol čo najskôr. Ranné párky s jogurtovým mliekom proces urýchlujú, na colnici sme prví, Enzo prejavuje najvačšiu radosť, keď počuje buchot pečiatok na naše dokumenty. Okolo 9:30 odchádzame legislatívne odbavení z colnice na sklad, kde nedočkavo vyzeráme po ploche (kde je asi 70 motoriek) tie naše. Keďže sú najkrajšie, najdeme ich rýchlo. Asi po hodinovom procese konečne odchádzame v sedlách opäť k Enzovi baliť.

Medzičasom sa snažím zabezpečiť, ako dopraviť čo najskor zabudnutý techničák do Chile. Je nutné niekoho pustiť do domu, vysvetliť mu, že techničák je v nočnom stolíku a zabezpečiť, aby sa táto magická plastová kartička dostala do Bratislavy do 18:00 ku kuriérovi. Matúš rieši kuriéra, ja obvolávam a píšem polovičke vesmíru s prosbou okamžite sadnúť do auta a páliť s dokladom do BA. Je až neuveriteľné, keď spočítam čas, za ktorý sa toto celé podarilo zabezpečiť. 13:30 som dostal info, že sa našiel Človek, ktorý to doručí, a o 17:00 už boli doklady v BA na letisku v rukách kuriéra. Keby sa to nepodarilo, stratili by sme další deň a to už by bola katastrofa.

Touto cestou sa chcem poďakovať všetkým, ktorí sa snažili pomôcť akoukoľvek formou, predovšetkým však chlapom Maťo Sajfa Krčah a Stano Repa za ich ochotu a obetavosť. Chlapi vážim si veľmi čo ste pre mňa spravili a ostatné poriešime keď sa vrátim :-). Úprimne sa priznám, že som bol dojatý. Vážim si to a ĎAKUJEM! Doklady boli odoslané do hotela, kde by sme mali byť cez víkend, takže zatiaľ budem jazdiť na hulváta bez nich.

Po príchode k Enzovi začíname kmitať ako ujebané molekuly. Balíme, prebalujeme, optimalizujeme váhu. Z predstavy, že za hodinku vyrazíme nám je po dvoch hodinách už ťažko. Nakoniec s veľkou pompou vyrážame po treťej poobede. Snaha je prejsť aspoň 200km. Nakoniec sa nám podarí natočiť 360km a zastavujeme vedľa diaľnice v motoreste.

Cesta po diaľnici bola celkom príjemná. Krajina samý pahorok, sem tam kopček, sem tam úžľabinka. Diaľnica vypílená podľa pravítka pomedzi borovicové háje, ktoré po čase vymenili parohaté sukulenty. Jazda dynamická, viacmenej akonáhle vypáliš z pumpy, skrútiš šulec a bez toho aby si zatáčal, ideš stále rovno na ďaľšiu pumpu. Na jednej z takýchto pumpových zastávok stretávame pána asi v päťdesiatke z Argentíny na bicykli. Nadviazal kontakt, tak sa mu chválime, že sme v podstate prvý deň na tripe. On reaguje uplne pokojne a odpovedá, že to je sice úžasné, ale on je už na tripe od 15.6.2015 a prešiel 30 000km. Zvečním ho na foto a s rešpektom sa rozlúčime.

Okolo ôsmej večer prichádzame do spomenutého motorestu. Už prvý kontakt naznačuje, že to bola dobrá voľba. Cena priaznivá a personál prívetivý. Pani nás upozorňuje pri chatke, že pivo v bare síce majú, ale piť ho môžeme len tu. V reštike je zákaz. Rýchlo sa vybalíme a utekáme jesť. Keďe zákazy sú na to aby sa porušovali, prehovoríme ju aby nám dala pivo do šálok, aby nebolo vidieť obsah. S veľkým úsmevom odchádza do kuchyňe a prináša nám brutálne zamaskované pivo. Objednáme si jedlo a keďže z neznámich dôvodov ani prsty na rukách nestacili na znázornenie počtu poprcií, za chvíľku nám táto dáma (mimochodom chalani vraveli že je v legínach a bez nohavičiek) prinesie neskonzumovateľné množstvo jedla na stôl. Obžratí ako valasi okolo polnoci laháme do postele. Únavu si ani neuvedomujeme, sme štastní za dnešný skutočne bohatý deň.

Utorok 13.02.2018

Motorest vedľa diaľnice - Copiapó + 30km (púšť Atacama) - 494km

Prebúdzame sa do daždivého rána, ale keďže náš dnešný cieľ je púštna oblasť Atacama, čo je jedno z najsuchších miest na planéte, kde na niektorých miestach nepršalo aj niekoľko desaťročí, štartujeme s optimizmom.

Dnešný deň bol viacmenej o rýchlom presune. Skoro 500km po diaľnici, ktorá je rovná a nezáživná. Teplota sa pohybovala okolo 21 stupňov, posledných cca 200km nás zohrievalo na 28. Našťastie asi v polke cesty bol brutálny horský prechod, prevýšenie odhadom 70m, takže tých 8 zátačiek nám nedovolilo driemať. Okolo šiestej podvečer prichádzame do mesta Copiapó, robíme nákup na večeru a rano, lebo plán je konečne spať vonku. Asi 30 km od Copiapó odbáčame na začiatok zajtrajšej pieskovej etapy. Nachádzame krásne miesto, konečne rozkladáme stany, sledujeme západ slnka, po zotmení hodujeme. Priatelkami sú nám rôzne dobroty zapíjané červeným vínkom, pohľady na nádherné hviezdne nebo s dominantným Južným krížom a nebojácna túlavá líška. Pri zhasnutých čelovkách si vážime tieto chvíle a tešíme sa na zajtrajší deň.

Kvoli kvalite signálu to bude dnes bez fotiek. Ďakujeme za pozornosť a pozdravujeme Horám Zdar

Heugi

Nútený oddych vo Valparaiso - 12.02.2018 03:47

Nútený oddych vo Valparaiso

Sobota 11.02.2018

Let sme nezmeškali i keď sa nám podarilo vínko vypiť, rovnako ako aj všetku vodu pred kontrolou batožiny, teda až na tu jednu zabudnutu fľašku v Babčiho batohu. Skutočne s veľkou radosťou sme nastupovali konečne do lietadla.

Let bol vzhľadom k našej únave rýchly a pohodový. Jednému z nás sa podarilo prespať 11 hodín čomu nerozumiem, lebo mne išlo vyraziť močový dekel už po štyroch hodinách. Prvýkrát sme alkohol v lietadle okoštovali až tesne pred pristátim, čo svedčí o tom, že nástup do lietadla nemohol byť v stave triezvosti.

Na letisku už čakal človiečik od Enza, ktorý nás doviezol zo Santiaga do mesta Valparaiso. Tu je základňa miestneho vybavovača prepravy motoriek…vystrčená ruka poľského prepravcu. Pôvodne sme mali spať niekde v hoteli, ale keďže sme sa deň zdržali a zaplatené ubytko prepadlo, prijali sme ponuku stráviť víkend u neho a jeho nemeckej priateľky Martiny. Je to taký basecamp motorkárov, ktorí navštívili túto krajinu s cestovateľským úmyslom.

Sobota prešla ani nevieme ako. Malá prechádzka do blízkeho okolia nás celkom zmorila. Vlastne ani nie tak prechádzka, ako hladanie vývarovne. Natlacili sme pseudohamburger, zaliali ho kolou a bruchá boli plné. Cestou domov už len nákup potravín na večeru a ďalší deň. Večer popíjame vínko a snívame o tom ako naplniť túžbu sedieť konečne na motorkách. Dohadujeme s Enzom nedeľný program.

Nedeľa 12.02.2018

Raňajkujeme ako králi, Julio (Roman) pripravuje slúbenú praženicu. Okolo jedenástej odchádzame taxikom do mesta, kde sa odohráva 16.ročník cyklo downhill “Redbull Valparaiso Cerro Abajo”. Celé mesto tým žije, plné ulice, trať ako prasa. Borci sa púšťajú úzkymi uličkami strmhlav dolu mestom. Ale nie ako v Bratislave, že sa pustím z hradného kopca po Mudronke 500 metrov a skáčem si na obrubníček…tu majstri preskakovali celé ulice, autobusy, trať viedla priamo cez chodbu rodinného domu, kde hoši vylietavali z druhého poschodia do záhradky na rampu :-) Šport, ktorý robíme my je nebezpečný, ale v porovnaní s tým, čo jazdili týto zúfalci, sa riziko zabiť sa nedá porovnávať. Šialené.

Slnko pieklo ako drbnuté. Ja s Babčim podvečer vyzeráme ako krásne ugrilovaná albínka severského typu, hlava mi svieti ako červená diskogula v bordeli. Slnkom vyčerpaní a zážitkami obohatení hľadáme opäť žrádelňu. Po včerajšej skúsenosti sa snažíme nájsť niečo ľudskejšie. Bez vína sa na hotel vrátiť nedá, takže behom do Supermerkada a autobusom naspäť k Enzovi.

Stále si nahovárame, že aj napriek časovej strate 2,5 dňa stihneme všetko naplánované. Prídeme síce o dni oddychu, ale nie je vôľa vypustiť ani jednu časť tripu. Samozrejme siliť nič nebudeme, ale zabojovať bude potrebné.

Zajtra ráno ideme konečne pre motorky. Snaha bude prevziať ich čo najskôr, vrátiť sa sem, nabaliť a čím skôr vyraziť. Medzičasom vyplavilo ešte jeden megaprúser, ale o tom zatiaľ nechcem písať, lebo ma napína od nešťastia. Kocky sú už hodené a zajtra sa uvidí.

Verím, že zajtrajším dňom budeme môcť tento výlet volať motovýletom a konečne naše srdcia zaleje cestovatelská radosť.

Majme sa Zdar a Silu

Heugi

Deň Nula alebo “Všetko zlé, je na niečo dobré” - 09.02.2018 19:48

Deň Nula alebo “Všetko zlé, je snáď na niečo dobré”.

Dobrodružstvo. Takto sme nazvali náš trip do Južnej Ameriky a musím povedať, že od jeho začiatku sa udalosti okolo nás krútia v tomto duchu. Ale poďme pekne po poriadku.

Štvrtok 8.2.2018 je dňom začiatku motovýletu do vysnívanej destinácie…Chile, Bolívia a Argentína. Stretávame sa vzhľadom k zlému počasiu už o štvrtej poobede u Španďa v servise a odtial nás Miloš vezie na letisko. Tam prichádzame v trojhodinovom predstrihu pred odletom. Máme pohodičku, čas neriešime, vybavíme check in, odovzdáme batožinu a v dobrej nálade sadame do prvého baru na pivko. Infotabuľa ukazuje meškanie letu 45 minút. Na prestup v Paríži máme 1,5 hodiny, resp. už iba polovicu, čo si myslíme, že je stále OK. Po krátkom čase sa meškanie predlžuje na 75 minút a to už začíname byť mierne v strehu. Našťastie sa meškanie už nepredlžuje a odlietame z viedne 21:30 namiesto 20:10.

Let Viedeň - Paríž mal trvať takmer 2 hodiny, chalanisko za volantom to skrátil približne o 10 minút. Tesne pred pristátim prišla letuška za nami s informáciou, že vedia o našom následnom lete do Santiaga a že pri východe bude na nás čakať osoba, ktorá porieši náš ďaľší pohyb. Z lietadla sa vymotávame ťažko, rýchlym krokom a s natiahnutými krkmi šlaháme von. Čaká nás malá milá dievčina od ktorej očakávame dobré správy a hlavne to, že sa s nami rozbehne k nášmu lietadlu. Žiaľ milo nám oznamuje, opak…let ste nestihli a už vobec sa nejaví, že by s nami chcela niekam utekať. Chvíľu bojujeme, pretože podľa hodiniek je ešte lietadlo na letisku, ale po chvíľke rezignujeme a snažíme sa spracovať túto nemilú skutočnosť. V tichosti, každý so sebou kráčame v jej tieni, občas sa len do prázdnej haly ozve výkrik zúfalstva v podobe nadávky.

Tento milo-nemilý posol správy nás odovzdáva na checkine daľšiemu frantíkovi, ktorý s nami rieši prebukovanie leteniek, hotel a ostatné v podstate blbosti, pretože veci ako strava či nová zubná kefka v kozmetickom balíčku, ktorým nás velkoryso obdarovali nás vobec nezaujíma. Stále spracovávame dalšiu postupnosť a dôsledky tejto straty času.

Aby toho nebolo málo, tak nás rozdelujú po dvoch do dvoch roznych hotelov, ktoré samozrejme ani nie sú pri sebe. Celé zle. Zrejme z našich vyčerpaných, nahnevaných a strhaných ksichtov pochopili, že nič horšie nám nemohli vystrojiť a po chvíli a vynaložení drobnej energie, nám oznamujú, že našli ubytovanie v jednom hoteli. Konečne dobrá správa. Neskôr nechápeme, kde bol problém, lebo okolo letiska je asi 20 hotelov s 30 000 lôžkami kde skoro nikto nebol. Nepochopitelne aj z toho pohľadu, že nám recepčný dáva každému vlastnú izbu.

Po drobných komplikáciach s nastupením na autobus, ktoré sa mi tu ani nechce rozpisovať, konečne prichádzame na hotel. Sú 2 hodiny ráno, u Babčiho na izbe žerieme všetko čo sme dostali do daru od aeroliniek a padáme do kómy s dohodou, že sa vidíme o 9.na raňajkách.

Je piatok, raňajky boli výdatné, na stole po nás ostal bordel, ako keby nakŕmili autobus polosprostých. Z hotela máme odísť do 12:00 tak ostávame v bare. Majú tu pohodlnejsie kreslá ako na letisku a skurvene drahe pivo. Čas a pohodlie je nám však prednejšie. Predstava 12tich hodín na letisku nás desí. Vonku je zima, padaju biele hovná tak myšlienku dotknúť sa Eifelovky splachujeme pivkom.

Stále si uvedomujeme prežívajúci škrt cez časový plán zvlášť, keď si myslíme, že by stačilo trošku viac snahy a vôle Air France a písal by som celkom iný príbeh.

Stratený deň nie je taký problém. Ani to, že sme mali zaplatené miesta na sedenie do Santiaga. Najvačším problémom je piatok, prichádzajúci víkend a neistota, visiaca hrozba, že nám dajú motorky až v pondelok, keďže colnica bude víkendovať. Matúš informuje prepravcu motoriek, aby nás dnes nečakali, že prídeme v sobotu a s malou dušou dúfame v príjemnú odpoveď napr." hoďte sa do kľudu, problem je vyriešený”. Okolo 16:00 príde správa, ktorá zastaví trávenie "šťavnatého" Mekáču... “ Je nám to ľúto, v sobotu colnicu nevybavíme, motorky môžete prebrať až v pondelok". Asi už máme toho všetkého dosť, lebo sa nikto z nás nepovracal ani od zúfalstva ani z toho, čo konzumoval a vlastne sme to prijali v kľude ako očakávaný fakt. Pani sa nás snaží utešiť, v nedeľu sa v Santiagu ide downhill, možno pride aj kúzelník Filip Polc a pozýva nás. Asi neodmietneme...

Predbežne dva dni v hajzli, ale musíme si povedať “nevadí”, aj toto je súčasť dobrodružstva.

Sila a vôľa nám nechýba, bojujeme ďalej. Pre istotu však Matúš s Babčim išiel kúpiť víno, také predodletové, aby čas utiekol so zlými myšlienkami. Najbližšie Vám napíšem, či pomohlo :-)

Držte palce nech nezmeškáme aj tento let a my sa Vám čoskoro ozveme.

Pekný víkend priatelia, všetci pozdravujeme

Heugi

Pred odchodom - 08.02.2018 07:32

Priatelia, takto za pár hodín uz budeme sediet v letiskovej hale, popijat startovny drink a uzivat si pocit zaciatku dobrodruzstva.
Cas na pripravu a balenie sa krati, postupne zhromazdujeme veci, vzajomne komunikujeme, aby sa na nic nezabudlo. Neverime, ze nezabudneme, takze pracujeme s pocitom...co zabudneme - nepotrebujeme.
Doladovali sme grafiku na trickach a myslim ze vysledok je uzasny. Hrda skupinka budeme :-)
Dakujeme BITTER STUDIOS aj za trpezlivost pri tvorbe loga.

Este sa v kratkosti vratim k preprave motoriek.
Spominal som, aka je klucova ich samotna preprava. Ked vsak Matus zacal komunikovat so svojim nadejnym prepravcom, cele to zamrzlo. Dotycny nekomunikoval a zial nebol schopny ani potvrdit casovy harmonogram prepravy, na ktory priamo nadväzovali vsetky ostatne postupy, napr.uz len kupa leteniek. Nastastie sa nam podarilo zohnat a oslovit ineho prepravcu.
Spolocnost Advfactory je z Polska a uz prva komunikacia s nou nas upokojila. Po prejdeni si legislativnych sraciek a serioznom ucesani ceny sme 5.12.2017 nakladali motorky. Kedze sme sa rozumne dohodli na cene, dovolime si ich uvadzat ako partnerov tripu. Rovnako Dakujeme

Nechcem zatial hodnotit spolupracu s Advfactory, lebo ved len "uniesli" motorky. Mame vsak info, ze 18.01.2018 prisli do ciela. Ostava len verit, ze to tak je a ze ked prideme do Santiaga, budu motorky cakat pripravene na cestovanie.

Ak sa nic vazne za tyzden neudeje, pripadne ma neprepadne nejaky pocit, s ktorym budem mat potrebu Vas oboznamit, ozveme sa z Viedenskeho letiska.

Zdar a Silu Priatelia

Heugi

Chile - Bolivia - Argentína 2018 - 10.01.2018 15:27

Vitajte v živom sledovaní výpravy do Južnej Ameriky. Všetko to tu vypukne 8.2.2018.